O silných trojkách kolovalo v histórii rocku veľa povestí. No na triu Talent Transport, ktoré sa vlani podpísalo pod jeden z najlepších tuzemských albumov, je vidieť, že podobné historky netreba brať vážne. Vlado Šarišský, Filip Hittrich a Marián Slávka sa v našom rozhovore ukázali ako ľudia s nadhľadom, napriek obrovskému talentu pôsobia skromne a svorne.
Filip: Od štúdiovky sa to môže naživo líšiť práve v tej časti, ktorá je improvizovaná. Celok je však poskladaný a zaranžovaný napevno. Kde-tu je miesto na improvizáciu...
Kedy a kde zistíte, že práve tam je na improvizáciu vhodný priestor?
Filip: To už je vec dohody, kde a kedy to má prísť...
Ale priamo na koncerte ide o sekundy...
Filip: No, je to dohodnuté vopred, teda pred koncertom.
Marián: Keď sme to mali nacvičené, tak nám Vlado vždy hovoril, aby sme hrali viac okolo témy. Čudoval som sa, pretože nacvičené znamená kryštalicky čisté, dokonalé. No keď nám vyšiel dobrý deň, tak sme vedeli spojiť nadrilovné veci s muzicírovaním priamo na mieste a to je asi to najpríjemnejšie, čo sa môže stať. Ide aj o pocit na pódiu, či je pokoj alebo rauš, vtedy intuitívne vycítime, čo ideme robiť a aké schopnosti máme daný moment.
Vlado je teda hlavný skladateľ?
Marián: V kapele Talent Transport vznikli funkcie. Vlado je hlavný autor, no a moju a Filipovu funkciu zatajíme...
Vlado: Marián a Filip ma motivujú k tomu, aby som bol plodný, činil sa a nekašľal na to. Pretože už keď sme v tom traja, tak nás to všetkých napĺňa, čiže veríme v určitú kontinuitu do budúcnosti. Naše osobné a muzikantské stretnutie neuzavrieme sformulovaním piesní na jednom CD-čku, pretože vieme, že budúcnosť existuje a cesta je dlhšia. Nestačí nám to, kde sme sa zatiaľ dostali. Tak ako tvorím ja, tvorí pesničky aj Marián, hráme rovnako moje ako aj jeho skladby. V zásade prinesiem materiál, predostriem ho kolégiu, to sa ho snaží uchopiť cez značky alebo papier a ceruzku. Neviem však vymyslieť lepší bubenícky či basgitarový part, pretože jedno ani druhé nie som. Dávam iba klavírny terén, oni si ho upravia pre svoj aparát tak, aby sa cítili pohodlne pred ľuďmi, keď ho budú predvádzať.
Niekde som čítal, že ste album pripravovali sedem rokov preto, lebo sa u vás stále menili basgitaristi.
Vlado: Nevie sa, či to bol ten ozajstný dôvod. Bola to len jedna z okolností zdržania toho, aby naše zoskupenie vystúpilo pod menom Talent Transport. My sme sa predtým volali napr. Komando, ale ani to nevydržalo dlho. Vlastne žiadna konštelácia nebola schopná fungovať viac ako jeden koncert. Akurát dnes som v Košiciach išiel popri Dolnej bráne, kde sme sa zhodou okolností my traja pred štyrmi alebo piatimi rokmi prvýkrát stretli a prvýkrát sme spolu aj hrali, no ešte nie pod menom Talent Transport. Išlo o akciu pre mesto a malo to pripomínať funk-jazz. Bol s nami aj Mário "Gapa" Garbera (IMT Smile, Groovin' Heads...), bola vtedy strašná zima, čiže v porovnaní s dnešným koncertom niečo úplne iné. A tým, že sme našli Filipa, našli sme aj silu ťahať to spoločne ďalej.
Už je koľký v poradí?
Marián: Štvrtý... Vlastne nie, piaty v poradí.
Nezvažovali ste po toľkých peripetiách hranie v dvojici?
Marián: To by nefungovalo. Ja som taký človek, ktorý potrebuje mať pri sebe dvoch ľudí. Aj kvôli rozprávaniu. Neriešili sme to veľmi, hráči odchádzali a prichádzali, ale keď sme volali Filipa, vedelo sa, že bude finálny člen.
Filip: Ja som to napríklad nevedel... Kvôli mne sa naplánované veci museli posúvať, kým som do toho prišiel a bol som schopný súvisle hrať, to zabralo určitý čas. Vlado mi poslal nahrávky zo skúšobne, tie som lúštil, takže potom ich prepísal radšej do nôt a značiek. To podľa mňa donútilo aj jeho k niečomu záväznejšiemu, pretože hudba bola tým pádom zaznamenaná oficiálne na papieri.
Vlado: Každý progresívny moment v histórii ľudstva alebo samotného človeka závisí na vôli dotyčného jedinca, aby zdvihol zadok, postavil sa a začne konať. A v tom okamihu elementárna logika nepustí - vec sa pohne vpred. Čiže ak by CD neprežilo, o ďalších 1500 rokov by archeológ našiel noty, ktoré sú dekódovateľné.
Kapela silných osobností sa zvykne označovať ako superformácia. Stotožňujete sa s takým označením?
Vlado: Akože "dream team"? Táto otázka má vôľu polemizovať a rozlišovať hodnotu kapely A a kapely B. Som teda prekvapený, pretože som nikdy nad kapelou neuvažoval ako nad stretnutím troch "superhrdinov". Ja som šťastný, že sa vieme stretnúť na skúške, nikto nemrmle a hráme...
Filip: Superformáciou sme len v tom zmysle, že nám to funguje.
Vlado: Je super, že sa stretávame v rámci pracovného procesu a vtedy nielen hráme, ale si vieme povedať navzájom aj pocity zo života ako takého.
Marián: Osobne som vystriedal veľa kapiel a beriem ako vzácnosť to, že vieme spolu žiť, čo sa odráža na pódiu. Bývajú nejaké výkyvy, veď s Vladom sa vláčime najmenej 10 rokov, ale to sa dá napriek hrozbám ponorky ustáť.
K tej ponorke vlastne smerovala aj ďalšia moja otázka...
Vlado: Moja výbušná povaha sa nedokáže snúbiť s výbušnou povahou Mariána, takže ponorka mala u nás len také krátke cvičenie.
Marián: Kapela je koniec koncov vzťah a ja ideálny vzťah nepoznám. Naivne som si myslel, že také sú, ale to by bolo príliš jednoduché a zároveň by za tým bolo menej práce a tolerancie.
Výrazné osobnosti sa môžu cítiť ako traja kohúti na príliš malom smetisku, ale to asi nebude váš prípad...
Marián: Musím zaklopať, ale toto máme vyriešené. Práve naopak, spolupracuje sa nám dobre.
Vlado: Sme spotrebitelia situácie, v ktorej sa ocitáme. Nemal som pohnútku byť slávny, u mňa je to vôľa hrať skladby, ktoré mi vyhovujú. Už som robil všeličo od gastro jazzu až po práce za peniaze, ale zistil som, že si chcem hľadať vlastný terén, kde ma nebude mrzieť to, že to robím. Spĺňam si sen a keď budem umierať, tak si poviem, že to malo zmysel.
Ale pokiaľ sa nemýlim, stále si aktívny aj vo svete vážnej hudby.
Vlado: Áno, už samotná otázka naráža na problém, že terajšia doba nás determinuje, aby sme kumulovali finančné prostriedky, za ktoré si kupujeme "čas na život". Bohužiaľ, v tejto republike nie je možné živiť sa vážnou hudbou a ak áno, je to krutý boj. Tu nejde o to, že by sme nemali nadaných a vzdelaných ľudí, tých máme, ale schéma delenia populácie je vždy rovnaká - tých, čo počúvajú a venujú sa vážnej hudbe, je toľko ako kyslíku v atmosfére, čiže iba 8 percent. V Nemecku je však 8 percent z 80 miliónov celkom slušné číslo. Tam je viac odberateľov, takže aj "teatro" je väčšie. Preto mne za vážnu hudbu posielajú peniaze hlavne zo zahraničia. Teším sa aspoň z toho, že nejaké financie z nej predsa len mám. Deje sa to už druhý rok, predtým to tak nebolo.
V zásade Talent Transport vnímam ako kompromis medzi vážnou a rockovou hudbou. Čo by si na to povedal?
Vlado: Ak sa dá použiť slovíčko "slang", potom Talent Transport je môj, Mariánov a Filipov osobný slang, jazyk, ktorým sa hudobne vyjadrujeme. Je to na 50 percent pevne daná štruktúra, kde máš začiatok, koniec a formu, čiže to, čo ponúka vážna hudba. Lenže život mi priniesol aj iné žánre, ako je napríklad rock, kde sa dá vyjadrovať intuitívne, nie akademicky.
Cítite sa byť pokračovateľmi art-rockovej tvorby Mariána Vargu, Deža Ursinyho, Jara Filipa alebo Mareka Brezovského?
Vlado: Neviem, či sa tak cítim, ale poviem to radšej inak. Ten prejav, ktorého sa dopúšťame, má strašne veľa spoločného s Brezovským či Collegiom Musicom. Je to skoro totožná cesta.
Filip: Ľudia si nás môžu spojiť s ich menami, ale nie je to cielené.
Existuje v art rocku nejaký limit, ktorý by vás v budúcnosti mohol zastaviť v rozlete?
Vlado: Môžem si predstavovať budúcnosť na tisíc spôsobov, ale ten ozajstný môže byť tisícprvý.
Je skladba Ľudová inšpirovaná konkrétnou slovenskou ľudovkou?
Filip: Nie, nie je. Skôr jej názov vyplýva z toho, čo všetko v nej môžete počuť a čo vám môže pripomenúť slovenskú ľudovú tvorbu. Vyplynulo to asi z toho kontextu, že Vlado chcel pripomenúť hudobné korene. Ide o inšpiráciu, nie kópiu.
Na koncerte ste hrali aj skladbu Palica, ktorá sa na debute nenachádza. Odkiaľ je?
Marián: Palica je veľmi stará Vladova kompozícia, ktorou ma zachraňoval pri absolventskom koncerte na konzervatóriu pred x rokmi. Navrhoval som vtedy jamovanie, ale on prišiel s témou Palice a to bol aj zárodok skladby. Zahrali sme ju pred rodičmi, komisiou a publikom a dá sa povedať, že mi o stupeň zlepšila výslednú známku. Jej dnešná štruktúra je trochu iná. Moment, hral tam vtedy basista, ktorého som nezarátal, takže Filip je vlastne šiesty v poradí. Palicu máme radi a chceli by sme ju zaradiť na ďalší album. No v talóne máme viac starších skladieb, ktoré ale hráme menej.
Sú spievané?
Filip: Hej, v slovenčine, ruštine a angličtine. Sú nachystané, takže ak by prišiel správny čas, mohli by sa objaviť na nosiči.
Marián: Zároveň sme radi, že na inštrumentálne skladby máme dobrú odozvu.
Čakali ste to?
Marián: Nešli sme do toho programovo s tým, aby sa to ľuďom páčilo. Chceli sme spolu hrať a to, čo prišlo, nebolo vykonštruované.
Vypískali vás už niekde?
Marián: Včera nám to hrozilo. Hrali sme na jednej akcii pre stredoškolákov, z ktorej odišla počas vystúpenia polovica sály. Neuvedomovali sme si, do čoho ideme. Dnešná mládež je nekompromisná. Ale tí, čo zostali, sa cítili podľa mňa dobre. A rovnako aj my sme si výborne zahrali.
Poďme k textom na platni. Čo vyjadruje verš v Priestore a čase, kde figurujú "tí, čo lacno predali nás studu"?
Vlado: Tí, čo lacno predali nás studu sú konkrétni ľudia, o ktorých sa my všetci dennodenne bavíme. Je ich strašne veľké množstvo. No nedá sa proti nim bojovať. Nad nimi sa dá zvíťaziť len tak, že sa vytvorí jeden separátny priestor, kde ľudia dokážu aj bez obrovskej knihy zákonov existovať v mieri a kde sa budú voči sebe správať slušne. Ako hovorím, tých ľudí je veľa. Uvedomíš si to napríklad vtedy, ak ideš po diaľnici, lebo vždy je tam nejaký problém. Alebo ak vojdeš do obrovského výtlku na frekventovanej križovatke. Deje sa plno prapodivných vecí, no stále sa niekto voči súdu odvolá alebo má alibi. Takže všetci, čo sa snažíme žiť čestne, len krútime hlavami, ako sa to môže stať. Chceme tu čosi zanechať našim vnúčatám, ale kvôli ignorantom, populistom a psychopatom sa nám to čoraz menej darí.
Neuvažujete nad tým, že pridáte do hudby štvrtý, piaty, šiesty nástroj?
Vlado: Samozrejme, máme plno kamarátov, trubkárov, saxofonistov, každý hudobník generuje jedinečnú hodnotu, ktorá si zaslúži byť predvedená a prijatá recipientom. Materiálu je kopa, do budúcnosti však nevidíme. Osobne mám strašne rád, keď sa na pódiu stretne veľa muzikantov, ktorí hrajú veľa krásnej hudby.
Máš na mysli Hranu?
Vlado: Hrana bola super zážitok, pred x rokmi sme v Košiciach hrali s Beg Bajazid, je výborné byť s toľkými ľuďmi na pódiu. Trio je však výborná zostava, ktorá sa zmestí do jedného auta. To je obrovská výhoda.
Marián: Pre mňa osobne je trio najsilnejšia kombinácia.
Vlado: Tri nástroje sú na dvojhodinový koncert, ktorý nesmie ľudí nudiť, dosť málo. Preto ak má byť výpoveď dostatočná, musí byť absolútne koncentrovaná. Inak stráca hodnotu.
Klávesy majú široké možnosti využitia. Nerozmýšľal si o Hammond organe?
Vlado: Bol by som šťastný, keby som mohol pridať Hammond, pretože má krásny zvuk. No ja som ho v živote nemal ani doma, ani v skúšobni, takže na ňom neviem hrať. Vyžaduje si úplne iný prístup než klavír. Možno sa mu v budúcnosti budem venovať, možnosťou je aj Fender piano, naozaj neviem. Na klavíri môžem zahrať naraz desať hlasov, ale nemusím sa zaoberať tým, ako mám intonovať. Takže neexistuje presný meter na to, ktorý nástroj je ťažší alebo má väčšie možnosti, všetky sú podľa mňa rovnako náročné. Viem sa zabaviť na bicích, gitare i basgitare...
Filip: Aj my sa vtedy bavíme, keď sa na nich zabávaš. Vážne.
Zaväzujú vás k niečomu vyjadrenia, že sa vám podarilo nahrať jeden z najlepších slovenských albumov za rok 2014?
Filip: Zaväzuje k tomu, aby sme nezostali na nejakom obláčiku a pracovali ďalej. A aby sme neklesli nižšie.
Vlado: Neuvažujem nad budúcnosťou, čiže si neviem predstaviť, že by sme skolabovali v očiach publika. Ak príde nejaká melódia, stojí za to, aby sme si ju na skúške zahrali. Ukážem im, ako tá melódia ide, zahráme si a potom ideme na cigaretku. V prípade viazanosti existuje pochybnosť, že sa dopustíme vážneho prečinu a druhý album nahráme v duchu ultra masového popu. Nevie sa, možno sa to stane, ale je to málo pravdepodobné.
Marián: Som potešený týmito otázkami, pretože v takomto duchu som nad našou hudbou nikdy neuvažoval. Hudba je naša prirodzená súčasť a dúfam, že budem mať možnosť s Talent Transport hrať dlho.
Vrátil si sa nedávno k Longital. Ako stíhaš hranie s obomi kapelami?
Marián: No, zatiaľ sa to dá stíhať celkom v pohode...
Mrzelo by ma, keby ste v budúcnosti už nič nevydali. Máte už predstavu o ďalšej platni?
Marián: Skúšame nové pesničky, ohráme si ich na koncertoch a musia časom dozrieť. Čakáme na ten správny moment.
Autor: Marek Danko
Foto: Marko Erd - archív Hudba.sk
Tip redakcie: Najbližšie môžete Talent Transport počuť a vidieť naživo už zajtra (4.7.) na festivale Vrbovské vetry 2015.
Súvisiaci interpreti: Talent Transport
