Dirigent, skladateľ a hudobník Branislav Kostka je už štrnásť rokov "otcom" a cappella skupiny Fragile, ktorá interpretuje známe skladby svetových aj slovenských umelcov. Vydala desať albumov a odspievala stovky koncertov vrátane úspešného turné s Richardom Müllerom. Kostka v rozhovore pre TASR okrem iného hovorí, prečo je Fragile jeho splneným snom.
V rôznych obdobiach môjho života ma inšpirovali rôzni skvelí umelci, či už to boli slávni dirigenti ako Leonard Bernstein, Claudio Abbado, alebo jazzoví muzikanti ako Herbie Hancock či Chick Corea. Pomerne dlhé obdobie ma tvarovala autentická interpretácia takzvanej "starej hudby", teda hudby renesancie a baroka. Moje estetické cítenie a zmysel pre hudobný detail formoval najmä anglický smer interpretácie autentickej hudby. Práve tam sú zmysel pre detail a precízne frázovanie, ako spojovacie elementy, veľmi výrazné. A nakoniec, obrovskou inšpiráciou a príkladom práce s ľuďmi bol pre mňa režisér Jozef Bednárik, ktorý dokázal efektívne a vo vysokom tempe pracovať s ľuďmi na veľmi náročných projektoch. Aj preto som rád, že som mal tú česť s ním spolupracovať na muzikáloch, akými boli Evanjelium o Márii, Jozef a jeho zázračný plášť, Grandhotel, Pokrvní bratia či v Nitre na Kabarete.
Na margo dirigovania ste svojho času poznamenali: "Je to namáhavé povolanie a odohrať jeden koncert je ako vyfárať baňu." Laik si ťažko predstaví, že mávanie taktovkou je čosi ako celodenné držanie zbíjačky či lopaty, v čom spočíva vami spomínaná náročnosť?
Uznávam, že laik môže dirigentskú prácu vnímať len ako mávanie rukami. No aj keby malo ísť len o tento fyzický aspekt, ani on sám osebe nie je úplne zanedbateľný. Veď nakoniec, ktokoľvek si môže skúsiť dať ruky pred seba a len ich tam držať, prípadne nimi hýbať polhodinu či hodinu. Dirigovanie je ale predovšetkým o psychickom vypätí. Dirigent musí byť maximálne skoncentrovaný, aby dokázal v milisekunde pružne zareagovať na každý náhodný nesynchrón či odchýlku, ktoré si poslucháč koncertu častokrát ani nemusí všimnúť. Musí okamžite skoordinovať hudobníkov a dosiahnuť opätovnú súhru a interpretačnú dokonalosť.
Niektorí dirigenti dirigujú pomocou rúk, iní pomocou dirigentskej paličky - taktovky. Kedy sa dáva prednosť taktovke?
Používanie taktovky závisí väčšinou od charakteru hudby. Pri ráznejšej hudbe s "ostrejšou hranou", akou je napríklad orchestrálna hudba, tomu musí zodpovedať aj gesto dirigenta. Vtedy sa spravidla používa aj taktovka. Pokiaľ je hudba "zaoblenejšia", napríklad pri zborovom dirigovaní, vtedy je taktovka zbytočná. V každom prípade ide o osobnú vec každého dirigenta. Keď dirigujem orchester a v rámci neho príde pasáž s pomalším tempom, zvyknem si paličku odložiť na stojan a chvíľu dirigujem len rukami.
Spomínali ste, že vás v minulosti ovplyvnil aj presah renesančnej a barokovej autentickej komornej hudby. Svojho času ste sa v rámci zboru Chorus Alea a Musica Vocalis venovali barokovým projektom. Dnes sa angažujete vo Fragile, venujete sa hlavne aranžmánom modernej hudby. Znamená to, že ste klasickú hudbu odsunuli do úzadia?
Áno, v súčasnosti pôsobím predovšetkým vo Fragile, no našťastie pomerne často mávam i príležitosti dirigovať. Ide zväčša o jednorazové projekty, v ktorých dochádza k atraktívnym prienikom, či už so symfonickým orchestrom, popovou alebo jazzovou kapelou. V súčasnosti spolupracujem aj s baletom Slovenského národného divadla, kde dirigujem úžasné predstavenie s názvom Za hranicami hriechu. Takže dirigentskému remeslu ostávam verný aj naďalej. Napríklad i v rámci festivalu Viva Musica. Svedčí o tom, koniec-koncov, aj projekt Fragile Queen Symphony, ktorý je prepojením Fragile so symfonickým orchestrom a rockovou kapelou.
Obišiel ma metal aj vlna The Beatles a Rolling Stones
Ako umelec ste známy presahom viacerých hudobných žánrov - od komornej barokovej, ľudovej, muzikálovej, divadelnej, baletnej hudby, až po a cappella žáner. Venujete sa dirigovaniu, aranžovaniu, beatboxu a kompozícii. Ako sa to všetko dá zvládnuť? Nehrozí pri takomto umeleckom presahu určitá povrchnosť, či kreatívne vyčerpanie?
Povrchnosť vo všeobecnosti je podľa mňa skôr problémom ľudí, ktorí sa a priori nechcú alebo nemôžu systematicky venovať jednej veci do takej hĺbky, akú by si jej obsiahnutie vyžadovalo. Preferujú kvantitu rôznorodých projektov a žánrov, čím sa cielene snažia vyhnúť nude. Iné však je, ak si niekto rozširuje poznanie v rámci svojho odboru. Počas svojej kariéry som sa neraz dostal do situácií, v ktorých mi bola prax a skúsenosti v rámci viacerých hudobných žánrov, práve naopak, veľkou devízou. Dnes už sú to dlhé roky, čo Fragile zastáva suverénne prvé miesto v zozname mojich hudobných aktivít, a to navyše v ďalekom predstihu pred ostatnými. Preto si nemyslím, že by som sa príležitostnou prácou na iných hudobných projektoch nejako "rozmieňal na drobné".
Keď má človek oproti sebe umelca, ktorý diriguje filharmóniu, komponuje, robí aranžmány, vedie a cappella skupinu a celý svoj život sa pohybuje najmä v prostredí vážnej hudby, je ťažko predstaviteľné, že takýto umelec dokáže počúvať, respektíve mať rád aj úplne odlišné žánre hudby, napríklad rock alebo heavy metal.
Každý z nás má dispozície na to, aby ako poslucháč obsiahol viacero hudobných žánrov. To, k akej hudbe a žánru sa nakoniec dostaneme a budeme inklinovať, je viac-menej výsledkom kombinácie náhody, osudu, okolností, prostredia, kamarátov, rodiny a rôznych iných súvislostí. Mňa si získala hudba rôznych žánrov, no priznám sa, že rock či nebodaj heavy metal ma obišli. Nie preto, že by som ich nemohol počúvať. Skôr preto, že som s týmito hudobnými žánrami v mladosti nebol konfrontovaný. Podobne ma obišla aj vlna The Beatles či Rolling Stones.
Na druhej strane, vďaka tomu, že som v detstve i v puberte tancoval vo folklórnom súbore, prišiel som do kontaktu s ľudovou hudbou, ktorá je vo svojej podstate úžasná. Aj vďaka tomuto stretnutiu som s ňou mohol byť neskôr, v dospelosti, v kontakte celé desaťročie ako zbormajster SĽUK-u. Podobnou "náhodou" ma osud priviedol aj k hot jazzu, teda k jazzovej hudbe 20-tych až 30-tych rokov minulého storočia, keď som dva roky pôsobil na pozícii klaviristu v kapele Bratislava Hot Serenaders ako záskok za Ľubicu Čekovskú počas jej štúdií v Londýne. No a, samozrejme, na Konzervatóriu sme všetci počúvali funk.
Dirigovali ste spevácke zbory, podieľali ste sa na muzikálovej tvorbe, na divadelnej hudbe, teraz vediete a cappellovú skupinu. Ktoré z týchto pôsobení vo vás rezonovalo najviac a čím? Bolo vašej mentalite niektoré z nich bližšie než ostatné a bolo aj také, ktoré zohrávalo len úlohu akejsi "povinnej jazdy"?
Vo veľkej miere ma formoval kontakt s vokálnou hudbou ako takou, či už renesančnou, barokovou, muzikálovou alebo folklórnym spevom. Špecifikom vokálnej hudby je, že musí "dýchať". Vďaka hojnému kontaktu so spevom sa do mňa cit pre toto jej špecifikum akosi zakódoval. A keďže s vokálom pracujem sústavne, kontakt s ním ma formuje aj naďalej. A čo sa týka vami naznačenej "povinnej jazdy", tak som mal doposiaľ to šťastie, že som tento pocit pri žiadnom type muziky, ktorej som sa pracovne venoval, nikdy nemal.
Ste teda v podstate šťastný umelec.
Dá sa to tak povedať. Navyše som mal tú česť spolupracovať spravidla s ľuďmi, ktorých hudba a umenie napĺňali a svoju prácu robili radi. A tak ani mne práca nikdy nezovšednela a aj vďaka tomu som mohol postupom času zrealizovať môj najväčší projekt, ktorým je Fragile.
K tomu som sa chcel dostať - bola cesta k a cappella žánru prirodzeným vyústením vášho dovtedajšieho pôsobenia, alebo išlo o dlhodobo plánovaný a pripravovaný projekt?
Žáner a cappella ma bavil už na konzervatóriu. Aj preto je pre mňa skupina Fragile splnením viacerých snov. Som v rámci nej dirigentom, kapelníkom, skladateľom, môžem aranžovať, predvádzať beatbox. A môžem s plnou vážnosťou povedať, že Fragile je môj život, je naplnením mojich profesijných a umeleckých túžob.
Súhlasili by ste s tým, že a cappella hudba, keďže je hlavne o súzvuku a tímovej súhre, nie je vhodná pre silné individuality a sólistov, nech by boli akokoľvek dobrí? Respektíve, do akej miery je pre komorné teleso dôležité či nebezpečné silné ego?
Vysvetlím to na príklade Fragile. Sme skupina, v ktorej sa zišli dominantné osobnosti, umelci, ktorí si popri svojej výraznej individualite zároveň uvedomujú dôležitosť tímovej súdržnosti, rovnocennosti a jednoty. Sme ako futbalový Real Madrid. Aj ten tvoria jednotliví hráči, ktorí by v akomkoľvek inom mužstve boli sami o sebe hviezdami. V okamihu, keď nastúpia za "biely balet", pôsobia ako jeden celok, v rámci ktorého si každá hviezda uvedomuje svoje miesto a dôležitosť zmyslu pre tímovú hru. Bez tohto sa len ťažko dajú dosiahnuť očakávané výsledky.
Čo je pri výbere speváka do a cappella skupiny prioritné? Aké predpoklady musí typologicky a charakterovo spĺňať?
Výber jednotlivých spevákov do akejkoľvek skupiny je veľmi náročný. Každý člen skupiny Fragile je špičkový v danom hlasovom rozsahu, či už ide o soprán, alt, tenor alebo bas. Musí byť bezchybne pôsobiacou originálnou súčiastkou jedného spoločného mechanizmu. To, či je niekto napríklad mediálne populárny ešte predtým, než príde k nám do skupiny, v skutočnosti nehrá žiadnu rolu. Aj vďaka tomu je kostra našej kapely pokope už vyše štrnásť rokov. Spája nás výlučne spoločná drina, odhodlanie a láska k tomuto druhu umenia.
Čiže v prvom rade musí ísť o akúsi spoločnú hudobnú chémiu?
Jednoznačne. Jedine hudobný faktor rozhoduje o tom, či sa niekto stane alebo nestane naším členom. Okrem výrazného sólistického potenciálu je rovnako dôležité, aby sa daný adept dokázal dobre zorientovať v našej hudobnej sadzbe, vo svojom hlasovom zaradení, a aby bol tímový hráč. Dôležitý je teda sumár týchto daností, ktorý následne vytvára celkovú "chémiu". Preto sú u nás napríklad aj Sonička Norisová a Helenka Krajčiová, ktoré mali skúsenosti s viachlasným spevom a boli špičkové sólistky dávno pred vznikom Fragile. Nie sú v kapele preto, že by boli známe herečky.
Fanúšikov na Fragile fascinuje hudobná úprimnosť
Od čoho závisí počet členov v a cappella skupine? Je niečím určený?
Pokiaľ by som to mal odľahčiť, tak počet členov je závislý od počtu motorových vozidiel, ktoré majú k dispozícii (smiech). Ale vážne, a cappella formácie sa spravidla pohybujú v rozmedzí od štyroch po približne osem členov. Najčastejšie majú členov šesť až sedem, čo je počet, v rámci ktorého dokážu pomerne dobre obsiahnuť sólový part, harmóniu, bas a prípadné bicie - beatbox.
V rámci Fragile sa na koncertoch objavuje viacero alternujúcich interpretov.
Áno, od pomerne náročného koncertného turné HLASY s Richardom Müllerom sme boli nútení rozšíriť náš tím o alternácie. V praxi to znamená, že jednu hlasovú pozíciu v kapele ovládajú dvaja rôzni speváci, ktorí sa na nej na koncertoch striedajú. Momentálne máme dvanásť stabilných členov, z ktorých sa na javisku v rámci koncertu objavia vždy siedmi. Tento systém nám jednak umožňuje reguláciu pracovného zaťaženia a spevákom zároveň vytvára priestor zúčastňovať sa popri Fragile aj na iných pracovných príležitostiach.
Turné s Richardom Müllerom zaznamenalo obrovský úspech na Slovensku aj v Česku. Pripravujete podobný projekt aj v blízkej budúcnosti?
Kombinácie rôznych umelcov vždy boli a vždy budú atraktívne. Nesmierne dôležité však je, aby pri takomto plánovaní neprevládol marketing či špekulatívnosť nad víziou a úprimnou umeleckou výpoveďou, lebo to je to podstatné. Som rád, že sme si týmto turné rozšírili náš repertoár o toľko pekných a hlavne slovenských piesní. Podarilo sa nám nadchnúť pre žáner a cappella množstvo z Richardových fanúšikov. Úspešný bol aj projekt Fragile Queen Symphony, ktorý sme odpremiérovali v rámci festivalu Viva Musica. Práve nedávno sme sa k tomuto krásnemu projektu opäť vrátili v spolupráci so Štátnou filharmóniou Košice. Momentálne sa chceme trochu viac venovať i slovenskej ľudovej hudbe, respektíve jej aktualizácii.
Projekty s folklórnou tematikou sú dnes na vlne úspechu...
Asi mierite napríklad na projekt Zem spieva či na iné rôzne spoločné koncerty spevákov populárnej hudby a folkloristov. V našom prípade nejde ani tak o nadviazanie na túto vlnu. Všetci v kapele máme k folklóru veľmi blízko, ja sám, ako som už spomínal, som kedysi tancoval vo folklórnom súbore a desať rokov som bol dirigentom v SĽUK-u. V neposlednom rade, dva z našich hudobných nosičov sú venované práve folklóru, v podobe vianočných piesní. Snažíme sa aktualizovať slovenskú ľudovú pieseň, lebo si chceme uctiť toto naše bohaté hudobné dedičstvo.
V rámci repertoáru Fragile majú svoje miesto nielen náročné skladby od skupiny Queen, ale aj skladby velikánov klasickej hudby, akým je Johann Sebastian Bach. Je slovenské publikum pripravené a zvyknuté počúvať náročnejšie hudobné skladby alebo je to repertoár určený skôr pre užší okruh hudobne kultivovanejších fajnšmekrov?
Myslím si, že slovenské publikum na to pripravené je, ale je to zároveň proces, ktorý si vyžaduje istú dávku trpezlivosti a chuti prijímať aj iný žáner, než aký je stále dookola počuť z väčšiny rádií. Všímam si, že existuje čoraz viac ľudí, ktorí vyhľadávajú jedinečnosť a chcú sa oslobodiť od akéhosi hudobného "Pavlovovho reflexu", ktorý nám tu už roky úspešne servírujú komerčné a bulvárne, elektronické aj printové médiá. Pre mnohé médiá aj poslucháčov je masovosť, textová nenáročnosť, často vulgárnosť či hudobná jednoduchosť akousi mantrou, ktorá je pre nich zárukou popularity. Mnohí si ale, naopak, uvedomujú, že to, či je niečo masové alebo nie, nemusí nijako súvisieť s kvalitou či hodnotou. Stále dokážu hudbu vnímať aktívne a kriticky a neuspokoja sa s čímkoľvek, čo im niekto predloží "pod nos".
A capella je u nás natoľko menšinovým žánrom, že je až neuveriteľné, že keď sa spomenie Fragile, každý vie, o čo ide.
Nikoho sme nenútili počúvať našu hudbu - ani rádiá, ani poslucháčov. Nepodliezali sme latku kvality len preto, aby sme sa na pár hodín stali veľkými hudobnými celebritami malého, až malicherného slovenského bulvárneho šoubiznisu. Jednoducho sme sa stali hudobnou alternatívou pre ľudí, ktorí hľadali niečo iné, než čím boli denno-denne kŕmení. Dnes cítim, že sme našich poslucháčov naučili dôverovať tomuto žánru a uveriť tomu, že aj speváci bez hudobných nástrojov dokážu obsiahnuť komplexnú zvukovosť.
Laikov i náročnejších poslucháčov fascinuje, že sme schopní vytvárať zvuky bicích, basy a ďalších hudobných nástrojov iba svojimi hlasmi. Nepotrebujeme ich klamať playbackom ani imidžom, a preto nám dôverujú. Aj pre element tejto "hudobnej úprimnosti" nás naši fanúšikovia radi vyhľadávajú. Nesmierne si to vážime a sme im za to vďační. Za každou našou skladbou sa skrýva obrovský kus práce. Každá pieseň v našom podaní predstavuje náročnú hudobnú pyramídu, ktorá, ak má mať zmysel, musí byť postavená bez chyby. Všetko v nej musí do všetkého presne zapadať, sedieť a ladiť. V opačnom prípade by sa naša pyramída mohla zrútiť ako Babylonská veža. Naši priaznivci si túto náročnosť uvedomujú, obdivujú ju a ako teleso nás o to viac rešpektujú.
Máte métu, ktorú sa vám ako umelcovi zatiaľ nepodarilo dosiahnuť? Ak áno, čo ňou je?
Nemám to takto pomenované. Nemám nejaký zásadný cieľ, za ktorým by som sa hnal. Žijem život a prijímam výzvy, ktoré so sebou prináša. Snažím sa udržiavať si určitý štandard a frekvenciu aktivít a mať stále naštartované "motory". V tomto zmysle celkom nechápem ľudí, ktorých snom je čím skôr zarobiť balík, aby už nemuseli pracovať vôbec. Byť len tak niekde pohodený, hoci aj v luxuse, a pasívne sledovať dianie okolo seba, to už podľa mňa nie je život, ale nuda...
Pokiaľ teda nemáte méty a ciele, predpokladám, že máte aspoň nejakú inšpiráciu či motiváciu.
Mám, je ňou moja životná partnerka Zdenka. Inšpiruje ma svojou aktivitou, a to nielen v rámci svojho hereckého povolania, ale aj v súkromí. Zdenka ma fascinuje svojou nekonečnou energiou a aj tým, že je stopercentná vo všetkom, čo robí.
Takmer denno-denne pracujete s tónmi, zvukom a s hlasom. Aj preto by ma zaujímalo, či je a ak áno, do akej miery, pre vás dôležité ticho.
Na ticho nie som nijako špeciálne vysadený ani upätý. No nemám rád, keď sa hudba používa ako "všeobecný" podmaz, či - nech mi slovenskí jazykoví puristi odpustia - "křoví". Hudba v tejto funkcii ma spravidla vyrušuje a dekoncentruje. Aj preto, pokiaľ to môžem ovplyvniť, snažím sa hudbe pustenej len preto, aby v priestore niečo hralo, vyhýbať.
Máte popri vystupovaní, aranžovaní či dirigovaní potrebu občas sa od všetkého "zresetovať"?
Neviem, či sa dá šport považovať za reset. V každom prípade, v okamihoch, keď pociťujem pretlak, si rád odbehnem zahrať futbal, squash, tenis, kedysi aj hokej, prípadne sadnem na bicykel, alebo si idem zabehať. Ak na nič z toho nemám čas a priestor, tak aspoň v "tichu" počas jazdy autom nechám voľný priestor myšlienkam.
Zdroj: TASR (Hudba.sk edit - niektoré otázky sme skrátili)
Foto: TASR - Andrej Galica
