Stredoeurópskou optikou je príbeh zvukového inžiniera Vlada Mellera, dvojnásobného držiteľa ocenenia Grammy, zosobnením amerického sna. Rodák z Humenného po invázii v roku 1968 emigroval do USA cez Maďarsko a Taliansko. Náhoda spoločne s technickým nadaním ho krátko na to zaviedla do štúdií CBS Records, jednej z najväčších nahrávacích spoločností na svete a odtiaľ chýbal už len maličký krôčik ku hviezdam.
Po 50 rokoch praxe niet pochýb, že sa Vlado Meller k hviezdam skutočne dostal. V jeho portfóliu figurujú interpreti ako The Rolling Stones, Miles Davis, Frank Ocean, Korn, System of a Down, Kanye West, Metallica, Rage Against The Machine, Red Hot Chili Peppers či Pink Floyd, a v tomto duchu by sme mohli pokračovať ešte dlho. Na dôkladné prelistovanie zoznamu jeho spoluprác na webe Discogs si potrebujete vyhradiť najmenej hodinu.
Vlado Meller patril k hlavným hosťom hudobnej konferencie na tohtoročnom vydaní bratislavského festivalu SHARPE (reportáž). Počas rozprávania svojho fascinujúceho príbehu vyzdvihuje fakt, že najdôležitejšie je byť na správnom mieste v správnom čase a držať sa správnych ľudí. Do toho musí mať človek dávku šťastia, musí vedieť rozpoznať svoju príležitosť a vyvinúť si svoj vlastný, unikátny rukopis.
V rozhovore pre Hudba.sk, ktorý vznikol po vystúpení Vlada Mellera na konferencii SHARPE, sa dozviete:
- čo ho najviac prekvapuje na Slovensku
- či je Jack White naozaj postrachom zvukových technikov
- aké to je pracovať s najväčšími hudobnými hviezdami naživo
- prečo niektoré nahrávky znejú dobre len na kvalitnej audiotechnike a iné aj na JBL-ku
- prečo je Barbra Streisand najväčším perfekcionistom, s akým kedy pracoval
- čo si pomyslel, keď prvýkrát počul zvuk bicích Larsa Ulricha na albume St. Anger
- čo si váži na Kanyem Westovi
- ako hodnotí spolupráce so slovenskými umelcami Lash & Grey, Sameyom či Nocadeň
- prečo mu nedávno volal Paľo Habera
- či si myslí, že má slovenská hudba šancu presadiť sa v zahraničí
- či v USA poznajú Karla Gotta a Waldemara Matušku
- akú hudbu si pustí počas bežného dňa
Poznámka: Rozhovor vznikol v angličtine, v preklade sme niektoré frázy ponechali v pôvodnom znení.
Ako často sa vraciate na Slovensko?
Nechodím sem často. O konferencii SHARPE som nepočul, pokým Táňa (Tatiana Lehotská, šéfdramaturgička festivalu) nekontaktovala môjho manažéra. V Bratislave som za celý život bol možno raz, dvakrát. Dohodli sme si Skype, kde ma pozvala osobne, and here we are! (smiech) Som za túto možnosť vďačný a obaja aj s manželkou si to tu veľmi užívame. Nová Cvernovka je unikátny priestor a koncerty sú neskutočné. V časoch, keď som odchádzal zo Slovenska, nič takéto neexistovalo.
Keď sa pozriete okolo seba, je niečo, čo vás na Slovensku počas vašich zriedkavých návratov prekvapuje?
Robí mi radosť vidieť hip mladých ľudí, ktorí sú znalí v hudobnom priestore a plynulo rozprávajú po anglicky. Táto jazyková znalosť je niečo, čo ma prekvapí zakaždým nanovo, opäť, niečo také za mojich čias neexistovalo. Keď som v 70. rokoch odchádzal, len veľmi málo ľudí vedelo po anglicky. Vtedy nás všetkých pred angličtinou izolovali, brainwashovali nás ruštinou.
Už vtedy na košickej priemyslovke mi dochádzalo, aké dôležitá angličtina je, ak chcem niečo v živote dokázať, preto som začal navštevovať hodiny angličtiny, no prišlo mi nemožné skutočne sa jazyk naučiť. Dnes sme angličtinou obklopení a mnoho z toho sa na nás nalepí prirodzene, nie je problém nachytať slovnú zásobu. Vtedy to bol iný svet, vidieť anglický nápis bolo raritou.
Zdroj: Tomáš KušaPočas panelu ste spomenuli, že ešte dlho po vašej emigrácii do USA vás považovali za Rusa. Vtedy sa v tom asi rozdiely nerobili.
Áno, neznášal som to. Bol to určitý kultúrny nános mena Vladimír. Asi si povedali, že nás z východného bloku všetkých hodia do jedného vreca. Preto som si meno zmenil na Vlado, donekonečna som nahrávacím spoločnostiam opakoval, že moje kredity na albumoch nemajú byť podpísané menom Vladimír, ale Vlado. Aj to bol ale problém, časom to dokonca komolili so stále väčšou vynaliezavosťou: Voldo, Vildo... (smiech). V 70. a 80. rokoch bol v USA populárny ukrajinský virtuózny klavirista Vladimír Horowitz a jeho meno dokázali nekomoliť.
Ďalšou vecou je, že migranti s pôvodom vo Východnej Európe nikdy nestratia prízvuk. Je to určitý label, ktorý ich bude sprevádzať do konca života, na čom nie je nič zlé. Pri prvej konverzácii v USA sa ťa preto každý opýta, odkiaľ si? To však vôbec nevadí, Amerika je kotol, v ktorom sa miešajú kultúry a národnosti od nepamäti. Je to jej integrálnou súčasťou.
Rád by som sa vás pýtal na vašu prácu. Ktoré z albumov, na ktorých ste pracoval považujete za nadčasové?
Hmm... Možno odpoviem trochu inou optikou a stiahnem to trochu aj na seba. Viem, že som mal v živote to šťastie, že som mohol spoznať a spolupracovať s niektorými z najlepších zvukových inžinierov a producentov, ktorí sa kedy narodili. Neskôr to však už nebolo o šťastí, ale o tom, že som si vytvoril svoj signature, podpis. Vytvoril som svoj zvuk. Na začiatku som nad tým veľa premýšľal, nebol som si istý, či je toto to pravé. Orientoval som sa najmä podľa spätnej väzby od klientov. A práve toto je moja interpretácia hodnotnej, a snáď aj nadčasovej hudby. Mať svoj rukopis, je jedno, či v klasike, či v jazze.
Pamätám si, že v mojich začiatkoch sa všetko točilo práve okolo klasiky pre CBS records. Bernstein, Horowitz, Newyorská filharmónia, rôzne broadwayské šou. Potom bol znovuobjavený jazz, robili sme mnoho jazzových nahrávok, a aj týmto producentom sa môj rukopis páčil. Skrátka som vedel, že niečo robím dobre. Neskôr som sa dostal do štádia, v ktorom mi už producenti nehovorili, urob toto, urob tamto. Povedali len, Vlado urob to, čo vždy.
Máte radšej aktívny, alebo pasívny prístup zo strany umelca? Je lepšie, keď sa umelec absolútne spoľahne na produkciu a finálnu úpravu alebo keď do procesu aktívne vstupuje?
Umelec musí v prvom rade vytvoriť svoj vlastný album, musí dať podobu svojím nápadom, v rámci čoho veľmi úzko spolupracuje s producentom. Ten mu pomôže vytvoriť obal, žáner. V prípade, že ide o neskúseného umelca, na producenta sa musí spoľahnúť úplne. Ostrieľaní umelci z hudobného biznisu v 95% prípadoch presne vedia, aký zvuk chcú, aký žáner chcú reprezentovať a producent ich len kozmeticky navádza a čiastočne vkladá svoje nápady, ktoré sa nie vždy uplatnia. Úspešní ľudia sú cieľavedomí a majú to v hlavách upratané.
Je pravda, že pracovať napríklad s Jackom Whiteom je pre zvukárov veľkou výzvou?
(Smiech) Je to super chlap. Pracoval som s ním na albumoch The Raconteurs, potom tuším na jednej alebo dvoch jeho sólových nahrávkach. Nechal mi vstupenky na jeho newyorskú show, kde sme boli so synom. Mám veľmi rád jednu fotku s ním zo štúdia, vždy sme sa vedeli ohromne dobre pobaviť o stredoeurópskom jedle, klobásach a pirôžkoch (smiech). Jack má mamu z Poľska, takže sa na neho niečo z toho nalepilo. Nedávno sme boli s manželkou na výlete v Nashville, kde má štúdio, no, žiaľ, nezastihli sme ho tam. Okrem toho, že všeobecne veľa cestuje, v USA sa zdržiava hlavne v Detroite, kde vybudoval továreň na platne.
Vo výdatnom rozhovore so Zaneom Loweom sa White profiluje ako veľmi technický chlapík. Povedal by som teda, že budete mať mnoho spoločnej agendy.
Nie je len technický chlapík, ale aj veľmi chytrý obchodník, producentský mág, multiinštrumentalista, a k tomu veľmi unikátny umelec.
Na koncertoch mnohých dnešných rockových kapiel si človek povie, veď toto je coverband! Toto som už predsa videl hrozne veľakrát, na tomto predsa nie je nič nové. Ak niekto chce v tomto biznise preraziť a prežiť, musí byť veľmi unikátny. Teraz nehovorím len o rockových kapelách, hovorím všeobecne. Kapela, ktorá to myslí vážne, si nemôže postaviť tvorbu na kopírovaní. Nevravím, že by som takej kapele neurobil mix, svoju rolu vnímam profesionálne a odosobnene, ale taká hudba nikdy nebude žhavá na pulty obchodov. Keď chcem počuť Jacka Whitea, pustím si Jacka Whitea, nepotrebujem Jacka Whitea z wishu (smiech).
V rozhovore pre Forbes ste spomenuli, že mix každého hudobného žánru si vyžaduje iný prístup. Môžete byť špecifickejší?
Vezmi si napríklad hip-hop, ten je založený na nízkych frekvenciách a tučnom zvuku. Raperi chcú maximálny "in your face" efekt, rap musí byť hlasný a zrozumiteľný. Je to prirodzené, rap má iné melodické charakteristiky ako spev. Jazzmani to zas nechcú s levelmi nikdy preháňať, chcú hlavne dynamiku, chcú vždy čo možno najviac obohatiť a zdôrazniť zvuk nástrojov. Výsledok musí byť nenásilný a príjemný, pretože niektoré jazzové nahrávky sú strašne dlhé. Napríklad Miles Davis mával nahrávky trvajúce desiatky minút, nezriedka hodinu. Aby to poslucháč vydržal počúvať, musí mať zvuk jemný charakter.
Klasika je v tomto podobná, mala by byť tichá a tajomná v tichých pasážach, v tých hlasnejších by sa zas mal zvuk efektne roztvoriť. Je potrebné pochopiť, ako a prečo bol zvuk nahrávaný tak, ako bol nahrávaný, je potrebné zachovať dynamiku a jemne, veľmi jemne ju akcelerovať, zlepšiť. Epickosť jadra vážnej skladby musí dunieť až kdesi v žalúdku, zatiaľ čo začiatok má byť taký tichý, že ho pomaly ani nepočuť. Každý žáner je iný, vyžaduje inú agresivitu, iné frekvencie. Na toto neboli v mojich začiatkoch žiadne manuály, všetko som sa naučil v CBS Records. Dali mi slušný základ.
Mastrovali ste aj (What's The Story) Morning Glory? od Oasis. Bratia Gallagherovci majú povesť jedných z vôbec najarogantnejších muzikantov. Aké bolo pracovať s nimi?
Kapelu som nikdy osobne nestretol, v štúdiu sa neukázali. Dostal som nahrávku, povedali mi: "Vlado, toto je britský import, do your thing" (smiech). Urobil som čo vždy, poslali to na schválenie, schválilo sa to, a potom som už len sledoval jednotky v rebríčkoch.
Opäť by som však rád odpovedal širšou optikou. Existuje určitá zaužívaná percepcia umelcov vytvorená médiami a umelcovým verejným vystupovaním, kde pôsobia arogantne, machisticky, agresívne a veľkomožne. Napríklad taký Kanye alebo chlapci z Metallicy. Potom však prídu do štúdia a správajú sa krotko ako mačiatka (smiech). V pohode s nimi pokecáš, sú priateľskí, zaujímajú sa. To všetko navonok je len šou.
Hudobný biznis je v prvom rade šoubiznis. Ak počúvaš rap, asi nebudeš očakávať, že ti bude raper podsúvať srdiečka. Bude kričať, nadávať, bude drsný a budeš sa báť, že keď ho stretneš na ulici, zabije ťa (smiech). Samozrejme, preháňam a viem, že je to trochu konzervatívnejší opis rapera, ale vieš, kam mierim. Osobne som pracoval napríklad so spomenutým Kanyem Westom, s Metallicou či s Rage Against the Machine, a všetci boli totálne zlatí. Naživo sú všetci trochu iní. Je to otázkou účelovo vytvorenej mediálnej prezentácie. Cyklus, v ktorom sa mladé kapely a interpreti snažia osloviť publikum, najmä mladé decká, takže samozrejme čím rebelantskejší a agresívnejší budú v telke, tým väčší fanbase si od toho sľubujú.
Zdroj: archív Mateja KráľaČo robí dobrú nahrávku dobrou nahrávkou? Prečo znejú niektorí umelci dobre len na drahej technike, zatiaľ čo vaše nahrávky znajú výborne aj na malom JBL reproduktore?
Nielen na JBL-ku, ale na akomkoľvek aparáte! Hlavnou myšlienkou mixu a finálnej zvukovej úpravy je dostať nahrávku do takej podoby, aby znela dobre na lacnom aj drahom systéme, v aute, na rádiu, v slúchadlách aj z mobilu. Obyčajný človek si púšťa hudbu najčastejšie práve na slúchadlách alebo v aute. Mastering spočíva vo finalizovaní nahrávok do tej podoby, aby zneli dobre na všetkom.
Áno, ak máš doma drahý a kvalitný systém, užiješ si aj surovú štúdiovú nahrávku, pretože systém bude mať frekvencie, no tie nízke pôjdu hlboko až niekam k 20-25 Hertzom. Toto sa na telefóne alebo na JBL-ku nestane nikdy. Vždy dokážeš zachytiť a vyzdvihnúť stredy, ktoré vyznejú na akomkoľvek aparáte. Na drahších systémoch máš všade kontrolky basov, výšok a podobne, a každého to potom láka robiť si nejaký pofidérny prvoplánový mix. S dobre zmastrovaným albumom nie je potrebné nastavovať nič. Všetko daj bokom, uvoľni sa, nastav si hlasitosť a užívaj si hudbu.. O tomto je dobrý master. Ak si musíš doma na tónovej kontrolke dávať basy na maximum, aby si počul hĺbky, niečo je zle. Človek, ktorý robil master, je buď hluchý, vyflákol sa na to alebo to pokašľal ten, čo robil mix (smiech).
Ďalšou vecou je, že aby bolo možné spraviť dobrý mastering, musím dostať primerane kvalitný mix. Ak mix nemá frekvencie, nevytiahnem z neho nič, a v týchto prípadoch posielam zvuk rovno na prerábku. I keď nie vždy je to jednoduché, pretože za mnou prichádzajú ľudia často so zle odvedeným mixom, ale s autorom toho mixu už nie sú z najrôznejších dôvodov v kontakte.
Mohli by ste v krátkosti zhrnúť proces vašej práce?
V prvom štádiu počúvajú všetky stopy mixu umelec s producentom. V prípade ich spokojnosti, teda v prípade, že vo výsledku počujú všetko to, čo počuť chcú, a v kvalite, v akej to počuť chcú, sa mix posiela na hodnotenie a posúdenie mne, či s nahrávkou možno pracovať. Všetky elementy je potrebné upraviť v dvoj-kanálovom móde, čo je análogovo veľmi náročné – s digitálom sa dajú robiť zázraky. V dnešnej dobe je v rámci zvuku možné fixnúť takmer všetko. Takže ako som hovoril, hrozne dôležitý je dobrý mix. V masteringovom fachu sa zvykne hovoriť: Shit comes in, horseshit comes out. (smiech)
Predpokladám, že k zle urobeným mixom sa vo vašej praxi už nedostávate. Pracujete takmer výlučne s profesionálmi.
Prekvapivo sa to stáva aj profesionálom, a stáva sa to často. Problémom je prehrávanie nahrávky v štúdiu na nedostatočnej hlasitosti, kde sa môže všeličo prepočuť. Prvotný mix je vždy plochý a často skrýva všelijaké drobné nedokonalosti. Master je to, čo mu dáva punc dokonalosti. Je to perfekcionistický proces.
Čo sa týka perfekcionizmu - spomínali ste, že najperfekcionistickejší umelec s ktorým ste kedy pracovali, bola Barbra Streisand. Nepredstieram, že ma to neprekvapilo.
Áno, ona je skutočným perfekcionistom. Bola to náročná spolupráca, a myslím, že tento názor majú aj producenti, technici a mnohí ďalší, ktorí s ňou mali možnosť spolupracovať. Je to človek, ktorý dokáže donekonečna bazírovať na veci, akou je ticho v posledných sekundách nahrávky. Tým absolútne neznižujem fakt, že je obrovským privilégiom, že som s ňou mohol spolupracovať. Je to obrovská speváčka a profíčka.
Osobne som za ňou cestoval do štúdií Sony v Los Angeles, pretože Barbra má strach z lietania, takže veľmi necestuje. Je milá, i keď možno trochu povýšenecká. Ale just, je to Barbra Streisand, tak čo s tým ja narobím (smiech). Pôvodne mi povedali, že tam budem dva dni, z tých dvoch dní sa stali dva týždne. Z maličkých vecí dokázala urobiť monumentálne, ale práve táto vlastnosť ju robí tým, kým je. To isté platí aj pre jej koncerty, kde musí byť všetko absolútne dokonalé. Uhol, akým dopadá svetlo na pódium, akým spôsobom je nakrúcaná či fotografovaná. To musí byť vždy len z jednej strany tváre, ak s tým má produkcia problém, ruší šou, a podobne.
Je to aj pri svetových menách tak, že o finálnej podobe zvuku rozhoduje umelec? Nie sú to v týchto prípadoch práve producenti, crew, technici, s ktorými spolupracujú?
Niekedy to bolo tak, že 70% alebo 60% profitu zo živých vystúpení si brala nahrávacia spoločnosť. Teraz sa to preklápa do modelu, v ktorom 100% profitu šou vlastní kapela. Kapela alebo interpret má teda právo povedať čokoľvek a najať si kohokoľvek.
Možno ste zachytili, že Metallica len nedávno vydala nový album s názvom 72 Seasons.
Áno, ale na tomto som nespolupracoval. Pracoval som s nimi osobne v roku 2003-2004. Z tohto nahrávania bol natočený aj film, celé sa to robilo v New York City.
Áno, to je ten legendárny St. Anger a donekonečna omieľaný Larsov plechový zvuk. Čo vám prebehlo hlavou, keď ste prvýkrát počul nahrávku jeho snaru?
Nekritizujem. Som technik. Strávili sme spolu celý deň, chalani boli extrémne milí, ukecaní a zároveň obrovskí profíci – do štúdia si priniesli vlastných technikov, káble aj vybavenie, dorazili spolu so svojimi manželkami. Mám za to, že keď je to možné, stále cestujú spolu s rodinami. Lars za mnou v jeden moment prišiel a povedal, že chce, aby som urobil najhlasnejšiu vec vo svojom živote (smiech).
Máte aj slovenské spolupráce, pracovali ste s kapelou Nocadeň alebo s Lash & Grey.
Áno. Lash & Grey boli veľmi profi, sú to výborní muzikanti. Nocadeň sú z Košíc, rovnako ako ja, takže sme si hneď padli do rany. V roku 2018 som pricestoval do Košíc kvôli pohrebu mojej sestry a volal som im, či nechcú zájsť na obed, vidieť sa osobne. Mnohých umelcov, s ktorými som spolupracoval, som nikdy osobne nevidel, a občas to padne veľmi vhod. Sedeli sme spolu dve hodiny, rozprávali sa o scéne, o rádiách… Sú to zlatí chalani. Pracoval som napríklad aj s Petrom Lipom, Paľom Haberom.
Haberom?
Áno, máme sa stretnúť v Prahe. Jedného dňa mi zavolal a, úprimne, netušil som, kto to je. Až neskôr som si vygooglil, že je na Slovensku a v Česku veľmi populárny. Snáď som ho tým neurazil (smiech). Mastroval som pre neho skladbu a verím, že výsledok sa mu veľmi páčil. Skypovali sme, ukazoval mi štúdio a podobne. Že je na Slovensku takou superstar, som sa dozvedel až neskôr. Skutočne, za tie roky mi ušlo strašne mnoho slovenskej hudby, nemám kapacitu sledovať slovenskú scénu.
Lash & Grey ste si boli pozrieť v prvý deň Sharpu naživo. Čo na nich hovoríte?
Dobrý koncert. Obaja vyzerajú na pódiu absolútne skvelo, celé vystúpenie bolo profi. Ona má anjelský hlas, on je vynikajúci gitarista s jazzovým prístupom. Myslím si tiež, že s kapelou znejú rozhodne lepšie. Iste, je to pekné aj keď sú len dvaja, ale minimalistické aranžmány s opakovanými moduláciami môžu po čase trošku nudiť. Basa, sláčiky a bicie dali skladbám úplne novú dimenziu, zrazu na nich bolo možné tancovať, i keď pomaly. Do nových nahrávok im určite odporúčam prizvať kapelu.
Ďalší dôležitý faktor je, že speváčka znie naživo rovnako dobre ako na nahrávkach. Mnoho kapiel znie na nahrávkach výborne, ale naživo sa ti chce sklamanému z koncertu odísť po 10 minútach. V štúdiu je možné všetko doladiť digitálne, no je to ľstivé. Na koncerte sa vždy ukáže, kto vie spievať a kto nie.
Zdroj: Martina MlčúchováFaktom je, že autotune, rôzne pitchshifters a vokalizéry zažívajú na Slovensku a v Česku novú renesanciu. Nielen v rape.
Pravdaže, popularita týchto vecičiek prichádza a odchádza v cykloch, tak ako mnoho iných zvukových efektov. Pitchshifter je fajn, keď ho používa spevák, ktorý vie spievať, ako pomôcku na doladenie detailov. Problém je, keď sa na neho spolieha úplne.
Vybavíte si ešte moment, keď ste prvýkrát počuli autotune? Cher?
Profesionálne som sa s ním dostal do kontaktu najmä pri Kanyem Westovi. Ale Kanye je extrémne talentovaný raper a spevák. Mal som možnosť potvrdiť si to naživo na slávnostnom večeri Grammy. Bola to jedna z najlepších performancií, každá skladba mala melódiu. Kanye zaviedol do žánru revolúciu v zmysle melodického rapu, beaty predtým bývali v zásade monotónne. Okolo jeho hudby ľudia šaleli, druhý album, tretí album. Všetko parádne nahrávky. So šiestym albumom začal byť trochu vesmírny, žiaľ, začal viac rozprávať ako spievať, spolitizoval sa.
Pracoval som na viacerých jeho albumoch, na tom úplne poslednom už nie. Neviem, čo presne sa s ním stalo, ale zmenil sa. Myslím, že sa trochu poplietol potom, čo zomrela jeho mama. Tiež sa oženil s Kardashianovou, čo v praxi znamená, že vstúpil do miliardárskeho prostredia ľudí, ktorí žijú na veľmi vysokej nohe. Ale Kanye je proste Kanye, nepochybujem, že ak sa na neho bude kvôli niečomu spomínať, tak ako na hudobného priekopníka, ktorý nahral niektoré absolútne zásadné hudobné albumy.
Prekvapilo ma, že som vo vašom portfóliu našiel aj slovenského rapera Sameya.
Áno, pôvodne som netušil, že je z Košíc, myslel som, že je z Bratislavy. Dostal som súbory, zmastroval, odoslali sme to späť a potom som sa pýtal Jeremyho, môjho asistenta, či prišla nejaká spätná väzba, Povedal, že áno, že sa im to páči a všetko je schválené. Skutočne, s mnohými ľuďmi, s ktorými som spolupracoval, som nikdy nebol v kontakte. Funguje to často na neosobnej báze.
Šofér, ktorý nás však včera bral z hotela na SHARPE, v aute púšťal rap, tak som mu spomenul Sameya a povedal nám, že ho pozná. Odkázal som mu, aby ho odo mňa pozdravil. Samey má dobrý flow a funguje mu to, pre mňa je však stále trochu neobyčajné počuť rap po slovensky.
Je to však práve ten element, ktorý robí tvorbu autentickou a originálnou.
Áno, rozhodne. Aký zmysel by malo rapovať po anglicky na Slovensku? Možno Slováci milujú anglický jazyk a v tvorbe ho do určitej miery adaptujú, neviem.
Pracoval som napríklad so slovenskou rockovou kapelou The Minority a keď som ich prvýkrát počul, povedal som si wau, toto je vážne super, títo chlapci znejú akoby vyšli z losangeleských štúdií. Robili dva albumy, jeden v slovenčine a jeden v angličtine. Pýtali sa ma, aký mám názor na to, že chcú robiť aj anglicky spievaný album. Povedal som im, že si myslím, že má väčšiu logiku robiť hudbu v slovenčine. Žijú tu, hrajú tu, chcú zaujať slovenského poslucháča a vybudovať si tu fanúšikovskú základňu.
Na základe toho, čo ste videl tu na SHARPE, alebo na základe vašich spoluprác so slovenskými umelcami – myslíte si, že má slovenská hudba šancu presadiť sa vo svete?
Toto je pre mňa citlivá otázka. Veľmi by som si prial, aby slovenskí umelci boli vo svete úspešní a podpisovali obrovské kontrakty v Las Vegas. Obávam sa však, že sa tak v dohľadnej dobe nestane. Američania chcú počúvať hudbu v angličtine. Masové publikum tam nemá rado francúzštinu, ani nemčinu či poľštinu. Ak spievaš po anglicky s prízvukom, je to vždy počuť, a tiež to rozpozná poslucháč, nepripustí si to k sebe.
Určite je možné dohodnúť si koncert v nejakom väčšom meste, v špecifickom venue, a na ten koncert dorazia aj ľudia, ale toto nevnímam ako presadenie sa. Preraziť popri amerických a anglických umelcoch, ktorých vychádzajú tisícky denne, to je veľmi, veľmi náročné. Dávam kredit a mám rešpekt pred každým umelcom, ktorý to skúša.
Niekoľko umelcov sa ma túto otázku už pýtalo a zakaždým sa snažím odpovedať úprimne. Robte hudbu vo svojom vlastnom jazyku. Som presvedčený, že prvým krokom je preraziť doma na Slovensku, až potom možno pozerať za hranice.
A čo keď má slovenský umelec stopercentnú angličtinu?
Je to nemožné, v USA žijem už 50 rokov a zakaždým, keď s niekým začnem rozprávať, opýta sa ma, odkiaľ som. Neodmietnu ma, nesúdia ma, neberú to nijak v zlom. Ale stále to tam je.
Existujú výnimky. Rozumiem geografickým špecifikám, ale napríklad pre Islanďanov tiež nie je angličtina primárnym jazykom. Sugarcubes napriek tomu dokázali v 90. rokoch Islandu otvoriť dvere svetovej scény a dnes je mnoho medzinárodne etablovaných islandských umelcov.
Áno, nespochybňujem výnimky, príkladom za všetky je švédska ABBA. Možno spočíva kľúč v tom, s kým umelec spolupracuje. Možno by si mal najať amerického agenta, začať spolupracovať so šikovným zahraničným producentom, možno je to vecou premyslenej investície. Som presvedčený, že toto sa vyplatiť môže. Úlohou skúseného producenta je naviesť umelca, povedať mu, na čo môže rovno zabudnúť, na čom treba pracovať, čo má zmysel a čo je dôležité.
Takže áno, dá sa to, ale som presvedčený, že je to veľmi ťažké. V tomto biznise som 50 rokov a vieš, na koľkých nemeckých skladbách som za ten čas pracoval? Na dvoch. Jedna z nich je 99 Luftballons od Neny. Myslím, že je to celkom výpovedné.
Predpokladám, že druhá bola od Karla Gotta.
(Smiech) Zachytil som, že existuje určitý naratív o tom, že Karel Gott prerazil aj v USA, ale nie je to pravda. Možno v českých a slovenských komunitách, možno zahral niekoľko šou v Las Vegas pre Čechov v nejakom hoteli. V Las Vegas v zásade hrávajú umelci dôchodci, alebo takí, ktorí majú obrovské publikum doma, vo svojom rodnom jazyku, ale toto nie je prerazenie. V USA neprerazil ani Gott, ani Matuška.
Totiž, niekedy mám hroznú chuť na slovenské jedlo, takže nedávno som bol na buchty v slovenskej reštaurácii v Queense, v New York City, a všimol som si, že tam popri všelijakých tričkách a česko-slovenských suveníroch predávajú platne Matušku a Gotta. Nikto iný ako Slovák alebo Čech si však takú platňu nekúpi, a tým ani v najmenšej miere nespochybňujem talent oboch spevákov. Keď som na konci 60. rokov odchádzal z Československa, Karel Gott bol na vrchole slávy, ktorá trvala prakticky až do jeho smrti. Chvíľu pôsobil aj v Nemecku, kde nahral nemecké, tuším aj francúzske nahrávky. Určite mal a má svoje publikum v Európe, ale nie v USA. Preraziť v USA znamená mať skladby v tamojších rádiách, byť v ich telke. Žiaľ, za 50 rokov sa to žiadnemu českému ani slovenskému umelcovi nepodarilo.
V tomto kontexte nemôžem nespomenúť Mekyho Žbirku, ktorého posledné tri albumy vznikli v Abbey Road.
Nikdy som o ňom nepočul.
To vážne?
(Smiech) Ako som spomínal, z československej scény mi toho uchádza naozaj veľa, nestíham ju sledovať.
Pod rukami vám prešli tisícky nahrávok najrôznejších žánrov. Aká hudba vám robí radosť, keď oddychujete? Čo si rád pustí Vlado Meller?
Keď sa vraciam zo štúdia, tak si v aute púšťam jednoduchú hudbu, najčastejšie klasiku. Neuprednostňujem jazz, nebavia ma až tak improvizácie, ale klasika od Beethovena či Mozarta mi veľmi sedí, rovnako ako britský rock'n'roll. Ten ma dokáže nakopnúť.
Vraciate sa niekedy k svojej práci? Púšťate si spätne albumy, na ktorých ste pracovali?
Nie, ale nie je ťažké natrafiť na moju prácu počas bežného dňa (smiech). Moja manželka Suzanne niekedy púšťa bežné rádio, vždy mi potom prichádzajú spomienky typu: áno, tohto týpka si pamätám, túto skladbu som pred 20 rokmi mastroval... Spomienky určite sú, ale možno viac na samotných ľudí ako na ich tvorbu. Netrpím prehnanou nostalgiou ani pripútanosťou k nejakej konkrétnej nahrávke, na ktorej som pracoval. Asi hlavne kvôli tomu, že som konštantne pracoval na niečom inom.
Autor chce za niektoré námety k otázkam poďakovať Filipovi Jánošíkovi Lehotskému.
Autor: Matej Kráľ
