Meno Nely Pociskovej sa väčšinou spája s nemocničným prostredím. Veď pre širšiu verejnosť, ktorá má rýchlejší prístup k televízoru ako k divadlu, sa stala známou hlavne vďaka seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. Neskôr prišla televízna tanečná súťaž, ktorú s tanečným partnerom vyhrali. Pocisková však vždy bola primárne (muzikálová) speváčka.

Začiatkom septembra sme sa porozprávali o očakávaniach zábavného priemyslu na Slovensku od človeka, ktorý nebol len na začiatku svojej kariéry, ale tak všeobecne aj dospelosti a života naplno. Teraz už matka dvoch detí prichádza po jedenástich rokoch s nahrávkou, kde nachádza samú seba v niekoľkých rovinách.

V rozhovore som sa nepýtal len na to, čo možno od nahrávky očakávať a prečo sa volá Cesta, ale aj na to, za koho sa vlastne Nela Pocisková považuje. Je herečka? Je speváčka? Je to prerod? Zaujímalo ma aj to, ako vznikala táto mimoriadne osobná nahrávka. V neposlednom rade spolu uvažujeme nad tým, či aj v slovenskom hudobnom priemysle platí, že speváčka nemôže byť matkou, ak nechce o všetko prísť.

Televízni diváci ťa naposledy zachytili ako Rebeku Vargovú v seriáli Nemocnica. Poďme však premostiť k hudbe – čím si lieči dušu Nela Pocisková, keď je smutná alebo nahnevaná?

Teraz je to najmä Victor Ray, Callum Scott alebo Childish Gambino. Väčšinou je to niečo medzi R&B, popom, soulom, a dokonca by som povedala aj niečo ako gospel. Bývajú to hlavne Afroameričania, ktorí robia väčšie skladby so zborom. Mám väčšiu všehochuť pre hudbu, ale stále sa viac-menej hýbeme okolo popu. Je pravda, že tým, že ja som mala tú cestu kľukatú, ľudia možno zaregistrovali nejaký ten muzikál, potom televízne projekty. "A ty si vlastne herečka alebo čo si ty?" hovoria. Bola som takto ovplyvnená aj inými žánrami, napríklad šansónom. Ale pocitovo, keď sa na to pozriem spätne, to bol vždy pop.

Ovplyvňuje to, čo počúvaš, tvoju tvorbu?

Ja si myslím, že určite ovplyvňuje, vždy to tak bolo. Pamätám si, že keď som bola malé dievčatko a sedela som pri kazetách, boli tam aj také mená ako Beyoncé, Kelly Rowland... Potom tam boli aj také veľké speváčky ako Whitney Houston.

Len ja to teraz vnímam tak, že to, čo sa mi kedysi páčilo alebo ma ovplyvňovalo v rámci speváckeho výrazu, je dnes už úplne inde a tak trochu staré. Dnes už je hudba niekde úplne inde. Aj preto sa ten album volá Cesta. Nazývam to, že je to hľadanie cesty k sebe. Dostala som sa tam, lebo mňa aj tak vždy najviac bavili soul, R&B a pop. Vždy som si myslela, že to tu nebude fungovať; ľudia to aj tak nechápu a vždy ma budú všetci vnímať, že sa idem hrať na nejakú Beyoncé alebo na niekoho iného. Preto som to vlastne nerobila, vždy som sa toho akosi bála. Ľudia si myslia, že človek sa pretvaruje, keď je beloška, ktorá ide robiť "černošský feeling". Samozrejme, je to iné, keď to urobí Celeste Buckingham, ktorá má ten zahraničný background, a iné, keď to ideme robiť my, slovenskí interpreti. Veľa na to vplýva aj fakt, že som začínala v muzikáli, takže tam je to zase úplne iné spievanie. Pri tom mikrofóne to úplne inak znie. Pop je úplne iný. Žiadne vibrato, žiadne vysoké tóny, žiadne árie.

Povedal ti niekedy niekto, koho názor si vážiš, že sa "hráš na niekoho"?

Nie, mne skôr ľudia hovorili už dávnejšie, aby som práveže išla študovať hudbu von do zahraničia, pretože mám v prejave ten "zahraničný feeling". Dodnes si pamätám, nech už to bol Dvorský, Valihora alebo Rózsa, že tu nemám čo robiť. Nešla som a ani neviem prečo. Na to prišli deti... Bohvie, čo všetko mohlo byť inak (úsmev).

V slovenskom šoubiznise si prerazila veľmi mladá. Boli to rôzne muzikály, televízne projekty a súťaže, seriály... Veď, keď si vyhrala prvú sériu Let's Dance, ešte si maturovala. Mala si vôbec také tie chvíle ako iní adolescenti, že si si lepila plagáty, tancovala pred videoklipmi alebo chodila na festivaly?

Mala. Pamätám si plagát Backstreet Boys, Mira Šatana a Destiny's Child. Ja som naozaj veľa počúvala túto skupinu a Beyoncé, ale aj Nellyho, Ushera a podobne. Ale je pravda, že som sa veľmi skoro dostala do sveta dospelých. Bol tam ešte aj Jano (Ďurovčík, pozn. red.) ako veľký bod celého toho diania a on bol pre mňa v tom čase v zmysle "to je on a nikto iný". Myslím, že som v tom období úplne stratila seba. Prestala som mať vlastný názor; prestala som si veriť. Začala som sa spochybňovať ešte aj v tom, čo vlastne počúvam. Či to je dobré. Dostala som sa do štádia, keď som začala byť veľmi ovplyvniteľná.

Lenže to je prirodzené, pretože puberta je obdobie, keď sa osobnosť mladého človeka formuje. Je veľmi zraniteľný.

Tak. Ľudia nevedia, že tvorím hudbu a som speváčka, lebo sama to v sebe hľadám. Aj keď jeden album už vyšiel, ale nevznikol v tom čase nijaký hit. Okrem skladby So In Love, ktorá sa sedem rokov hrala v áčkovej rotácii Fun rádia a dodnes ju hrajú. Naspievala som ju v angličtine a nikto dodnes nevie, že ju spievam ja (úsmev).

Čiže ja som tvorila vlastnú hudbu už aj v tom čase, keď som maturovala, popri muzikáloch. Je to tak dávno, že si to ľudia nepamätajú. Vnímali ma asi viac cez ten muzikál než vlastnú tvorbu, bolo to viac tlačené cez PR. Ja som vždy chcela spievať vlastné veci a tvoriť.

Napriek tomu, že ťa tvoja cesta doviedla až sem, zmenila by si na nej niečo?

Toto je super otázka. Hovoríš mi z duše, lebo ja som práve v takom období, že sa úplne otáčam, bilancujem a riešim svoju kariéru. Snažím sa analyzovať, čo sa vlastne stalo. Ako to je a prečo nakrúcam seriály. Prečo nerobím hudbu? Prečo je to celé úplne inak?

Je ťažké na toto odpovedať. Na jednej strane si myslím, že je všetko, ako má byť, a všetko sa deje pre niečo, aby sa našla nejaká moja cesta a prinieslo to akýsi zmysel. Nechcem nikoho dehonestovať a byť nevďačná, lebo bez toho backgroundu, ktorý som vtedy mala, by som možno nebola nikde. No zamýšľam sa aj nad tým, čo som robila a prečo. Potrebovala som dospieť a mať nadhľad. Potrebovala som mať vlastný názor a vidieť kontext, ako ma možno iní vnímali. Ide o dôveru v samú seba a vnútornú intuíciu.

Presne teraz mám obdobie, keď si hovorím: "Ty sa zobuď a poď to robiť ešte teraz, lebo keď precitneš v štyridsiatke a povieš, si, že si to neskúsila, budeš to extrémne ľutovať."

Možno tu prekročím osobnú hranicu a pokojne neodpovedaj, ale navštevovala si aj terapie?

Navštevujem. Už roky. Neprekračuješ žiadnu hranicu, som s touto otázkou úplne v pohode. Myslím si, že dnes je taká doba, že minimálne v tom našom odvetví, kde pracujeme, sme exponovaní, s emóciami, pod tlakom, s množstvom ľudí okolo nás a v strese, by to malo byť povinné. (smiech) Tak, ako si chodia ľudia zamakať na svojom fyzickom tele, by si mali zamakať aj na svojom duševnom zdraví.

V statuse k príspevku o turné si písala, že tvojou prioritnou vášňou je spev a už tam mi vyvstala otázka, prečo si sa nestala rovno speváčkou. Myslel som si, že si začínala ako muzikálová speváčka, lebo je to kompromis medzi hraním a spevom.

Už som spomenula, že som pri muzikáloch vydala album War, len je to už naozaj dávno (vyšiel v roku 2013, pozn. red.) a od toho albumu neprichádzal ďalší. Asi preto, že ma tak zahlcovali iné projekty, jednoducho nebol čas. Je to aj kompromis v tom, že divadlo alebo muzikál ťa na Slovensku neuživí, televízny projekt áno. Musela som sa pozerať na to, že keď u nás chceš naskúšať divadlo, tri mesiace nemáš zaplatené skúšobné obdobie. Neskôr hráš predstavenia, obrazne povedané, za päť korún. Televízny projekt je najlepšie platená záležitosť, a tým sa stalo to, že ľudia ma začali vnímať z obrazoviek asi viac ako herečku.

Ale prečo si nešla priamo robiť hudbu?

Ja som ju popri divadle robila. Jeden album vyšiel, odohrala som s ním 18 koncertov po Slovensku, všetky vypredané. Prišlo však obdobie, keď toho bolo na mňa veľa, trochu som sa stiahla, prepálila som si baterky a namiesto ďalšieho albumu som sa venovala deťom.

Po materskej som naozaj chcela robiť hudbu. Dostala som telefonát a zase som dostala televíznu ponuku. Mala trvať tri mesiace. Trvala tri a pol roka, lebo to malo úspech, a to je perfektné, malo to čísla. Na druhej strane mi to vzalo tri a pol roka všetkej pozornosti, ktorú by som venovala hudbe, lebo ja už pri deťoch nedokážem mať takú efektivitu, že byť 17 dní na nakrúcaní a ešte aj nahrávať v štúdiu. To je niečo, čo sa nedá skĺbiť.

Okrem toho, ja si extrémne neverím. Aj keď som niekedy v živote niečo cítila, tak som sa nechala ovplyvniť celým svojim okolím. Ja viem, ako hudba funguje. Nie je to easy job, keď to človek nemá vybudované ako IMT Smile, ktorí majú jeden hit za druhým a koncertujú celoročne. Vedia sa hudbou uživiť. Ja zaspievam štyri koncerty v decembri a vybavená vec. Pozerám sa na to aj z praktického hľadiska. Presne o tom je aj obal albumu, ktorý je fotený pod vodou, lebo je v tom pre mňa symbolika. Neviem vyjsť hore, nadýchnuť sa a povedať: "Fuck you!" a robiť, čo ja chcem.

Dá sa povedať, že si dôverčivá? Myslíš si, že ľudia chcú pre teba vždy iba to dobré?

Áno. S týmto sa potýkam celý život.

Vynikajúca téma na ďalší album (smiech).

Ja mám extrémne veľa tých tém. Mám veľa vízií, nápadov. Toľko by som toho chcela urobiť, ale nemám na to čas.

Veľkú cenu Eurovízie si absolvovala ako 18-ročná, čiže si sa dostala z veľkých slovenských pódií na ešte väčšie moskovské pódium...

Asi najväčšie, na akom som kedy stála.

Aké to bolo pre 18-ročnú dušičku?

Katastrofálne (smiech). Vo všeobecnosti som extrémny trémista, čiže ja si vôbec nepamätám. Mala som úplný blackout. Pamätám si, že ma pár dní predtým začalo bolieť ucho a bola som u lekára v Moskve, ktorý mi ho vyplachoval. Pamätám si, ako mi dávali do ucha in-ear a kráčala som hore schodmi. A potom si pamätám už len to, ako som kráčala dole schodmi
(smiech). Čo bolo medzitým, vôbec neviem.

Je ešte okej, keď hráš nejakú postavu alebo spievaš na nejakom evente, ale toto bolo zastupovanie celého Slovenska. Neznášam tú ťarchu zodpovednosti, ten pocit, že to musím dokázať, lebo inak niekoho sklamem. A samozrejme, mala som tam nejaké tóny, ktoré ušli, však nie sme hluchí. Viem si predstaviť, že by to bolo lepšie o 300 %. Dala som tam to, čo som v tej chvíli dokázala dať. Musím povedať, že ja som tú skladbu mala rada. Je to úplný muzikál a úplne iný svet, ale v tom čase mi fungovala.

Posunula ťa niekam táto skúsenosť?

Zavolala mi Marika Gombitová. Bolo to pre mňa, že som úplne odpadla. Bola som v šatni a v strese, lebo sme už mali ísť. Zazvonil mi telefón a ozvalo sa: "Dobrý deň," typickým Marikiným hlasom. "Nelka, tu je Marika, Marika Gombitová," a mne skoro padol telefón. Zavolala mi vraj preto, lebo ja som začínala v muzikáli Neberte nám princeznú, kde som vlastne hrala Mariku. Asi vtedy ma začala vnímať. Pamätám si, keď vtedy ešte vychádzali články, že som druhá Marika a neviemčo. Do telefónu mi povedala, že ma sleduje a extrémne mi drží palce. Mám to zvládnuť a mám pekne reprezentovať.

Takže nebuď v strese (smiech).

Áno (smiech). Pre mňa bol toto najväčší highlight. A teda aj to, že tam bolo 80-tisíc ľudí. Najväčší stage, aký som kedy v živote videla a taký asi už ani neuvidím. Dokonca taký vraj nemala ani Madonna.

O päť rokov neskôr si vydala už spomínaný album War (2013) a ďalší vydávaš až teraz. Čo presne sa stalo, keď si si povedala, že ideš znova do toho?

Impulz bol taký, že približne štyri roky dozadu som bola na jednej firemnej akcii práve v čase, keď som sa začala vracať z materskej dovolenky, a stretla som Sama Hošeka. A Samo sa ma spýtal, presne takto: "Počúvaj ma, prečo ty nič nerobíš?" A ja som mu povedala, že lebo na to nemám. A on, že čo? Tak som mu povedala, že nie som ten typ, čo sadne za klavír a napíše pesničku. Ja tú hudbu robiť neviem, nie som skladateľka. On v tom čase pracoval s Andrejom Hruškom a Andrej so Zuzanou Mikulcovou. Povedala som, že sa stretnime, som tomu naklonená a páči sa mi tá myšlienka, ale hovorím na rovinu, že si v tom veľmi neverím.

Ja som sa so Zuzanou stretla, povedali sme si nejaké témy. Ona je veľmi šikovná autorka, textárka, interpretka. Mala veľa vecí v zásuvke. Poposielala mi skladby, ja som jej dala nejakú spätnú väzbu a vybrali sme tie, ktoré sa mi páčili. Ja som si ich potom akoby vzala za svoje. Takto vznikali moje prvé skladby, ktoré sú na tom albume. Ja som počúvala od všetkých, že je to normálne, všade na svete sa to takto robí. Sia posielala skladby Rihanne. Whitney Houston si v živote sama nenapísala skladbu.

Adele tiež spolupracuje s inými.

Začali sme to takto tvoriť a tu sa našiel ďalší význam názvu Cesta. Začalo mi pripadať, že mi ľudia hudbu úplne neveria. Začala som mať pocit, že na Slovensku oveľa viac funguje, keď človek povie, že si skladbu napísal sám.

Iste je autentickejšie, keď si človek urobí veci sám. Ja osobne nemám rád coververzie alebo prerábky skladieb, lebo mi to pripadá ako číra umelecká lenivosť.

Sme malá krajina a u nás to predsa len funguje inak ako v zahraničí. V Amerike sa stratí, či niekto niekomu niečo napíše, lebo tam je "miliarda" interpretov. Postupne sa začalo diať to, že som do toho začala zabŕdať. Vždy som mala napísaných XY textov, len ja som sa za ne hanbila. To je opäť moja nedôvera v samú seba. Jednoducho mám doma napísaných množstvo vecí v zásuvkách, ale nikdy som to nikomu neukázala, lebo som si myslela, že je to povrchné a trápne (smiech).

Je fascinujúce, že sa o tebe hovorilo ako o niekom, od koho "môžeme očakávať jej rýchly rast až do hereckých a speváckych výšin" (zdroj: CSFD.sk) a ty si vlastne človek-milión.

Áno (smiech). Začala som do tých skladieb zabŕdať. Napríklad do Nie som tá som si napísala slohu. Začala som to skúšať. Zrazu sme aj s Andrejom zistili, že som sa prestala toľko hanbiť. Poslala som aj Samovi nejaký svoj text. Povedal: "Akože dobré, ale..." A začali sme sa o tom baviť. Ja som potom zistila, že síce hudba je alchýmia, ale oveľa dôležitejšie ako to, či sa to niekomu páči, alebo nepáči, je, že je to moje. A že mi to vlastne začína byť úplne jedno. Ten album sa nakoniec dostal do štádia, že posledné tri veci som si napísala úplne sama. Aj hudbu, nahrala som si melodickú linku pre Andreja a on ju zhudobnil, aj text. Bola to Cesta.

Čiže rozdiely za tých desať rokov sú tie, že si viac otvorená novým procesom?

Rozdiely sú také, že teraz je to viac o mne. Teraz je hudba pre mňa veľká sloboda. Vtedy bola niečím, čo musí byť také, aby to ľudia počúvali; aby to tam zahrali; aby to bolo pre túto širokú verejnosť. Teraz mi je to jedno.

Z toho, čo sme zatiaľ mohli počuť, sa mi najviac páči Magnet. Páči sa mi, ako s Yaelom pracujete s hlasom; ako sa vám dopĺňajú farby hlasov; si tam uvoľnenejšia, tancuješ. Potom som v tlačovej správe čítal, že ide o tému hry staršej ženy a mladšieho muža. Je toto tiež založené na osobných skúsenostiach?

(Smiech) Milujem tento rozhovor! Áno, je!

Je to niečo, o čom vie Filip Tůma?

Áno, ale tá skladba je hlavne o tom, že sa to deje viacerým ľuďom okolo mňa.

Celý album sa však javí byť oveľa rôznorodejší. Okrem tejto hravej letnej záležitosti tu možno nájsť aj niečo podobné šansónu či dramatických Najbližších. A chápem, že všetko je Cesta, ale...

Už sa skončila! Stretla som Maxa a neviem prečo, ale on robí hudbu, ktorá mne veľmi vyhovuje a akú som vždy chcela robiť.

Ale! Tvrdíš, že ti je všetko teraz jedno. Nemáš obavy, že týmto veľkým žánrovým rozpätím opäť len nebudeš definovateľná pre poslucháča?

Mám. Určite sa to aj stane, ale toto som ja a proces toho hľadania. Povedala som si, že nie je nikde napísané, že interpret musí mať celý album rovnaký, nie je to žiadne pravidlo a mňa baví to hľadanie či skúšanie. Je to možno práve preto, že som vlastne schopná uspievať hocičo.

V súčasnosti ľudia, ktorí sú od nás iba trochu mladší, dokážu preraziť vďaka sociálnym sieťam. Ako to vnímaš? Nezávidíš im tak trochu?

Všetko toto v sebe riešim. Dlho som bola mimo Instagramu. TikTok som si založila pred mesiacom. Už roky dozadu mi ľudia hovorili, aby som išla na Instagram, lebo je to naša budúcnosť. Je to niečo, čo nás bude živiť a ako interpret to potrebujem, atď. Ja som však mala pocit, že je okolo mňa toho veľa a samej je ma veľa, že som nemala potrebu. Veľa ma riešili médiá a tak veľa ma riešili ľudia, že ja som si vôbec nevedela predstaviť zdieľať svoje súkromie. Žiadny Instagram mi nič nehovoril. Dlho som tomu odolávala. Zrazu som si kvôli hudbe povedala, že idem do toho.

Toto bude asi najúprimnejší rozhovor, aký som za poslednú dobu dala, ale poviem ti, ja som dlhé roky žila v akejsi bubline, že to všetko, čo som kedy robila, všetci vedia. Všetci si to musia pamätať. Ale ono to tak vôbec nie je (smiech). Ľudia ma vôbec neriešia, úplne im to je jedno. To len ja žijem v nejakej predstave, že tu existuje nejaký "fame". Keby som si založila Instagram ešte v roku Búrlivého vína, mám asi milión sledovateľov. Dnes horko-ťažko získam nejakého followera, lebo zídeš z očí, zídeš z mysle.

Čiže platí aj v hudbe, že keď žena odíde na materskú dovolenku, o všetko príde?

Záleží, či tú hudbu robí ďalej aj pri deťoch a koncertuje, určite sa to dá, ale ja som bola v období, keď som bola prepálená a potrebovala som pokoj. Preto som zostala úplne doma. A asi to tak je. Keby som neprestala a neodišla z toho preč, asi by som
bola niekde úplne inde.

Lily Allen povedala, že deti jej zničili kariéru.

Ja to nechcem povedať a ani si to nemyslím. Dokonca neľutujem ani jednu sekundu, ktorú som deťom venovala alebo obetovala kvôli nim niečo. Len potom sú kolegyne alebo ľudia v okolí, ktorí povedia, že to sa pri tých deťoch dá. Lebo oni tie deti odložia. Dajú ich opatrovateľke. Ja to tak neviem urobiť. Ja som bola štyri roky doma. Ja som zrušila divadlo, prestala som hrať predstavenia, koncerty... Prestala som robiť všetko. Dnes to vidím. Vtedy som to nevidela, lebo som toho mala veľa a bola som rada, že som doma. Po tých rokoch sa vraciam naspäť a zisťujem, že som to fakt pustila preč. Nejdem sa však kvôli tomu ubíjať a brať to fatálne, lebo moje deti sú pre mňa aj tak oveľa viac. A vždy budú.

Autor: Marek Majzon