Aneta Langerová od víťazstva v SuperStar prešla dekádu trvajúcim vývojom. Medzitým si vyskúšala rôzne hudobné polohy, čo sa jej napokon s ešte stále aktuálnym albumom Na Radosti zúročilo v štvornásobnom ocenení českými cenami kritikov Anděl. Ako sama tvrdí, uznanie ju teší, no hudba je pre ňu ešte stále "len" terapiou.
No, priznám sa, že vtedy som si úplne všetko neuvedomovala (smiech). Všetko prebehlo rýchlo a veľmi rázne. Veľa vecí sa v mojom živote prirodzene zmenilo. Len som sa snažila veci neuponáhľať a obklopiť sa dobrými ľuďmi, čo sa mi aj podarilo a snáď sa mi to takto bude dariť aj do budúcna. Vďaka ním sú tie ocenenia, no najväčšou cenou je to, že mám dobré zázemie. Aby som teda odpovedala, nedokázala som si to predstaviť.
Dá sa vôbec aj teraz zbaviť nálepky SuperStar?
Myslím si, že to budú ľudia so mnou stále spájať a aj ja to so sebou spájam, pretože tam začala moja cesta, ale zároveň si myslím, že dôležité sú činy, ktoré potom prichádzajú. Myslím si, že ľudia okolo mňa vnímajú to, čo robím práve teraz a tu, nech už to je táto doska alebo tá predtým. To, ako som začala je dôležité, ale nehovorila by som tomu nálepka. Je to niečo, čo mi poskytlo nejaký priestor a vedela som, že buď sa budem chovať tak, ako si prajú ľudia, ktorí chcú zo mňa niečo spraviť, alebo pôjdem nejakou svojou vlastnou cestou. To som aj spravila. Tým pádom, beriem to tak skôr normálne, že už som z tej súťaže vyšla a ak si ma niekto s tým spojí, nebudem a ani nechcem mu to vyhovárať.
Ak porovnáme tvoj album Na Radosti s tvojimi začiatkami, dá sa povedať, že si sa od mainstreamu výrazne odklonila. Buďme úprimní, pesničkárstvo tejto nahrávky nie je masovo vyhľadávaným žánrom, no v komerčných sférach si bola celkom úspešná. Čo sa stalo? Bola si ako interpretka populárnej hudby už nespokojná?
Ja som nebola nespokojná. Mne to prišlo tak, že každá doska, ktorú vydám, robím z nejakého dôvodu, a teda nie preto, že musím. Vydávam ju v momente, keď dôjde k vyústeniu nejakej mojej životnej etapy. Je to taká moja celoživotná terapia. Vôbec sa nepozerám na to, či som mainstreamová alebo pesničkárka, alebo či som v elektronike ako s Dotykom. Pre mňa je jedna cesta – myšlienka, ktorú sa snažím napĺňať rôznymi zdrojmi. Tie získavám okolo seba a sú to emócie naskladané na jeden album. Nie je to nič úmyselné.
Čiže nevnímaš marketingovú stránku hudby, resp. kompromisy, aby si sa páčila aj poslucháčom z tvojho mainstreamového obdobia?
To mi práveže pride zbytočné. Niektoré piesne sú zložitejšie a niektoré sa ľuďom páčia na prvé počutie. Napríklad Voda živá vyzerá byť jednoduchou piesňou, ale takú pieseň zahrať a zaspievať dobre nie je také jednoduché, ako to vyzerá. Asi mi mala prísť do života od človeka, ktorý ju pre mňa spravil a stojí pri mne dodnes. Vtedy som veľmi ani nerozhodovala o tom, čo sa stane (smiech) a až potom som sa začal stavať na vlastné nohy. Vnímam len hudbu a to, čo mi sedí, nie to, čo ľudia odo mňa potrebujú počuť.
Ako ovplyvnilo tvoju kariéru priznanie k homosexualite?
Čo sa týka pesničiek a skladania, nijak (smiech). Je to pre mňa rovnako dôležité ako to predtým bolo. Čo sa týka kariéry a pohľadu spoločnosti na mňa, tak si myslím, že dosť pozitívne to ovplyvnilo môj celý život (smiech). Človek nájde slobodu.
Nenastal odliv fanúšikov?
Rozhodne nie.
Na Radosti mala obavy z prílišnej ťažoby
Kde vznikla prvotná myšlienka vytvorenia albumu Na Radosti?
Dostala som sa k tomu tak, že už to bolo na mňa veľa a potrebovala som sa niekam zašiť (smiech). Nechcela som zostávať v našej krásnej Prahe, lebo je to stále veľké mesto a niekto mi stále volá, čo je pekné, ale už toho bola veľa. Boli rôzne projekty, ktoré ma nenechávali pokojnou a nebol dosť času na to, aby som si sadla a venovala sa len tvorbe. Tak som si povedala, že odídem na nejaký čas. Nešla som do zahraničia, lebo mám veľmi rada českú krajinu, rada sa ňou prechádzam. Tak som šla na Šumavu, kam som chodievala aj predtým premýšľať a tvoriť. Zobrala som so sebou Jakuba Zitka – spoluautora a producenta nového albumu. Jemu sa tam zapáčilo a ako sme tak sedeli na zápraží toho domu, sledovali sme jelene a srny, pričom sa nám už tie príbehy tvorili v hlave a domýšľali sme si, čo všetko sa tam mohlo diať a ako k tomu budeme pristupovať.
Mala si pri tvorbe tohto albumu nejaké zábrany?
Mala som zábrany, ale asi iba v aranžérskych poňatiach tých piesní. Bála som sa, čo sa stane, keď sa pustím do príbehov typu "odvážne statočné ženy v spojení s prírodou" verzus spoločnosť. Tá inšpirácia však prúdila aj od mužov, čo sa mi naozaj páčilo. Mala som obavy, aby to nebolo ťažké a veľmi temné. Nakoniec, práve môj celkový postoj k životu to zmenilo a s Jakubom Zitkom sme sa snažili vyťahať z týchto príbehov iba tie pozitívne veci, ktoré dávajú nám všetkým zmysel, aby sme tu existovali. Tým to získalo vzdušnosť a nie je to akoby starobylé.
Ktorá skladba je tvojou srdcovkou?
Vždy na konci dosky mám pieseň, ktorá určuje ďalší smer môjho bytia na tomto svete (smiech). Je to veľmi vtipné pozorovať, lebo to nikdy neplánujem. Na konci prvej nahrávky to bola Voda živá, potom to bola Vzpomínka, ďalej Nemá a teraz Na Radosti.
S turné k tejto štúdiovke prídeš aj na Slovensko. Budú sa koncerty zameriavať iba na ňu alebo zahráš aj staršie veci?
Vždy zaraďujem aj staršie veci. Mám pocit, že tvoria akési piliere. Usadili sa v nás a máme k nim vzťah a staviame na nich, ale sú to mne najbližšie piesne – Malá mořská víla, Vysoké napětí, Voda živá či spomínaná Vzpomínka. Spomienky na tie doby, ktoré si myslím, že neodmysliteľne patria k tomu, čo si stále myslím a podľa čoho žijem. K tomu sme doplnili škálu niektorých piesní z novej dosky. Urobili sme tomu spoločný kabát. Vďaka tomu, že je tam sláčikové trio, ale aj moja hlavná kapela, sa to pekne dopĺňa. Niečo je orchestrálne, niečo je ambientné, prelína sa to. Veľmi sa mi páči, že je tam viacero možností ako jednotlivé skladby uchopiť. To je pre mňa na tomto turné vzácne.
Je nejaká skladba, ktorú nerada spievaš po toľkých rokoch? Masový singel (úsmev)?
(smiech) Asi viem, kam mieriš. Nie je to úplne tak. Je možné, že Křídla motýlí už ťažko zaspievam tak, ako Vodu živú. To je pre mňa pieseň, ktorú budem spievať asi do smrti a budem ju spievať rada. Je tam niečo, čo mi bráni spievať niektoré skladby tak presvedčivo, ako predtým, než to splnilo svoju úlohu. Tá pieseň (Hříšná těla, křídla motýlí, pozn. red.) bude žiť svojím životom a možno ju ešte párkrát zaspievam, ale už to nie je ono.
Možno je o tom ešte predčasné hovoriť, ale budeš sa ešte mať vôbec kam posúvať na ďalšej nahrávke?
Mám pocit, že mám pred sebou ešte veľa vecí, ktoré chcem preskúmať v rámci hudby, textu, češtiny... Už Na Radosti mi prinieslo inšpirácie, ako ďalej. Sú tam také nitky, ktoré akoby sa rozprestreli. Ak tam niečo nie je zrelé na to, aby to bolo na doske, tak tomu asi treba ešte dať čas a aj sebe samej, aby som mohla tú pieseň najprv prežiť. Aby popisovala do detailu a presne to, čo má.
Vieš si predstaviť, že by si písala pre iných umelcov?
Už ma pár ľudí poprosilo, aby som im napísala pieseň, lenže ja by som to rada spravila. Nech je akákoľvek pieseň na objednávku, neviem, čo s tým. Zrazu je toľko možností. Pri sebe viem, čo chcem spievať a toho sa držím. Neviem si predstaviť, že by som s niekým sedela rok a rozprávala sa s ním o jeho živote, a potom by som niečo z toho napísala. Skôr som ten typ človeka, ktorý niečo cíti a napíše o tom, než ten, ktorý si niečo vymyslí len tak z prstu.
Čiže sa tomu brániš alebo aj skúšaš?
Niežeby som sa tomu bránila. Sama pre seba doma si zhudobňujem básne, ktoré mám rada alebo kúsky textov, úryvky. Skúšam skladať hudbu na text, lebo to skôr robím opačne. To robím doma, ale aby som pre niekoho iného písala... Neviem, či je to pre mňa vhodné.
Jesenné koncerty Anety Langerovej na Slovensku:
5. november - Bratislava, Ateliér Babylon
6. november - Nitra, Klub Nájomná jednotka - predpredaj
7. november - Trnava, Music a Cafe - predpredaj
8. november - Prievidza, Art Point / kino Baník - predpredaj
Autor: Marek Majzon
Foto: SITA/Ján Slovák
Súvisiaci interpreti: Aneta Langerová
