Už deväť rokov sa v Bratislave koná festival Saxophobia, ktorého názov síce evokuje strach, ale reprezentuje, práve naopak, lásku k jednému z najkrajších hudobných nástrojov. Pomenovanie festival pritom nezahŕňa všetko to, čo Saxophobia ponúka. Ide totiž o kombináciu majstrovských workshopov, samotných koncertov a networkingu naprieč generáciami.
O včera skončenom podujatí sme sa rozprávali s jeho umeleckým riaditeľom Ladislavom Fančovičom a manažérkou festivalu Janou Dekánkovou.
Ako vôbec pred deviatimi rokmi vznikla myšlienka spraviť v Bratislave poctu saxofónu tohto typu a ako tie začiatky vyzerali? Jedná sa o bežný svetový koncept, alebo ste v niečom unikátni?
LF: Keď som sa asi pred dvanástimi rokmi začal venovať klasickému saxofónu, chcel som získať skúsenosti aj na zahraničných majstrovských kurzoch, a vtedy mi môj učiteľ Alexander Stepanov odporučil kurzy v poľskom meste Wroclaw. Tam som prvýkrát zažil aj účinkovanie v saxofónovom orchestri a veľmi som si želal, aby aj naši študenti, ktorí z rôznych dôvodov do zahraničia na tieto majstrovské kurzy necestujú, mali možnosť tohto zážitku a nesmierne vzácneho lektorského prístupu viacerých zahraničných pedagógov. No a vymyslel som si, že také kurzy zorganizujeme aj v Bratislave.
Rozmer, do akého sme sa s kurzami za deväť rokov dostali, naozaj nie je bežný, obdobné projekty majú väčšinou tak do 20-30 študentov, ale v niektorých krajinách so silnou saxofónovou školou, ako je napríklad Poľsko, Slovinsko či Maďarsko, sa raz ročne koná aj väčší workshop. Len možno doplním, že na našich kurzoch sa vyučuje výlučne klasická hudba a nie jazz.
JD: Začínali sme s piatimi lektormi a tuším 40, maximálne 50 účastníkmi na Konzervatóriu v Bratislave. Kurzy bývali kvôli priestorom školy vždy cez jarné prázdniny. Prvá zmena nastala cez koronový rok 2020, kedy sme kurzy robili v lete, a bol to vzhľadom na okolnosti veľmi špecifický, no mimoriadne úspešný ročník. Vieme o viacerých majstrovských kurzoch v Európe, ktoré sa v ten rok nekonali a potom sa už nenaštartovali a zanikli. Od roku 2022 sme kvôli zvyšujúcim sa nárokom na priestory (napríklad kapacita koncertnej sály) začali spoluprácu s Vysokou školou múzických umení, ktorá je jedným z našich najdôležitejších partnerov a kurzy sa presunuli do skúškového obdobia na koniec januára. Asi môžem prezradiť, že od septembera bude možné študovať klasický saxofón aj na VŠMU.
Zdroj: Karol Srnec
Kto sa o festival stará a ako vyzerajú prípravy?
JD: Ladislav Fančovič je hlava celého projektu a umelecký garant. Oslovuje lektorov a vyberá (aj aranžuje) program orchestrálneho koncertu. Máme fantastický tím ôsmich ľudí, ktorí zabezpečujú všetku obrovskú administratívu a hladký priebeh kurzov, od spracovania vyše 100 prihlášok, po zabezpečenie ubytovania, stravy lektorom aj účastníkom, prenájmy koncertných sál, školy, marketing, PR, získanie partnerov a sponzorov a grantov a tiež distribúciu nôt účastníkom aspoň mesiac a pol pred kurzami, aby sa ich stihli naučiť.
Pripraviť takýto obrovský projekt je cca polročná práca, z toho posledné dva mesiace je to denno-denná veľmi intenzívna príprava a komunikácia na všetky strany. No a tie štyri dni, ktoré sa kurzy a koncerty konajú, takmer nespíme, musíme riešiť za pochodu množstvo malých detailov, ktoré sa musia udiať v konkrétny čas a manažovať masu sto ľudí vo veku od 13 do 54 rokov, aby boli tam, kde treba, načas, čo je takmer ako zázrak, keď nám to vyjde, ako sme si predstavovali. Lebo mnoho vecí nezávisí iba od nás, ale aj od disciplíny lektorov či účastníkov, a s tým niekedy naozaj neviete urobiť nič (úsmev).
Koho z tohtoročných hostí ste si najviac užili a koho bolo najťažšie presvedčiť, aby prijal pozvanie?
LF: Je veľmi príjemný pocit, že presviedčať sme nemuseli nikoho. S Ryōm Nodom sme mali obrovské šťastie, že sa práve v čase našich kurzov mal nachádzať v Paríži, takže to bolo určite jednoduchšie, než ho volať z Japonska. Jeho prínos na kurzoch bol výnimočný, pretože študenti mohli pod jeho vedením pracovať na jeho vlastných kompozíciách. Skladby Rya Nodu bývajú totiž často povinnými skladbami na prijímacích pohovoroch či skúškach. Takáto možnosť je viac než vzácna.
Ďalších troch lektorov sme oslovovali po prvýkrát - Álvaro Collao León je z Čile, ale učí v neďalekej Viedni, Pietra Pellensa, ktorý učí v Antverpách, sme oslovili ako reprezentanta Belgicka, keďže sme mali naňho dobré referencie od iných lektorov, a v neposlednom rade je saxofón vynález Belgičana. Pavel Škrna z Pražského konzervatória mal na Saxophobii učiť už pred dvomi rokmi, kedy ale nepredvídane ochorel a nesmierne sa k nám tešil.
A poslední traja lektori – Philippe Portejoie z Franúzska, Erzsébet Seleljo z Maďarska a Lev Pupis zo Slovinska – u nás učili už niekoľkokrát a sú u študentov veľmi obľúbení. Saxofónový svet zase nie je až tak veľký, a tí najlepší sa medzi sebou, samozrejme, poznajú. Možno sa správy o našich kurzoch už rozleteli po svete, možno je presvedčivý zoznam lektorov, ktorí u nás učili, neviem... No nesmierne sa teším, že každý z lektorov reagoval na naše pozvanie nesmierne pozitívne a verím, že si to v Bratislave užili.
Koncerty má možnosť vidieť aj širšia verejnosť. Čo sa ale odohráva počas workshopov?
JD: Vo štvrtok poobede sa všetci účastníci stretnú na škole a majú vyše dvojhodinovú delenú skúšku orchestra. To znamená, že separé skúšajú jednotlivé nástrojové skupiny – sopránky, altky, tenory a barytóny s basmi, z ktorých každá skupina má dva až štyri hlasy. Zo skúseností vieme, že takéto prvotné zoznámenie sa so skladbami je veľmi dôležité, aby hráči hneď "neskočili" do toho humbuku sto nástrojov, ale aby sa zorientovali vo vnútorných hlasoch svojich skupín a v tom, čo sa v skladbách deje.
Od piatku rána do nedele prebiehajú celý deň individuálne lekcie – každý aktívny účastník má za kurzy tri lekcie s troma lektormi. Pasívni účastníci, alebo aj aktívni, pokiaľ nemajú lekcie, môžu chodiť na náčuvy lekcií všetkých ostatných študentov a pomedzi to ešte robíme workshopy s rôznymi témami ako drobné opravy nástrojov, stage performance, úpravy plátkov, a samozrejme pozývame aj výrobcov a predajcov hudobných nástrojov a príslušenstva, ktoré si môžu účastníci počas celých kurzov vyskúšať.
A ešte sú každý deň cca. dvojhodinové skúšky saxofónového orchestra s dirigentom, pretože zohrať takýto ansámbel zložený z rôznych úrovní saxofonistov iba na dve skúšky je náročné. V sobotu večer býva vždy Galakoncert lektorov a v nedeľu záverečný koncert saxofónového orchestra a komorných zoskupení, ktoré sú na Saxophobii tiež ako účastníci kurzov. Takže je to pomerne hustý program, najmä pre lektorov...
Zdroj: Karol Srnec
Ako ste pristupovali k tohtoročnej dramaturgii? Aký je pomer klasickej a súčasnej hudby?
LF: Lektorov sme oslovili, aby si na Galakoncert vybrali skladby sami podľa vlastných preferencií. Je úžasné, akú rôznorodú hudbu priniesli, niektoré skladby boli venované priamo im a na tomto koncerte odzneli z 90% slovenské premiéry a okrem jednej skladby to bola všetko hudba 21. storočia. Býva už tradičným zvykom, že všetci lektori spolu so mnou ako ich korepetítorom a zároveň saxofonistom zahrajú jednu spoločnú skladbu. Chcel som, aby zaznelo niečo, čo súvisí so Slovenskom, preto som upravil Hummelovo dychové okteto, ktoré sa dá veľmi dobre adaptovať na rozsah saxofónov a navyše sa toto dielo bratislavského rodáka hráva v Bratislave veľmi zriedkavo, ak vôbec. A asi dva týždne pred koncertom prišiel Álvaro s nápadom zahrať jeho aranžmán Chica Coreu, ktorý sme všetci uvítali. Preto odzneli tento rok dve oktetové skladby.
Na záverečnom koncerte dostanú vždy príležitosť najlepšie komorné súbory, ktoré prídu na majstrovské kurzy. Tento rok to boli štyri kvartetá z Česka, Rakúska a zo Slovenska a jedno okteto žiakov zo ZUŠ v Košiciach, ktoré je jednoducho fantastické. S našim kvartetom Pressburg Saxophone Quartet sa každoročne snažíme zahrať slovenskú skladbu a tento rok padla voľba na kompozíciu Neues Denken od Vladimíra Bokesa, ktorá bola síce napísaná v 90. rokoch (pre holandské Aurelia Saxophone Quartet), ale na Slovensku až do včera nikdy nezaznela. Dramaturgiu orchestrálnej časti som volil tak, aby bolo zastúpených viacero období, ktoré si vyžadujú inú zvukovú aj interpretačnú estetiku a tiež som chcel, aby boli reflektované výročia Mauricea Ravela a Jeana Sibelia.
Na koncertoch účinkovalo aj mnoho študentov. Je o tento nástroj stále záujem aj v mladšej generácii?
LF: V podstate 80 percent účinkujúcich boli študenti vysokých škôl alebo konzervatórií, cca. pätnásť účastníkov bolo zo ZUŠ, asi desať učiteľov a iných profesionálov a zopár hobby saxofonistov, ktorí si radi prídu do orchestra zahrať. Záujem o štúdium saxofónu je u nás veľmi veľký, otázne je skôr, akej kvality vzdelania sa mu na Slovensku dostáva a tiež prečo mnoho z tých najtalentovanejších detí zo ZUŠ nepokračuje na Konzervatórium, ale to je už iná téma.
Čím bol tento ročník špecifický? Obsahovo alebo osobne pre vás?
JD: Špecifický bol v objeme. Bol to najväčší ročník a už sme asi narazili na limit kapacít. Nie je to len o spracovaní a manažovaní sto ľudí z desiatich krajín, ale veľkým problémom je aj zabezpečiť pre nich napríklad obedy, zvlášť cez víkend... A do orchestra musíte vyriešiť vyše šesťdesiat pultov na noty, sto stoličiek, jednoducho všetko, čo potrebujete, aby mal každý, musíte dodať stokrát. A to už je naozaj na hrane možností. Veď ani niektoré symfonické orchestre nemajú sto členov... Bol to ale nesmierne intenzívny ročník a je prekrásne sledovať, ako sa študenti, ktorí k nám chodia už niekoľko rokov, posúvajú a zlepšujú.
LF: Pre mňa osobne bol tento rok výnimočný tým, že sme mali asi najrozmanitejšie zloženie lektorov. Každý mal úplne iný prístup, inú zvukovú a hudobnú estetiku a bolo to nesmierne pestré a obohacujúce.
A na záver všetečná otázka. Akí sú klasickí saxofonisti ľudia?
Obaja: Asi ako všetci ľudia – aj takí, aj takí (smiech). Ale máme pocit, že sa nám na Saxophobii podarilo vytvoriť nesmierne vzácnu komunitu, ktorá je prajná, zdieľa nezištne skúsenosti a chce iba rozdávať nadobudnuté vedomosti, a to nielen smerom od pedagógov ku študentom, ale aj medzi študentmi a pedagógmi navzájom.
Autor: Michal Húska
