Spevák a skladateľ Adam Ďurica je neodmysliteľnou súčasťou našej hudobnej scény, na ktorej si vybudoval pevné miesto. Cestu medzi hudobnú špičku nemal vždy ľahkú, ale svojou usilovnosťou, pokorou a večným optimizmom zdolal mnohé úskalia, ktoré ho od jeho snov ani trochu neodradili.

Vlani oslávil špeciálnymi koncertmi dvadsať rokov odvtedy, ako sa postavil pred porotu televíznej talentovej šou SuperStar, účasť v ktorej pre neho znamenala úspešné vykročenie smerom do prvej ligy domácej pop music. Svojou tvorbou úspešne nadväzuje na odkaz silného obdobia pôvodnej slovenskej hudby 70. a 80. rokov.

Nedávno mu vyšiel siedmy radový album nazvaný jednoducho Adam a aktuálne sa pripravuje na náročné koncertné leto. Náš príjemný rozhovor s Adamom začal počúvaním horúcej novinky – nového prevedenia hitu Karola Duchoňa Čardáš dvoch sŕdc.

Adam Ďurica, 2025 Zdroj: Laco Rychtárik

V týchto dňoch vychádza tvoj nový singel – známy hit Čardáš dvoch sŕdc, ktorý preslávil legendárny Karol Duchoň a ty si mu vdýchol nový život. Pred viac než desiatimi rokmi si už naspieval jednu jeho pieseň – Mám ťa rád. Ako vznikol tento aktuálny nápad?

Oslovili ma tvorcovia filmu Duchoň, ktorý bude mať v lete premiéru v našich kinách, aby som k nemu naspieval titulnú skladbu Čardáš dvoch sŕdc. Je to hraný životopisný film o speváckej legende, ktorá by tento rok oslávila 75. narodeniny, a zároveň od jej odchodu uplynulo 40 rokov. Tvorcom išlo o to, aby čo najvernejšie zachytili jeho kariéru i osobnosť. V rámci toho uvažovali o spevákovi, ktorý je už dostatočne známy, aby k filmu naspieval ústrednú pieseň, a pritiahol tak záujem o Duchoňove piesne aj zo strany mladšej generácie.

Pochopiteľne, nechceli sme robiť len ďalšiu kópiu známeho hitu. Nebolo ľahké rozhodnúť sa, ako má nová verzia znieť, aby sme v nej zachovali čaro originálu a súčasne ju obliekli do nového šatu. Som zvedavý, aké budú reakcie, zatiaľ od tých, ktorí ju už počuli, mám skvelé ohlasy.

Súhlasil si s ponukou filmárov, ako sa vraví, na prvú?

Myslel som si, že po naspievaní piesne Mám ťa rád mám už svoje "odduchoňované", ale ponuka naspievať ústrednú pieseň k filmu bola pre mňa silná výzva. To, čo ma na tejto neľahkej úlohe zaujalo a vzrušovalo, bola otázka ako uchopiť Čardáš dvoch sŕdc po novom, a zároveň udržať tú tanečnú emóciu, kvôli ktorej ju máme všetci radi. Verím, že sa to podarilo.

Stopa obľúbených piesní v ľuďoch ostáva, je to sonda do duše národa

Aký je tvoj vzťah k tvorbe Karola Duchoňa? Ako dieťa 80. rokov si ju nemohol aktívne vnímať, kedy a ako si sa k nej dostal?

K jeho tvorbe som sa dostal až neskôr. Piesne Karola Duchoňa boli počas jeho aktívneho pôsobenia neodmysliteľnou súčasťou slovenského hudobného života. Asi nikto v tých časoch by nemohol povedať, že sa s jeho menom alebo piesňami nestretol. Moji rodičia mi to opisovali tak, že keď boli mladí, vyhľadávali inú hudbu ako Duchoňa, a to najmä zahraničné rockové kapely, ktoré boli zo známych dôvodov viac-menej nedostupné. Duchoňa vnímali ako populárneho kantilénového speváka, ktorý oslovoval hlavne starších. Možno boli ešte primladí na to, aby ho naplno ocenili, ale myslím si, že Duchoňov odkaz je vlastne nezmazateľný, že aj ja ako hudobník sa k nemu vraciam a stále viac v ňom nachádzam majstrovstvo staršej generácie autorov, ktorí mu veci písali na telo.

Niekedy to trvá dlhšie, kým čas preverí kvalitu. Karol Duchoň odišiel do hudobného neba v roku 1985, potom akoby sa neho zabudlo, až kým Kuly po tridsiatich rokoch od jeho vzniku neprespieval jeho hit V slovenských dolinách. Dnes Duchoňove piesne zažívajú návrat – vychádzajú reedície jeho albumov, hrajú ich rádiá, mnohí speváci ich prespievali... Čím to podľa teba je?

Myslím, že na takého návraty nie je nikdy neskoro. Stopa obľúbených piesní v ľuďoch ostáva, je to sonda do duše národa. Keď sa chcú ľudia baviť, či je to na svadbách, oslavách, keď prežívajú šťastné chvíle, príde aj na Duchoňa. Otázka je, či to zostane len na tých tancovačkách, alebo niektorý známy spevák, ako to svojho času spravil Kuly, vdýchne piesňam nový život. Tvorba Karola Duchoňa je hodnotná a zaslúži si, aby žila ďalej. 

Minulý rok si veľkými koncertmi oslávil dvadsať rokov na hudobnej scéne. Obzrime sa preto späť – ako si začínal s hudbou?

Mojím prvým kontaktom s hudbou boli platne môjho otca, ktorý hudbu miloval a doteraz má veľkú zbierku vinylov. Nedávno som mu kúpil nový gramofón, aby tie platne zbytočne nezapadali prachom. A pokiaľ ide o konkrétnu hudbu, ktorú som počul asi ako úplne prvú, tak mi napadne Biely kvet od Mekyho Žbirku, ktorý sa u nás dosť často púšťal. Často sa u nás púšťali aj platne skupín Fermata, Collegium Musicum, Prúdov a Paľa Hammela, zo zahraničných napríklad Deep Purple.

Neskôr v puberte som začal inklinovať viac ku gitarovej muzike, počúval som rockové a punkové kapely, no najviac ma ovplyvnila Nirvana, ktorú som si dokázal púšťať celé dni. Bola to pre mňa kľúčová kapela, ale tiež Oasis a Guns N' Roses. Bolo to prirodzené, keďže aktívnejšie som do hudby vhupol v deväťdesiatkach, čo bola doba gitarových skupín. A to mi už zostalo, mám rád gitaru ako nástroj, už počas gymnázia som hral hlavne na basgitare v prvých kapelách. A milujem ju doteraz, aj do Čardášu som si ju nahral.

Ako 17-ročný si sa v roku 2004 zúčastnil prvého ročníka speváckej talentovej súťaže Slovensko hľadá SuperStar. Do akej miery bola pre teba dôležitá účasť v SuperStar, keďže bežne sa s tebou táto životná skúsenosť až tak nespája?

S bratom a kamarátmi sme už pred účasťou v SuperStar mali svoje kapely. Keď sme zaregistrovali, že v Čechách beží talentová súťaž Česko hledá SuperStar, v ktorej vtedy zvíťazila Aneta Langerová, prišlo nám úžasné, že niekto úplne neznámy z ulice sa môže stať hviezdou. Tak sme si povedali, že ak toto k nám príde, tak to musíme využiť, môže to byť skvelá príležitosť.

SuperStar nakoniec dorazila aj na Slovensko a prihlásil som sa, hoci som veľmi neveril, že ma vyberú. Pamätám si, ako som vyplnil prihlášku uverejnenú v nejakom časopise a podal ju na pošte v Hlohovci. Nevedel som však, že vystúpeniu pred porotou bude predchádzať výberové predkolo a v tej mojej skupine uchádzačov rozhodovala trojica producentov Tomáš Zubák, Peter Graus a Maroš Kachút. Oni ma posunuli do ďalšieho kola a postupne som skončil až v semifinále.

Pomohla ti účasť v súťaži v tvojej ďalšej speváckej kariére?

Víťazom prvej slovenskej SuperStar som sa síce nestal, ale vďaka účasti v nej som dostal veľkú šancu, keď si ma všimli v Universal Music, v tom čase najväčšom vydavateľstve na Slovensku, ktoré mi dalo možnosť nahrať vlastný sólový album Cukor a soľ. S týmto vydavateľstvom som potom úspešne spolupracoval ešte ďalších dvadsať rokov. Som za to vďačný, lebo účasť v súťaži zaručovala nahratie albumu len finalistom, medzi ktorých som sa nedostal.

Účasť v SuperStar bola teda zlomovým momentom v tvojej hudobnej kariére. Ocitol si sa vo veľkom hudobnom svete, ako si sa v ňom zorientoval?

Spolupráca s veľkým vydavateľstvom priniesla aj súvisiacu podporu od profi ľudí z hudobnej brandže. Napríklad, na mojom prvom albume nahrávali gitary Peter Bič a Tomi Okres (v tom čase obaja IMT Smile), Yxo, Jožko Zima a ďalší. Okrem toho sa autorsky podieľali na niektorých skladbách. Prvým textom prispel aj Vlado Krausz. Bolo to vhupnutie medzi profíkov v čase, kedy som ešte presne nevedel čo a ako. Mal som osemnásť, ale bol som ochotný počúvať a učiť sa, čo, myslím, bolo podstatné a doteraz sa toho držím, ak sa chcem stále zlepšovať.

Je o tebe známe, že väčšinu svojich skladieb si skladáš sám. Mal si túto ambíciu už na začiatku svojej kariéry?

V období pred účasťou v SuperStar som bol jedným z členov skupín Analógia a Storm ako basgitarista. Postupne od prvého albumu sa zo mňa stával spevák, ktorý sa na svojich albumoch podieľa aj ako autor hudby, čo považujem za úplne prirodzené. Neznamená to však, že s nikým nediskutujem; v procese vzniku piesne sú podstatní aj producenti a iní autori. Od piesne Neľutujem som vždy spolupracoval s nejakým producentom, čo bolo veľmi prínosné.

Spojenie dvoch svetov, z ktorých možno každý dokáže vytvoriť pieseň aj samostatne, prinieslo ten optimálny mix, ktorý skladba potrebuje. A takéto spojenie v mojom prípade vždy znamenalo hit – s Ďuďom Neľutujem, Mandolína a Spolu alebo Matejom Turcerom Zatancuj si so mnou, či s Lacom Rychtárikom Naše hriechy. Aktuálne spolupracujem najviac s Martinom Ledvinom, s ktorým sme vyprodukovali väčšinu skladieb aj na nový album Adam. 

Ako je to s textami tvojich piesní?

Texty zatiaľ prenechávam na skúsených autorov. Z nich by som chcel určite spomenúť Vlada Krausza, s ktorým sme zložili moje najzásadnejšie hity. Už pri prvom albume sme mali za sebou nejakú spoluprácu, ale bolo to na diaľku.

V prípade ďalšieho albumu, ktorý vyšiel pod názvom Dávno zomrel Rock'n'Roll, som sa rozhodol, že si ho producentsky zastreším sám. Obchádzali sme vtedy s kapelou celé Slovensko, všetky možné kluby, kaviarne a domy kultúry. Chcel som, aby sa album dostal medzi ľudí, takže som ho po koncerte rozdával ľuďom. Raz sme hrali v Poprade a na tento koncert prišlo šestnásť divákov a ešte jeden človek. Pristúpil ku mne a povedal: "Ahoj, ja som Vlado Krausz, páčilo sa mi to, bolo to veľmi fajn, ak by si chcel, môžeme spolu ešte niečo urobiť." A to "ešte niečo" bola asi dva roky na to skladba Neľutujem.

Na aktuálnom albume Adam však už zamiešali karty aj iní textári.

Áno, stále častejšie mi texty dodáva Peter Riava, ten sa v textovaní neskutočne našiel, nestíham čítať, čím ma zásobuje. Ale mám také nepísané pravidlo, že na každom albume mám jeden svoj text. Na poslednom albume je to text k spoločnej piesni s Petrom Lipom Chcel by som vedieť.

V lete 2014 uzrela svetlo sveta viackrát spomenutá pieseň Neľutujem, ktorá znamenala zásadný moment v tvojej speváckej kariére. Jej vznik sprevádzali zaujímavé okolnosti, nemýlim sa?

Pesnička Neľutujem znamenala prelom v celom mojom snažení na hudobnej scéne. Nezmazateľne ma zapísala na hudobnú mapu slovenskej pop music. Jej prvá verzia však bola odlišná od tej, ktorá je verejne známa. Dôležitú rolu pri jej vzniku zohral Peter "Ďuďo" Dudák z kapely HEX, ktorý ju produkoval. Podľa manažéra Petra Riavu to bol už v podobe môjho dema perfektný song, ale navrhol, že by ho bolo potrebné ešte vyprodukovať, čo som vtedy nepochopil. Neprezradil mi, že oslovil Ďuďa a po niekoľkých dňoch mi pustil inú verziu mojej piesne, tzv. producentskú skicu – v akom smere by to mohlo byť upravené.

Ďuďova verzia sa vyznačovala dvomi dôležitými znakmi – pieseň začínala s ukulele, čo by ma vo sne nenapadlo použiť, a celý pôvodne naspievaný refrén bol posunutý o niekoľko taktov, čo je dosť podstatná zmena. Nevedel som sa rozhodnúť, ktorá verzia je lepšia, tak som ju púšťal svojim priateľom a kolegom, medzi prvými bola aj Zuzka Smatanová. A hlas ľudu rozhodol, že viac sa páčila Ďuďova verzia. A odvtedy mám pocit, že v mojom živote vtedy niečo vybuchlo a naskočil som na vlnu, na ktorej sa snažím surfovať doteraz a tú šancu už nepustiť.

Po Neľutujem sa akoby roztrhlo vrece s hitmi - Mandolína, Láska - Veda, Pravdupovediac, Vietor, Zatancuj si so mnou, Holubička... Návštevníci tvojich koncertov ich ako jeden spievajú spolu s tebou, čo je pre speváka asi najkrajší pocit. Akoby si ich sypal z rukáva. Je to naozaj tak?

Z vonkajšieho pohľadu to tak môže vyzerať, že čo pieseň, to hit. Tých pokusov o hity bolo veľa, veď piesní – singlov, ktoré sme uviedli do života, je násobne viac než tých, ktoré sa stali hitmi. Dokazuje to aj fakt, že rádio alebo médium, kde možno pesničku počúvať, jej dáva len šancu uspieť, ale to, či bude mať naozaj úspech u ľudí, nikdy vopred nevieme. Každá pieseň predstavuje vlastný príbeh a my nevieme, ako môže dopadnúť.

Častokrát práve tá u fanúšikov obľúbená a notoricky známa pieseň sa samotnému spevákovi akoby preje. Nehrozí to u teba piesni Neľutujem?

Neľutujem je pieseň, ktorá je zvláštna v tom, že má v sebe akúsi mágiu. Moja prezentácia na koncertoch je viac rocková a akokoľvek sa snažíme zaujať poslucháčov tou rockovou šťavou a energiou, tak Neľutujem je z inej kategórie, je intímna, romantická... A vždy, keď začneme hrať túto pieseň, tak ľudia stíchnu, započúvajú sa, páry sa objímajú a sú k sebe bližšie. Táto mágia ani po rokoch nevyprcháva, vždy, keď ju hráme, deje sa to isté. A toho sa neviem prejesť. Dnes môžem spievať tú istú pieseň rovnakým spôsobom ako včera, ale som už na inom mieste so svojou vlastnou atmosférou.

Ak ju napríklad spievajú českí fanúšikovia, tak je to tiež zaujímavé, lebo oni majú taký šarmantný prízvuk pri spievaní slovenského textu.

Je čas posunúť sa aj v Čechách ďalej

Nadviažem na poznámku o českom divákovi. Ako vnímaš svoju pozíciu na českej scéne?

Českí fanúšikovia dobre poznajú väčšinu môjho repertoáru, dá sa povedať, že je to vlastne rovnaké ako u nás na Slovensku. Tie isté piesne, ktoré sú hitmi u nás, rezonujú aj v Čechách, dokonca Duchoňovu Mám ťa rád tiež poznajú. 70 percent našich koncertov hráme v Čechách.

V novembri by koncertná oslava tvojich dvadsiatich rokov na scéne mala pokračovať práve v Čechách. V čom bude iná ako tá slovenská?

Najväčším ťahákom pre môjho českého fanúšika je pieseň Zatancuj si so mnou, ktorá u nich absolútne boduje a nad všetkými tróni, úspešne sa umiestňuje v rebríčkoch počúvanosti v rádiách, sťahujú si ju ako zvonenie do mobilov, vyhľadávajú na Youtube, robia z nej rôzne remixy. A to je dôvod, prečo sme toto turné v Čechách nazvali "Zatancuj si mnou Praha! Brno! Ostrava!". Je to ambiciózny ťah, koncertovať budem vo Veľkej Lucerne, v Sono music v Brne a v Športovej hale Tatran v Ostrave. Je čas posunúť sa aj v Čechách ďalej. 

Spomenul si koncert v pražskej Lucerne, ktorá bola v minulosti vysnívanou métou česko-slovenských hudobníkov. Kto tam nevystúpil, akoby neexistoval. Má aj pre teba tento priestor svoje čaro?

Stále sa tam robí veľa koncertov, je to ikonické miesto. Stáť na pódiu, kde vystupovali takí velikáni ako Karel Gott, Olympic, Lucie Bílá, Peter Nagy až po súčasných známych českých a slovenských umelcov a mnohé zahraničné hviezdy, je skvelý pocit. Mne sa to už tiež podarilo, mal som tam svoj vydarený vianočný koncert a verím, že sa mi to znova podarí. Akurát jedna vec českým divákom, ktorí počas koncertov radi stoja a bavia sa, prekážala, že sme tam mali miesta len na sedenie. Tento rok to napravíme, bude to ladené viac energicky a tanečnejšie, budú aj miesta na státie a v duchu názvu koncertu si to všetci užijeme, na čo sa teším.

Čo je pre teba vzrušujúcejšie, spievať naživo s kapelou pred vypredanou halou, keď diváci spolu s tebou spievajú tvoje hity, alebo skladať nové piesne a potom ich nahrávať?

Jedno bez druhého sa nedá robiť. To je ako tá nekonečná debata, čo bolo skôr, vajce alebo sliepka, v tomto prípade koncert alebo nová pesnička. Myslím si, speváka robí pesnička, a ak som nositeľom piesne pre určitú skupinu ľudí, pre ktorých som ten, kto ju zaspieva tak, ako ju majú radi, vtedy vlastne u nich získavam osobitnú identitu. Súčasne platí staré známe, že koncert je jediná pravda v našom biznise – keď sa zverejní, že v ten a ten deň o pol roka v tom a tom meste budem vystupovať, a vy popri všetkých svojich rodinných povinnostiach, deťoch a práci prídete, vtedy je jasné, že to má zmysel.

Hovoríš o starostiach, ktorý každý z nás má. Mal si niekedy v časoch, keď si začínal a snažil sa o svoje miesto na scéne, chuť skončiť s hudbou?

Mám svoju teóriu, ktorú rád hovorím, že v hudbe nemôžeš zažiť neúspech, môžeš zažiť len väčší alebo menší úspech. Ak by som považoval pesničky, ktoré sa nestali hitmi, za neúspech, tak by som mal aj ja veľa neúspechov. Nikdy som nebol v stave, že by som chcel seknúť s hudbou, lebo sa mi nedarí, skôr som mal vždy snahu dosiahnuť taký výsledok, aby som bol s ním čo najviac spokojný.

Na svojom konte máš viacero spoločných piesní s kolegami a kolegyňami – o. i. Zuzkou Smatanovou, Simou Martausovou, Petrom Lipom či Emmou Drobnou. Nerozmýšľal si nad vydaním albumu s duetmi?

Možno by taký album aj mohol vyjsť, ale nejako to špeciálne neplánujem. Historicky prvý duet s názvom Miesta bol so Zuzanou Smatanovou, k nahratiu ktorého ma pozvala ona. Prvý duet, do ktorého som pozval niekoho ja, bol Naše hriechy s Emmou Drobnou. Myšlienka na duet prichádza sama od seba, keď si predstavujem, kto mi do tej piesne tam sedí. A keby to nevyšlo vtedy s Emmou, tak by z toho nebol duet, lebo inú speváčku si tam neviem predstaviť. Mimochodom, bol to jeden z prvých megahitov, ak nie prvý, v ktorom spievala slovenský text.

Si držiteľom mnohých hudobných ocenení, z ktorých niektoré už nefungujú. Čo si myslíš, nechýba nám na Slovensku hudobná anketa typu Slávik alebo Aurel?

Za každou takouto anketou musí byť tím ľudí, ktorí sú takýto projekt ochotní a schopní pripraviť. Momentálne na Slovensku takýto tím chýba. Vyzerá to tak, že nemá kto iniciovať ani organizovať niečo podobné. Neodvážim sa súdiť, či hľadať vinníkov, prečo je to tak. Chce to nejakých nadšencov, sponzorov, možno niekoho, kto v tom uvidí aj biznis príležitosť.

O to viac treba oceniť, že v Čechách našim hudobníkom vytvorili kategórie vo svojich anketách, už predtým sme mali v ankete Český Zlatý slávik kategóriu Slávik bez hraníc pre zahraničného hudobníka, v ktorej dlho vyhrávali No Name, teraz máme kategóriu Slovenský album v rámci cien Anděl. Ja osobne si každé ocenenie veľmi vážim a myslím si, že naša pop music by si zaslúžila, aby nejaká nová podobná anketa vznikla.

Parafrázujúc názov tvojej azda najznámejšej piesne, neľutuješ niečo, čo si mohol a neurobil, alebo urobil a nebolo to šťastné rozhodnutie?

Keď sa pozriem triezvo na svoj doterajší život a svoju hudobnú cestu, tak musím pokorne uznať, že dnes mám viac, než som si kedysi dávno v hudbe vysníval. Nemôžem preto povedať, že by som niečo ľutoval. Mal som aj šťastie v určitých momentoch, lebo ako sa hovorí pripraveným šťastie praje, a to si veľmi vážim a naozaj nič neľutujem. Som vďačný za to, že mám veci v hudbe i doma vyladené ako dobrý song.

Autor: Ivan Straka

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2025" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.