Hoci som o festivale Uprising veľa počula, priznávam, nikdy som ho nenavštívila osobne. Ešte pred pár dňami som si myslela, že ani dvanásty ročník nebude výnimkou. Stačilo jedno stretnutie s organizátorom Rasťom Pružincom a druhej polovice augusta sa neviem dočkať. Silný line-up a filozofia festivalu však nie sú jediným dôvodom.
Bolo to v čase, keď som mal 14-15 rokov a dostal som sa k hudbe Boba Marleyho. Človek sa v tom veku formuje, stáva sa súčasťou rôznych partií. Mne sa páčilo, že ide o milú, nenásilnú hudbu a to isté platilo, a naďalej platí, aj o ľuďoch, ktorí ju počúvajú. Marleyho skladby sú totiž najmä o porozumení, láske, človek je pri ich počúvaní vo väčšej pohode. Dnes som už oveľa viac otvorený aj iným žánrom, no k tomu sa v rámci rozhovoru ešte dostaneme.
Aby som však presne odpovedal na tvoju otázku: najviac ma ovplyvnil výmenný pobyt na Novom Zélande, ktorý som absolvoval v sedemnástich rokoch. Mnohí ľudia netušia, že reggae sa v rôznych kútoch sveta líši - od Jamajky po Nový Zéland. Na Jamajke je reggae často spájané s rastafarianizmom. Celý tento - nazvem to životný štýl, je zameraný viac k Bohu a viere. Na Novom Zélande je reggae brané viac ako hudobný žáner, bez nejakých stereotypov. Texty piesni sú skôr o prírode, mori, láske, ženách, surfingu a podobne. Mám k nemu bližšie než k tomu ortodoxnému. A tam aj vznikla myšlienka priniesť reggae festival na Slovensko. Odvtedy som držal nápad v hlave, až sa postupne vyprofiloval do festivalu Uprising.
Už o pár dní vypukne jeho dvanásty ročník. Nie je problém zháňať neustále nových a nových umelcov ... hoci vieme, že rokmi sa Uprising stal multižánrový.
Presne tak. Kapiel a interpretov je stále veľa, niektoré mená sa na festivale opakujú. Mentor, ktorý ma naučil robiť Uprising, má teraz 68 rokov a festivalom sa venuje vyše 40 rokov. Dúfam, že ma čaká podobná bilancia a raz budem mať možnosť odovzdať svoje skúsenosti ďalej. No ako si načrtla, hudobných žánrov máme zastúpených na festivale niekoľko: ska, latino, hip-hop, dancehall, dub, dubstep, drum&bass a i. Osobne si myslím, že samotný program je nevyčerpateľný, veď festivaly tohto druhu bežne fungujú cez tridsať rokov. Slovensko hosťovalo najviac hudobníkov z Jamajky. Hovoríme o stovkách umelcov. Neviem si predstaviť, že by nejaký menší ostrov v Karibiku hosťoval stovky umelcov zo Slovenska. Pre začínajúcich i skúsenejších hudobníkov odtiaľ je snom dostať sa na Slovensko a vystúpiť tu. Až také silné meno má náš Uprising na Jamajke.
Pri výbere hudobníkov a kapiel, ktoré sa rozhodnete osloviť, vychádzaš primárne z čoho?
Často vychádzame z live vystúpení. Tiež máme hudobnú scénu tohto žánru dobre zmapovanú a za tie roky sme si vybudovali dobré vzťahy s bookingovými agentúrami. Pravidelne nám posielajú ponuky umelcov, ktorí budú v lete na tour v Európe.
A čo line-up? To je asi tiež celkom citlivá záležitosť.
Áno, pri jeho zostavovaní bývame opatrní. Aj cena interpreta zodpovedá jeho popularite a platí nepísané pravidlo - s neskoršou hodinou vystupujú tie zvučnejšie mená. Program zostavujeme tiež tak, aby hudba nebola monotónna. Máme niekoľko pódií a na každom z nich hrá iný žáner.
Zostávajú sa umelci spolu s vami zabávať aj po ich vystúpení?
Ako ktorí. Väčšie hviezdy majú toho, úprimne povedané, dosť. Počas leta vystupujú nonstop, a tak najčastejšie idú na hotel oddychovať. Menšie mená, naopak, často a radi ostanú. Niektorí to vnímajú aj ako dovolenku.
Hrubá kniha požiadaviek Lauryn Hill
Veľa sa zvykne hovoriť aj o požiadavkách pozvaných hudobníkov. Prezradíš nám, aké mala napríklad Lauryn Hill, najväčší ťahúň aktuálneho ročníka?
Od Lauryn Hill k nám dorazila doslova hrubá kniha požiadaviek, ktorú sme študovali traja, a dokonca sme museli zamestnať extra človeka na ich (s)plnenie. To myslím smrteľne vážne, niečo také som ešte nevidel. Každopádne, bola to výzva.
Budeš aj konkrétnejší?
OK, ona má presný zoznam ľudí, ktorí môžu vstúpiť do priestorov, kde sa bude pohybovať, k dispozícii chce mať nonstop človeka na manikúru, pedikúru, make-up, vlasy. V hotelovej izbe požadovala dve toalety, niektoré veci, ktoré vyžaduje, sa nedajú zohnať v okolitých krajinách. Na hoteli i v backstage musí byť presne stanovený počet stupňov Celzia, konkrétne požiadavky má aj na ozvučenie, technické zabezpečenie, spôsob dopravy atď.
Mohlo by sa stať, že nakoniec nevystúpi?
So všetkými umelcami podpisujeme zmluvy, kde platia záväzné pravidlá pre obe strany. Čiže všetci máme svoje povinnosti, ku ktorým sa zaväzujeme. Stať sa to ale môže. Môže napríklad ťažko ochorieť, mať nehodu, môžu štrajkovať piloti, vybuchnúť sopka. Samozrejme, čisto hypoteticky, môže sa stať, že Lauryn Hill si vezme teplomer a odmeria počet stupňov v zákulisí. Ak nameraná hodnota nebude korešpondovať s jej požiadavkou, koncert by mohla teoreticky zrušiť. To sú ale úplné sci-fi scenáre a my robíme naozaj všetko, čo je v našich silách, aby festival prebehol na jednotku. Lauryn Hill nie je jednoduchá osobnosť, ale je to talentovaná umelkyňa, ktorá sa stala vo svete hudby pojmom. Vidíme, ako na ňu reagujú médiá. Príde s 35-členným tímom a chceme, rovnako ako v prípade každého umelca, aby sa cítila komfortne.
Ty musíš byť posledné týždne v neskutočnom napätí a ešte stále máme len začiatok augusta. Čo je obvykle prvá vec, ktorú urobíš po skončení festivalu?
No kedy sa festival končí? Keď sa zatvoria brány? Pre mňa reálne skončí až okolo polovičky septembra, pretože je potrebné uzavrieť ho aj účtovne a administratívne. Ďalej sa stretávame celý tím, analyzujeme, robíme zápisnicu, čo nám vyšlo, čo nie a na čom je potrebné zapracovať. Od toho sa potom odpichujeme v ďalších ročníkoch.
Koľko ľudí sa podieľa na organizovaní Uprisingu?
Ono sa to postupne nabaľuje a krátko pred začiatkom festivalu sú to stovky ľudí, odhadujem to na šesťsto.
Rasťo Pružinec: Mám rád model, keď sa veci dejú
Tipujem, že ďalšie týždne / mesiace po skončení nechceš telefón a ľudí ani vidieť.
Práveže naopak! Ja som typ človeka, ktorý má radšej model, keď sa veci dejú. Pár dní pred festivalom sa doslova teším, ak počujem zvoniť telefón a nie je môj. Stáva sa, že počas jedného hovoru mám ďalších šesť zmeškaných. Okolo deviatej večer to potom trošku utíchne. No mne to neprekáža. Vtedy sa cítim využitý, naplnený, potrebný. Stresové situácie zvládam dobre, problém mi robia tie nestresové. (smiech) Takým hluchším obdobím je pre mňa potom január a február. Vtedy sa snažím cestovať a vypnúť týmto spôsobom. Cestujem po celom svete a venujem sa koníčkom, respektíve cieľom, ktoré si stanovím na ďalší rok. Ten môj mimochodom začína vždy skončením festivalu, nie oslavou Silvestra.
Aké ciele si zvykneš dávať?
Osobnostné. Jeden rok to bolo veľa cestovania, chcel som precestovať čo najviac krajín. Navštívil som HongKong, Galapágy, Mexiko, Kolumbiu, Brazíliu, milovaný Nový Zéland, atď. Predsavzatia sa týkali aj športu či zdravšej stravy. Rok predtým som si dal záväzok vylepšiť môj vzťah k okoliu. Povedal som si, že budem k ľuďom otvorenejší, priateľskejší, budem sa viac usmievať, pretože aj takéto maličkosti robia svet krajším.
Keď to tak počúvam, z teba by bol aj dobrý motivátor či sprievodca.
Inak zvláštne, že to spomínaš. Mám spolužiaka zo strednej školy, ktorý organizuje dobrodružné výlety. Pred pár dňami som sa s ním stretol a ponúkol mu svoju pomoc ako sprievodca. Mám za sebou zaujímavé skúsenosti, poznám miesta, kde sa bežní turisti nedostanú a tie by som rád ukázal aj iným.
Tak ale v Kolumbii by to bolo asi dosť nebezpečné, alebo v Mexiku. Mám na mysli pohybovať sa v zónach mimo tej pomyselnej bezpečnosti. I keď, ťažko povedať, či tam nejaká vôbec je.
Zažil som už rôzne situácie. Nožík pod krkom, pach pušného prachu pod nosom, naháňačky, vyhrážky. Vždy chodievame na cesty štyria. Za posledných päť rokov som sa však nedostal do život ohrozujúcej situácie. A keď sa v takej aj ocitneme, zakaždým z nej zázrakom elegantne vykorčuľujeme. (smiech) Tvrdím, že je potrebné byť opatrný a mať rešpekt, no ak je ho až príliš, človek si takúto cestu neužije.
Čo ťa tieto cesty naučili?
Tolerantnosti, zodpovednosti, schopnosti prekonávať vlastné hranice. Byť viac otvorený ľuďom, rešpektovať rôznorodosť, nebáť sa.
Máš vôbec z niečoho strach?
Paradoxne zo samoty. Učím sa tráviť čas sám so sebou. Pracujem na tom, aby som sa dokázal vysporiadať s tým, že nemusím mať nad všetkým kontrolu a nič mi neuchádza. Dobrým príkladom je práve Uprising. Musel som sa naučiť delegovať povinnosti a naučiť sa dôverovať ľuďom, ktorých okolo seba mám. Nie je v silách jedného človeka dohliadať na budget, sociálne siete, komunikáciu s umelcami, dodávateľmi a podobne. Bol to však proces.
Tá samota je zaujímavá vzhľadom na to, že dlhé týždne pred festivalom komunikuješ denne so stovkou ľudí.
Na môj vek som toho pozažíval veľa. A už mi pomaličky chýba pocit usadiť sa, začínam to tak cítiť. Nie je to nič alarmujúce, žiadna predstava, ktorá mi nedá spávať. No dokážem si predstaviť, že začnem niečo budovať, budem menej cestovať a viac, v úvodzovkách, prijmem stereotyp.
Pocit zodpovednosti za bezpečnosť návštevníkov
Čo je na organizovaní takéhoto festivalu najnáročnejšie?
Že napriek niekoľko mesiacov trvajúcej príprave je stále dosť faktorov, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Napríklad zlyhanie toho ľudského alebo počasie. Najnáročnejšie je pre mňa niesť pocit zodpovednosti za bezpečnosť návštevníkov a taktiež obavy z toho, že sa môže niečo stať. Čo sa počasia týka, za celú históriu sme našťastie nemali ročník, keď by celý čas pršalo. Jeden rok síce chvíľu strašne lialo. Nebolo vidieť ani na krok a všade bolo blato. Nie je to príjemný scenár, ale keď sa raz človek kompletne zablatí a zmokne, potom mu to už prestane vadiť a baví sa ďalej. Hlavný problém nie je dážď, ale skôr silný vietor. V prípade silného vetra musíme priestor evakuovať. V našom tíme je človek, ktorý dohliada a sleduje iba počasie. Najdôležitejšie je, aby sa ľuďom nič nestalo a na to dbáme na 110%.
Chodievaš ako organizátor umelcov aj osobne privítať?
Počas festivalu prepnem do iného módu. Prvoradý je dohľad nad bezpečnosťou návštevníkov a na plynulý chod festivalu. Kolega Sveťo Moravčík má viac na starosť dramaturgiu, umelcom sa venuje v širšom ohľade. Áno, občas prídem, predstavím sa, možno prehodíme pár slov, ale na siahodlhé debaty alebo privítanie na letisku nie je priestor.
Čomu sa umelci venujú krátko pred vystúpením?
Väčšinou sú zavretí v backstage, majú svoju zónu, kde je pripravené všetko podľa ich požiadaviek. Niektorí s nami komunikujú, iní zas meditujú alebo si z pozadia užívajú koncert tých, ktorí vystupujú pred nimi. Nie sú celý čas v areáli. Napríklad Lauryn Hill - ráno má zvukovú skúšku, s kapelou však vystupuje až v noci. Nebude s nimi celý deň. Máme človeka zodpovedného za logistiku dopravy, cca 2,5 hodiny pred vystúpením ju vyzdvihneme na hoteli, aby všetko prebehlo s dostatočnou časovou rezervou.
Priznám sa, že na festivale Uprising som ešte nebola. Užila by som si ho, aj keď poznám iba 2-3 interpretov, ktorí na ňom vystúpia?
Jasné. Trúfam si povedať, že dramaturgiu máme zvládnutú veľmi dobre. Skoro každý tretí návštevník je zo zahraničia, čo svedčí o tom, že kvôli Uprisingu sa oplatí prejsť dlhšiu vzdialenosť. Máme dobré referencie, zvučné mená, výborné gastro, každý si tam nájde to svoje. Určite poznáš viac kapiel, okrem zahraničných ťahúňov máme aj slovenských: Polemic, Medial Banana, Vec, k tomu dvoch-troch zahraničných interpretov tebe známych... A navyše nepochybujem o tom, že objavíš aj nových, ktorí sa ti zapáčia a dobre sa zabavíš.
Na čo sa tešíš tento ročník najviac ty?
Tento rok máme najsilnejší line-up v histórii. Pripravujeme zaujímavý sprievodný program, ešte viac dbáme na ochranu životného prostredia, zriadili sme zóny pre rodičov s deťmi, zaujímavé gastro stánky ponúkajúce rôzne vychýrené špeciality. Máme i nový priestor venovaný joge. Aktuálny ročník je tiež iný, pretože ho "točíme" okolo žien. Zdôrazňujeme myšlienku, že na Uprisingu sa stretnú ženy rôzneho veku, vzdelania, farby pleti, hudobných preferencií... Avšak spolu vytvoria celok a festivalové dni si užijú naplno. Zodpovedá tomu aj náš najnovší spot.
A čo sa týka najväčšej súkromnej radosti - neskutočne sa teším na moju hosťovskú rodinku z Nového Zélandu, ktorá ma príde pozrieť na festival, a dokonca si na ňom aj zahrať. Na pódiu sa totiž spolu s kapelou predstaví aj môj "host brother" Oscar s kapelou Grouch in Dub. A ešte jedna vec, na ktorú sa veľmi teším, je hudobná senzácia Naturally 7 - najlepšia svetová a cappella. Tvorí ju sedem umelcov, ktorí spievajú, rapujú a vlastným telom, hlasom a ústami dokážu bezchybne napodobniť zvuk najrôznejších hudobných nástrojov.
Keď vidím v tvojich očiach nadšenie pri rozprávaní o Novom Zélande, nedá mi neopýtať sa: myslíš, že by si v tejto krajine, nebyť Uprisingu, ostal žiť aj natrvalo?
Je to možné. Táto krajina má všetko. Už po pristátí na letisku vás opantá jej vzduch. Zažil som ju ako študent - tínedžer, keď som tu brigádoval a celé týždne jedol wifonky. Zažil som ju z pohľadu turistu, ktorý sa sem rád vracia načerpať sily a užívať si všetky jej krásy. Nový Zéland je mojou vášňou, slabosťou a oázou pokoja. Na druhej strane je potom Uprising mojím, nazvem to poslaním. A to je príliš silné puto.
Autorka: Danka Šoporová
Foto: PR / Uprising
Súvisiaci interpreti: Lauryn Hill
