Hudobná kariéra Martina Krajčíra, známeho pod pseudonymom Isobutane či jeho skratkou Iso, je ako sínusoida oscilujúca medzi svetom elektronickej a gitarovej hudby. Stále sa pritom pohybuje v hudbe, ktorá mu dáva priestor na "denné snenie", ktoré je aj jednou z inšpirácií pre jeho novinku s názvom 旅.
Keďže je to jeden 45 minút trvajúci track, môže to byť ako album, tak aj singel. Iso tu zhudobňuje vymyslený sci-fi príbeh a vy si ho môžete prečítať spolu s rozhovorom s týmto výnimočným úkazom našej scény.
Asi sa to v rôznych obmenách pýtam každého, ale čo ti dáva hudba?
Čo mi dáva počúvanie hudby, hranie hudby alebo skladanie hudby? Tieto tri veci sú hrozne odlišné a v hlave ich cítim akoby boli spracovávané v totálne iných oddeleniach, takže to musíš špecifikovať.
Myslel som to vo všeobecnosti, ale pokojne mi na toto odpovedz zvlášť v poradí, ktoré si načrtol.
Počúvanie hudby je pre mňa asi to isté, čo pre každého, kto má hudbu rád. Neviem sa ale rozhodnúť, či ma teší alebo mrzí, že sa rokmi trochu zmenilo na viac analytické a ja si ho neviem až tak "naozaj" užiť. Menej sa v tom strácam a viac sa učím alebo skôr odkukávam, ako je čo urobené. Stále ale sú veci, v ktorých sa dá stratiť. Našťastie.
Hranie hudby je trochu ako rozprávanie. Je to možno až také klišé, ale naozaj pri hraní cítim niečo podobné, ako pri komunikácii. Je to veľmi o vyjadrovaní sa alebo rozhovore s ostatnými v kapele, je to väčšia sranda, spontánnosť s takou tou "tu a teraz" roztržitosťou a chybovosťou a určite je to viac o výkone, ako cítim pri skladaní. Tým nechcem povedať, že mám hranie na čokoľvek čo i len priemerne zvládnuté, pretože naozaj nemám. Skôr by som povedal, že je to niečo, ako keď sa malé dieťa snaží vyjadriť. Je to basic, ale veľmi to chceš a vo výsledku ťa aj poteší, keď ti ostatní porozumejú.
Skladanie… Tu necítim osobne tú výkonovosť vôbec, aj keď viem, že to môže byť len výsledkom toho, že v skladaní jednoducho veciam len málo rozumiem. Tu mi to ale na rozdiel od hrania vôbec nevadí. Skladanie je extrémne pokojná, meditatívna, samotárska a intímna činnosť a mám ju z týchto troch vecí zďaleka najradšej. Takmer nikdy pri nej necítim, že niečo musím, že sa odo mňa niečo očakáva, že výsledok musí byť verejný a musí niečo znamenať. Je to celé veľmi pokojný a úprimný súbor momentov, ktorý si veľmi užívam.
Vravíš, že sú stále veci, v ktorých sa dá stratiť. V akej hudbe sa ti to stalo naposledy?
Napríklad posledné dva albumy Oneohtrix Point Never – Magic Oneohtrix Point Never a Again. Inak je to u mňa už tak tradične hocičo od Boards Of Canada, pretože je to technicky vlastne veľmi jednoduchá hudba, ktorá necháva veľa miesta na strácanie sa.
Zdroj: AI generated
Čo tvoj nový album 旅? Prezraď niečo o jeho koncepte, prečo je to vlastne jeden dlhohrajúci track, čo ťa k nemu inšpirovalo a čo si ním chcel povedať?
Neviem, či si videl všetko, čo k nemu pôvodne vyšlo, ale ten album je jeden celistvý príbeh. Preto aj ten formát, ktorý je len jedna súvislá skladba. Mohol by som ti tu o tom rozprávať hrozne dlho, ale skúsim to skrátiť tak, aby to bolo všetko publikovateľné.
Na začiatku tohto projektu bol vizuál a príbeh. Ten som neskôr zhudobňoval a po zhudobnení vyrozprával môjmu kamarátovi JTmu (praje si byť označovaný len pod touto skratkou), ktorý napísal súvislý text a ja som ho doplnil o obrázky. Všetok obrazový materiál, aj cover design som robil s pomocou AI a veľmi mi zapadá do konceptu celého albumu, pretože hlavná téma tohto príbehu je daydreaming. Daydreaming a domov. Nemyslím to nijak národniarsky, skôr mi išlo o koncept domova, čo ho tvorí, čo pre človeka znamená, prečo sa rád vracia a podobne. Keďže AI samozrejme nedokáže držať nejakú celistvú grafickú ideu, tak to veľmi pekne zapadlo do tej tematiky polosna, kde nie všetko dáva úplny zmysel, no dokážeš to akceptovať a ako-tak nasledovať dejovú líniu.
Okrem toho som si pri tomto projekte stanovil niekoľko pravidiel.
1. Každý zvuk si spravím od základného waveshapeu sám. Všetky údery bicích, basy, šum, všetko.
2. Použijem iba analógové syntetizátory
3. Každý deň nahrám iba pár sekúnd alebo desiatok sekúnd hudby a po nahratí projekt v mojich sekvenceroch zmažem, aby sa už nedal ďalej editovať. Ďalší deň naviažem na to, čo som robil predošlý deň tak, aby hudba plynula ako príbeh.
4. Nechávam si len to najlepšie a čokoľvek, čo sa mi nepozdáva mažem (zmazal som toho veľmi veľa).
5. Keď bude všetko hotové, vyhodím to von len ako jeden celok. Pre mňa absolútne nemá zmysel, aby to ktokoľvek počúval ako súbor skladieb. Pri červenej čiapočke si predsa nikto nečíta len tú časť, kde vlkovi rozrežú brucho, lebo tam je najviac akcie a ostatné je vata. Prečo by to nemalo fungovať aj s hudbou?
Aby mal poslucháč celistvý zážitok, tak naozaj odporúčam dať si tento album ako balík všetkého, čo zahŕňa, vrátane toho vizuálu, kde som vyberal z "neviemkoľkých" obrázkov, ale bolo ich milión, a textu.
Link na vizuál a príbeh albumu
Vyzerá to super! Vyjde to aj ako knižka? Bol by to super merch. Plánuješ aj vinyl?
Ďakujem. Nič viac, ako tento digitál neplánujem. Bolo by to naozaj veľmi pekné, keby to vyšlo ako nejaká mini knižka spojená s audiom. Tých obrázkov mám ešte oveľa viac, takže by sa to celé dalo, ale problém sú, ako vždy, peniaze. Zároveň by som sa k tomu celému nechcel správať ako k "merchu". Tento projekt pre mňa veľmi veľa znamená, no hrávať ho nebudem, pretože by to bolo technicky náročné, takže nemá zmysel rozmýšľať ani nad nejakým merchom.
Okrem toho mi je veľmi cudzie premýšľať nad hocičím spojeným s týmto projektom ako o akomkoľvek type biznisu. Cudzie a aj trochu smiešne, pretože rozhodne nie som formát interpreta, ktorý by generoval peniaze. Nerozmýšľam ani nad vinylom. Ak to niekto bude chcieť vydať, pokojne môže, ale ja osobne nemám v pláne žiadny iný formát, ako ten súčasný.
Nemyslel som merch v zmysle nejakého komerčného objektu, ale rozumiem, čo chceš povedať. Vrátim sa ale k téme tvojho albumu. Vravel si, že je o dennom snení a domove. Čo pre teba tieto dva pojmy znamenajú, resp. ako ich prežívaš? A ďalšia otázka… Už si dnes raňajkoval?
Ok, už chápem, potom je ale odpoveď rovnaká. Nie, hehe. Žiadny vinyl ani iný merch. Dokonca som ani neraňajkoval. Idem pomudrovať o tom domove a snení, ok? Ten domov by som ešte raz chcel trošku ujasniť, nejde o žiadnu národniarčinu, nechcem, aby sa tu teraz Šimkovičovej rozbúchalo zbytočne srdiečko. Skôr som sa nechal inšpirovať tým, čo z bytu robí domov. Čo a hlavne kto spôsobí, že aj keď máš všetkého okolo naozaj dosť a rácio kričí, že by si mal okamžite vypadnúť, zostávaš na jednom mieste, zostávaš tam rád, prípadne sa tam rád vraciaš, pretože tam dostávaš silný pocit, že niekam patríš, že toto je tvoj typ existovania. To denné snenie je zároveň luxus, ktorý ti dovoľuje cestovať a pokojne aj za hranice toho, čo si v realite schopný dosiahnuť. Myslím, že každý z nás si v detsve odskakoval do fantázií a že to bola tá najlepšia psychohygiena, na ktorú sa z nejakého dôvodu v neskoršom veku zabúda.
Dúfam, že sa z tvojej odpovede Šimkovičovej to srdce nerozbúchalo, naopak! Chceš nejako túto pani okomentovať? Resp. opýtam sa inak… Nakoľko je pre teba dôležité, aby sa umelec nejakou formou vyjadroval k spoločenskému a politickému dianiu?
Nakoľko tento projekt podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia, mal by som sa k tomu asi vyjadriť, lebo sa Šimkovičovej vyčíňanie týka nepriamo aj tohto projektu. Už to, že mám potrebu tému domova dovysvetľovávať akýmkoľvek komentárom dotýkajúcim sa politiky, je alarmujúce. To, že takáto pozitívna téma je vôbec prevracaná v jednom kotli s extrémistickým nacionalizmom, svedčí o katastrofálnom stave v našej spoločnosti. Je mi vyslovene zle z toho, ako sa polarizuje postoj k umeniu, nielen vďaka Šimkovičovej, ale aj vďaka iným menám z politickej scény a mrzí ma, že nikto z týchto ľudí nevidí, že tým smerujeme k všeobecnému hlúpnutiu a arogantnej agresii bez štipky sebareflexie. Pre túto pani je to možno len zlé ráno, no zjavne si neuvedomuje, že pre krajinu sú to desiatky rokov nazad. Smutné je, že sa na to zatiaľ len prizeráme.
Tvoja tvorba je už mnoho rokov viac-menej inštrumentálna, ak nerátam projekt Pale Clouded White, ktorý si prepožičal názov od legendárnych Cocteau Twins. Plánuješ aspoň počas daydreamingu nejaký projekt, kde sa bude používať ľudský hlas? Napríklad aj tvoj?
Áno. Už nejaký čas rozmýšľam, čo ďalej a áno, plánujem aj prácu s človečími zvukmi. Mám ich ale okolo seba pomerne dosť v Quatro Emocione, v divadlách, v projekte Erik Šulc and friends, takže necítim vyslovený deficit ľudských pazvukov. Ja mám len jednoducho naozaj veľmi rád tie syntiaky.
Čo gitary? Mal si ich kedysi slušnú zbierku a neskôr ich opätovne vystriedali mašinky. Ochladol si voči nim už úplne alebo ti niekedy mykne srdiečkom pri záchveve ich strún?
Ale jasné, dokonca som si nedávno kúpil akustickú gitaru. Niektoré kusy ešte mám a sem-tam si zahrám. Gitary sú navždy.
Na čom teraz pracuješ v rámci hudby alebo všeobecne umenia?
Momentálne dokončujem s divadlom DPM hru Amatéri, ktorá bude mať premiéru 8. decembra. Hudobne tam spolupracujeme spolu s Kristínou Smetanovou, s ktorou fungujeme spolu aj v rámci kapely Quatro Emocione. Vidieť ma možno aj v predstavení Prevádzači. Pre Uhol 92 hráme spolu s Arxom a Milošom Bulíkom naživo aj v predstavení Ponížení a krvilační. Okrem toho hrám aj s Erikom Šulcom a opäť Milošom Bulíkom v projekte Erik Šulc and friends a inak už nič. Popravde sa teraz veľmi teším, že si trochu oddýchnem a vrátim sa k tej meditácii so strojmi.
Spomenul si svoju participáciu na divadle. Ako vnímaš túto prácu oproti tomu, keď robíš svoje sólo veci?
Je to výrazne odlišný zážitok. Poviem to úplne najjednoduchšie, ako sa to dá – v divadle slúžiš divadlu. Je to hudba, ktorá plní nejakú konkrétnu funkciu alebo predstavu a častokrát podlieha aj vkusu režiséra alebo kohokoľvek, kto o predstavení rozhoduje. Musím ale povedať, že je to častokrát aj veľmi zaujímavé odskočenie od toho, na čo som zvyknutý.
A na záver… Beatles alebo Rolling Stones?
Beatles. Ty?
Jednoznačne Fugazi! A neodpustím si ešte jednu otázku. Bude trocha cheesy, ale ty si známy tým, že máš rád syry. Máš nejaký hot tip na syr?
Skús Bambino.
Pfffff…
旅.pdf ešte raz
Zdroj: AI generated
Autor: Renat Khallo