Slovenská speváčka Angelika Kollmannová (23), vystupujúca pod umeleckým menom Alya, patrí k najvýraznejším ženským objavom na slovenskej scéne. Jej tvorba osciluje medzi intímnou výpoveďou, jemnou iróniou a náladami, ktoré vedia prekvapiť aj pobaviť. Po úspechu piesne Toto som ja s Alanom Murinom opäť zarezonovala – tentoraz v spolupráci s Egom v skladbe Dara Rolins, ktorá nie je ódou na slávu, ale oslavou slobody, identity a nadhľadu.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako vznikol nápad na skladbu DARA ROLINS po zhliadnutí holandskej komédie,
  • prečo bola pre ňu spolupráca s Egom splneným snom z tínedžerských čias,
  • čo symbolizuje meno Dara Rolins a prečo sa objavilo v názve piesne bez toho, aby tam samotná Dara účinkovala,
  • čo podľa Angeliky spôsobilo úspech skladby a jej rýchle prijatie u fanúšikov,
  • akým spôsobom spracováva svoje vnútorné zážitky cez hudbu a prečo niektoré texty musia počkať na ten správny čas,
  • ako vníma príležitosť byť predskokankou Simy na koncertoch,
  • čo pre ňu znamenajú sociálne siete a či sa aj ona stala ich "otrokom".

Skladba DARA ROLINS vyšla veľmi spontánne – aký bol jej prvotný impulz a moment, keď si vedela, že ju chceš vydať?

Prvotný záblesk tejto piesne vznikol už v marci 2024, po tom, ako sme si, spoločne s mojím producentom, pozreli holandskú komédiu New Kids Turbo, ktorá nás natoľko inšpirovala, či už svojou estetikou alebo soundtrackom, až sme si povedali, že skúsime vytvoriť niečo v podobnom štýle. Následne približne pol roka „odpočívala v šuflíku“, zatiaľ čo som sa venovala iným piesňam a projektom. Koncom roka 2024 prišiel môj producent s nápadom prizvať do tejto piesne Ega. V tom momente som začala cítiť, že už, pravdepodobne, doodpočívala a nastal jej čas. (úsmev)

Spolupráca s Egom nie je len hudobne zaujímavá, ale aj prekvapivá. Čo ťa na ňom oslovilo?

Som Egovou dlhoročnou fanúšičkou, a to ešte z čias Kontrafaktu. Na albumoch ako Bozk na rozlúčku alebo Navždy som vyrastala a keď som si ho v tejto piesni predstavila, dávalo mi to totálny zmysel. Povedala som si, že kto iný by mal tejto piesni dodať ten špeciálny, extra rozmer, ak nie on.

Názov vznikol vraj náhodne – ako sa teda stalo, že skladba dostala meno práve DARA ROLINS?

Je to naozaj tak. Ešte pri prvotnom nahrávaní mojich vokálov, skôr než sme vedeli, že súčasťou skladby bude aj Ego, som z nejakého, pre mňa neznámeho dôvodu povedala, že sa "cítim ako Dara Rolins". Bolo to úplne mimo kontextu a už vôbec nie v pláne, no môj producent túto vetu nechal v úplnom úvode piesne. Najprv som si myslela, že ju na konci vymažeme a zmeníme pracovný názov piesne, ktorý bol dovtedy DARA ROLINS, no všetci sme už boli s úvodom i názvom tak zžití, že som si nevedela predstaviť, že by sa pieseň volala inak.

Čo pre teba symbolizuje Dara Rolins ako osobnosť? Je to len odkaz alebo aj určitý rešpekt voči popovým ikonám?

Hoci na to v piesni priamo neodkazujem, Dare Rolins patrí všetka moja úcta a rešpekt. Myslím si, že má na konte nespočetne veľa úspechov, či už osobnostných alebo kariérnych, ktorými sa nechávam inšpirovať i motivovať, a práve vďaka ktorým ju nielen ja považujem za ikonu slovenskej pop music.

Klip ku skladbe je farebný, dynamický, inkluzívny. Aká bola tvoja vízia pri jeho tvorbe?

Aj keď je videoklip poňatý s humorom a poriadnou dávkou eklekticizmu, samotná pieseň má, či už hudobne alebo textovo, zachytávať nespútanú a slobodnú zábavu, tanec a úprimnú radosť z prítomného okamihu. Právo na radosť má každý jeden z nás, bez ohľadu na vek, pohlavie, výzor a iné špecifiká. Presne preto som veľmi vďačná, že je vo videoklipe také pestré zastúpenie tanečníkov a komparzistov, počnúc mladučkými folkloristkami a mojimi rovesníkmi, až po mojich starých rodičov, ktorí v klipe taktiež účinkujú.

Po vydaní skladby prišli silné reakcie. Čím si vysvetľuješ, že práve táto pesnička tak rýchlo zarezonovala?

Myslím si, že za tieto reakcie môže viacero dôvodov. Prítomnosť takého veľkého a úspešného interpreta, akým je Ego, určite dopomohla k tomu, aby sa pieseň dostala k širšiemu publiku a istú dávku zvedavosti vzbudil aj samotný názov DARA ROLINS, nakoľko od vydania skladby sa ma ľudia neustále pýtajú, prečo sa tak pieseň volá, keď v nej žiadna Dara nie je. (úsmev) Zároveň si myslím, že s príchodom jari a vyšších hodnôt na teplomeroch, ľudia celkom uvítali takúto veselú, odľahčenú a sviežu pesničku, možno ako pomyselnú prípravu na leto.

V skladbách ako Plán či Nebo Peklo ideš veľmi hlboko. Kedy si ako autorka povieš: "Toto už môžem pustiť von"?

Milujem ísť počas písania textov až do hlbín Zeme alebo v tomto prípade, do hlbín mňa a, možno paradoxne, je pre mňa oveľa náročnejšie písať tematicky odľahčenejšie texty piesní, akými sú napríklad DARA ROLINS alebo ČAU, než texty piesní typu PLÁN. Témy, ktorým sa venujem v mojich textoch, zväčša priamo odrážajú moje externé alebo vnútorné prežívanie. Považujem sa síce za otvoreného človeka, no sú veci, o ktorých rozprávam menej a tie väčšinou spracovávam prostredníctvom vlastnej tvorby. 

Niekedy sú však tieto témy natoľko čerstvé, surové a citlivé, že im radšej vždy dám čas a ony sa vypýtajú na svet - v momente, keď na to začnem byť aspoň trošku pripravená. Málokto si totiž uvedomuje, v akej zraniteľnej a miestami aj strašidelnej pozícii je umelec, ktorý odovzdáva svoje osobné a citlivé spovede širokej verejnosti. My sa v podstate tak duševne vyzliekame, nevedno pred kým. Preto vždy, keď to idem opäť spraviť, sa samej seba najprv opýtam, či som už pripravená alebo či ešte potrebujem byť chvíľočku sama s danými myšlienkami a pocitmi.

Texty si píšeš sama. Ktoré momenty v procese písania sú pre teba najintenzívnejšie – začiatok, kríza, alebo finálna bodka?

Ťažko vybrať konkrétny moment v procese tvorby. Niekedy je to samotný začiatok, kedy sa nadchnem pre jednu myšlienku a na jej základe napíšem celú pieseň, inokedy je to naopak posledná veta, ktorú napíšem alebo posledný ad lib, ktorý nahrám, ktoré zocelia pieseň a odhalia jej skutočný zmysel a občas nejde ani o samotnú pieseň alebo jej fragmenty, ale o to, čo mi v momente jej tvorby poskytla a čo som ja vtedy prežívala.

Moje piesne vedia o mne viac, než ktokoľvek iný na tomto svete. Nehanbím sa v nich povedať čokoľvek, čo aktuálne cítim. Mala som to tak odjakživa, najmä počas dospievania, keď mi robilo problém otvorene rozprávať druhým o svojich pocitoch. Vtedy som našla v hudbe a písaní svoje bezpečné útočisko, do ktorého sa vždy rada vraciam.

Hudobne sa pohybuješ medzi popom, elektronikou, rapom. Ako si hľadáš svoj štýl a ako sa tvoj zvuk za posledné roky vyvíjal?

Tým, že moja tvorba priamo reflektuje mňa a moje prežívanie, je asi prirodzené, že zakaždým, keď sa čo i len o chlp zmením, prípadne zažijem čosi nové, tak sa to priamo odrazí aj v mojej hudbe. Niekedy žánrovo, inokedy v textoch, no asi by som povedala, že môj hudobný štýl skôr vždy dobieha mňa a to, čo sa v danom čase deje v mojom živote.

S producentom Maxxom Miklošom spolupracuješ dlhodobo. V čom je vaša synergia výnimočná a čo vás stále drží pohromade?

Maxo bol prvý človek, s ktorým som kedy vkročila do štúdia, s cieľom nahrať niečo "moje". Fungujeme spolu od môjho úplného hudobného začiatku a za tie, takmer tri roky, sa z nás stali ozaj blízki kamaráti. Čo si ale na našom vzťahu vážim najviac, je bezpečný a dôverný priestor, ktorý sa nám podarí vytvoriť vždy, keď spolu tvoríme. Viem, že sa nemusím hanbiť a báť prísť za Maxom s akýmkoľvek nápadom a témou, ktorú by som chcela hudobne rozvinúť a taktiež sa mu môžem zdôveriť s čímkoľvek, čo prežívam a riešim, či už sú to existenčné, filozofické otázky alebo staré známe problémy s chlapcami. 

Zároveň sme si vo veľa veciach podobní, možno aj preto, že sme narodení skoro v rovnaký deň, a keď píšeme nejakú novú pieseň, je pre nás jednoduché byť na jednej vlne. Pre mňa je bezpečie, dôvera a dobrá energia v štúdiu absolútny základ. Maxo všetky tieto kritériá spĺňa, azda aj preto nám to spolu tak dobre funguje.

Ako vzniká tvoja skladba – ide najprv o náladu, beat, text, alebo začínaš niekde úplne inde?

Zvyčajne začínam buď sama, doma pri klavíri alebo s Maxom, v štúdiu. Pokiaľ začínam doma, tak sa snažím len zachytiť nápad, či už na melódiu, text alebo oboje. Ten si nahrávam na diktafón v telefóne a takéto nahrávky potom nosím do štúdia. Ak začínam v štúdiu, väčšinou sa s Maxom odvíjame od nejakej témy, nálady, mojej domácej nahrávky, hudobného štýlu alebo konkrétnej referencie, ktorá nás zaujala. Zvyčajne začne Maxo, a to na základe spoločnej dohody a ujasnení si vízie, tvoriť hudbu, do ktorej ja počas toho píšem melodické linky spoločne s textom. Vždy robím oboje súbežne, nikdy nie najprv jedno a potom druhé. 

Myslím si, že je dôležité vedieť, kedy treba prispôsobiť text, jeho počet slabík a jednotlivé hlásky melodickým linkám, a kedy naopak treba pozmeniť linky kvôli výpovedi v texte. Ak by som tieto dve veci netvorila simultánne, bolo by potrebné ich potom o to viac prispôsobovať. Počas tvorby beatu do toho, samozrejme, Maxovi rozprávam a hovorím mu, čo sa mi páči viac a čo menej, rovnako, ako aj on mne pomáha upratať moje slová, melódie a častokrát aj myšlienky. Keď máme aspoň približnú predstavu o tom, čo chceme, aby sa v piesni dialo, začíname nahrávať moje spevy.

Zvykneš mať pri tvorbe jasnú predstavu, alebo ťa tvorivý proces často odvedie niekam úplne inam?

Zvyknem mať konkrétnu predstavu aspoň o téme a nálade, no veľakrát sa nechám odviesť k celkom iným myšlienkam a nápadom počas procesu tvorby. Ten je nepredvídateľný.

Sprevádzala si SIMU ako predskokanka na jej Lonely Tour. Čo ti táto skúsenosť dala ako interpretke?

Doposiaľ určite moju najväčšiu a najintenzívnejšiu koncertnú skúsenosť, akú som kedy zažila. Od koncertu ku koncertu som sa učila ako sa zlepšiť - či už v samotnom speve, vystupovaní alebo v práci s publikom. Taktiež možnosť sledovať a sprevádzať takú profesionálku, akou je Sima, bola neskutočne obohacujúca, inšpiratívna a motivujúca skúsenosť.

Aké je to stáť pred publikom, ktoré prichádza v skutočnosti na iného interpreta – vnímaš to ako výzvu, alebo skôr šancu?

Určite to vnímam ako obrovskú príležitosť a šancu zároveň. Ja sa snažím dať každému publiku to najlepšie, čo v sebe v danej chvíli mám, bez ohľadu na to, či sa to publikum prišlo pozrieť na mňa alebo nie, či je mladšie alebo staršie, či je v ňom viac žien alebo mužov, respektíve či to publikum pozostáva z 20 ľudí alebo z 2 000. Nikdy sa nenechám rozhodiť tým, či je to publikum "moje" alebo nie. 

To, či ich budem baviť, či už ako predskokan alebo hlavný interpret, je vždy len a len v mojich rukách. Simine publikum je však to najlepšie, najprimajúcejšie a najinteraktívnejšie, pred akým som kedy vystupovala, a na každej jednej zastávke to bola čistá radosť pred ním stáť a spievať.

Ktorá skladba funguje naživo najlepšie? Cítiš rozdiel medzi tým, čo ľudia počúvajú online a čo milujú naživo?

Zvyčajne piesne, ktoré ľudia najviac počúvajú, fungujú dobre aj na koncertoch, najmä tie rýchlejšie a veselšie. Najviac mi na koncertoch fungujú piesne MESTO, SORRY a teraz aj celkom novinka DARA ROLINS. Všímam si, že na ne sa ľudia najviac bavia, tancujú a spievajú.

Vydávaš single, ktoré majú každý vlastnú atmosféru. Uvažuješ aj nad väčším celkom – EP alebo albumom?

S myšlienkou väčšieho hudobného projektu koketujem už takmer rok a pol. Nakoľko mám veľmi rada, keď sú piesne medzi sebou aj koncepčne poprepájané a dávajú zmysel nielen samostatne, ale aj ako celok, tiež by som rada vytvorila takéto komplexnejšie dielo. Myslím si, že po vyše dvoch rokoch, odkedy som začala vydávať, už možno dozrieva čas aspoň na také maličké EP.

Ako by si popísala túto etapu svojej kariéry? Cítiš, že máš už vlastný jazyk v hudbe i prejave?

Neustále sa vyvíjam nielen ja, ale aj môj hudobný štýl a prejav. Keďže na sebe už tri roky vedome pracujem po kariérnej, mentálnej i duševnej stránke, všetka táto robota sa odráža na tom, aká som, čo sa mi páči, čo, s kým a ako chcem robiť a ako sa chcem vyjadrovať – verbálne, aj umelecky. Mám 23 rokov a ešte stále sa učím byť sama sebou. Nie je to až také jednoduché, ako sa môže na prvý pohľad zdať. 

Určite nie v každej sekunde každého dňa a určite nie v dobe, kde sa ešte stále na seba ľudia radi podobajú, len aby sa náhodou nevymkli nejakej spoločenskej norme. Momentálne som preto už nejaký ten rok v etape strácania a opätovného nachádzania samej seba, s tým, že sa zakaždým nájdem v podobe, ktorá je stále čoraz bližšie k tomu autentickému ja, ku ktorému ultimátne smerujem.

Ak by si mala jednou vetou vystihnúť svoje súčasné tvorivé obdobie, čo by si povedala?

Takto pred rokom som zažívala poriadny kreatívny blok. Vplývalo naň množstvo osobných, vzťahových a zdravotných faktorov a keď som sa snažila tvoriť, mala som pocit, že mám toho v sebe až tak veľa, že v sebe nemám vôbec nič. Nebola som ďaleko od pravdy, pretože to boli presne momenty, keď som na chvíľu stratila samu seba a tým pádom som skutočne postrádala to najdôležitejšie. Teraz mám pocit, že som sa nielen opäť našla, no našla som aj svoju maximálne čistú a úprimnú radosť z tvorby. Čiže, ak by som mala toto momentálne tvorivé obdobie opísať jednou vetou, znela by: Konečne sa opäť mám.

Aký moment z nakrúcania klipu k svojej novinke by si si zarámovala? Bol tam niekto, kto ťa fakt prekvapil alebo rozosmial?

Vtipných momentov na zarámovanie tam bolo nespočetne. Od mojej jazdy na traktore, rozmanitého bašavelu s  najbližšími, šoférovania auta, ktoré bolo trikrát také staré ako ja, nakrúcania na kolotočoch aj s Egom až po posledné zábery z klubu. Zarámovala by som si však asi momentku, kde sme všetci spokojne stáli vo viedenskom Prátri, po tom čo sme práve dojazdili na autíčkach v autodrome a vedeli, že už máme viac-menej hotovo, a že výsledok bude stáť za to. Nefalšovane sme sa tešili z našej práce, ale aj z toho, že sme mohli nachvíľku zabudnúť na to, že niečo točíme a iba sme sa jašili na kolotočoch ako deti.

Sociálne siete sú dnes hudobným megafónom. Si typ, ktorý "postne" všetko, alebo si radšej nechávaš niečo len pre seba?

Vôbec nemám problém zdieľať aj osobnejšie myšlienky alebo momenty, no zároveň som typ, ktorý si tie najosobnejšie a najvzácnejšie veci necháva rád pre seba. Všetko ale aj tak závisí od nálady, ktorú v daný deň mám. Niekedy nemám problém sa na sociálnych sieťach otvoriť aj viac a pridať 20 rôznych vecí za deň, no inokedy necítim potrebu pridať niečo na Instagram alebo TikTok aj týždeň. Vtedy si ale pripomínam, že sociálne siete sú v dnešnej dobe ako Smotánka a kto na nich nie je aktívny, akoby v slovenskom šoubiznise ani neexistoval. (úsmev)

Čo je tvoje malé tvorivé guilty pleasure – vec, ktorú si pustíš, keď ťa nikto nevidí, prípadne rituál, bez ktorého nenapíšeš ani vetu?

Neviem, či to možno považovať vyslovene za guilty pleasure, no veľmi rada v štúdiu čarujem. (smiech) To znamená, že milujem rôzne sviečky a kamene, napríklad aj na podporu kreativity, a taktiež aj vykurovadlá ako palo santo alebo šalviu. Inak mi stačí k tvorbe asi len dobrý, čerstvý vzduch a kávička. Keď má nejaký nápad prísť na tento svet, častokrát mu netreba k tomu nejako extra dopomáhať. Skôr stačí byť iba vnímavý, prijímajúci a nestáť mu v ceste.

Máš nejaké životné motto alebo vetu, ktorá ťa drží nad vodou či už v hudbe, ale aj mimo nej?

Mám ich množstvo. Každý deň si snažím spomenúť na to, prečo hudbu primárne robím, čo mi prináša do života a aký by ten život bol bez nej. A čo sa týka konkrétnych viet, rada si pripomínam, že každé odmietnutie je len presmerovanie, že ublížení len ďalej ubližujú, a že všetko, čo má, si ma počká a nájde. Stačí tomu len ísť naproti.

Autorka: Danka Šoporová

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2025" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.