Už dnes v KKC Hviezda v Trenčíne zaznie koncert La Orchestroha, ktorý odohrajú Sendreiovci spolu so Štátnym komorným orchestrom Žilina pod dirigentskou taktovkou Adriána Kokoša. Práve dirigent Adrián Kokoš bude tiež dôležitou postavou pri nadchádzajúci koncertoch Mira Žbirka Symphonic Night, ktoré budú podľa slov dirigenta výnimočné.

Ako došlo k spolupráci so Sendreiovcami v prípade projektu La Orchestroha?

Oslovil ma Štátny komorný orchester Žilina. Som slovenský dirigent, ktorý sa venuje aj takýmto žánrovým spájaniam, a keďže často hosťujem v Žiline, už možno aj desať rokov, tak ma logicky oslovili. 

Čo vás lákalo na tejto spolupráci? Čo vás presvedčilo?

Vypýtal som si aranžmány. Pri takýchto spojeniach, ktoré nie sú koncertmi klasickej hudby, je veľmi dôležité vedieť, ako je to zaranžované pre orchester a kto to aranžoval. Tieto piesne, ktoré spievajú Sendreiovci, aranžoval výborný slovenský skladateľ Slavo Solovic. Osobne ho poznám a viackrát som s ním spolupracoval. 

A presvedčila ma aj samotná kapela Sendreiovci. Nevedia veľa o orchestrálnej hudbe. Ale keď som s nimi robil prvý koncert, tak ma úplne presvedčili a povedal som si, že s nimi pôjdem rád aj do ďalšej spolupráce. Práve ich spontánnosť je veľmi vzácna. 

Klasickú hudbu považujem za niečo organizované, presné a jasne vyhradené, pričom rómska hudba je voľnejšia, slobodnejšia, možno živelnejšia. Je to pre vás výzva hľadať súzvuk medzi týmito dvoma veličinami?

Áno. Sendreiovcov musím nechať hrať a tvoriť tak, ako vedia. Aranžmány sú prispôsobené im. Ale aj v tejto voľnosti musí byť poriadok, lebo keď máte pred sebou orchester, tak orchester to má presne zapísané v notách. "Beat" nepustí. 

U nich je to také živelné. Na dirigovanie to nie je jednoduchý projekt, pretože musím byť stále v strehu. Majú pred orchestrom veľký rešpekt, ale nielen oni. Všetci, čo nie sú v klasickej hudbe podkutí. Sú tam určité pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. 

Dá sa povedať, že ste porozumeli Hansovi Zimmerovi, čím si ho Sendreiovci získali?

Určite áno. Takisto dostali aj mňa. Sú to veľmi srdeční a dobrí ľudia. Práve jednoduchosť je veľmi vzácna, lebo podajú skvelý výkon. Počul som, že Hans Zimmer hľadal takúto kapelu nielen na Slovensku, ale vo viacerých krajinách. A práve oni ho oslovili. Je to taká spontánnosť.

Čo môžeme očakávať od tohto koncertu? Prečo by sme mali prísť do Trenčína?

Dramaturgia koncertu je veľmi pekná. Sú tam rómske piesne, židovské piesne, ale aj inštrumentálna skladba z filmu Sherlock Holmes. Sú tam pomalé balady, kde je cítiť cigánsky žiaľ, alebo veľmi rýchle temperamentné piesne. 

Asi nie ste úplne typ dirigenta, ktorý by pracoval len s jedným telesom a sústredil by sa na jeden typ práce. Ale mám pocit, že rád prijímate výzvy. Tak, čo je pre vás výzva?

Už dvadsať rokov som dirigentom v Slovenskom rozhlase. Rozhlasový dirigent, rovnako ako rozhlasové teleso, sa nešpecializuje na jeden typ hudby. Hráme všetko, čo príde. Filmová muzika, klasika, ľudovka... Náš symfonický orchester nahráva do mnohých filmov hudbu. Čo možno ani ľudia nevedia, ale aj do počítačových hier nahrávame hudbu. Som ten typ dirigenta, ktorý to má rád, ktorý sa tomu venuje a baví ma to. Na Slovensku som jediný dirigent, ktorý sa venuje takému širokému spektru projektov.

Je pre vás pestrosť motivujúca?

Určite áno. Mám rád hudbu. Mám rád dobrú hudbu. Či je to Mozart, Bach, Beethoven alebo Sendreiovci, Cigánski diabli, Meky Žbirka, je to o hudbe. Rád spolupracujem s Ľubicou Čekovskou. Nahral som s ňou veľa hudby do filmov a máme pred sebou veľké spolupráce. 

Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu je asi jediný priestor na Slovensku, kde možno nahrávať orchester, je to tak? 

Neviem, či v Strednej Európe niekto má takéto štúdio. Lebo to štúdio je postavené na nahrávanie a stojí na viacerých obrovských pružinách kvôli tomu, aby bolo maximálne odhlučnené. Napríklad aj hudba k Pánovi prsteňov sa nahrávala v našom štúdiu. 

Sú v súčasnom filmovom priemysle na Slovensku tendencie nahrávať originálne hudby s veľkým orchestrom, tak ako sa to robí vo veľkých filmových spoločnostiach?

Musím povedať, že u nás sa nahráva veľa pre filmové produkcie a veľa sa nahráva pre STVR. Chvála bohu, že je to tak. Samozrejme, že všetko je to o rozpočte, pretože to sú nemalé peniaze, ale už som to viackrát hovoril, že nič nenahradí živý orchester. Žiadny syntetizátor, žiadny počítač. Keď sme nahrávali rozprávku Zakliata jaskyňa, ku ktorej robila hudbu Ľubka Čekovská a bol tam 80-členný orchester, tak každý jeden hráč dal do toho niečo, a je to veľmi cítiť aj v samotnom filme. 

Je to trošku iná práca ako študovať klasický koncert. Všetko ide aj na obraz. Technicky je to veľmi náročné, ale keď si to potom pozriete v kine, tak si poviete, že to stojí za to. 

V roku 2004 ste sa stali ako dirigent súčasťou Detského speváckeho zboru v Slovenskom rozhlase a vediete ho dodnes. Žijeme digitálnu dobu, majú deti záujem stretávať sa a spievať? 

To je dobrá otázka. Ale som šťastný, že majú. Slovenský rozhlas má umelecký kredit, nie je to niečo komerčné. Nie je to o reklamách, ktoré sú všade. Veľa závisí od rodičov. Samozrejme musia chcieť sami, ale veľa práce je aj na rodičoch. Napríklad to, že ich zoberú na konkurz. Rodičia, ktorí k nám nosia svoje deti, uznávajú hodnoty, a to je z nich cítiť. 

Nikoho nemôžem nútiť, aby bol v rozhlasovom zbore. Za dvadsať rokov som to nikdy nerobil. Hoci je slabší spevák, ale chce, tak aj slabší spevák sa za niekoľko mesiacov alebo rokov vyprofiluje na dobrého speváka, ktorý tam patrí. Ďakujem, že sú takí  ľudia, ktorí uznávajú tieto hodnoty. 

V najbližších dňoch vás čaká ďalšia príjemná vec, pretože ste súčasťou projektu Miro Žbirka Symphonic Night. Netajíte sa tým, že ste fanúšikom Mira Žbirku, spolupracovali ste spolu. Ako došlo k vášmu prepojeniu? 

Čo sa týka Mira, tak to je "moja téma". Dala nás dokopy agentúra v roku 2010. Samozrejme Mira Žbirku som poznal, a dokonca, keď som počas gymnázia hrával v kapele, tak sme hrali aj jeho pesničky. S Mirom sme odohrali veľké symfonické turné na Slovensku a v Čechách a naša spolupráca sa rozbehla úplne naplno, keď sme nahrali Symphonic album v Slovenskom rozhlase. V roku 2012 sme boli spolu s Jonom Andersonom na Letných olympijských hrách v Londýne. 

To sú všetko profesionálne spolupráce, ale s Mirom sme si po krátkom čase sadli aj ako ľudia a kamaráti. Dalo sa s ním rozprávať aj o klasickej hudbe. Mal veľmi rád Schuberta.

Ako si na Mira Žbirku spomínate?

Mekyho som obdivoval a veľa som sa od neho naučil, čo sa týka muzikantského života. On mal fakt obrovské skúsenosti. Bol veľmi empatický človek. Keď videl, že ma niečo trápi, tak si to všimol a nechal to tak. A potom mi zavolal na druhý deň a dokázal so mnou hovoriť aj niekoľko hodín, to bol Miro. 

Ako vznikol nápad na Symphonic Night?

Vymysleli sme to my dvaja s Mirom. Povedal som mu, že by mal mať projekt, kde je len jeho hudba, ale v symfonických úpravách, bez spevu. Zdalo sa mu to ako dobrý nápad. Tak sme sa o tom začali rozprávať, ale stále bolo veľa inej roboty. No presne sme vybrali piesne, ktoré by mali byť takto spracované. Katka Žbirková ma oslovila asi pred polrokom so slovami: "Adriane, tak ideme splniť Mirovi jeho prianie." Tak takto to vzniklo a veľmi sa na to teším.

Môžete prezradiť viac? Aké to bude? 

 Je to iné a je to viac o hudbe. Upravoval to Dan Wunsch, pražský aranžér, veľmi dobre to robí. Každú jednu pieseň sme konzultovali. Budú to veľmi pekné dva koncerty na Slovensku, 24. a 25. októbra, ktoré odohráme u nás vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, a potom 15. decembra v O2 Universum v Prahe. 

Miro Žbirka bol veľmi silná osobnosť a veľmi veľa ľudí ho malo rado. A rovnako, ako vravíte, že vás jeho odchod zasiahol ako priateľa, tak určite sa to stalo aj mnohým fanúšikom. Tiež ma to až prekvapilo, ako veľmi sa ma dotklo, keď zomrel Miro Žbirka. Pre týchto všetkých ľudí môže byť koncert výnimočnou udalosťou, ako si ho pripomenúť, alebo oživiť, a možno sa rozlúčiť. 

Áno. S Katkou sme už nechceli ísť do takého symfonického projektu, aby sa tam striedali speváci. Bude to veľmi silné pre ľudí, ktorí prídu na tento koncert. Budú počuť jeho hudbu, pričom ku každej skladbe bude videoprojekcia, o ktorú sa postaral David Žbirka, jeho syn. Každá skladba bude mať svoj výzor. Nikto tam nebude spievať a ľuďom môžeme nechať priestor na spomienku. A možno to budú spievať ľudia v hľadisku. Nevieme, čo nás čaká.

Autorka: Martina Slivková

Poznámka: Autorka je dlhoročnou redaktorkou Hudba.sk. Aktuálne pracuje v KKC Hviezda v Trenčíne, kde má na starosti dramaturgiu a marketing.