"Tým, ako je tá hudba dostupnejšia a tým, ako je možnosť tvorenia hudby dostupnejšia, je oveľa viac interpretov, pri ktorých nevieš, ako sa volajú," hovorí Katarína Vargová, šéfredaktorka Fun rádia. V éteri komerčnej dvojky je tiež známa aj ako Kava. Na rozhlasové médium nedá dopustiť ani po vyše dvoch dekádach práce v ňom.
S Kavou som sa zoznámil na krste debutového albumu Emmy Drobnej. Počul som známy hlas, ktorý ma sprevádzal obdobím, keď som si vytváral hudobný prehľad. Veď vďaka tomu môžem aj ja robiť to, čo ma baví – písať o hudbe. Jednu z mojich najobľúbenejších moderátoriek som s odvahou oslovil a hoci som chcel vzdať poklonu, slová "Na tebe som vyrastal!" nevyzneli úplne ako lichôtka.
Rozhovor sme spravili nielen preto, že Fun rádio dnes oslavuje 35 rokov, ale aj kvôli tomu, že väčšina našich plodných debát sa krúti okolo hudby. Aj keď v máji je to prevažne Eurovízia. Okrem osobnej cesty Kataríny Vargovej do éteru prvého komerčného rádia po Nežnej revolúcii ma zaujímalo hlavne to, či iskra nadšenia pre rádio nemizne s nástupom nových technológií a formátov.
Kde vznikla tvoja túžba pracovať v rádiu?
Mala som asi 16 rokov. Bývala som v Trhovišti pri Michalovciach a chodila som na gymnázium. Bola som úplne zamilovaná do prešovského rádia Flash, ktoré som si náhodou naladila, ani neviem ako, a tam ti vysielal jeden Marcel Forgáč, ktorého som rada počúvala, a mali tam reklamu na konkurz na moderátorov. Vtedy som si prvýkrát povedala, že škoda, že je ten Prešov tak ďaleko, ale to by bola práca, ktorá by ma asi bavila a chcela by som to asi robiť.
Čím ťa to tak zasiahlo?
Mňa rádio vždy fascinovalo. Ja som milovala Jula Viršíka a jeho Twentyfive. Mala som zošit, kde som si písala každé kolo, aby som na konci roka vedela vypočítať jeho novoročnú hitparádu skôr ako on. A potom som si kontrolovala, či som to dobre počítala. Milovala som to.
Ale to je len veľmi malý zlomok práce v rádiu. Na čom si ešte zakladala túto fascináciu?
Mňa na tom rádiu fascinuje, že ho môže počúvať niekoľko tisícok ľudí, ale každý má s tým rádiom svoj vlastný samostatný osobný vzťah. Je to taký zázrak, tá intimita toho celého. Je to tak trošku ako film Her s Joaquinom Phoenixom a Scarlett Johansson, fantastický film. On si myslel, že umelá inteligencia patrí iba jemu, ale neskôr zistil, že každý má vlastnú. Je to v princípe ako s rádiom. Je to tvoj vzťah, tvoje prežívanie, tvoje vnímanie tých pesničiek, hlasu a predstáv.
Ty si teraz, po 25 rokoch od tvojich začiatkov, uvedomuješ, že si v polohe tej umelej inteligencie z filmu?
Nikdy som si to takto neuvedomila, kým sme sa o tom nezačali rozprávať a nezačala som nad tým premyšľať. Súvisí to možno aj s tým, že mne na rádiu vyhovovalo, že ja som nikdy nemoderovala, respektíve veľmi máličko, nejaké verejné akcie. Nemala som rada, keď sa na mňa niekto pozeral. Ja som mala rada aj tú intimitu v rádiu, že sa tam zavrieš. Veľmi rada som moderovala večerné relácie, lebo vtedy tam už nikto nebol. Urobil si si svoje prostredie a komunikoval si s posluchačmi; rozprával si sa s nimi; riešil si s nimi veci; odpisoval si im… A pamätám si, že na začiatku, keď som už robila vo Fun rádiu alebo akomkoľvek inom rádiu, keď ma niekto, koho som nepoznala, ale vedela som, že je poslucháč, oslovil Kava, zľakla som sa. Odkiaľ ma pozná; odkiaľ vie, ako sa volám (smiech)? Na základe toho si tak trochu hrdý, lebo ľudia s tebou majú nejaký vzťah, o ktorom ty ani nemusíš tušiť.
Čo si predstavuje moderátor, keď je sám v štúdiu a rozpráva do mikrofónu?
Ja som si predstavovala svojich kamošov, lebo na začiatku je to naozaj náročné. Jedna z takých tých základných vecí, ktoré ti povedia v rádiu, je, že rozprávaj, akoby si to hovorila svojim kamoškám. Ale na začiatku to bolo veľmi náročné. Preto sa niekedy zdá, že je človek taký strojený a snaží sa pekne rozprávať. Ale čo je zaujímavé, nikdy som si nepredstavovala konkrétne tváre. Vždy som si predstavovala iba nejakých ľudí, neviem ti ani povedať.
Šmuhy.
Také šmuhy skôr, áno.
Keď sa bavíme o tej strojenosti, teraz opačne, stáva sa ti, že nejaká tvoja rozhlasová persóna preniká do tvojho každodenného fungovania?
Moja rozhlasová persóna som ja.
Čiže si pri moderovaní sama sebou?
Áno, ale trvalo to roky, kým sa to celé prepojilo. Tak ako podľa mňa každý v akejkoľvek práci, kde pracuje s ľuďmi, sa snaží byť navonok lepším. A ono to nejakým spôsobom trvá, kým sa to spojí, aj keď si na začiatku, hoci pri takých banálnych veciach, ako je napríklad nedokonalosť niektorých slov, nespisovnosť niektorých slov, alebo nejakých takýchto vecí. Keď máš napríklad "nakrúcanie" a "natáčanie". Buď budeš nakrúcať stále a aplikuješ to do svojho života ako takého a budeš sa takto rozprávať aj s kamarátmi a všetkými, alebo sa ti tá zmena nikdy v tvojom jazyku nepodarí. Takže sa snažíš nejakým spôsobom zakomponovať veci, čo si sa naučil v rádiu, do svojho života a snažíš sa nájsť tú cestu, keď si to stále ty a ako to nejakým spôsobom súznie s tvojou osobnosťou. Trochu ťa to pretvára.
Zdroj: archív K. Vargovej
Viem, že televízie majú tzv. "zvukové podpisy", keď modulujú reč tak charakteristicky, aby si človek aj prísluchovo spojil spravodajstvo s konkrétnou televíziou. Máte niečo podobné v rádiu?
Nehovor. Ja sa rozprávam veľmi podobne, až na vulgarizmy (smiech). Ale viem, čo myslíš, a podľa mňa sa to týka aj rádií, lebo iné moderovanie je v Slovenskom rozhlase, iné v Exprese alebo v oldies rádiu a iné vo Fun rádiu, kde je dôraz na autentickosť a uvoľnenosť. Sú to atribúty tej značky. A ešte je to aj o tom, že nie každý moderátor je moderátor Fun rádia, tak ako nie každý moderátor je moderátor Expresu, ale v žiadnom prípade to neznamená, že ten človek, ak nezapadne do jedného rádia, nie je dobrý vôbec. Jedno nevylučuje druhé, lebo tak, ako si to hovoril pri televíziách, aj pri rádiách majú moderátori špecifický prejav.
Mohla by si moderovať pre rádio Expres?
Vôbec ti neviem odpovedať na túto otázku, lebo ja som Fun rádio (smiech).
Ako sa ti moderuje, keď máš zlú náladu?
Keď moderujem, zabudnem na okolitý svet.
Je to také silné?
Pre mňa áno. Neviem, ako pre ostatných, ale ono na začiatku, aj keď sa učíš pracovať v rádiu, jedna zo základných vecí je aj tá, že tvoje problémy zostávajú pred dverami štúdia. To je jedna z mantier, ktorú máme. A tým pádom som sa s tým naučila takto fungovať. Keď potrebujem na nejaký problém zabudnúť, ponorím sa do práce, lebo mi pomáha sa odosobniť. Tým, ako to robím roky a ako som si to takýmto spôsobom nacvičila, že OK, že toto sú moje problémy, ale tie sem nepatria, zabudnem na ne. Sústredím sa na prácu a pre mňa neexistuje nič.
Máš také, že ideš do práce, ale stojíš päť minút pred dverami, kým sa ti podarí nechať problémy pred dverami (smiech)?
To nemám, ale je to vyslovene o tomto. Nie som tam pre seba, ale pre ľudí. Vyhľadávajú rádio, obzvlášť to naše, aby sa nejakým spôsobom zabavili a prišli na iné myšlienky. Aby možno neriešili vlastne nič a zabudli na svoje problémy.
Nie je to vyčerpávajúce?
Samozrejme, že je. Ale to je podľa mňa každá jedna takáto práca s ľuďmi alebo s takýmito emóciami alebo s čímkoľvek. Ale zase na druhej strane, možno, že je to vyčerpávajúce, ale ono to môže pomôcť aj tebe, vieš?
Potlačiť problémy.
Nie potlačiť, ale napríklad, keď máš ťažšie obdobie, niekedy je fajn na to tiež tak trochu zabudnúť. Nemusia to byť videá s Jimmym Fallonom alebo stand-upmi, ale môže to byť napríklad to, že si zamoderuješ v rádiu alebo si ideš zavysielať.
Keď sa rozprávame o tom, čo musí zostať pred dverami práce, veľakrát nádcha nezostáva pred dverami. Napriek tomu idete do práce a máte nádchový hlas. Je to v poriadku?
Nie je to úplne v poriadku, ale niekedy nenájdeš za seba tak rýchlo náhradu. A je to vyslovene o tom. A je to tam potom akože odstupňované, že taká tá jemná nádcha je okej, dobre, dá sa to ešte tolerovať. Napríklad ja ti musím povedať, aj keď podľa mňa to bude nepopulárny názor, ale mne sa to páči.
Mne tiež. Len ma zaujímalo, ako sa to rieši.
Mne sa to fakt páči, lebo to má odrazu taký jemne sexy chrapľák, vieš? Také basy sa ti tam pridajú (smiech).
Ja som si všimol, že Adela má veľmi zaujímavý hlas, keď má nadchu.
Áno, áno, áno, mne sa to páči. Dokonca toto sú momenty, keď aj seba rada počúvam (smiech). Ale áno, nemalo by sa to diať, ale také tie ľahké nádchy nie sú nejakým zásadným problémom. Aj kvôli tomu, že vlastne od čias COVID-u už máme všetci aj svoje mikrofónové peny aj dezinfekcie a takéto záležitosti. Ale to nijakým spôsobom nevylučuje, že ako v každej práci, keď máš nádchu, tak sa to preženie rádiom.
Takže, keď máš nádchu a domoderuješ, odinštaluješ si svoju penu z mikrofónu?
Ty prídeš na vysielanie, nasadíš si svoju penu, a potom, keď odchádzaš, zoberieš si svoju penu. Alebo potom sú aj také, že erárne a máš tam k dispozícii dezinfekčný sprej. Dezinfekčným sprejom si to nastriekaš a má to taký jemný alkoholový opar, takže potom... Hej, fajne sa ti vysiela. To potom striekaš na penu aj hosťom, aby si ich dal do dobrej nálady.
Zdroj: archív K. Vargovej
Ešte sa vrátim k tvojim začiatkom. Zvykla si si nacvičovať vstupy pred zrkadlom?
Pred zrkadlom nie, ale zvykla som si ich nahlas rozprávať predtým.
Nahrávala si si ich na kazetu?
Nenahrávala som sa na kazetu, ale ja som na vysokej škole začala robiť v internátnom rozhlasovom štúdiu. Tam som sa toho veľa naučila. Mojím vedúcim, ktorý so mnou robil konkurz, bol Milan "Junior" Zimnýkoval. On mi vymyslel prezývku Kava. Tam sme sa veľa naučili. Aj artikulovať. Pamätám si, že vtedy bolo naším veľkým vzorom Fun rádio. Veľa vecí sme sa snažili robiť ako ľudia vo Fun rádiu. Pretekali sme tam, komu lepšie vyjde intro. To sú tie melodické začiatky pesničiek, kým sa začne spievať. Hovoríš do toho tak, aby ti to vyšlo. Zvyčajne vidíš, koľko máš času. My sme sa to učili a pretekali sme v tom, komu to vyjde lepšie, iba na základe rytmu a hudby. Nevidíš a netušíš, koľko máš času.
Nie je práve stresujúce, keď vieš, koľko máš času do začiatku spevu v tej pesničke?
Na začiatku áno, ale na začiatku je každá práca stres. Zvykneš si na to a ten tréning ťa upokojí. Pamätám si, že sa mi stalo vo Fun rádiu, keď vypadli systémy a ja som bola akurát vo vstupe. A normálne som fungovala. Odrazu sa mi kdesi z päty vynoril tento návyk a moderovala som, akoby sa nič nestalo.
Na začiatku je čokoľvek stres. Na začiatku je stres už len to, že sa ti zapne mikrofón; na začiatku je stres aj to, že vieš, že odrazu vysielaš v rádiu, na ktoré sa hráš predtým; dáš si slúchadlá a počuješ ten legendárny džingel. Taký ten hodinový predelový, čo tam je. Máme ho už 35 rokov a stále je vo vysielaní. A ty máš odrazu zimomriavky, zapneš mikrofón a že... Vôbec si nepamätám, čo som povedala vo svojom vstupe. Vôbec neviem. Nepamätám si svoje prvé vysielania z toho, aký som mala stres. Mala som pocit, že sa na seba pozerám zhora.
Aké boli reakcie potom?
Asi dobré, keď som tam. Ale ja som vo Fun nrádiu začínala na dopravnom servise, na nočných službách o 20. hodine. Do polnoci alebo do rána.
Tam si mohla pokaziť veci.
Nemohla som úplne pokaziť veci, ale viem, že sa mi na začiatku triasol hlas. A keď som počúvala svoju nahrávku, čo bolo veľmi zvláštne, lebo ja som vlastne robila v regionálnom rádiu šesť alebo sedem rokov, kým som sa dostala do Fun rádia na konkurz, a ja neviem, či by som sa ja prijala, keby som toto počula. Asi nemali nikoho lepšieho, neviem. Lebo napríklad, ja neviem, ako to máš ty, ale ja keď mám stres a som nervózna, je mi to veľmi počuť na hlase. Ale že veľmi.
Vy máte tú výhodu, že vo Fun rádiu je napríklad žiadúce zasmiať sa na brpte.
Áno. To je obrovská výhoda. Ale napríklad je to aj také, že niekedy máš potom pocit, že tí ľudia v tom rádiu musia byť vtipní, čo vôbec nie je pravda. Neexistuje požiadavka, že každý tvoj vstup musí byť vtipný.
Dá sa ustrážiť tú hranicu, aby ste nevyzneli nasilu vtipne, ale stále mali, ehm, fun?
Podľa mňa to aj niektorých odrádza. Keď sa o tom normálne triezvo bavíme, myslím si, že určite nájdeme nejedného človeka, ktorý povie, že tam sú ľudia nasilu vtipní. Ale to je podľa mňa ako celý humor. Humor je extrémne subjektívny. To, čo tebe príde ako inteligentný humor, niekto tomu nemusí rozumieť. Alebo to, čo tebe príde ako extrémne vtipný humor, niekomu môže prísť ako: "Prečo sa smeješ, ja tomu nerozumiem." Je to špecifický humor. Robím Rannú šou s Juniorom a Marcelom. Pri nich mi hovoria, že to sú takí kamaráti k pivu, fasa chalani a neviem čo. Keď som robila Rannú šou s Adelou a Sajfom, mala som kamoša, ktorý mi povedal: "Kavi, ja im nerozumiem." A ja som mu odpovedala, že viem, ale to je v poriadku.
Nie je škoda sa pri celoslovenskom komerčnom rádiu takto vymedzovať v prime time?
Je to škoda, ale podľa mňa sa tomu nevyhneš. To je ako s čímkoľvek, čím väčšia masa ľudí niečo vidí, tým viac ľuďom sa to aj nepáči. Aj keby sme sa rozprávali o niečom, čo je "univerzálne páčiteľné". Vieš mi povedať niečo, čo sa páči každému? Ani zmrzlinu všetci nejedia.
Ja som si dlho myslel, že Adela sa páči každému.
Inak aj ja. Ale pritom to tak vôbec nie je. Myslím si, že je to aj ako s hudbou, čím si úspešnejší, tým viac hejterov máš.
Televízia nikdy nebola v pláne
Do Funka si nastúpila v čase MTV kultúry v rozmachu. Ako ťa to ovplyvnilo?
Jedno celé leto po revolúcii, keď začali byť zahraničné televízie, som strávila doma. Do rána som pozerala MTV a nevedela som sa toho nabažiť. Extrémne ma to ovplyvnilo Ja som ovládala všetko, všetkých moderátorov. Pozerala som a do troch sekúnd som vedela, čo je to za klip; aký je to interpret; z akého je to albumu. Extrémne ma to ovplyvnilo.
Bolo to užitočné pre prácu v rádiu?
Áno. V 90. rokoch áno.
Čiže Video didn't kill the radio star?
V tomto prípade video helped the radio star.
Ľudia poznajú tvojich kolegov Sajfu, Adelu, Marcela, Juniora aj Veru. Prevažne aj preto, že moderovali aj v televízii. Nikdy si nemala takéto ambície?
Nie. Teraz je to možno náročnejšie kvôli tomu, že vlastne už aj rádio je tak trochu video vďaka sociálnym sieťam. Keď sú na ľudí namierené kamery, nemožno vytvoriť takú atmosféru, ako keď len počujete svoje hlasy a rozprávate sa. Ja neviem, či viem nejakým spôsobom sformulovať, čo pre mňa rádio znamená.
Do rádia si sa dostala v čase, keď začali byť aj rozhlasoví moderátori čoraz celebritnejší.
Ja som nikdy nechcela byť slávna. Ja som len chcela robiť v rádiu. Z môjho pohľadu je sláva oštara. Už mi to teraz prekáža menej, prišlo to vekom. A sebavedomím, samozrejme. Lebo ja si myslím, že veľa tých vecí súviselo v dvadsiatich rokoch aj so sebavedomím. A s tým, že človeku chvíľu trvá, kým si uverí v tom, čo robí. Ale doteraz to vôbec neľutujem. Chcela som robiť s Adelou a Sajfom rannú šou, lebo to bola extrémna zábava. Chcela som riešiť hostí, akých budeme mať. Pre mňa je extrémne fascinujúce formovať, kreovať a dávať rádiu tvár.
Pritom, keď si vezmem Fun rádio s celou jeho históriou, výrazne sa mi s ním spájaš. Človek ťa však nespozná, lebo ťa nevidel v televízii a nemá sa ako inak dostať k tomu, aby si spojil hlas s vizuálom.
Niežeby som nemala príležitosť, mala som, ale mne to nikdy nepripadalo také zaujímavé. Nevedela som si predstaviť, že by ma to napĺňalo ako rádio. A to som mala príležitosť aj robiť na televíznych projektoch, aj v zákulisí, aj naživo s adrenalínom toho živého vysielania, aj všetkého. Je to super, perfektné, zaujímavé, ale nie je to rádio.
A to som vymenoval iba tých, ktorí aktuálne pracujú vo Fun rádiu. Bol tam Martin Nikodým, Pyco, Bruno, Vlado Voštinár, Filip Tůma… Je to tak, že väčšinou sa človek z Fun rádia odrazí aj do televízie. Si čiernou ovcou?
(Smiech) Nie. To podľa mňa musíš chcieť. Poviem ti to na príklade: keď začala Ranná šou s Adelou a Sajfom, produkčného im robil Junior. A po pol roku ma oslovili, či by som to nemohla robiť s ním, lebo Junior mi povedal, že chce robiť v televízii, on chce byť moderátor. Ja som nikdy takéto niečo nemala. Mne sa páčilo proste telefonovať, stretávať zaujímavých ľudí, riešiť veci, zisťovať veci… Nikdy mi nenapadlo, že ja chcem byť moderátor.
Nie je to nevďačná úloha? Urobíš veľa vecí za tým, ale okrem tvojich kolegov nikto nikdy nezistí, ze si to urobila ty.
Túto otázku som niekedy dostala, či mi neprekáža, že Adela so Sajfom sú viditeľní. Ale oni tiež dávajú do toho seba a svoju prácu. A svoju tvár. Nikdy mi to neprekážalo. Ja to nerobím pre niekoho uznanie.
Robíš to pre peniaze.
Robím to hlavne pre peniaze (smiech). Ja som nikdy nepotrebovala externé uznanie. Potrebovala som byť sama spokojná so svojou prácou. A keď som bola spokojná, bolo mi úplne jedno, či ma niekto pochváli, alebo nie. Ja som niekoľko rokov ani nepočula žiadnu spätnú väzbu na svoju prácu, či je to dobré alebo nie.
Nechýbalo ti to?
Vôbec. Niekedy som sa poradila s kamošmi, keď som si nebola istá. Keď som nevedela, či otázka nebola hlúpa, či téma alebo vstup sú zrozumiteľné.
Vo Fun rádiu si 25 rokov, myslíš si, že ťa ľudia predsa poznajú?
Niektorí áno. Skôr tí, ktorí počúvajú Rannú šou Fun rádia o 8:50, a potom, keď počúvajú Fun rádio v sobotu medzi 17. a 18. hodinou. Potom je skupina, ktorá pozná môj hlas, ale nevie, že som to ja. Aj kvôli mnohým oznamom, reklamám a všelijakým spotom, ktoré boli aj v iných rádiách.
To je dobré, nie?
Vieš, aké to je ísť s Marcelom v Tatrách po turistickom chodníku? Nevieš sa dostať hore, lebo s ním sa stále chce niekto fotiť.
Ako by si sa charakterizovala pre človeka, ktorý by vyšiel teraz spod kameňa a nevie, kto si?
Skôr by som sa charakterizovala nie ako moderátorka, ale ako redaktorka a produkčná v rádiu, ktorá rieši program a vysielanie rádia – ako bude vyzerať, čo sa bude vysielať, aké budeme mať súťaže, akým spôsobom sa pokúsime ľudí zabaviť, ako im povieme o tom, že sa ideme zabaviť. Šéfredaktorka je vlastne podľa mňa dosť pochopiteľná práca, ale v konečnom dôsledku je to o tom, že robím airchecky s moderátormi, riešim s moderátormi, ako bude vyzerať vysielanie, na Rannej šou riešim, čo a ako budeme robiť.
Hudba budúcnosti
Čiže ty moderátorom rozkazuješ?
Áno (smiech). Ale nemôžeme im to povedať nahlas. Preto je vždy za tým "Čo si o tom myslíte?".
Čo dokáže človeka udržať na jednom mieste 25 rokov?
Nie je to nudná práca, podľa mňa, a napĺňa ma. Moji kamaráti hovoria: "Tebe sa to hovorí, ty máš dreamjob."
Rozmýšľaš niekedy nad tým, čo iné by si robila?
Áno. Niekedy to aj vo voľnom čase skúšam. Kedysi som to nevedela nejakým spôsobom riešiť, ale tá kreatívna práca je náročná poda mňa v tom, že z kreatívnej práce nevieš odísť. S kreatívnou prácou jednoducho si, máš ju v hlave, nosíš ju so sebou, kdekoľvek sa nachádzaš. Je iba veľmi málo situácií, kedy sa ti podarí nemyslieť na prácu alebo nejakým spôsobom, že ježiš, toto je dobré.
Mávaš niekedy obdobie, keď nechceš počuť vôbec nič?
Áno, mám, jasné. Ale to podľa mňa každý. Každému sa takéto veci dejú nejakým spôsobom. Tým, že dvadsať rokov vstávam na Rannú šou – niekedy okolo šiestej, niekedy to bolo o piatej, podľa toho, ako si to zariadime, teraz je to o siedmej – tak cez víkendy dokážem mať najpomalšie raňajky na svete. Nič nerobím. Môžem vstať o siedmej alebo ôsmej, ale dve hodiny pijem kávu v tichu. Popritom si urobím vajíčka benedikt alebo iné raňajky a som schopná raňajkovať. Mať to ráno. Žiadny podnet zvonka, vypnutý telefón, normálne do dvanástej som schopná to robiť. Slow morning. A aj na dovolenkách to zvyknem mať.
Čo môže moderátor/redaktor ako ty robiť "na staré kolená"?
Vôbec netuším. Čo si myslíš, že môže robiť?
Ja si ťa predstavujem napríklad ako učiteľku na vysokej škole.
Tiež som si to niekedy predstavovala. Tiež si myslím, že by ma to bavilo. V nejakej miere. Pokojne aj učiť nejakým spôsobom, odovzdávať tie veci. Ale... Ja mám taký plán, snažím sa si ho naplniť. Od istej rovinky mať iba čiastkovú prácu alebo niečo, čo by ma bavilo a napĺňalo ma. Možno by som robila na vlastnom projekte. Akože nie je to také, že by som sa nejakým spôsobom triasla, ja sa o seba nebojím.
Vieš si predstaviť, že by si napísala knihu?
Kedysi som veľmi chcela napísať knihu. Veľmi ma fascinovala Eva Borušovičová a milovala som Matkina. Dokonca som sa chvíľu aj snažila napodobniť jej štýl alebo písať presne takýmto štýlom a takým premyšľaním ako ona. Nie, že to isté alebo také isté myšlienky, ale mňa veľmi bavilo to, ako plynule rozprávala o obyčajných veciach. Tiež som sa snažila písať o obyčajných veciach, ale potom som od tohto plánu upustila.
Keď som bol pred nástupom na žurnalistiku, všade som počúval príbehy o tom, že niektorým moderátorom stačilo iba prísť za šéfom a povedať, že chcú moderovať. Fungovalo to takto?
Možno na začiatku a sú také anekdotické príbehy, že sa Sajfa prišiel z ulice spýtať. A veľa moderátorov z 90. rokov takúto skúsenosť aj má. Ale to súvisí aj so starým dobrým Fun rádiom. Ako sa hovorí, že kedysi bolo Funko fenomén. Lenže to je aj dobou a je to absolútne neprenosná a nezopakovateľná skúsenosť v súčasnej dobe aj preto, lebo keď Fun rádio začalo vysielať v roku 1990, bolo prvou súkromnou komerčnou stanicou. Bolo to pol roka po Nežnej revolúcii a ľudia zrazu počúvali zahraničné pesničky v rádiu. Odrazu počuli moderátorov s uvoľneným štýlom vysielania. Bolo to niečo nové. A čokoľvek nové fascinuje.
Veľa interpretov sa dnes stále opiera o to, či sú hraní v rádiu. Je to dnes ešte dôležité?
Podľa mňa pre niektorých áno a pre niektorých je to úplne irelevantné. Nepotrebujú to. V tom väčšom kontexte ti to samozrejme dokáže pomôcť, lebo to rádio, hlavne tie veľké, stále môžu mať za týždeň počúvanosť asi milión ľudí. Stále je to obrovský zásah.
Ako hodnotíš úlohu a životnosť rádia v časoch streamingu, sociálnych sietí a umelej inteligencie?
Podľa mňa je to pre istú skupinu ľudí stále niečo dôležité. Stále nám chodia odkazy a ľudia si ich chcú potom nechať poslať. Bavíme sa vo väčšej miere o staršej skupine ľudí, povedzme 30+. Nie je úplne pravda, že mladší ľudia už vôbec nepočúvajú rádio, ale vo všeobecnosti ho počúvajú menej. Veľmi fandím podcastom aj kvôli tomu, že mladí ľudia sa učia počúvať audio.
Tip autora: Vypočujte si podcast Slováci sú prima, kde som bol hosťom Kavy
Nie sú podcasty v prípade rádia len rozhlasový archív? Podľa mňa to nie je nejaká extrémna revolúcia. Aj relácie do rozhlasu sa nahrávali dopredu, len ich nikto nepočúval na Spotify.
Má to iné vlastnosti, aj to vyzerá trochu inak a rádio zas inak. Podcast nie je rádio. Nie je to to isté, ale je to stále počúvanie audia, čomu ja veľmi fandím, lebo je to vlastne o tom, že mladých ľudí naučíš počúvať bez toho, aby mali niečo vizuálne. Aj keď áno, aj tam by sa dalo polemizovať, že vlastne 50 % podcastov celosvetovo si ľudia riešia cez Youtube, ale tiež nesedím pri Youtube dve hodiny a pozerám sa, ako sa dvaja ľudia rozprávajú. Podcasty počúvam prísluchovo, ale ja si myslím, že majú a budú mať svoje miesto. Aj rádio si totiž musí nájsť spôsoby svojho fungovania tak, ako si spôsoby svojho fungovania našli noviny. Tiež to bolo o tom, že noviny zomierajú, neprežijú a neviemčo, ale máš tu silné online denníky, ktoré žijú z predplatného. Začali na tom pracovať a vytvorili si okolo seba svoj ekosystém. A či už ty konzumuješ podcast toho denníka alebo konzumuješ online obsah, alebo si predplatíš ten denník, alebo ho konzumuješ cez Youtube, alebo ho konzumuješ tým, že chodíš na ich diskusie, stále si v tom ekosystéme. Musíš ponúknuť nejakú hodnotu navyše.
Čo navyše môže ponúknuť rádio?
Pardon? Schopnosť dať ľuďom príležitosť, pocit a bublinu, kde môžu zabudnúť na problémy, ktoré ich trápia. Môžu sa zabaviť, môžu byť detinskí, môžu si užiť nejakú srandičku, môžu nájsť svoje vnútorné dieťa… Je to podľa mňa extrémne dôležité. A či už túto úlohu plní Fun rádio alebo niečo iné, čo je určené na zábavu, je úplne jedno. Schopnosť dať ľuďom silu žiť tieto naše životy v tejto krajine a boriť sa týmito problémami je podľa mňa jedna extrémne dôležitá vec.
Je dnes ešte dôležité, aby mal človek v rádiu hudobný prehľad?
Áno, stále je to dôležité, aj napriek tomu, že veľa vecí si vieš nájsť. Niečo ti vie nájsť umelá inteligencia a myslím si, že v rádiu skôr bojujeme s tým, že to, čo ti ponúkne umelá inteligencia, si musíš ešte overiť. Je to trochu náročnejšie, ale stále áno. Stále je dôležité, aby si mal prehľad o výbere.
Zdroj: archív K. Vargovej
Vyzniem ako pamätník, no kedysi sa oplatilo počúvať rádio, lebo poslucháčom moderátori odporúčali novú hudbu. Pamätám si Pycove Music files alebo tvoje Fun in Czechoslovakia. Teraz na toto slúžia skôr streamovacie médiá alebo Youtube. Zostala rádiu ešte táto funkcia?
Prehľad v novej hudbe je jedna z dôležitých vecí. Myslím si, že to nejakým spôsobom riešime. Je veľmi zaujímavé, že to rádio je, čo sa novej hudby týka, alebo rýchlosti vymieňania singlov, oveľa pomalšie ako streamovacie služby a Youtube. Lenže okrem ľudí, ako si ty, ktorí vyhľadávajú veľa novej hudby a nejakým spôsobom ju spracováva a nevadí mu to, rádio počúvajú aj ľudia, ktorí v tej hudbe nie sú takí rýchli a spotrebujú ju trochu pomalšie. Mám dokonca pocit, že tá doba je príliš rýchla na nás všetkých. Je extrémne informačná a je toho veľmi, veľmi veľa. A napríklad v rádiu sa ukazuje, že každé dva týždne vymeniť single jednoducho nejde, lebo za dva týždne človek nemá šancu tú pesničku ani len zachytiť. Nie ešte, aby ju mal rád. Rádio je hudba, ktorú mám rád a ktorá mi urobí deň.
Prečo niekomu prekáža princíp "rádiovej odrhovačky"? Čo to vlastne znamená?
Povedzme to tak, že rádio je playlist, ktorý je plný kompromisov niekoľkých tisícok poslucháčov. Keby sme postavili k sebe tisíc rôznych playlistov tisíc ľudí, napíš mi 10+ tvojich najobľúbenejších pesničiek, potom tých tisíc playlistov spojíš a tých 100, ktoré ti vyjdú najvyššie, hráš, lebo majú najvyššie poradie, a potom ich môže zachytiť čo najviac ľudí. Meria sa nielen to, či sa pesnička páči alebo nie, ale sú aj atribúty, či ľudia tú hudbu poznajú. A tiež si povedzme pravdu, že rádio je prísluchové médium a biznis.
Keď má rádio zábavnú funkciu, môže ho postretnúť rovnaký osud ako MTV, čiže sa vytratí hudba a budú dominovať hlavne zábavné formáty?
Akože audio verzia reality šou Ruža pre nevestu? Fú, vieš čo? Nevadilo by mi to. Možno bude jednou z ciest, že hovorené slovo bude pre rádio zaujímavejšie ako hudba. Možno je to len môj pocit, ale už som videla aj v nejakých rozhovoroch svetových ľudí, ktorí sa venujú hudbe, že akoby strácala pre ľudí hodnotu. Mladí majú často toľko rôznych iných podnetov, že hudba pre nich vôbec nie je dôležitá. Pre mňa je nepredstaviteľné, že by ľudia nepočúvali hudbu, ale stretla som sa už s tým. Ja by som ale bez hudby nevedela žiť.
Kedysi bolo práve Fun rádio prvým rádiom, ktoré odstránilo, respektíve minimalizovalo hovorené slovo v prúdovom vysielaní. Je teraz zmena spôsobená vymenou generácie?
Áno, určite.
Dokáže moderátor vnímať túto výmenu?
Tie mladé generácie sú veľmi zaujímavé aj v tom, akým spôsobom nazerajú na to rádio, ale v niektorých veciach sa vôbec nemenia. Vieš, že to písanie do rádia vyzerá presne takisto, ako vyzeralo v 90. rokoch? A teraz to nemyslím prejoratívne ani negatívne. Vieš, že zahrať tie pesničky... Systém komunikácie môže byť síce cez WhatsApp, čo predtým nikdy nebolo, poťažmo nejaká SMS-ka v skrátenom tvare alebo niečo, ale ten spôsob komunikácie, štýl, štylistika, fascinácia tým rádiom – základy sú tie isté. Ale áno, vnímam to nejako, že niektoré veci jednoducho vnímajú inak. A napríklad je veľmi zaujímavé, že pri tých mladých generáciách sú oveľa populárnejšie staré pesničky, nie nové. Keď už si hovoril o tom novom, bol si mladý a počúval si rád kvôli novej hudbe, Z-ká milujú staré veci.
Preto sa teraz populárna hudba skladá prevažne z prerábok.
Preto je toľko retra. Preto ti Dua Lipa pripomína tisíc iných starších interpretov. Nielen preto, že je jednoduchšie vytvoriť hit z niečoho, čo už ľudia v podvedomí kdesi majú a máš vyššiu pravdepodobnosť, že potom to bude hit znova a znova. Ale áno, preto je teraz toľko prerábok, lebo jednoducho tí mladí ľudia neriešia, či je tá pesnička stará alebo nová, Je im to jedno, ale riešia iba to, čo sa im páči alebo nepáči. Aj na TikToku je kedykoľvek stará pesnička v trendoch. Alebo keď vystrelila Kate Bush s Running Up That Hill (A Deal with God) vďaka seriálu Stranger Things. Sophie Ellis-Bextor sa po dvadsiatich rokoch dostala do pozornosti scénou vo filme Saltburn. Bola teraz slavnejšia, než v čase, keď vyšla tá pesnička.
Všimni si aj, koľko je "one hit wonders" v dnešnej dobe. Je ich podstatne, podstatne viac. Tým, ako je tá hudba dostupnejšia a tým, ako je možnosť tvorenia hudby dostupnejšia, je oveľa viac interpretov, pri ktorých nevieš, ako sa volajú. Súvisí to potom aj s tým, či musí mať moderátor v rádiu prehľad o hudbe, ktorá sa hrá. Super by bolo, keby vedel, kto sú Imagine Dragons, Coldplay, Dua Lipa, Ed Sheeran a takíto veľkí interpreti. Ale tých interpretov v súčasnej dobe je tak veľmi veľa, že nemáš šancu si ich zapamätať.
Je to dobré alebo zlé?
Je to tak. Neviem ti povedať, či je to dobré, alebo zlé. Na jednej strane mi niekedy príde ľúto, že hudba je takým spotrebným tovarom. Ale vždy boli one hit wonders a ľudia, ktorí robili hudbu vypočítavo iba pre rádio. Aj vždy budú. Neviem, či je to dobré, alebo zlé, lebo ja si myslím, že s množstvom rastie aj kvalita, ale aj náročnosť toho, akým spôsobom sa k tomu dostaneš a ťažšie ju nájdeš.
Myslíš si, že rádio niekedy zanikne?
Nie, ale myslím si, že bude iné. Môže byť menšinové, ale nemyslím si, že by úplne zaniklo.
Autor: Marek Majzon
