Peter Breiner má v hudbe za sebou viac než štyri dekády úspešného pôsobenia. Poznajú a počúvajú ho skôr v zahraničí, jeho tvorba a aranžmány sú na svetovej úrovni. Rád sa však vracia aj na Slovensko, kde má stále dostatok priaznivcov a kamarátov. Spojili sme sa s ním telefonicky, aby nám z londýnskej rezidencie prezradil niečo o svojich plánoch a projektoch.

Na vašej stránke som našiel informáciu o tom, že ste sa z New Yorku presťahovali do Londýna, kde pracujete napríklad s Royal Philharmonic Orchestra (RPO). Ako by ste presun do Európy zhodnotili s odstupom času? 

Moje rozhodnutie bolo zapríčinené rôznymi okolnosťami. V New Yorku sa zmenili podmienky smerom, ktorý mi nie veľmi vyhovoval. V Londýne žije moja rodina a očakával som od tohto mesta lepšie pracovné podmienky, čo sa mi aj splnilo. Hneď po príchode sem som bol schopný obnoviť staré spojenia s orchestrami, s ktorými som predtým pracoval. S RPO som nahrával už pred 12 rokmi, robil som aj s London Philharmonic Orchestra, a ešte pred presťahovaním som nahral dva klavírne albumy v štúdiu Wyastone Nimbus vo Wales. 

Spolupráca sa teraz obnovila, s RPO som urobil tri filmové nahrávky Stravinského baletov, ktoré boli dosť úspešné. Medzičasom som nahral album pre britský label Orchid Classics (má vyjsť začiatkom augusta), pričom firma má záujem o ďalšiu spoluprácu. Pre vydavateľstvo Naxos som nahral tri sólové albumy v Londýne a tento rok by som mal pokračovať ďalšími štyrmi albumami, takže si myslím, že moje predpoklady sa po pracovnej i rodinnej stránke splnili až nad očakávania dobre.

S akým ďalším orchestrom okrem RPO máte nadviazanú spoluprácu?

Tesne pred vianocami by som mal pre streamingovú spoločnosť OnAir v štúdiu BBC točiť s London Symphony Orchestra (LSO) , sólistami a zbormi Fantastickú symfóniu Hectora Berlioza a moje vlastné aranžmány vianočných kolied. 

Aranžovanie velikánov

Spomínali ste sólové albumy, mali ste na mysli vaše klavírne úpravy Antonína Dvořáka?

To bol ostatný album, nahrávaný v Londýne, ktorý vyšiel zhruba pred rokom. Medzitým som však stihol nahrať Čajkovského a Mozarta, ktoré by mali vyjsť v Naxose na jeseň. Ako som sa už zmienil, Naxos by chcel tento rok ešte štyri podobné albumy, ak to bude v mojich silách.

"Dvořákovský" album je pomerne úspešný, má na Spotify vyše 14 miliónov streamov. Na vážnu hudbu ide o dosť vysoké číslo. Preto chce Naxos v tomto vydávaní pokračovať. Ďalšími by mali byť Bach a Beethovena a nakoniec Schubert a Mendelssohn-Bartholdy, ale to sa ešte uvidí.

Títo skladatelia sú v oblasti vážnej hudby obrovské pojmy. Nemáte obavu, ako vaše nové aranžmány príjmu ľudia, či nebudú veľmi porovnávať?   

Celý život sa zaoberám re-aranžovaním klasiky cez pop alebo popu cez klasiku. Ak tam niekedy príliš veľký rešpekt bol, tak to nebolo o tom, že by som sa do tej práce nechcel pustiť. Skôr sa snažím rešpektovať a zachovať ducha toho skladateľa, jeho ozajstnú hĺbku.

U Dvořáka by som to nazval klavírnymi výťahmi z jeho skladieb s minimálnymi zásahmi a úpravami. Iba som k nim pridal svoju vlastnú klavírnu poetiku. Asi to ľudí zaujalo, ak to má toľko vypočutí, píšu mi, kupujú si noty, lebo si chcú zahrať tieto aranžmány. Napriek tomu, že títo skladatelia tvorili pred stáročiami, ľudí ich tvorba stále zaujíma. Pritom ja sám neviem, v čom tkvie tajomstvo, ale asi som niečo musel urobiť dobre (smiech). 

Nebáli ste sa toho, že ľudia, zvyknutí napríklad na 9. symfóniu, nebudú mať z vašej interpretácie zážitok porovnateľný s návštevou koncertu symfonického orchestra?   

Snažíme sa aj s vydavateľstvom prísť na recept úspechu, no bude to zrejme kombinácia klavírnej poetiky s nesmrteľnými melódiami, ktoré po sebe skladatelia zanechali. Možno je i symptómom doby to, že sa všetko zjednodušuje a vlastne aj na albume Greatest Melodies sú jednoduchšie verzie. Vyzerá to tak, že ľudia majú menej času a venujú veciam menej pozornosti, takže im viac vyhovuje upravená 3-minútová klavírna verzia než pôvodná 20-minútová symfonická nahrávka.

Copyrightový zákon by sa mal upraviť

Ako by ste porovnali prácu s veľkým telesom a individuálnu prácu s klavírom? Čo prežívate intenzívnejšie?

Je to dosť ťažko porovnateľné. Každopádne ten adrenalín je oveľa väčší, keď ide o živú nahrávku, ako boli napríklad Stravinského balety. Mali sme dve hodiny na skúšanie každého baletu a potom išiel len jeden video záber s minimom opráv naživo. RPO je natoľko profesionálny, že to úplne stačilo. Ten adrenalín sa nedá porovnať, ak viete, že máte len jeden pokus a nesmiete to pokaziť než sedíte v štúdiu s klavírom, kde ste len vy a producent. Ak producent povie, že to máte zahrať ešte raz, tak sa nič nedeje. Ak máte toľko ľudí v orchestri naživo, ich úspech závisí od vás a váš od nich.

Ak by ste mali možnosť dirigovať alebo hrať s ľubovoľným orchestrom sveta, pre ktorý by ste sa rozhodli?  

Nikdy v živote som si nepredstavoval, že budem mať možnosť dirigovať orchestre tohto kalibru. Dirigovanie som nikdy neštudoval, som dirigent – amatér, ak sa to tak vezme. No keďže anglické orchestre patria k špičke, tak si vravím, že nič nie je vylúčené. Pre mňa je úspechom už to, že som sa postupne dopracoval až sem a neurobil si príliš veľkú hanbu. 

Aj vďaka tomu, že pravidelne nahrávate a vydávate hudbu v zahraničí, patríte k najstreamovanejším slovenským umelcom. Odrazilo sa to nejakým spôsobom zvýšenými pozitívnymi ohlasmi zo zahraničia?

Musím povedať, že áno. Ľudia majú záujem o notové materiály klavírnych vecí, i orchestre chcú moje aranžmány, keďže zistili, že popularita existuje vo forme streamovacích služieb. V sociálnych médiách sa mi ľudia ozývajú tiež, atď. Porovnanie Slovenska so svetom je vágne. Na Slovensku nie je záujem o mňa až taký vysoký, pretože napríklad z dvoch miliónov streamov na Spotify mesačne je len 1800 zo Slovenska. V Uruguaji, Čechách alebo Maďarsku ma počúvajú oveľa viac. 

Väčšina streamovacích služieb platí umelcom za množstvo prehratých skladieb. Nemali by byť umelci platení radšej za každú streamovanú sekundu tak, ako to robí napr. služba Presto Music?

V tomto smere vidím množstvo problémov. Copyrightový zákon má veľkú dieru. Keď ho pred 60 alebo 70 rokmi písali a s príchodom CD nosičov updateovali, nikto nerátal s tým, že príde internet a streaming. Nič z toho v zákone nie je a keď sa to snažili umelci zmeniť, internetové korporácie vyvinuli silný lobistický tlak a peniazmi podplatili zákonodarcov, takže zatiaľ sa copyrightové zákony nepodarilo upraviť do tej podoby, aby sa umelci primeraným spôsobom zúčastňovali na zisku, ktorý sa streamovaním vytvára.

To, že sa nevypláca s ohľadom na minutáž, ale na počet streamov, je jedna vec, ale ide tu aj sadzby. Na Spotify to vychádza 3000 dolárov za milión streamov, ale táto čiastka sa delí medzi vydavateľa, label a umelca. Podiel autora je zanedbateľný. Pri stovkách miliónov streamov by to už bolo zaujímavé, ale také čísla má len zopár interpretov. 

Na druhej strane by si ľudia také vysoké množstvo fyzických nosičov nekúpili, takže do istej miery ide v tomto smere o výhodu...

Keď sa rozprávam s ľuďmi, tak málokto má doma CD prehrávač, počítače sa robia bez fyzickej mechaniky, atď. Utrpí tým aj kvalita zvuku, lebo márne nahrávam všetko v kvalitných softvéroch a vysokých rozlíšeniach, keď to potom človek počúva ako empetrojku na slúchadlách za päť eur.            

Neviem, aká je situácia v Bratislave, ale momentálne je v Košiciach o vážnu hudbu väčší záujem než v minulosti. Na koncertoch je viac ľudí, prebehla úspešná kampaň na vydanie vinylu Má vlast, apod. Ako vnímate záujem ľudí na Slovensku o tento druh umenia?

Začiatkom mája som sa vrátil z Bratislavy, kde sme vo filharmónii odohrali komorný koncert s mojim londýnskym triom NW3. Myslím si, že som v dobrom kontakte so slovenskou hudobnou scénou. Viem, že v Košiciach je pomerne úspešná oáza klasickej hudby, pretože sa tam podarilo dostať na slušnú úroveň orchester, operu i filharmóniu s peknými výsledkami.

V Košiciach som dlhšiu dobu nedirigoval, no v Bratislave som v máji viedol orchestrálny koncert so svetoznámym mandolinistom Avim Avitalom z Izraela. V septembri tam budem mať dva koncerty a na jeseň uvediem so Slovenskou filharmóniou premiéru mojej novej skladby, orchestrálnu suitu, ktorá sa volá Diabol v Moskve.

V dnešnej politickej situácii ide o kontroverzný titul.

Je to napísané podľa predlohy románu Majster a Margaréta od ruského spisovateľa Bulgakova, ktorý má podtitul Diabol v Moskve. 

Aktivity minulé a budúce

Prečo ste mali potrebu založiť NW3?

Ide o dvoch hudobníkov z Kráľovskej filharmónie, ale zároveň sú to moji susedia a môžeme sa kedykoľvek zísť a cvičiť. Názov je smerovacím číslom našej štvrte – Northwest 3. Okrem mňa ho tvorí huslistka Esther Kim a violončelista tvoria Richard Harwood.   

Jedna z vašich kompozícií Guitaralia Notturna pre gitarové kvarteto a orchester sa ocitla na 2CD kompilácii košickej firmy Hevhetia. Čo stálo za originálnou myšlienkou spojiť gitarové kvarteto a orchester? 

Išlo o projekt, ktorý mal na svedomí môj kolega a priateľ Vlado Godár. Okrem toho, že je fenomenálny hudobník, skladateľ, teoretik, estetik a filozof, je navyše aj niečím, čomu sa v latinčine hovorí spiritus movens (tzv. duchovný hýbateľ). Má neuveriteľný cit pre to, aby získal to najlepšie, čo sa na Slovensku deje a dal to dohromady. Dal ma dokopy s ľuďmi, s ktorými som robil na najmenej poltucte extrémne úspešných projektov. Ešte na škole ma postrčil k tomu, aby som hral so slovenskými džezmenmi, dal ma dokopy s huslistom Stanom Palúchom, ktorý mimochodom hral na spomínanom koncerte s Avim Avitalom, atď. 

Gitarové kvarteto dostal Vlado na hudobnú scénu a inšpiroval aj ďalších skladateľov, aby na to 2CD pripravili skladby pre gitaru a orchester (okrem P. Breinera išlo hlavne o Andreja Šebana – pozn. autora). Zaujímavé je samotné spojenie – bratislavskí sólisti, žilinský orchester, zahraničný dirigent a košická firma, to je výsledok zlučovacej schopnosti Vlada Godára. 

Originálne bolo aj Triango, kde ste hrali s akordeonistom Borisom Lenkom a spomínaným Stanom Palúchom skladby, vychádzajúce z predlôh tanga.

Táto spolupráca sa nám osvedčila veľmi dobre. Jeden album sme nahrali na Slovensku a druhý pre americký label. Timing však v posledných rokoch nefungoval, všetci traja sme sa vydali inými smermi. Keď sa občas stretneme, je na za tými časmi ľúto, ale uvidíme, či sa nám to ešte niekedy podarí zrealizovať. A zaujímavé je, že obaja manažéri Trianga boli z Košíc – Janka Šargová (dnes vo filharmónii) a Daniel Franko.

Vaším veľkým prínosom pre slovenskú hudbu sú nové skladby, inšpirované folklórnymi popevkami, zvečnené na albume Slovenské tance. Aký je príbeh tohto projektu?

Slovenské tance som začal písať ešte v Amerike zhruba 14 rokov dozadu. Tento projekt sa rodil veľmi pomaly než dospel do štádia 2CD, ktoré vyšlo v Naxose v roku 2020. Pritom na tieto skladby som na začiatku nemal objednávku ani vydavateľa. Dal som si to ako súkromný cieľ, že napíšem šestnásť tancov tak ako kedysi môj pra-pra-skladateľský otec Antonín Dvořák napísal Slovanské tance, resp. tak ako Brahms urobil Uhorské tance. 

Zháňal som rôzne predlohy, niečo mi dal Stano Palúch, je tam aj pesnička, ktorá nie je ľudová, ale moja. Naživo to odohral balet SND ako predstavenie, odohrali sme to aj vo filharmónii ako koncert a potom som to ponúkol Naxosu, ktorý zareagoval pozitívne. Zo sveta mám na tance dobré ohlasy a myslím, že to nie je mŕtvy projekt. Niečo s ním snáď ešte niečo urobíme, hoci si aj teraz žije veľmi dobre na streamovacích službách.   

Mohli by mať Slovenské tance nejaké pokračovanie?

Skôr som myslel na to, že ho ešte niekedy uvedieme naživo. Na druhej strane niečo podobné mám už rozrobené, zatiaľ predbežne bez objednávateľa a vydavateľa. Predpokladám, že keď to dokončím, pôjde o tance, povedzme v menšom počte, napríklad desať, aby už nemuseli byť na dvoch albumoch (smiech).

Autor: Marek Danko

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.