Hudobná verejnosť na Slovensku ho pozná veľmi dobre. Všestranný hudobník a skladateľ má napriek pomerne mladému veku (39) za sebou mnoho úspešných projektov. Jedným veľkým srdcovým je Hrana, venovaná priateľovi - hudobníkovi Marekovi Brezovskému, ktorý zomrel veľmi mladý na predávkovanie drogami.
Prečo si prišiel na tento festival s projektom Hrana?
Bol to spontánny nápad Martina Valihoru (dramaturga festivalu a zároveň bubeníka v projekte Hrana, pozn. autora). Dlho sme ju nehrali. Popri tom čochvíľa vychádza film.
Tento projekt, ako si naznačil, mal okrem hudby zámer priniesť ďalšie zložky, ktoré by viac priblížili život Mareka Brezovského. Čo je v ňom nové?
Máme čerstvo dofinalizovaný celovečerný dokumentárny film, ktorý sa volá Štyri filmy o Marekovi Brezovskom. Bol prihlásený do Ameriky na Sundance film festival. Všetci si držíme palce, nech ich osloví a nech sa má Marekov príbeh šancu dostať ďalej ako za hranice Bratislavy a Slovenska. Regule festivalu sú žiaľ také, že kým tento nebude odprezentovaný na Sundance, nemôže mať lokálnu premiéru. Tak teraz čakáme. K tomu samozrejme vychádza na DVD koncert z Bratislavy – lajfka, z Majestic Music Club. To je vlastne dvojička k CD, ktoré vyšlo v roku 2012 ako Hrana Live. Na DVD bude komplet celý koncert. Na CD je len deväť skladieb. Čakáme, čo sa udeje. Predpokladám, že niekedy na jar by mal mať film premiéru aj v našich končinách. A myslím si, že bude prekvapivý po každej stránke.
Si pomerne mnohostranný typ človeka. Venuješ sa hraniu na rôznych nástrojoch, komponovaniu, diriguješ, produkuješ a to v rôznych štýloch. Nelezie Ti trochu na nervy to prepínanie medzi rôznymi činnosťami, žánrami?
Nie, vôbec nie. Mám to rád. Už ako dieťa som sa začal obklopovať rôznymi hudobnými nástrojmi, nahrával som si ich. Teda mám to ako hračku od detstva. A tiež som doma vyrastal v multihudobnom prostredí, kde bola vážna hudba. Ale bol tam aj jazz, pop music atď. Preto som prirodzene nenašiel nikdy dogmatický kľúč k tomu, ako deliť hudbu inak ako na takú, ktorá prehovára, je dobrá a hlboká. A na takú, ktorá neprehovára a nestojí za nič. Ale žánre a štýly... Samozrejme, že sú veci, ku ktorým inklinujem viac a veci sa kryštalizujú. Niektoré štýly a žánre ma až tak neoslovujú. Ale paradoxne dnes si idem zahrať s Čistými tvarmi, čo je čistý big beat. A už dlhé roky som si vravel, že by to chcelo nejakú big bítovú kapelu od podlahy a podarilo sa.
Zdroj: Igor DanišJa osobne som Ťa ako v jednej z prvých vecí vnímal v ASH Bande. Ako si spomínaš na túto vec?
Fantasticky. Práve dnes sme v aute počúvali druhú sólovú dosku Jara Filipa, ktorú sme s touto kapelou nahrávali. Boli to fantastické časy. Zlaté časy kreativity, odbrzdenosti, spontánnej hudobnej komunikácie. Mám na Andreja Šebana fantastické muzikantské spomienky. A rovnako na Marcela Buntaja – on je môj spolužiak z konzervatória a odžili sme spolu kus života. A krásne sa nám spolu hralo. Veľmi rád na to spomínam.
A s Andrejom máte momentálne aký vzťah?
S Andrejom momentálne nekomunikujem, stratili sme ľudskú väzbu. On sa vydal svojím smerom, ja som sa vydal svojím, hlavne v otázke hudobnej filozofie. A keď tam nie sme zladení, nie je možný žiadny prienik.
Fantastické obdobie ste mali pri spolupráci s Richardom Mullerom. Veľké pódiá, kopec ľudí, hystéria...
Fantastické to bolo možno pre vás – divákov. Pre mňa to až také fantastické nebolo. Skôr to bolo také úplne normálne. Fantastické bolo, keď som hral s Dežom Ursinym jeho predposledný koncert v Žiline a posledný v Prahe. S Richardom sme zažili takisto pekné časy, bolo kopec srandy. Ale Richard nám nikdy hudobne nestačil. A v období, keď bol spontánny a odbrzdený a vedel prednášať svoje myšlienky a mimochodom svoje fantastické texty, vtedy sa s nami koherentne lepil. To bolo fajn. V súčasnosti ho nevnímam ako partnera pre tvorivú muziku.
Čo Ťa naučil Dežo Ursiny v tvojich začiatkoch?
Nenaučil ma nič. Nestihol ma učiť, lebo sme sa poznali veľmi krátko. Ale on mi urobil taký ten satori efekt – je to švihnutie palicou, keď to nečakáš, a zrazu ťa osvieti. Prišiel som v tom čase do kontextu Deža Ursinyho a jeho tvorby, estetiky a úžasnej vycibrenej výpovede v poslednom období jeho života, ako devätnásťročný skade ruka – skade noha, ktorý hrával všelijakú muziku, aj v divadle GUnaGu, aj punk s Marekom Brezovským, aj v orchestri... Ale bol som na začiatku "profi" kariéry, nemal som skúsenosti. A zrazu som bol nútený prispôsobiť sa kontextu, ktorý bol nad moju úroveň. A to mi veľmi pomohlo, lebo som to musel urobiť hneď a náhle počas samotného nahrávania. Čiže dal mi veľa. Posunul ma o dimenziu vyššie.
Aké sú tvoje hudobné plány?
Chcem robiť muziku čo najkrajšie, najlepšie, ako viem. A chcem robiť takú hudbu, ktorá k ľuďom prehovára, ktorá ich lieči, ktorá im dáva, radosť, nádej, lásku. Konkrétne projekty nie sú podstatné, forma, či bude taká alebo onaká. Budem robiť muziku dokiaľ budem dýchať.
Autor: Laco Ontko
Foto: Košice 2013 - Dávid Hanko
Súvisiaci interpreti: Oskar Rózsa
