Pokračujeme v sérii rozhovorov s majiteľmi kľúčových slovenských nahrávacích štúdií. Tentokrát pôjde o spoločnosť Môlča Records, ktorá pôsobí na strednom Slovensku v obci Turová v okrese Zvolen. Rozprával som sa s bratmi Reném a Robom Bošeľovcami, spoločníkmi a zároveň spolumajiteľmi štúdia, ktoré pre umelcov zastrešuje nahrávanie a vydávanie hudby, grafiku a fotenie aj produkciu videoklipov.
Rozhovor s Reném Bošeľom vznikal naživo priamo v priestoroch Môlča Records. Robo doplnil svoje odpovede dodatočne písomnou formou.
Vráťme sa trochu do minulosti. Prečo ste sa rozhodli založiť nahrávacie štúdio, čo bol prvotný impulz?
René: Mal som veľmi pozitívny vzťah k hudbe už ako malý, od troch rokov som tancoval, hral, ako trojročný som si nosil husličky v puzdierku. Počúval som nielen folklór, ale napríklad aj Roba Grigorova a podobne.
Impulz založiť štúdio vznikol samozrejme až neskôr. Založili sme ho koncom roka 2013, takže si môžeme hovoriť, že máme výročie. Desať rokov pracujeme oficiálne pod značkou Môlča Records. Ale poviem pravdu, že ja som bol rýchle dieťa a všetko som chcel skôr a vždy som bol so staršími, takže ja som nahrával už ako trinásťročný. To bolo ešte desať rokov predtým, ako som založil štúdio. Ako trinásťročný som už skúšal nahrávacie nástroje ako Fruityloops, Adobe Audition a iné, potom som našťastie veľmi rýchlo prišiel ku Cubase a pri ňom som aj zostal.
Vráťme sa ale späť k podstate tvojej otázky. Prvotný impulz bol, že hudba bola moje hobby a sám seba a neskôr aj svoje kapely som od svojich trinástich rokov začal nahrávať. Tie nahrávky sa veľmi páčili niektorým ľuďom, iným hudobníkom a kapelám a chceli, aby som ich takisto nahral. Ďalším dôvodom, prečo som začal nahrávať sám seba, je to, že nahrávanie (v externom štúdiu) bolo jednoducho drahé a nemal som na to peniaze. Neznamená to však, že som v inom štúdiu nikdy nebol. Bol, a musím povedať, že nie vždy to boli veľmi milé zážitky. Keď som bol mladší nemal som ešte toľko zručností a v štúdiu ma často "sfúkli". V tých štúdiách som sa cítil neistý, bol som veľmi vystresovaný a môj výkon šiel na desať alebo dvadsať percent. To neznášam.
Moja zásada dnes je, že nechcem, aby niečo také pociťovali ľudia tu u mňa. Človek sa u nás musí cítiť dobre, musí to brať ako perfektný čas, ktorý tu strávi a ide urobiť to najlepšie, čo chce. Snažím sa ho určitým pedagogicko-psychologickým spôsobom dostať do roviny, aby sa cítil dobre a aby zo seba dostal sto percent, lebo ja ho nepotrebujem skúšať z harmónie, ani sa mu nepotrebujem vysmievať. Študoval som učiteľstvo hudobnej výchovy, čiže mám veľmi dobrý cit a už aj nejakú prax v tom, ako dostať interpreta či teleso tam, kde chcem.
Robo: U mňa bol vývoj trochu iný, som mladší a teda aj prvý impulz – poďme spoločne podnikať a podnikanie postavme na tom, čo máme obaja radi, prišiel od Reného.
Hudobne som bol vždy za svojím súrodencom pozadu, čiže moja cesta sa musela vyvinúť iným smerom, aby som mohol byť pri svojej práci prinajmenšom taký profesionál ako René. Moja cesta smerovala na štúdium filmovej réžie a film bola a je oblasťou, v ktorej som sa našiel. Každopádne, bol som tiež muzikant a hudba ma v živote veľmi ovplyvňovala, a tak sa moje dva svety prirodzene zlúčili a začal som pracovať na hudobných videoklipoch, ktorých sme v Môlča Records doteraz natočili viac ako 250.
Zdroj: archív / Môlča Records
Na webovej stránke Môlča Records v sekcii O nás uvádzate: "Sme aktívni muzikanti a filmári, ktorí sa nadchnú pre každý žáner." Čím sa cítite byť viac, muzikantmi alebo filmármi? Ktoré z týchto aktivít vám zaberajú viac času?
René: Keď sme boli úplne malí, rodičia ma dali na výtvarnú výchovu a brata na hudobnú. Neskôr som si ja dal prihlášku na filmovú a dokumentárnu tvorbu, kam ma nezobrali, a tak som do toho namočil brata. Videl som, že fotí, venuje sa vizuálnym veciam, a tak som mu túto myšlienku vnukol. Takže dnes je to úplne naopak. Ja sa zaoberám hudbou a brat filmom, grafikami a fotením. Takto to máme rozdelené a navzájom si priveľmi do svojich kompetencií nezasahujeme. Keď už, tak len ako podpora a výpomoc.
Brat bol na škole jeden z najvýraznejších študentov. Na Akadémii umení v Banskej Bystrici študoval odbor filmová a dokumentárna tvorba. Dnes je úspešný dokumentarista. V súčasnosti okrem videí pre kapely, krátkometrážnych reklám, grafík na obaly a fotiek robí najmä filmové projekty medzinárodného charakteru. Dostal sa oblúkom k tomu, čo študoval. Momentálne spolupracuje na veľkej dvanásťdielnej sérii s názvom Wild Return, ktorá hovorí príbeh o vyhynutých druhoch zvierat. Nakrúca sa v Mongolsku, Brazílii, v Ugande, v Chile a rôznych iných destináciách po celom svete. Celý tento rok, každý mesiac, odchádza na dva týždne niekam preč. A to je projekt, ktorý trvá rok a pol. Takýchto projektov má rozbehnutých asi päť.
Robo: Keďže René dal o mne takýto obraz, dám naopak ja zase o ňom. Z toho, čo povedal René, je zrejmé, že on zastáva u nás v štúdiu hudobnú produkciu a je veľmi dôležité vysvetliť jeho background. René je vyštudovaný "sláčikár" a odkedy si pamätám, hrá aj na gitarách, vie hrať na klavír a v podstate každý nástroj, ktorý sa okolo neho mihne, má potrebu vyskúšať. Všetky svoje skúsenosti pretavuje do nahrávania, a tým sa stáva nielen "stláčačom červeného tlačítka", ale aktívne sa snaží z každého interpreta vyťažiť maximum. A naopak, keď vidí, že naráža na limity, je ochotný kvôli psychickej pohode interpreta investovať čas do post-processingu. Lebo to je aj jeden z našich hlavných cieľov. Muzika je zábava a ľudia sa u nás majú baviť, majú mať radosť z procesu. Nie byť vystresovaný a dúfať, že to dopadne najlepšie, ako môže.
Aké hudobné nástroje ovládate a aké sú vaše osobné hudobné projekty?
René: Brat je najlepší priateľ muzikanta, bubeník. (smiech) Ale inak chodil na konzervatórium dva roky, takže sa orientuje aj v harmónii, hrá na klavír, takže nejaké hudobné základy má. Má rôzne talenty. Hrá veľmi dobre na bicie, ale ešte štyrikrát lepšie točí a režíruje.
Ja nerežírujem vôbec, ani netočím. Toto som vzdal a naozaj som nechal priestor bratovi. Cítim sa byť viac hudobníkom. Hrám na husle, violu – tú som študoval na konzervatóriu. Hrám aj na gitaru a všetky ďalšie strunové nástroje okrem bendža. To sú moje hlavné nástroje. Milujem basgitaru a rôzne prstové techniky, aj slap, aj hranie palcom, a ďalšie. Samozrejme, potom je tu klavír, ktorý človek potrebuje aj k produkcii. No a hlavne je tu spev. Spievať som začal v období puberty, keď som mutoval. Spieval som v detskom súbore folklór, v roku 2009 som sa v prvej Česko Slovenskej SuperStar dostal do semifinále. Spievam rôzne žánre. Spev som študoval aj popri škole. V rámci zboru som skúsil aj operu.
Mal som aj svoje kapely – Slovak Tango, Čendeš (pôvodne Rusín Čendeš Orchestra, pozn. red.). Ale ovplyvnil ma aj metal, rock, punk a dostal som sa aj k populárnej hudbe, takisto k muzikálu, k jazzu... Takže veľmi široký záber. To, čoho som mal menej, bola elektronická hudba. V rámci živej akustickej produkcie som sa nebál zájsť do extrémnej, napríklad až do art-jazzovej polohy.
Zdroj: archív hudobníka
Robo: Moje hudobné nadanie sa obmedzilo na hranie na bicích a aktívne spolu hráme vo world music kapele Čendeš, ktorá funguje už dvanásť rokov. Tu si vieme aranžérsky aj hudobne uletieť, čo ma napĺňa hudobne a nepotrebujem to suplovať v iných hudobných projektoch, ako tomu bolo v minulosti. Ale počas môjho pôsobenia vo vodách klubových koncertov som preskákal rôzne kapely od "sladších" žánrov ako francúzske šansóny až po hard rock.
Páči sa vám skupina ČAD? (Krátko pred stretnutím vydala nový singel, ktorý autor počúval, pozn. red.)
René: Áno. Nepočúvam už podobné kapely dnes často, ale nie som zhrozený, keď mi také niečo niekto pustí. Nie som voči tomu vyhranený. Takéto u mňa neexistuje, že toto už nie. Ale zároveň, paradoxne, tí metalisti sú skôr otvorení. Keď im pustíš folklór, tak ich to celkom zaujíma. Ich skôr štve mainstream. Ale mne ani mainstream nevadí. No prišiel ku mne až s vekom. Ja som s prúdom nikdy veľmi nešiel, skôr som si hľadal niečo iné.
Robo: To je veľmi zaujímavá otázka… Musím sa priznať, že skupinu ČAD som nepočul už aspoň desať rokov preto sa mi ťažko vyslovuje nejaký názor, ale keď o tom hovoríme, zaujíma ma, ako to znie dnes a pôjdem si niečo pustiť.
Vrátim sa ešte k prvej vete z vašej web stránky. Píšete, že sa dokážete nadchnúť pre každý žáner. Ale predsa... Keď sa pozriem na vami zverejnené portfólio referenčných videí a tiež e-shop, na prvý pohľad prevažuje folklór. Uprednostňujete ho pred populárnou hudbou? Sú vaši klienti zameraní viac týmto smerom? Alebo spýtam sa všeobecne: aký je mix vašej hudobnej produkcie – či už albumy, alebo videá? Kto sú vaši klienti?
René: Väčšina našej produkcie sa zameriava na akustickú hudbu, a tým, že sme v regióne na pomedzí Horehronia a Podpoľania, pri Zvolene, je tu veľmi veľa folkloristov. Čiže prirodzene, keďže išlo aj o mojich kamarátov a aj ja som bol aktívny v sfére folklóru a klienti v rámci tejto siete pribúdali, stali sme sa na Slovensku "Mekkou" pre folklórnu hudbu. Mám to rád, myslím si, že tomu rozumiem a vyhovujeme si aj po ľudskej stránke. Ak prídu do iného štúdia, až tak im nerozumejú. A ja si myslím, že im rozumiem.
Nie sme však orientovaní len týmto smerom, skôr sme si na tom robili promo, aby sme nerobili reštauráciu pizza, čína, LSD. Radšej sme hovorili, že sme štúdio zameriavajúce sa na akustickú hudbu. Nazval by som to world music. Nie úplne tradičný folklór. Nie úplne taký štylizovaný lúčničiarsky, ale ešte viac otvorený. Fúzia tradičnej hudby s prímesami rôznych žánrov. To je môj najobľúbenejší žáner. Keď chceš vedieť, čo uprednostňujeme, tak by som povedal world music.
Robo: Čo sa týka videí, je to práveže naopak, v mojej tvorbe prevažuje populárna hudba. Za všetko môžem spomenúť IMT Smile, ktorým som robil už päť videoklipov a momentálne pracujeme spoločne na ďalších projektoch. Kým neprišla RTVS s reláciou Zem spieva, o folklórne klipy nebol veľmi záujem. To vypuklo až potom. Ja som následne nadviazal spoluprácu s Petrom Núñezom a riaditeľkou TV Folklorika Martinou Cyprichovou, pre ktorých som vytvoril veľa folklórnych klipov. Ale to už je skôr minulosť. Spolupracujeme stále, ale dnes už na komplikovanejších projektoch a filmových sériách.
A čo máš ty najradšej ako poslucháč?
Robo: Ticho… Lebo hudba je niečo, s čím pracujeme dennodenne. Aj v aute napríklad na dlhé presuny počúvam podcasty, nikdy nie hudbu.
Záber vašej pôsobnosti je veľmi široký. Točíte dokonca dokumentárne filmy a televízne relácie. Môžete sa pochváliť nejakou výnimočnou reláciou alebo reláciami, prípadne spoluprácou so známymi hercami?
René: Môžeme sa pochváliť samozrejme aj v komerčnejšej sfére. Momentálne aktívne pripravujeme šou pre turné IMT Smile. Už predtým sme pre nich točili niekoľko videí. Pracovali sme napríklad aj s Danom Heribanom (skladba Čosi úsmevné), Katkou Málikovou, ktorá získala za album Pustvopol niekoľko cien na Rádiohlavách Rádia_FM, pričom išlo o našu produkciu. Takisto sme natáčali so Sendreiovcami.
Za náš najväčší však úspech považujem natočenie šesťdielnej série o Hitlerovi. Volá sa to Hitler's Secret Mission a nahrávalo sa to v anglickom jazyku, originál spolupráca Veľká Británia Big Media, Nunez NFE a my. Brat tam robil kameru, pomocného režiséra, editora a DOP – Director of photography, čo je veľmi veľmi dôležitá pozícia. Bola to perfektná skúsenosť, išlo o šesťdielny dokument predaný už do 28 krajín. Môžete ho nájsť na Prime Video Amazon. Bolo to nadabované aj do slovenčiny a bežalo to na JOJ Svet.
V zásade si ale nezakladáme na známych osobnostiach. Dôležité je pre nás to, čo nás zaujme.
Robo: Ako spomína René, IMT Smile, konkrétne spolupráca s nimi zahŕňala spoluprácu aj s Benom Cristovaom alebo Nikol Štíbrovou. Pomáhal som aj Nunez NFE pri produkcii ich filmov, ktoré robili s Evitou Twardzik a Braňom Mišíkom (Príliš osobná známosť, V lete ti poviem, ako sa mám, Nikdy nehovor nikdy). Spomínaná séria o Hitlerovi bola veľkou medzinárodnou spoluprácou – kreatívny producent bol z Anglicka, režisér Talian, scenárista Portugalec.
V Hollywoode, s anglicko-americkým štábom, som bol natáčať sériu o mimozemšťanoch Alien Files: Reopened, momentálne je dostupná na Apple TV, kde som bol jediný Slovák. Režijne som zastrešoval šou Voda spieva na RTVS. Mám rozpracovaný veľký, ale zatiaľ tajný projekt pre TV JOJ, kde moja osoba hrá veľkú rolu vo veľa aspektoch. Momentálne som na najbližší rok zasekaný cestovaním po svete, kde taktiež režijne pracujem na už spomínanej 12-dielnej dokumentárnej sérii pre svetovú distribúciu o ohrozených druhoch zvierat Wild Return, ktorú produkujú Nunez NFE a Big Media (trailer).
Hypotetická otázka. Predstavte si, že mám kapelu a chceme natočiť video – hrané, animované, živé, iné, akékoľvek... A chceme to mať hotové rýchlo a nízkonákladovo. Čo by ste mi odporúčali? Aký typ videa? Ako by ste postupovali, aby ste vyhoveli mojim dvom základným požiadavkám na rýchlosť a nízkonákladovosť?
René: Toto je skôr otázka na brata, ale môžem odpovedať čiastočne. Už v momente, keď klient príde do nášho štúdia, tak ušetril, pretože máme vysoko kvalitnú techniku, ktorú prenajímame na veľké projekty, televízne aj filmové, máme ju vo svojom vlastníctve, a neobsluhuje ju päť ľudí, ktorých by bolo treba platiť, ale ten jeden film-maker, ktorý si to zrežíruje, natočí, urobí klientovi DOP, vymyslí mu scenár, a perfektne mu to nasvieti drahým svetlami, vyberie lokácie. Je muzikant, takže pozná hudbu, nebude to strihať len tak hlava nehlava, má pre to cit, a v tomto je možno šesť-sedem ľudí, ktorých dostane v jednom človeku, v mojom bratovi. Takže už tu klient ušetril na siedmich ľuďoch. Techniku, ktorú máme vo vlastníctve, navyše neprenajímame, jej použitie je už v cene. A to je ďalšia úspora.
Robo: Môj postup je vždy taký, že chcem počuť danú skladbu a tiež poznať víziu interpreta. To je niečo, čo ma vie doviesť k odpovedi na túto otázku. Videl som už aj veľmi škaredé klipy, ktoré boli úspešné, ale naopak to funguje horšie. Takže, aj keď máte vizuálne ohromujúci klip, ale skladba poslucháča nezaujíma, nevráti sa k nej. To je paradox klipov. Je to audiovizuálne umenie, ale hudba je vždy nadradená obrazu.
Zdroj: Robo Bošeľa
Aké ďalšie doplnkové služby poskytujete?
René: Zastupovanie interpretov, fotografovanie, grafické návrhy obalov, vydanie CD, vybavenie členstva v SOZA. Sme aj takým malým vydavateľstvom. Ale toto všetko, ako si povedal, sú doplnkové, "béčkové" služby. My sme kreatívni tvorcovia obsahu, ktorý sa má potom ďalej predávať. U mňa je to tá hudobná stránka a u brata vizuálna. Ja som hudobný producent, mixing, mastering, engineering, a nahrávač toho celého vo svojom vlastnom štúdiu, ktorý má za tie roky nejaké zručnosti a know-how. To je moja hlavná náplň práce. Prísť, nahrať to, zmixovať, zmastrovať, dozrieť na to hudobnou réžiou. Toto sú moje "áčkové" služby.
Čo sa týka "áčkových" služieb môjho brata, tak tam je to výroba videí, reklám, fotografické služby, návrhy a realizácia grafiky albumu a bookletu, návrhy na potlač, koprodukcia s inými spoločnosťami na väčších projektoch a to na rôznych pozíciách – réžia, DOP, atď. Hlavne ide o dokumentárne filmy s medzinárodnou spoluprácou.
Robo: Tak… už by som len doplnil, neviem, či je to doplnková služba, ale nikdy sme neboli skúpi na informácie a keď chce niekto len poradiť alebo nasmerovať, snažíme sa mu ponúknuť informácie, ktoré máme. To je niečo, čo ľudia nechcú väčšinou púšťať von, lebo sa k tomu, čo vedia, niekedy veľmi bolestivo dopracovali. My radi pomôžeme, keď vieme ako.
V čom spočíva zastupovanie interpretov? Čo všetko im viete ponúknuť?
René: Zastupovanie interpretov ponúkame naozaj len ako veľmi doplnkovú službu. Nie je na to veľmi čas a nie sme agentúrou, ktorá to má ako hlavnú náplň. Musím však povedať, že máme know-how a máme aj veľa kontaktov a vieme umelcom okrem toho, že im vytvoríme produkt, ktorý majú v ruke, aj odporučiť, čo majú s týmto produktom robiť, aby sa niekam dostal. Všetko je však individuálne podľa dohody, ako veľmi chceme zastupovať, ako on chce do toho ísť.
Umelcom vieme distribuovať album do všetkých možných e-shopov a predajní na Slovensku, vieme im to zastrešiť pod našou hlavičkou, lebo keby si to robili oni sami, tak sa na nich veľakrát distribútori s prepáčením vykašlú. Vieme zabezpečiť aj distribúciu CD do kamenných predajní. Aj keď CD už idú do úzadia. Ale možno pôjdu zase do popredia. Ja neviem, nebudem to brať tak, že to už zomrelo. Aj platne zomreli a stále sa predávajú, knihy tiež zomreli a stále sa predávajú. Aj folklór zomrel. Aj punk zomrel, a pritom stále platí, že Punk is not dead. Všetko zomrelo, ale my to musíme reinkarnovať. Aj hudba zomrela v podstate, lebo všetko si spravíš. Sumo.com, tam si napíšeš text a vypľuje ti to takú pesničku, že to môžeš vydať. Otázka je, či chceš niečo robiť ako človek?
Aké sú tvoje skúsenosti s interpretmi, s umelcami?
Mnoho umelcov je aj takých, že im povieš, čo treba robiť, a oni to nespravia. Zároveň si neuvedomujú, že aj cesta je cieľ. Prišiel si sem do štúdia? Tak už nemaj nervy, že falošne spievaš. Teš sa z toho. Som v nejakej komunite ľudí, spoznávam nových... Zrazu mi niekto povie, že to vie dať niekde na nejakú platformu, že to budú vidieť ľudia, že sa to dá cez sociálne siete... A teraz nehovorím o monetizácii a speňažovaní. Hovorím o tom, že sa to dostáva k ľuďom. Správny umelec by nemal vidieť hneď iba prachy. Aspoň ja to tak vnímam. Hlavne ma to musí baviť a musím to chcieť. Je dobré mať vyplnený život.
Prečo ľudia chodia na krúžky a platia si za to? Prečo chodia cvičiť do fitka, keď tam platia? No, lebo chcú vyzerať dobre. Ako hudobník chcete hrať, chcete niečo vyžarovať, že niekam patríte, že niečo robíte, že žijete klubovou scénou... A potom, keď s tým žijem, tak sa z toho teším. Teším sa viac, ako keby som sa trápil, že nie som taký slávny ako napríklad Olympic. Pre nietorých ako keby takáto sláva mala byť jediným cieľom.
Bol tu kedysi grunge. Okrem hudobného žánra to bo bol najmä životný postoj, akýsi odpor, ktorý sa odrážal aj v spôsobe prejavu. Nirvana je skvelým príkladom jedinečnosti interpreta, ktorá ho nadraďuje nad všetky jeho zručnosti, či už spevácke, alebo muzikantské. Keď si pozriem nejaký starý koncert Nirvany, keď ešte hrávali naživo, tak Dave Grohl išiel na 200%, basák tam skackal, dačo hral, OK... A líder bol úplne mimo, ale všetci boli z neho hotoví. Kilá preč, tri tóny má zahrať a ani tie netrafí, zaspieva to mimo... Ale ten vibe je výborný. Napriek tomu, že sú dnes Foo Fighters slávna kapela, nikdy nedosiahnu autentickosť Nirvany a charizmu jej lídra.
Dochádza niekedy aj k tomu, že interpretov manažujete?
René: Áno, a nadviažem na to, čo som už povedal, že mnoho umelcov je aj takých, že im povieš, čo treba robiť, a oni to nespravia. A mnoho je aj takých, ktorí nevedia, čo vlastne chcú. Chcú byť slávni? Alebo mať dobrý produkt? Alebo chcú mať z hrania radosť? Takže my môžeme ponúkať všeličo, ale umelec by mal vedieť, čo vlastne chce. Keď chceš peniaze, tak to musíš nastaviť krutý a strašidelný marketing a reklamu, a aj to ti nemusí vyjsť. Potom je to už biznis plán, tam už nejde o to, že si hudobník a chceš mať z toho radosť. Tam už ideš do biznisu. Ideš podnikať. V prípade, že chceš byť viac poznateľný, je potrebné skúšať súťaže. Nehanbiť sa ísť do Košického zlatého pokladu. Chodiť na koncerty, hrať zadarmo, nájsť si nejakú podobnú kapelu a urobiť s ňou nejaké koncerty. Bude ťa to stáť čas a peniaze, ale bude to krásne strávený čas.
Máme aj klientov, ktorí najprv veľmi chcú, ale potom zistia, že to vlastne až tak nechcú. Majú zamestnania, deti a podobne. Chceli by, aby to nejak išlo, ale vlastne v skutočnosti až tak veľmi nechcú. Ale potom sa úspech nedostaví. Nie je šanca. Lebo tomu bránia vnútorne. Ja môžem rozposlať emaily kadejakým organizátorom koncertov, festivalov, a tak ďalej. Mám známych. Viem ako robiť ponukové listy. A viem dať aj takú cenovku, že niečo by z toho bolo. Ale tam už treba aj dačo zahrať. Treba vedieť, že na pódiu potrebujem in-eary, potrebujem mať vyriešený zvuk. Alebo chodiť s dobre vybaveným zvukárom a s tým, že presne viem, čo chcem, ako chcem na pódiu znieť. Treba to mať našľapané a nepozerať do zeme, keď vystupujem. Treba to mať vymyslené tak, že ľudia začnú pozerať, prípadne natáčať, prídu dopredu. Ja viem interpretovi poradiť ako čo spraviť, ale neviem zaručiť, či to zvládne.
Čo by ste odporúčali mladým začínajúcim kapelám,alebo hudobníkom, ktorí berú hranie v kapele len ako svoje hobby?
René: Je dobré hrať s partiou ľudí, ktorých máš rád, a s ktorými to funguje. A vtedy to najviac žije. Vnútorný elán a životaschopnosť kapely, to je to, čo ľudia cítia a je úplne jedno, ako tá kapela hrá. Ide o to, čo vyžaruje a či sa z toho naozaj tešia, a to je jediné, čo má hodnotu a význam.
Akým spôsobom pre klientov zabezpečujete distribúciu albumov a PR aktivity? Ide skôr o regionálny dosah, alebo celoslovenský prípadne máte kanály aj do zahraničia?
René: Otázka je, či je záujem o slovenskú hudbu v zahraničí. Dobrou cestou sú streamovacie spoločnosti. Tam už si v zahraničí. Čo sa týka fyzického nosiča? Internet. Pokiaľ si to niekto objedná z e-shopu v Brazílii, tak mu to pošleme. Čo sa týka PR aktivít, takisto by sme ich vedeli zabezpečiť, ale toto je u nás už naozaj až "céčková" služba. Na túto aktivitu by sme potrebovali väčší tím. Momentálne máme toľko nadradených záujmov, že do budúcnosti sa nechytáme ísť touto cestou.
Robo: Máme ale zmluvy s distribučnými spoločnosťami, ako je napríklad Spinaker a ak je záujem na oboch stranách, posúvame albumy do predaja.
Sú vaši klienti hlavne z regiónu stredného Slovenska alebo aj z ostatných regiónov? Akým spôsobom v takomto prípade riešite praktické veci? Ste nútení často cestovať?
René: Až 98 percent práce robím v tomto štúdiu. Ja veľmi necestujem. Mám tu štúdio, mám tu zázemie. Ľudia chodia sem ku mne. A chodia sem aj ľudia z iných regiónov. Nedávno Rómovia z Raslavíc, ľudia zo Spišskej novej Vsi, z Vrábel, z Nitry, z Bratislavy. Ale stane sa, že fungujeme ako mobilné štúdio. Nahrával som aj v Bratislave, aj na Polomke. Vycestujeme kdekoľvek, pokiaľ sa mobilné štúdio zaplatí. Je to prácnejšie, nemám to až tak rád, lebo tu mám zázemie, techniku, ktorú nemôžem prenášať, lebo je zabudovaná v stole a sú to niekoľkotisícové položky.
Brat, naopak, robí aktuálne 80 percent práce vonku. On musí totiž niekde niečo odfotiť, natočiť a to už nie je také, že natočím ťa v štúdiu a pridám ti tam slniečko na zelenom plátne.
Robo: Možno aj viac ako 80 percent. Obrazovo nedokážete interpretovi ponúknuť veľa na jednom mieste. A čo sa týka klientely na video, tak to je naozaj celoslovenské. Klipy som točil od Bratislavy až po Humenné.
V čom sa cítite lepší, silnejší prípadne iní ako ostatné slovenské štúdiá?
René: Určite v tom, že sme dvaja bratia a zastrešujeme veľmi veľa služieb. Zvuk, video, fotografia. Výhodou je samozrejme to, že sme obidvaja hudobníci. Zároveň nie sme zameraní len na klasické nahrávanie popových bandov v zložení bicie, basa, gitara, syntetizátor, spev. Ale ideme aj smerom akusticko-folklórno-klasickým.
A potom je to určite filmová produkcia. Do budúcnosti by sme chceli rozšíriť portfólio štúdiového filmovania a fotografie.
Robo: Iní sa cítime asi v tom, čo sa ťažko popisuje slovne, ale ide o tú domácu, uvoľnenú atmosféru, ktorú sa snažíme udržovať bez toho, aby mal interpret pocit, že ho každý ďalší nahrávací deň v štúdiu bude stáť veľa peňazí. A cítiť to hlavne na návratnosti klientov. Máme veľmi málo jednorazových spoluprác. Myslím, že sa k nám ľudia radi vracajú.
Zdroj: Robo Bošeľa
Aká je vaša konkurencia v regióne?
René: Konkurencia samozrejme existuje, rovnako ako v iných regiónoch. Svoju konkurenciu poznáme, takmer všetkých aj osobne a snažíme sa spolupracovať. Môžem povedať, že v našich vzťahoch prevláda skôr kooperácia ako rivalita.
Cítite sa byť dobrými manažérmi? Manažovanie a administratíva – koľko percent z vášho celkového produktívneho času zaberajú?
René: Manažovanie a administratívu si zabezpečujeme sami. Rovnako ako v oblasti produkcie, tak aj v oblasti manažmentu to máme s bratom rozdelené na svoje polia pôsobnosti, teda zvuk a obraz. Samozrejme, že sa čiastočne vieme aj zastúpiť. Manažovanie a administratíva je ďalšia oblasť, ktorú musíme zvládať popri tom, čo robíme ako "core" aktivity. Keby sme chceli fungovať úplne tip-top, museli by sme platiť extra človeka alebo viacerých ľudí. Zatiaľ to však zvládame aj sami.
Robo: Viem, že toto nie je moja silná stránka. Nemám rád administratívu a vždy, keď ju musím robiť, premýšľam o tom, koľko kreatívnej roboty som mohol za tento čas spraviť.
Aké sú vaše aktuálne projekty, či už v oblasti natáčania albumov, videí, televíznych spotov, alebo iné? Čo by ste odporúčali našim čitateľom z vašich aktuálnych aktivít?
René: V oblasti folk&world music to bude tento rok pre poslucháča asi najchytľavejší album rómskej kapely Pekovci z Raslavíc. Ide o tradično-virtuóznu kapelu z východného Slovenska. Na albume sme robili v spolupráci s OZ Tradana. Album vyšiel pod ich hlavičkou. Janka Ambrózová je v tejto sfére celkom známa etno-muzikologička.
Momentálne pociťujeme absolútne veľký rozmach v oblasti heligonkárskej hudby. Nahráva sa veľmi veľa heligonkárskych albumov. Mladí ľudia, dvadsiatnici, jednoducho začali žiť "heligonkárstvom". Nejde o generačnú záležitosť sedemdesiatnikov, akoby sa mohlo zdať, ale reálne o mladých ľudí. Dokonca existujú výrobcovia heligónok, napríklad Dominik Jaraba z Hriňovej. Toto by bola možno téma na osobitný článok.
V oblasti dychovej hudby je to Lužňanka z Liptovskej Lužnej. Nejde však, ako by sa mohlo zdať, o tuctovú dychovku. Na albume budú veci od Waldemara Matušku a Karla Gotta z muzikálu Kdyby tisíc klarinetů a ďalšie podobné jazzovo ladené šlágre. Je to veľmi dobre nahraté, a myslím si, že vydarený zvuk podnieti poslucháča k tomu, že sa mu album začne páčiť. Netreba takéto žánre hneď "hejtovať".
V oblasti klasickej hudby vyšiel samostatný album kontrabasového virtuóza Jána Krigovského: Sonatas from Slovakia, ktorý sme točili v Senci. Ján Krigovský je virtuóznym hudobníkom aj pedagógom. Pôsobí v kapele Bassband a organizuje festival Bassfest. V oblasti popovej hudby by som rád spomenul päť singlov pre projekt Sima na Zemi.
Robo: René spomenul Simu na Zemi, pre ňu tiež chystám videoklip ku skladbe Real Life Safari. Nové lyric video pre IMT Smile na skladbu Svet a v neposlednom rade bude veľmi zaujímavá séria o internetových podvodníkoch pre TV JOJ.
V nedávnej dobe registrujem na vašom facebooku zmienky o troch projektoch. TMIS, Bricks of Colors, Sound-clown. Povedali by ste mi o nich niečo? Čím sú zaujímavé?
René: Áno. Tieto tri mám zaevidované v škatuľke rock & heavy. Čo sa týka Bricks of Colors, kapelu z Krupiny, ide o ich debutový album First Contact. Album sa nahrával veľmi poctivo a aj dlho. Chalani boli veľmi šikovní. Veľmi ma prekvapil bubeník Marek, ktorý je amatér, pričom za amatéra považujem človeka bez hudobného vzdelania. Marek je síce amatér, ale hrá skutočne ako profík. Naozaj, rytmicky zadelený, presný a farebný. Bol som prekvapený, čo sa dá dosiahnuť cieľavedomosťou a tým, keď človeka niečo baví a doma si cvičí na slúchadlách. Celkovo kapela hrá harmonicko-zložité veci na spôsob Dream Theater. Definujem ich ako progresívny art-rock.
Sound-clown je kapela z Prievidze. Súťažili a umiestnili sa na Košickom zlatom poklade a ich skladba rotovala aj v rádiách. Prišli k nám na základe referencií od Miša Kamenského, ktorého takisto produkujeme. Robili u nás singel Posadnutí tebou. Banskobystrická inštrumentálna kapela TMIS u nás priamo v štúdiu nahrávala tri video-single, takže v týchto klipoch je možné vidieť aj naše priestory. Okrem toho sa pripravuje ďalších šesť videosinglov. Takže vlastne pôjde o taký video album.
Čo zvyknete robiť vo voľnom čase? Aké sú vaše záľuby?
René: Hrať sa FIFU! (smiech) Ale nie. Mojou záľubou je jachting. A mám urobené aj kapitánske skúšky. Jachting je pre mňa najlepší relax. Druhou záľubou je karavan, s ním chodievame aj s deťmi. Takže keď dovolenka, príves, karavan, alebo jachting. To je úplne perfektné.
Robo: Ja som bohužiaľ v štádiu, kedy nemám voľný čas a moja manželka a syn mi to dávajú pocítiť, čiže to je niečo, na čom budem musieť aktívne zapracovať – menej pracovať.
Sledujete spoločenské zmeny po minuloročných voľbách? Zdá sa, že kultúra a umenie sa stali veľkou témou. Dotýkajú sa tieto zmeny aj vás?
René: Samozrejme, zmeny sa ma vždy dotýkajú a pociťujem to, hlavne keď treba niečo viac platiť. Keď sa zvyšuje DPH a iné dane, človek to cíti. Keď sa staráš o potraviny a všetko, to už naozaj človek cíti, hlavne keď má dve deti a rodinu. Nie je to nič potešujúce.
Čo sa týka kultúry ako takej, sme nezávislí a robíme si kultúru takú, akú chceme, či už ide do sveta, alebo nejde. Nie sme osvetári, sme skôr kreatívni tvorcovia. Tvoríme a robíme projekty, ktoré nás bavia, nemáme o projekty núdzu. Ale pociťujú to naši zákazníci, ktorí žiadajú o nejaký grant, neprídu im peniaze a potom sa musia projekty odkladať a podobne. A toto má dosah aj na nás.
Našimi zákazníkmi sú rôzni ľudia, takže si vieš asi predstaviť, že aj tí ľudia sú rôzne politicky naladení a keby som sa ja uzatváral a veľmi vyhraňoval a vystupoval voči nim, tak by som svojho zákazníka rýchlo stratil. Myslím si, že politika nestojí za to. Snažím sa byť so svojimi zákazníkmi aj priateľ, pretože sme predovšetkým ľudia. S niektorými som kamarát, v jednaní som čisto profesionálny, ale vždy sa snažím vystupovať kamarátsky.
Robo: Politika je dobrá vtedy, keď o nej človek nevie. Keď sa o nej musí rozprávať, je niečo zle.
Plánujete sa venovať hudobnej, nahrávacej, filmovej a vydavateľskej činnosti aj ďalšie roky? Budete tu aj o päť alebo desať rokov?
René: Určite áno.
Robo: Neviem, čo iné by som dokázal robiť.
Aké sú vaše plány na najbližšie obdobie? Aké zaujímavé projekty rozbiehate?
René: V rámci tohto rozhovoru som kontinuálne spomínal projekty, ktoré sú tesne po uzavretí, pred uzavretím, alebo ktoré pripravujeme. Bratove filmy Wild Return, hudobné projekty Mišo Kamenský, moja kapela Čendeš – album, ktorý pripravujem už dosť dlho, TMIS, Ivan Slávik a ľudová hudba Štefana Molotu. Potom album Sendreiovcov. Mimochodom, ak ste to nevedeli, Sendreiovci z Kokavy vystupovali aj vo filme Sherlock Holmes, ktorý režíroval Guy Ritchie, v hlavnej úlohe s Robertom Downey Jr. Sendreiovci robili k tomuto filmu soundtrack (našiel si ich samotný Hans Zimmer, pozn. red.).
Potom tu máme plán stavebného rozšírenia štúdia o 190 štvorcových metrov čistej úžitkovej plochy. Vybudovanie haly s výškou sedem metrov. Hala by mala byť napojená na štúdio, oddelená francúzskymi dverami. Samozrejme, mala by byť so solídnou akustikou a vkusne zariadená. Bude slúžiť pre nahrávanie zborov, komorných orchestrov, ale aj určitej filmovej produkcie.
Zároveň máme desiate výročie od založenia štúdia, takže by som rád urobil výročný koncert s interpretmi, ktorí u nás nahrávali. Boli by to dva večery, jeden ladený folklórne a druhý pop & heavy.
Autor: Peter Ďurinďák (externý prispievateľ Hudba.sk zo skupiny Voľne Pohodení)
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
