Po dvoch rokoch intenzívnej práce predstavuje v Prahe usadené duo Waterbased dlhohrajúci debut s názvom Silent Regions. Jeho predmetom sa stali témy, ktoré by ste v bežnom small talku hľadali len ťažko. Prešpekulované elektronické dark-popové kompozície sa po obsahovej stránke venujú otázkam enviro-depiek, psychickým problémom aj patologickým spoločenským javom.
Deviatka skladieb s navzájom sa prelievajúcimi refrénmi a slohami zaujme výraznou melanchóliou a krehko zastreným vokálom speváčky, hlavnej "ideologičky" a textárky Júlie "Julls" Mihaliyovej. Spolu s ňou a gitaristom Ľubom Krajňákom sme sedeli v prvorepublikovom Ľubovom byte na pražských Vinohradoch. Pri čaji, s výhľadom na zapadajúce slnko a surreálnu oranžovo-fialovú oblohu sme rozoberali kreatívny proces Waterbased, motivácie a inšpirácie stojace za albumom Silent Regions (stream / vinyl / crowdfunding).
Dozviete sa, ako sa im spolupracovalo s producentmi Pjonim a Aid Kidom, ako sa ku kapele pripojil bubeník John Clardy z kapely Tera Melos, prečo si radi romantizujú melanchóliu a ako sa snažia prostredníctvom tvorby vyrovnávať s ťaživými a úzkostlivými vnútornými pocitmi.
Zdroj: artwork - Ľubo KrajňákJeden z prvých google výsledkov pre kapelu Waterbased tvrdí, že máte obsesiu Thomom Yorkeom. Čo hovoríte na The Smile, jeho najnovší projekt?
Julls: Počúvala som skladby, ku ktorým je vonku klip, a musím priznať že som si najprv nebola istá. Určite sa mi viac páčila Anima (sólový album Thoma Yorkea z roku 2019), ten album do mňa totálne vsiakol. Fascinuje ma, ako spieva, ako nastupuje, ako robí melódie, ako pláva v štruktúrach, kde často nie sú presne dané hranice medzi refrénmi a slohami. A z tých skladieb ide pokoj, vždy sa pri tom zahĺbim.
Ľubo: Anima mi v čase, keď vyšla, robila hrozne dobre, počúval som to až obsesívne, analyticky. Nápaditosť nahrávky je veľmi podnetná a inšpiratívna, rovnako ako zvuk. Často som si rátal, ako hrá jednotlivé pasáže, ako je možné, že ten ktorý nástroj už hrá nejaký part a pod. V tej dobe končili Fúzy Múzy a ja som rozmýšľal čo ďalej, veľmi som sa bránil tomu produkovať hudbu na počítači. Toto bol jeden z vplyvov, ktorý ma presvedčil.
The Smile mi prídu tiež super, priznanie strunových nástrojov, možno až garážový zvuk. V skladbe The Smoke krásne počuť, ako sa Yorke hrá s hudbou. Čím viac rozkľúčovávam, ako premýšľa, tým viac mi je sympatický. Na KEXP a NPR zas vidno, ako neskutočne si užíva živé hranie.
V staršom rozhovore som čítal, že nemáš rád klasické a jednoduché akordové postupy, hudba The Smile je pritom paradoxne často postavená na jednoduchých postupoch.
Ľubo: Môžeš použiť tri akordy, ale ide o to urobiť skladbu počúvateľnú, ide o to vyvinúť a vedieť využiť určité fígle.
Začínam s tým schválne. Nedávno som s kamošmi rozoberal koncept absolútnej originality, resp. absolútne originálneho prístupu k hudbe a jeho absurditu. Neexistuje umelec, ktorý by niečo či už podvedomo, ale nepodvedomo nereplikoval. Uvažujete niekedy nad tým, že nech urobíte prakticky čokoľvek, niekomu sa to bude určite podobať na niečo iné?
Julls: Tak to má zrejme každý. Vždy, keď počujem niečo, čo nepoznám, hneď sa mi to asociuje s inou hudbou. Mozog si to musí zakategorizovať, aby to mohol vstrebať, vytvorí si nejakú skratku. Dá sa to stiahnuť aj na širšiu spoločnosť – všetci škatuľkujeme a nemusí to byť nevyhnutne zlé.
Ľubo: Pre mňa je dôležitá hravosť, pestrosť a spôsob, ako muzikant interpretuje, ako tú koláž robí. Sám som niekedy imitoval Muse, The White Stripes, Radiohead, dokonca Horkýže Slíže, čo bol pre mňa prostriedok učenia sa, prostriedok objavovania tých hudobných skratiek, ktoré som už spomenul. My s Julls len jednoducho vytvárame, vyjadrujeme emóciu prostredníctvom nástrojov. O čom som presvedčený, že je dôležité, je vytrvať, makať na sebe, stále to zdokonaľovať.
Čo sa týka hravosti, pri tebe som si už počas Fúzov Múzov všimol, že v rámci zvuku a techniky nie si typ priamočiareho gitaristu.
Ľubo: V dobe, keď som v Prešove začínal, fungovala v takmer každej druhej garáži nejaká kapela. Väčšinou mi však prišlo všetko rovnaké, trochu ma to rozčulovalo (smiech). Potom som si na základe viacerých vplyvov povedal, že sú aj iné spôsoby, ako robiť zvuk. Chcel som robiť niečo, čo znie inak, ale nemal som muzikantský skill ani nejaký talent, tak som si povedal, že toto bude moja cesta.
Nedávno som sa stretol s názorom, že ľudí na koncertoch v skutočnosti nezaujíma, či performer na pódiu hrá hudbu live alebo nie. Stačí sampel a dobrá šou. Čo považujete na koncerte za dôležité?
Julls: Ja som na gitare vyslovene laik, vedela som zahrať pár tónov, neskôr mi Ľubo ukázal krabičky, s ktorými som sa začala hrať, čo veľmi pomohlo. Dlho som riešila, čo budem na pódiu robiť, rozmýšľala som, čím sa zakryjem, s čím sa zabavím, a ideálne, aby to aj vyzeralo, že hrám (smiech). Koncerty ma v tejto fáze ešte stále stresujú, hľadám polohu, v ktorej aj niečo zahrám, aj sa dokážem sústrediť primárne na spev. Určite ešte potrebujem popracovať na jeho predaní, na pohyboch. Občas mávam strašnú paniku, po koncerte v Rádiu_FM mi hovorili, že to vyzeralo veľmi sebavedomo, ja som ale mala pocit, že som malý zajačik, ktorý hľadá norku (smiech).
Vo všeobecnosti mám rada, keď hrajú hudobníci naživo, dokážem sa s nimi vďaka tomu viac spojiť. Koncerty, kde sa sampluje a playbackuje úplne nevyhľadávam, ale absolútne nerozporujem, že si to nájde svoje publikum. Set-up musí byť prirodzený hlavne pre vystupujúceho. Divák vycíti, keď sa hudobník za nástrojom cíti prirodzene.
Ľubo: S Fúzami Múzami sme hrali striktne naživo vrátane všelijakých komplikovaných presetov, a v určitom slova zmysle mi to prišlo ako gro toho celého. Veď práve tu sa vo veľkej miere ukáže remeselnosť, šikovnosť, umenie z hudobníkovej kuchyne. V elektronike je to iné a napokon vždy záleží, s akým typom emócií umelec pracuje. Mňa hrať naživo baví, a baví ma aj pripravovať živú scénu, vnímam to ako sebarealizáciu. Vo veľkej miere ma inšpirovala FKA twigs a jej prešpekulované vystúpenie v KEXP, kde ju sprevádzajú dvaja spoluhráči. Ten pocit, ktorý som mal pri sledovaní toho predstavenia, tento pocit chcem, aby mali ľudia, ktorí sledujú nás s Julls.
Julls, ty si učená speváčka?
Julls: Desať rokov som spievala v zbore, to mi dalo strašne veľa. Krátko som navštevovala sólový spev, ale to sa myslím nedá nazvať učenou speváčkou. Čo sa týka zboru, pamätám si, keď sme spievali v kostoloch. Niektoré z tých momentov boli také silné, že som premáhala slzy. Len ľudské hlasy a prirodzená akustika.
Ľubo: Presne toto spomínal Saul v podcaste Za Hudbou, že zbor ho naučil po vokálnej stránke hrozne veľa. Milou náhodou je, že chodil do toho istého zboru ako Julls, čo len potvrdzuje, že má pravdu.
Čítal som, že projekt Waterbased vznikol počas toho, ako si bývala v Dánsku a na Novom Zélande. Prečo si sa rozhodla prísť do Prahy?
Julls: Cítila som, ze v Kodani nemám ten pravý okruh ľudí, tiež som cítila určitú mieru kultúrnej aj jazykovej bariéry. Pohybovala som sa v inej bubline, okolo mňa riešili ľudia väčšinou profesionálne marketing a reklamu. A tiež som chcela byť bližšie rodine.
Pjoni mi vravel, že presadiť sa na miestach ako napríklad Londýn je strašne ťažké už len kvôli tomu, aký je v týchto mestách neskutočný pretlak muzikantov. Keby neprišiel naspäť do Česka a na Slovensko, pravdepodobne by nikdy nepracoval na tak zaujímavých projektoch.
Julls: Aj ja mám taký pocit. Odkedy som prišla do Prahy, moje ambície v rámci hudby sa veľmi rýchlo napĺňajú.
Aké máte pocity bezprostredne po vydaní nového albumu, s akými spätnými väzbami sa stretávate?
Julls: Som veľmi rada, že už je vonku. Totiž na začiatku procesu som sa na tento moment tešila a predstavovala som si, aké to bude, keď vyjde. Avšak uvedomovala som si aj to, že zrejme sa budem cítiť stále iba tak, ako mi to dovolí moje vnútro. Očakávania sú často iné než realita. To ale nemení nič na tom, že sa teším, že som uzavrela určité obdobie a témy, ktorým som sa chcela textovo venovať. K reakciám okolia som bola skeptická, myslela som si, že sa album nebude veľmi páčiť (smiech) ale on sa páči! Fakt ma to prekvapilo. Naša hudba sa začala dostávať mimo bublinu, vinylové limitky sa rýchlo predali. A ja úprimne nechápem.
Všímam si paradox v tom, že zatiaľ čo obaja pôsobíte na prvú veľmi spontánne, energicky a veselo, všetky pesničky na albume sú smutné.
Julls: Je to skutočne len zdanie. Myslím, že väčšina ľudí, ktorí majú problémy, sú citlivejší alebo vnímavejší, tak sa to snažia do určitej miery zakryť, nedávajú to najavo v bežnej komunikácii. Mne celý život hovorili, že 'Julls, veď ty si také slniečko, naozaj máš takú smutnú skladbu?' Niekedy mi to prišlo až urážlivé. Toto je jediná hudba, ktorú viem tvoriť, ide z môjho najhlbšieho vnútra, je pre mňa najúprimnejšia. Myslím, že každý má niečo, čo v sebe rieši. A tiež som prirodzene melancholický človek, k smutnej hudbe mám bližšie, vždy uprednostním molový akord pred durovým. Neviem sa zžiť s happy hudbou. Preto vždy zápasím s tým, keď mám púšťať hudbu pred kamošmi. V mojich playlistoch nie je žiadna veselá hudba (smiech).
Skladba Nothing napríklad rozoberá to, že postupne zisťujem, že asi trpím úzkosťami, ale mätie ma to, nie som si presne istá, čo to je, pravdepodobne to neviem presne pomenovať. To sú veci, ktoré nezačneš hovoriť človeku, ktorého stretneš prvýkrát. Ale rovnako tieto veci ľudia neradi rozoberajú ani s blízkymi, pretože ich nechcú namočiť do svojich problémov, dostať ich do úzkych, deliť sa o bolesť. Prirodzenejšie mi príde pomôcť druhým, ako ich oboznamovať s mojími problémami.
Tvorba je teda pre teba psychohygienou?
Julls: Áno, mnoho ľudí tomu hovorí terapia. Síce to slovo v súvislosti s hudbou nemám rada, ale v podstate je to tak.
Nevracia ťa potom počúvanie svojej hudby späť do stavov? Alebo to máš v určitom zmysle aj rada?
Julls: Áno. A to je ten problém. Niekedy si v tej emócii akoby rada hoviem. Emócia smútku je pre mňa zvláštnym spôsobom romantická a myslím, že v tom nie som jediná, krásne to vidieť napríklad u Lany del Rey. Všetky jej obrazy sú neuveriteľne preromantizované, a to je na nej fascinujúce. Beznádej je určitým spôsobom komfortná. Snažím sa to ale obrátiť, nie je to úplne zdravé.
Ľubo: Súhlasím s tým, v tomto sme sa s Julls našli. Myslím, že nielen hudobne, ale aj naše vnútorné svety v niečom súznejú. Tiež som zažil veci, ktoré sprevádzali môj život, vyvíjali sa, a ktoré človek neoklame. Súhlasím preto so vzorcom, že navonok dokážeme byť pozitívni, vnútorne ale prechádzame rôznym trápením, ktoré transformujeme do tvorivej činnosti. Aj keď to môže znieť patologicky, že nám je v tom stave komfortne, inšpiruje nás.
Zjednodušene povedané, depka u vás akceleruje tvorivý proces, keď to príde, vezmete telefón a píšete text.
Julls: Áno, väčšinou je to tak. Ale veci vznikajú aj iným spôsobom. Často mi pošle hudbu Ľubo a ja do toho dodám texty, alebo si hrám a slová sa objavia samé. Väčšinou to vychádza z nejakého aktuálneho pocitu, i keď sa stalo, že som písala aj retrospektívnou optikou.
Naráža na toto aj názov Silent Regions? Alebo je to subverzná narážka na to že obaja žijete a tvoríte vo veľkom meste?
Julls: Názov existoval ešte pred skladbami, od prvého dňa som vedela, že sa to bude volať takto. Album rozoberá témy, ktoré nevyťahuješ na verejnosti, alebo nevieš, ako o nich máš hovoriť. Sú to tiché miesta, ktoré nosíš v sebe, a ktoré v sebe nosí aj spoločnosť. Mal tam byť song Velociraptors, ktorý sa venoval sexuálnym predátorom, Episode 2 je zas o environmentálnych problémoch.
Určité spoločenské tabu?
Julls: Aj, ale myslím, že napríklad enviro otázky sa otvárajú a diskutujú pomerne často, len riešenia sú strašne vágne. Som typický človek trpiaci enviro-depresiou, trápi ma, že ako jednotlivec s tak veľkým a komplexným problémom nemôžem urobiť prakticky nič. Keď som pracovala v hoteli, v službách, videla som, ako spoločnosti nie sú schopné systémovo tieto problémy riešiť. Nie je, alebo nechce byť, na to kapacita. Vyhadzuje sa jedlo, odpad sa netriedi a keď, tak nesprávne a len na oko. Určite však existujú výnimky.
Ľubo: Tiež to tak mám. Keď som ešte učil výtvarnú, často som chodieval z dediny do dediny a stretával som sa s haldami odpadu vysypanými kade tade v lese. V škole síce bolo zavedené triedenie, ale videl som, ako to upratovačka aj tak zosypala všetko do jedného vreca. Ok, samozrejme je dôležité vypestovať u detí návyk na triedenie, ale keby to videli, tak to celé vlastne stratí zmysel. Frustrovalo ma to, zároveň som sa snažil vysvetľovať to deťom.
Každý z vás v minulosti spolupracoval s inými hudobníkmi. Čo vás ale baví na sebe navzájom?
Julls: Baví, aj desí (smiech). Ľubo ma niekedy hudobne strašne prekvapí. Niekedy niečo spraví tak, že si poviem, wau, toto ideme okamžite riešiť, niekedy zas príde s vecou, pri ktorej mu poviem, že toto si daj na svoj vedľajší projekt (smiech). Tiež si vážim a vnímam jeho progres, že sa veľmi zlepšil v produkcii a celkovo v hudobnej tvorbe. Posledné skladby už dokončoval skoro úplne sám. A obrovský bonus je, že super varí!
Ľubo: Všetko?? (smiech) Mňa na Julls baví jej hravosť, aj napriek tomu, že nemá hudobné vzdelanie, nemá naučenú zručnosť. Aj keď niekedy musíš ísť z miestnosti preč a nevidieť, čo robí, lebo tá hra musí byť v tajnosti (smiech). A takisto sa strašne zlepšila vokálne, práve to bol element, ktorý ma najviac očaril v začiatku. Jej hlas nie je tuctový, je charizmaticky zastrený, ikonický, presne s takýmto vokálom som chcel robiť hudbu. A tiež jej vďačím za krásny polrok, keď sa sem nasťahovala, keď sme spolu vkuse tvorili, realizovali sa, rozoberali nápady a mali šialene kreatívne dni. Keď nás nezastavil ani fakt, že sme nemali skills nahrať si veci. To bol svet krásny. A keď do toho v závere pristúpil Jonatán a Ondřej, dokonalosť bola dokonaná.
Ako sa vám spolupracovalo so spomenutým Pjonim (Jonatán Pastirčák) a Aid Kidom (Ondřej Mikula)?
Julls: Jonatánovi sme pustili demá, vypočul si ich a povedal, že do toho pôjde. Pýtal sa, či si môže zavolať kamoša, Ondru. Potom sme spolu konzultovali demá a vysvetľovali sme im, čo by sme si kde chceli, oni dvaja nám predstavovali riešenia. Nevieš si predstaviť, ako sa do toho vrhli, ako malé deti. Jonatán vzal nejaký sprej, alebo pustil ceruzku, všetko si to nahrával, a Ondra mu brutálne sekundoval, boli neskutočne zohratí.
Na živé vystúpenia ste pribrali tretí element, a nie hocijaký – hrávate s bubeníkom Johnom Clardym z prog-punkových Tera Melos.
Ľubo: Áno, je za tým milý príbeh. Johny je z Dallasu a Tera Melos sú neskutoční muzikanti. Myslím, že gitarista Nick Reinhart, ktorý tam hrá, je známy každému nadšencovi gitarových krabičiek. Každopádne, John je brutálne scestovaný a mal priateľku z Košíc, zoznámil nás David Kollar tak nejak klasicky pri pivku v prešovskom lokál pube ešte veľmi dávno. Po rokoch a rôznych životných etapách som ho znovu stretol úplnou náhodou tu v Prahe. S Jonatánom sme mali ísť do Bullerbynu, no bolo plno, tak sme nakoniec zašli inde, a v tej druhej krčme som po rokoch narazil na toho istého Johna. Teraz žije v Prahe, plánuje tu ostať, chce začať novú etapu, chce hrať. Ukázal som mu našu hudbu, a jemu sa to páčilo. Brutálne to do seba akoby zaklaplo, a som z toho veľmi šťastný, traja muzikanti v kapele sú opäť čímsi komplexnejší, trojka je vždy dobrá (smiech).
Neuvažoval si prizvať na album aj práve spomenutého Davida Kollara? Otvorene priznávaš, že v muzikantských začiatkoch ťa výrazne ovplyvnil práve on.
Ľubo: Pre neho je to zbytočná voda, aktívne robí filmovú hudbu, svojím spôsobom je vybavený a nepochybujem o tom, že je tiež vyťažený. Samozrejme som mu púšťal naše veci a chválil nás, teší ho, že tvoríme, že je to super. Sme stále v kontakte, strašne ma obohacujú jeho príbehy zo života skutočného muzikanta, veci, čo pozažíval. Je to extrémne vzácne, mať možnosť učiť sa od neho, ako od človeka, ktorý je scestovaný a skúsený. Na niektoré zo životných koncertov Fúzy Múzy, ktoré s nami zahral nikdy nezabudnem. Jeden čas som mu robil gitarového technika, brával ma na veľké koncerty a viackrát ma napadlo, či by som nemal platiť vlastne ja jemu, že môžem to všetko vidieť a zažiť (smiech). Do Prešova sa vždy rád vraciam aj kvôli nemu.
Najbližšie vystúpenia Waterbased:
12. 4. – Hradec Králové, Městská hudební síň *
13 4. – Brno, Kabinet Múz *
21. 4. – Valašské Meziříčí, Mklub *
22. 4. – Ostrava, Dock *
27. 4. – České Budějovice, Výměník 1 *
28. 4. – Banská Bystrica, Záhrada - Centrum nezávislej kultúry *
29. 4. – Jihlava, DIOD *
27. 5. – Praha, Kasárna Karlín (krst albumu Silent Regions) + Zaffer 9
8. 6. – Košice, Tabačka Kulturfabrik
10. 6. – Bratislava, Nová Cvernovka (krst albumu Silent Regions) + Isama Zing
* support pre skupinu Khoiba
Sociálne siete a profily Waterbased: Instagram | Facebook | YouTube | Bandcamp
Autor: Matej Kráľ
