Keď človek vidí nástrojové spektrum, ktoré používajú, pripadá si, akoby sa pozeral na muzikantov z inej planéty. Tento pocit ešte umocní mimoriadne osobitý a jedinečný zvuk, krása precíznej kombinácie ukrajinských tradičných prvkov a rôznych elektronických žánrov.
Onuka znamená vnučka. Dočítal som sa, že je to pocta tvojmu starému otcovi, ktorý bol výrobcom tradičných hudobných nástrojov, z ktorých mnohé sám vynašiel a na Ukrajine je preto považovaný za legendu. Aký by však bol jeho postoj k bangru Vidlik či k iným elektronickým aspektom v hudbe Onuky?
Do pätnástich som bola vychovávaná v silnej etnickej atmosfére, no v 18 rokoch som sa odsťahovala a v tomto veku ma nadchla elektronická hudba. V roku 2013 som sa rozhodla skombinovať skúsenosti získané v týchto značne rozdielnych životných obdobiach.
Môj dedo si v prvom rade veľmi vážil umenie. Bol vynálezcom, a teda musel byť nutne otvorený novým veciam vo všeobecnosti (pracoval ako šéf experimentálneho oddelenia v továrni na hudobné nástroje). Som preto presvedčená, že by sa mu páčilo, ako sme redefinovali spôsob hrania na Buhay (tradičný ukrajinský perkusívny nástroj, tiež známy ako Berbenytsia). Elektronická hudba ho navyše oslovila už počas života, s bratom sme mu ukázali syntetizátor a spôsob zmeny zvukových filtrov a bol z toho nadšený, nazval ho "krabičkou na zvuky".
Pýtam sa aj preto, že na Slovensku v poslednej dobe prepukol zápal pre folklórnu hudbu a mnohé kapely adaptujú jej elementy. Je situácia na Ukrajine podobná? Aký je tvoj vzťah k folklóru?
Môžem povedať, čo Onuku odlišuje. Chcela som ilustrovať zvuk ukrajinských folklórnych nástrojov z novej perspektívy. Takto sa do povedomia dostávame aj ukrajinskej mládeži. Tešilo by ma, keby sa ľudia za svoju národnú kultúru v prvom rade nehanbili. Tá ukrajinská je extrémne hlboko zakorenená, pestrá a mnohostranná. Bola by som šťastná, keby ju mohol vidieť celý svet.
Aké dôležité je pre teba posúvanie hraníc?
V umení je to absolútne rozhodujúce a jediný spôsob, ako vymyslieť niečo nové. Niekedy si nie som istá, či sme v tomto smere dosť dobrí. V každom prípade miešanie kultúrnych kánonov a ich prevracanie naruby je pre nás tá najfascinujúcejšia vec.
Pred Onukou si bola aktívna v niekoľkých priamočiarejších elektronických kapelách. Kedy si sa rozhodla zmeniť smer a založiť Onuku? Aká bola v tomto smere úloha Eugena Filatovova?
Eugen bol tým, kto mi dodal sebadôveru, keď som bola frustrovaná. Veľmi si to na ňom vážim. A samozrejme jeho schopnosti na poli hudobnej produkcie, je mimoriadne dôležitou súčasťou nášho projektu, je jeho základom. Počul a našiel vo mne čosi, o čom som nevedela ani ja sama. Čosi, čo sa naplno ukázalo až neskôr.
Krížiť žánre a experimentovať je do istej miery riskantné, nikdy nevieš, ako výsledok prijme publikum, ktoré si vás už istým spôsobom zaradilo. Vy ste však už týmto štádiom prešli. Čo je podľa teba najväčšou výhodou Onuky?
Naše publikum pozostáva z ľudí, ktorí majú sluch, rozdielny vek a sú z rozličných sociálnych skupín. Na naše koncerty chodí mnoho mladých ľudí, tiež deti a starší. Schopnosť rozoznať v hudbe lásku majú všetci, a to bez výnimky. V istom období som preto akoby nanovo uverila v náš ľud. Vždy som vedela, že žijeme v úžasnej krajine, ale vďaka ľuďom som sa do nej zaľúbila nanovo. Potom som si uvedomila, že ak dokážem urobiť niekoľko pesničiek s určitým odkazom pre nás všetkých, bude to najlepší spôsob ako môžem pomôcť ťažkej situácii, ktorej v súčasnosti čelíme.
Vieme, že tvojím prvotným impulzom bol najmä vplyv spomínaného starého otca. Aké ostatné elementy ťa inšpirujú?
Za našou hudbou sa stále ukrýva príbeh. V prípade piesne Árka ide o katastrofu v Černobyle, v piesni Strum sa ukrýva environmentálna téza rozoberajúca zamorenie plastovým odpadom. Moja hudba je prirodzenou reflexiou sveta, v ktorom žijem.
Je vôbec možné, aby mal multiinštrumentalista ako ty obľúbený hudobný nástroj?
Áno, absolútne priznávam, že zo všetkých hudobných nástrojov najviac zbožňujem sopilku (ukrajinský tradičný nástroj podobný našej píšťalke). Zidentifikovala a stotožnila som sa s ňou už v rannom detstve. V mojom živote je jednoducho najdlhšie, dokonca dlhšie ako moji najstarší kamaráti z detstva. Bez sopilky si svoj život doslova neviem predstaviť.
Minulý rok som vás videl hrať na festivale Pohoda - bolo to vynikajúce vystúpenie, no tiež pravdepodobne najkomplikovanejší setup, aký na danom pódiu za celý deň bol. Aké to je vystupovať z toľkými nástrojmi a technikou?
Musím priznať, že je to trochu otravné a ťažké pre nás aj pre organizátorov. Máme komplikovaný setup, komplikované zvukové skúšky a tiež netradičný technický rider - a to všetko preto, že paleta našich nástrojov je netradičná a dosť vzácna. Obávam sa však, že to nemôžeme zmeniť. Museli by sme robiť kompromis v našej vízii a predstave o tom, ako by malo všetko znieť, a to, že ho robiť odmietame, nie je o tvrdohlavosti. Vieme a vnímame, že naše publikum je spokojné práve vtedy, keď počuje unikátne zvuky nástrojov a ich celkový súzvuk. Ide o najdôležitejší prvok nášho vystúpenia.
Práve som sa išiel opýtať na to, čím je podľa teba Onuka špecifická naživo, a čo môžeme očakávať od pražskej šou.
Za mňa je to jednoznačne synergia medzi nami a publikom. Vôbec to nie je samozrejmosť a dlho sme na tom pracovali - keď sme začínali, boli sme strojení, každý sa desil toho, že, obrazne povedané, stlačí nesprávny gombík. Všetko bolo nové a komplikované. Teraz, po koncertných skúsenostiach z rôznych pódií, pre rôzne publiká a tiež za rôznych nepredvídateľných situácií sme sebavedomejší, skúsenejší - skrátka temperovaní.
Neprichádzame na pódium stroho odohrať repertoár, ale celý moment naplno prežívame. Vidím to, keď pozorujem ostatných spoluhráčov a to, ako sa naučili zvládnuť samých seba. Nič sa nevyrovná tomu pocitu, keď vidíte ako tento proces rezonuje u publika - práve pre toto je koncertovanie také úžasné. Napríklad je mnoho umelcov, ktorí majú skvelé nahrávky ale naživo nevedia hrať. Robiť kvalitné živé vystúpenia, ktoré sa do určitej miery líšia od nahrávok, za tým sa ukrýva naozaj veľmi veľa driny.
Pražskému publiku predstavíme najmä náš najnovší album MOZAЇКА, ktorý predstavuje akúsi skladačku rozličných nálad a príbehov.
Na Slovensku a v Česku sa mnoho kapiel snaží preraziť v zahraničí. Myslíš si, že spievať v rodnom jazyku je v tomto smere výhodou?
Ak sa pohybuje interpret v populárnom žánri a spieva balady alebo rapuje, prípadne robí hudbu, v ktorej záleží na texte a ľudia chcú spievať spolu s umelcom, ide skôr o nevýhodu. Ak sa však bavíme o autentickosti hudby a o bezprecedentnosti zvuku rodného jazyka, môže to fungovať. Ako príklad uvediem inú kapelu DakhaBrakha, ktorá používa mnoho starovekých slov a fráz, kvôli čomu vlastne nikto kompletne nerozumie textom aj napriek tomu, že spievajú po ukrajinsky. V tomto zmysle ide o rýdze umenie, ktoré preklad nepotrebuje.
V popovej a rockovej hudbe, špeciálne v hudbe pre mladšie vekové kategórie, je však angličtina logickou cestou k tomu, ako sa stať "globálnym". Ale každé pravidlo má svoje výnimky. V súčasnosti pracujem na novom spôsobe kombinovania angličtiny a ukrajinčiny v pesničkách. Myslím si, že kontinuálny "mash-up" dvoch jazykov je v hudbe podhodnotený, a pritom to môže skvelo fungovať.
Autor: Matej Kráľ
Foto: archív kapely
