O niektorých momentoch sa hovorí, že si pri nich človek zapamätá, kde bol a ako sa cítil. Väčšinou sa skloňujú negatívne alebo šokujúce udalosti. Pre mňa bola pozitívne výnimočnou chvíľa, keď sme zverejnili na Hudba.sk singel hihi od Eriky Rein. Skladbu som si musel vypočuť niekoľkokrát, pretože bola výrazne nevšedná a vždy dávala niečo nové.

Erika Rein pritom nebolo neznáme meno. Je súčasťou skupiny OuOus, kde so Samom Hošekom, Laurou Weng a Gregorom Valentovičom prespievavajú ikonické skladby z prelomu milénií. Ešte predtým vydala niekoľko singlov, ktoré by teraz prekvapili nejedného poslucháča Rádia_FM. Erika Rein totiž so svojou predošlou tvorbou viac zapadala do formátu komerčného rádia Europa 2.

Aj toto bola téma nášho rozhovoru – je transformácia z umelca pre masy na hudobníka pre náročnejších poslucháčov prirodzená alebo taktickým krokom? Prečo sa to vlastne u nás takto rozdeľuje, keď Erika sama hovorí, že len chcela robiť hudbu, ktorá ju baví, bez ohľadu na žánre či cieľové skupiny? Je vôbec dnes ešte dôležité, ktoré rádio koho hrá? Azda najdôležitejším predmetom našej spoločnej polemiky však bola jedinečnosť. Je možné dostať sa do pozornosti slovenských fanúšikov, keď je človek veľmi iný a nehanbí sa za to?

Poďme uvoľniť atmosféru trochu na začiatok: prečo nie si Erika Rain?

Záludná otázka (úsmev). Tak sa nepíše moje priezvisko. V reálnom svete je to Reindlová. Povedala som si, že mám super priezviskovú výhodu a nemusím si vymýšľať všelijaké bláznivé umelecké mená. Rein znie super. Samozrejme, sú s tým obrovské patálie. Bývam "Rain", ale nikdy som nevedela, či budem na to upozorňovať, alebo mi je to jedno. Aj tak na to upozorňujem. Je to Rein, takže žiadne "Rain" sa nedeje.

Ešte si mohla byť aj "Reign" ako vládkyňa.

Bola som už hocičo. Aj Reinoldsonová. Už som bola aj Rejn.

Pýtal som sa aj preto, lebo je ťažké okrem aktuálnych noviniek nájsť o tebe niečo pod heslom "Erika Rein". Akousi náhodou som sa dostal k Erike Reindlovej a zistil som, že bola v SuperStar. Prečo si išla do speváckej súťaže v roku 2021, keď už od roku 2018 vydávaš svoje single?

SuperStar som, samozrejme, vždy sledovala, lebo som vždy chcela vedieť, čo sa deje v slovenskom speváckom svete. Povedala som si, že buď pôjdem teraz, alebo to už nikdy nevyskúšam. V niečom bola pre mňa úplná blbosť tam ísť, ale povedala som si, že prídem tam, niekomu cudziemu zaspievam, niekto cudzí mi povie svoj názor, z čoho sa ja niečo vezmem alebo nie, spoznám tam ľudí… Zistila som, že nič tým nemôžem pokaziť. Snáď tam neurobím nejaké faux pas. Snáď nebudem úplne najhoršie spievať a neskončím v nejakej Hviezdnej rote. Povedala som si: prečo nie a je mi celkom jedno, ako to vypáli. Bolo by mi ľúto, keby som to neskúsila. V konečnom dôsledku beriem pozitívne, že som tam išla.

Čiže si tam išla presne s tým, že nechceš vyhrať?

Vôbec som nemala tieto ambície. Nešla som tam s tým, že ja idem vyhrať SuperStar. Podľa mňa je niekedy na škodu mať ten titul, ale vôbec som tam nešla s touto myšlienkou. Išla som tam s tým, že chcem využiť ten mediálny priestor. Mám pocit, že som to riešila celkom pragmaticky. Budem v telke, uvidia ma ľudia, budú ma followovať a ja im potom môžem ukazovať hudbu, ktorú robím. Nehovorím, že mám na Instagrame nejaké státisíce, ale myslím si, že väčšina mojich sledovateľov ma registruje kvôli SuperStar.

Čiže dobre zarábaš, odkedy si bola v SuperStar, správne?

Nie. Zarábala som super prvý rok po SuperStar. Dostávala som veľa hraní. Akonáhle sa zistilo, že idem robiť hudobne niečo iné, ľudia ma až tak nevolali na svadby ani oslavy, lebo nevedeli, čo majú čakať.

Už si im nedala Diridondu?

Už som im veru nedala Diridondu. Bolo to také, že "zavoláme ju a čo tu ukáže; čo tu bude hrať? Hihi?" Takže teraz je to už trochu inak.

Ty si bola čašníčka, keď si sa prihlásila do SuperStar.

Ešte stále som. Som tam sedem rokov.

Je to kvôli tomu, že z hudby sa nedá vyžiť, alebo ťa to tak baví?

Pracujem tam raz do týždňa, takže nezarábam z toho, ale milujem tú kaviareň a absolútne tam milujem ľudí. Neviem to opustiť. Pre mňa je to spojenie dobrého s dobrým.

Akú si mala predstavu o svojej hudobnej kariére?

Vôbec som v tom nemala jasno. Mala som jasno iba v tom, že chcem písať pesničky, chodiť do štúdia, nahrávať ich, vydať ich a nakrúcať videoklipy. Potom prišiel pre mňa zásadný moment: ahá, ale ja ich nechcem hrať naživo, lebo ja sa hrozne hanbím a neviem si to predstaviť. Tým, že niektoré z tých vecí boli po slovensky, bolo pre mňa nepredstaviteľné ich spievať ľuďom, ktorí by ma takú "nahú" videli. Vždy, keď sme hrali firemku, kde bolo treba hrať covery, aby sa ľudia zabavili, môj klavirista mi povedal: "Zahrajme aj tvoje veci." A ja som nechcela, to je tak osobná vec, že to nechcem. Bol to veľmi zvláštny moment, lebo takto to nefunguje, že budeš neviditeľný naživo a budeš robiť hudbu.

Mohla si to vyriešiť ako Daft Punk. Aj s maskou. To na Slovensku ešte nemáme.

Mohla, ale toto mi vtedy nenapadlo. Skôr som sa toho veľmi zľakla. Aj keď som tú svoju hudbu spievala niekde párkrát, pocítila som niečo v zmysle, že tá hudba, ktorú robím, nie je úplne to, čím sa chcem prezentovať. Došlo mi to na tých živých hraniach: mám rada R&B aj pesničky, ktoré som si napísala, ale nie je to to, s čím chcem vystupovať. Prehodnotila som, čo teraz idem robiť. Potom sa odohráva príbeh, že som stretla Jonatána (Pastirčáka – Isama Zing, pozn. red.).

Je to o cítení

Ako sa teraz pozeráš na veci, ktoré si vtedy napísala? Predsa len si niekde úplne inde.

Nechcem o tých veciach hovoriť škaredo, lebo mám pocit, že vtedy som to tak cítila. Bola som emočne a skúsenosťami úplne inde. Beriem to tak, že to bol úplný začiatok a tvorila som trochu na prvú, čo asi nevadí. Tie veci nie sú zlé, len sa to prirodzene vyvinulo niekam inam, iným smerom.

Robíš R&B. Nemáš pocit, že je to hudba, ku ktorej slovenské publikum jednoducho nemá vzťah, nech ju robíš akokoľvek?

Mala som ten pocit, ale odkedy vydávam túto hudbu, vnímam, že moja predošlá tvorba mala oveľa viac poslucháčov. Lebo to bolo jednoduchšie; niečo, pri čom ľudia používajú slovo ľúbivejšie, melodickejšie a veľakrát po slovensky, takže sa k tomu ľudia vedeli dostať oveľa bližšie ako teraz. R&B tu nie je najpopulárnejšie, lebo to tu nie je ľuďom prirodzené. Pochopiteľne.

"Spätne mi to je veľmi ľúto, ale v mladšom veku som otcovi povedala, že nechcem nikdy spievať cigánsku hudbu, pretože sa hanbím za svoj pôvod." To sú tvoje slová z tlačovej správy k tvojmu debutu Kamibe. Je to, že sa venuješ žánru R&B, kompromisom, keď už sa nevenuješ tej "cigánskej" hudbe?

Nemám tam prepojenie týchto dvoch žánrov. Aj keď v niečom to možno je – feelingovo, temperamentom – podobné. My sme doma počúvali veľmi klasickú rómsku hudbu. Nie zábavové veci. Mne sa toto vôbec nespájalo s R&B. Nevidela som tam tento prienik, bol to pre mňa iný svet.

Nechcem byť stereotypizujúci, ale napríklad taký Vojtik alebo Erik Hearty, ktorí majú rómsky pôvod, majú blízko k tomu soulu a R&B. Preto ma zaujímalo, či tam je v rámci cítenia tej hudby obdobná paralela.

Možno podvedome. Neviem úplne povedať, či je prienik medzi tými dvomi svetmi, ale možno sa to deje práve cez ten feeling.

Ako si sa potom dostala k R&B, keď si mala stále v ušiach rómsku hudbu?

Nebolo to úplne stále. U nás bol Michael Jackson číslo 1. Ani neviem ako, ale sama som si našla všetkých týchto Usherov a podobných spevákov. Na prvú sa mi to veľmi páčilo. Prešla som si aj rockovými obdobiami. Aj čierne linky a vybíjané oblečenie som nosila. Všetko bolo.

Bola aj emo fáza?

Bola aj emo fáza (smiech). Naši boli veľmi smutní, ale veľmi rýchlo sa to vrátilo do toho, že som to skúsila a nie je to ono. Tým, že som spievala odjakživa, mám pocit, že vždy, keď sme si púšťali nejaké pesničky, vždy som riešila ten hlas, spev a čo sa tam deje. Veľmi som obdivovala všetky tie R&B ozdôbky. Stále som to nasávala. Aj ten Michael Jackson… síce popový kráľ, ale má najviac R&B prvkov. Takže sa to na mňa nejak nalepilo a už sa to neodlepilo.

A také, že Mariah Carey, Whitney Houston a mykanie čeľusťou pri frázovaní…

To obdivujem. Nerozumiem, ako sa dá mať taký rozsah a spievať tak. Pre mňa je to, že sú zázračné bytosti. Majú brutálnu techniku, ktorú ja absolútne nemám. Spievam, ako sa to dá, čo vôbec nie je moje plus ani výhoda. Chodiť na spev by bolo veľmi na mieste, ale nedeje sa to. Obdivujem, že vedia mať svoj hlas tak pod kontrolou.

V našich končinách spopularizovali R&B hlavne Dara Rolins, Misha, Tina… Počúvala si aj takéto veci?

Totálne. Bolo pre mňa neuveriteľné, že aj tu sa to deje. Ale zároveň tým, že som vyrastala na zahraničnom R&B, pripadalo mi to v niečom aj trochu smiešne. A keď som ja začala robiť R&B, uvedomila som si, že robím to isté, čo ony pred 20 rokmi. Aj teraz, keď si vypočujem Tinine veci, je to super! Mne sa veľmi páči, že to vtedy bolo v niečom také nadčasové. Idem si to aj teraz.

Najväčšie šťastie života

Pripadáš mi ako chodec po lane nad priepasťou medzi komerčnou a alternatívnou scénou. Vnímaš to takto aj ty?

Vnímam. Veľmi ma to mrzí. Nebola som síce ďaleko vo svete, takže neviem, ako to funguje, ale z toho, čo nám ponúkajú internety, vidím, že medzi zahraničnými interpretmi to nie je až také vyhrotené ako tu. U nás je to extrémne rozdelené a vôbec tomu nerozumiem. Štve ma to aj preto, že komerčné rádiá nezahrajú moje veci. Poslalo sa hihi a vôbec nikto to tam nepochopil, že čo sme im to poslali. Niektoré, samozrejme, reagovali, že ďakujeme, ale nehodí sa nám to teraz do rotácie. A to mi príde ešte tá najschodnejšia z celého albumu. Pointou celého albumu je, že som sa absolútne nepozerala na to, či chcem, aby to bol komerčný album a hrala to Europa 2, alebo aby to hralo Rádio_FM. Podľa mňa je to úplná blbosť. Prečo musíme rozmýšľať nad tým, či si FM-kový hudobník/spevák alebo pre Europu 2?

Tvoja predošlá tvorba, napríklad spolupráca s Yaelom, však bola skôr pre cieľovú skupinu Europy 2. Teraz si skôr pre poslucháčov Rádia_FM. Takáto si alebo si sa chcela hrať?

Mojím zámerom bolo, že idem spraviť to, čo teraz cítim a absolútne sa nebudem zaoberať očakávaniami, že ktoré rádio to zahrá. Idem spraviť niečo, čo mám rada. Ideme s Jonatánom nájsť to, čo nás dvoch spoločne baví; kde máme prienik, bez toho, že by sme niečo vopred plánovali. Lebo dá sa to. Spravím popovú skladbu. Máš šablónu a spravíš popovú skladbu. A budú ti ju hrať, budeš to mať v trendoch, atď. Ale pre mňa je to tak neosobná vec, že som si povedala, že toto je tá posledná vec, nad ktorou sa chcem zamýšľať.

Nie si osobnostný "extrémista"? Myslím tým, že ideš z extrému do extrému.

Ja si nemyslím, že tento album je úplne extrémne alternatívny. Ja si práveže myslím, že na tom albume sa nachádzajú veci, ktoré keby som ako poslucháč Europy 2 započula v éteri, nezháčim sa, že čo za nevhodnú skladbu zahrali. Sú tam minimálne štyri skladby, ktoré by v komerčnom rádiu nevyčnievali inakosťou.

Podľa mňa to závisí od kontextu. Na pomery domácej hudby to je alternatívne, keďže máme drvivú väčšinu komerčných rozhlasových staníc, ale keby sme to vzali zo širšieho európskeho kontextu, bol by to stredný prúd.

Pozerám sa na to z väčšej výšky ako len zo slovenského kontextu, či je to popové alebo alternatívne. Z globálneho hľadiska je to úplný nezmysel.

Myslím si, že jednou z kľúčových úloh umenia je dostať posolstvo medzi najviac ľudí. Nefrustruje ťa, že práve takýmto experimentovaním sa tvoje posolstvo nedostane medzi toľko ľudí?

Áno, ale to je presne tá vec, že keď teraz idem hrať ten album niekam naživo, prežívam najväčšie šťastie svojho života. Ani z jednej skladby nemám pocit, že by som sa ju hanbila spievať alebo by mi bola neprirodzená. Teraz je to moje najprirodzenejšie ja. Aj keď som sa možno pripravila o nejakú väčšiu fanúšikovskú základňu, myslím, že tou úprimnosťou v piesňach a ako úprimne, a nezištne sme ten album tvorili, je to pre mňa oveľa hodnotnejšia vec.

Teraz budeš navždy pracovať s Jonátanom?

Nie. Žiaľ, nie.

Myslíš si, že sa ľuďom páči tvoja nová tvorba, lebo ťa bavilo ju robiť?

Absolútne. Presne to je prípad toho albumu. My sme ho robili dva roky, lebo prišlo medzitým "milión" patálií, ale celý ten čas nás bavil. Teraz nás baví.

Čiže ťa nemrzí, že ťa niektorí ľudia začali počúvať až pri hihi?

Nie. Ja som si uvedomovala, že v polohe, v akej som v hihi, ma ešte nikto nepočul. Ani ja sama seba. Do tejto polohy ma v istom smere dostal Jonatán, že som sa cítila uvoľnene pri tej tvorbe.

Keď hovoríš o tom, že debut Kamibe bol v procese tvorby dva roky, znie to, akoby to bolo pre teba pridlho. Si trpezlivá?

Som. Veľmi. Nie som človek, ktorý chce hneď výsledky a očakáva ovácie. Album vyšiel a akurát mi písala Katarzia: "Eri, aj keby si mala pocit, že ten album nie je hneď všade a nepočuli ho všetci, nech ťa to nedeptá, taký je teraz tento svet. Vychádza toho veľmi veľa. Len aby si nezostala z toho frustrovaná." A ja som jej na to povedala, že ja nemám žiadne očakávania. Ja som nemala očakávania, že teraz vydám album a Slovensko sa obráti hore nohami, a všetci sa hneď zbláznia. Ale Katarzia je najmilší support, ktorý vie, že táto frustrácia môže kedykoľvek prísť.

Dá sa nemať očakávania, keď na niečom robíš tak dlho?

Myslela som také tie vysoké. Vedela som, že ak si niekto vypočuje ten album, bude sa mu páčiť. Otázka je skôr to, ako veľmi sa dá potlačiť medzi ľudí. Ja si za ním stopercentne stojím. Je dobrý, kvalitný a sú tam super skladby. V tomto som sebavedomá. Problémom je skôr, ako ho priblížiť ľuďom, ktorí sú zahltení hudbou, informáciami a správami. Ako ich dostať do momentu, aby si ho vypočuli.

Svetová Slovenka

Nerád porovnávam umelcov medzi sebou. Snažím sa to nerobiť ani pri recenziách, ani pri rozhovoroch, neodpustím si však, že tvoja farba hlasu v istých skladbách znie ako hlas Siobhán Donaghy z prvej inkarnácie Sugababes. Navyše to elektronické prostredie okolo tvojho hlasu pripomína ich ranú tvorbu. Nerozmýšľala si nad tým, že sa s nahrávkou Kamibe vydáš do sveta?

Ja milujem hudbu z dvetisícok. Nemám to tak, že nechcem pre to urobiť žiadne kroky. Samozrejme, sú tu aj showcaseové festivaly, kde sa nič nemusí stať. Ale boli sme s tým aj vo Viedni a ideme do Budapešti, takže minimálne v tom blízkom zahraničí by som chcela nejaké koncerty skúsiť bookovať. Neviem, ako je to možné, keď za sebou nemáš podporu veľkého tímu ľudí, ktorý ja nemám. Neviem, či je možnosť, že sa to podarí. Nemyslím si, že ak ponúknem kvalitné veci do blízkeho zahraničia, že by sa to neuchytilo. Bol by to pre mňa obrovský úspech. Ale našťastie mám Katju (Thaler, bookovacia manažérka Eriky Rein, pozn. red.), ktorá robí pre to všetko. Ideme na Eurosonic, to bude super!

Asi by to bolo aj iné zadosťučinenie, že s tým, aká si a čo ťa baví, sa vieš posúvať ďalej.

Bola by to najkrajšia možnosť.

Si prvou oznámenou umelkyňou Eurosonicu spolu s Jonatánom. Ideš na festival, kde sa od teba vyžaduje, aby si spievala niečo vlastné. Nehanbíš sa?

Teraz je to úplne iné. S týmto albumom chcem hrať všade a pre veľa ľudí. Veľmi sa tam teším. Vôbec neviem, čo ma čaká. Tým, že som v tom "alternatívnom svete" nebola hlbšie, nevedela som, že takéto niečo sa deje. Bavili sme sa o tom asi rok dozadu nejak okrajovo, že by bolo super tam zahrať. Extrémne sa tam teším a som veľmi zvedavá nielen na to, čo tam bude, ale aj na seba, ako sa viem odprezentovať. Keď hráš v Bratislave, je tam veľa ľudí, ktorých poznáš. Máš tam veľa kamošov a vieš sa o to oprieť. Teraz idem do zahraničia vystupovať pred ľuďmi, ktorí nemajú ani šajnu, že existujem.

Aj máš predstavu, ako chceš to vystúpenie koncipovať?

Ja si to poviem vždy pred koncertmi, ale aj tak je to úplne inak, lebo keď sa tam postavím, mám úplne inú energiu a nastavenie. Celkom si freestylujem. Myslím, že je lepšie, keď je všetko prirodzené, než keď mám veci naplánované. Nepremýšľam nad tým.

Aj keď je tvoja hudba žánrovo nejednoznačná, skloňuje sa v súvislosti s ňou aj hyperpop. Predstaviteľkou tejto odnože popu je teraz najmä Charli XCX. Je to niečo, čo počúvaš?

Počúvam to. Túto hudbu mi ukázal Jonatan. Ja som veľmi veľa takejto hudby predtým nepoznala, ale je obrovským prínosom do môjho života. Bola som v takej svojej škatuľke toho R&B a teraz zrazu, že sa to dá aj úplne inak robiť. Viem to milovať a mať z toho najlepšiu emóciu. Takže ona ma veľmi inšpirovala. Príde mi úplne super byť slobodný a snažím sa byť žánrom otvorená. Keď vidím, že je niečo v playliste na Spotify v žánri drum&bass, jednoducho si to pustím, lebo to môže byť dobré. Ale v minulosti by som to neurobila, lebo ma to nebavilo. Páčilo by sa mi, keby bola všetka hudba spolu niekde, preklikávaš sa ňou a spoznávaš aj to, čo sa ti možno úplne na prvý pohľad nemusí zdať, že by sa ti to páčilo.

Také hudobné lentilky.

Áno. Presne tak.

Jonatánove káble a krabičky

Vraj si Jonatána oslovila práve ty. Po koncerte na Pohode. Prečo si práve s ním chcela spolupracovať?

Dodnes neviem ani sama sebe na to odpovedať. Boli sme na Pohode. Mal tam set. Ja som ho nepoznala. Všetci kamaráti, s ktorými som tam bola, chceli ísť na Pjoniho (umelecké meno Jonatana Pastirčáka, pozn. red.). Hral niečo, čo som predtým nepočula, bola som vtedy v najväčšom peaku svojho R&B života (smiech). Počúvala som ho a hovorím si, že to je tak divné. Vôbec tomu nerozumiem. Ale veľmi ma bavil. On mi predal svoju hudbu aj tým, ako sa pri nej správal. V niečom to bolo veľmi sympatické a veľmi divné. Bol to pre mňa taký zhluk zvláštnosti v mojej hlave. Vtedy tam s ním nejaké skladby spievala Ela Tolstová (speváčka z The Tolstoys, pozn. red.). Nevedela som ako, ale fungovalo to aj s tým spevom. Neviem, čo by som ja spievala do tejto hudby. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, že dohrá a vybehnem za ním.

Dohral a vítal sa s mojimi kamarátmi. A ja len, že: ja sa opýtam! Povedala som mu, že sa nepoznáme, ale on na to, že ma pozná. Vraj sme spolu niekedy niečo nahrávali v dabingovom štúdiu, kde on pracoval. Povedal, že ma pozná aj z Instagramu a videl moje coverové videá. Páčilo sa mu, ako spievam. Odpovedala som na to, že bolo by teda super spraviť niečo spolu. Nikto neprišiel s nijakým nápadom, ale pokračovalo to tým, že išiel hrať na Rádiohlavy a tam nemal kto s ním ísť, zavolal mi, či by som chcela ísť s ním spievať. Povedala som si, že aspoň vyskúšame, či to funguje. Brutálne to fungovalo.

Chodila som s ním na tieto hrania častejšie, ale stále nič nevzniklo. Napokon sme boli na Fest Anča a on tam mal nejak veľa voľna. Opýtala som sa, či je ten typ producenta, ktorý má vo folderoch voľné hudby. Bola som zvyknutá, že popoví/R&B/hip-hopoví producenti mi dajú hudbu a povedia, naspievaj, čo chceš. On, že v žiadnom prípade nič takéto nemá a všetko, čo robí, robí na kľúč. Pýtala som sa ho, čo bude robiť a on, že má tri hodiny voľna. Povedala som mu nech spraví niečo. Spravil Bruised Knees, čo vyšlo ako druhý singel. Ja už som bola doma a niečo som mu poslala na diaľku. Potom sme sa z toho zbláznili, že to je super. A išli sme robiť. Ani som netušila ako, a už sme robili album.

Začalo sa postupne odkrývať, čo vás spája?

Začalo sa postupne odkrývať, čo nás spája a čo máme rozdielne (smiech). V nejakom momente bolo toho druhého oveľa viac, lebo sme prichádzali na to, že musíme každý spraviť veľmi veľa kompromisov. On mal veľakrát pocit, že netreba tak prekomplikovane spievať, ako som spievala. "Skús sa niesť tou hudbou," povedal mi. Dalo mi to veľmi veľa, lebo som začala spievať oveľa jednoduchšie. Veľakrát zas chcel rytmické prechody, ktorým som nerozumela a nevedela som sa na nič chytiť. V nejakom momente sme zistili, že veľmi inak cítime rytmus. To bola zásadná vec. Povedala som, že toto tam nemôže byť a odpoveď bola, že "ale bude". Veľakrát boli také malé škriepky cez správy alebo naživo.

Museli sme dôjsť k tomu, že keď chceme spolu robiť, musíme jeden druhému povedať, čo sa nám nepáči. A nie hovoriť osemnásť argumentov, prečo to tam má byť. Niekedy som mala aj "princezná momenty" v štýle "nie, ja som povedala, že to tam nechcem mať, tak to tam nebude". V konečnom dôsledku sme sa aj v tomto veľmi posunuli. Mám pocit, že keď sme my dvaja zvládli spraviť toto spolu, zvládne hocikto z akýchkoľvek svetov spraviť akýkoľvek album a nezabijú sa pri tom. 

Mala si niekedy pohnútky vykašľať sa na to celé a vrátiť sa k pôvodnej tvorbe a tomu, čo už poznáš?

Nie, lebo každá skladba bola už v zárodku oveľa lepšia ako to, čo som napísala predtým a vedela som, že som nikdy nemala pri tej tvorbe taký pocit ako teraz. Toho som sa držala. Je pre mňa veľmi dôležité, s akou láskou a radosťou sme to robili.

Do "lásky a radosti" teda rátaš aj spomínané hádky?

Jasné! My sme sa nikdy naozaj nepohádali. To sme si len vynadali a o dvadsať minút sme sa jeden druhému ospravedlnili. Všetko to bolo v rámci noriem. Celý ten proces bol tak výnimočný, že ani raz som si nepovedala, že by som to chcela inak.

Spomínala si, že keď si Jonatána zažila na Pohode, nerozumela si tomu, prečo robí veci, ako ich robí. Podarilo sa ti to počas spolupráce rozkódovať?

Podarilo sa mi to. A už som veľakrát aj na tých koncertoch vedela. On tam pustil hudbu a veľa tam dohrával, improvizoval. Už som akoby vedela, čo urobí. Už som pochopila, aké sú jeho vzorce. Absolútne netuším, na čo slúžia všetky tie jeho krabičky a prečo sme sa na zvukovku rozkladali dve hodiny (smiech). To sú jednoducho Jonatánove káble a krabičky. Neporozumela som im, ale povedala som si, že to ani nie je dôležité. Hudobne som pochopila, že premýšľa veľmi inak, ale milujem ako premýšľa. Často som predtým počúvala hudbu iba tak, že či sa mi páči ten spev, alebo nie. Až tak som neanalyzovala hudbu a všetko, čo je mimo spevu. Teraz som sa naučila počúvať iným spôsobom. Napríklad mi neprekáža počúvať aj hudbu bez spevu.

Čo by sa stalo, keby hihi nevystrelilo?

Neviem, či by mi to niečo negatívne spôsobilo, lebo ja som s tým hihi nepočítala. Povedala som si, že v niečom je to divné; je tam taký zvláštny afektík, text je zvláštny… Ja som vôbec netušila, či to bude fungovať. Došlo nám však, že to hihi som tak ja – niečo medzi smiešnym, zlatým, občas trápnym… Všetko sa tam spojilo. Jonatan mi povedal, že hihi si ty, takto ťa ja poznám, čiže to musí fungovať.

Čiže tvoje veci predtým si nebola ty? Bola to póza?

Nebola to póza. Podľa mňa som opakovala to, čo som počúvala. 

Boli škriepky s Jonatánom to najťažšie pri tvorbe albumu?

Nie, najťažšie bolo, že nemal čas. Vieš, spraviť sedem filmov ročne, nejaké minisérie, ešte album a k tomu manželka a dieťa je "záhul". Najťažšie teda bolo byť časovo kompatibilný, pretože na tom to pohorelo veľakrát. On veľmi chcel, ale nemohol to mať ako prioritu. Ja som zas rešpektovala všetky jeho domáce aj pracovné povinnosti, ale niekedy to bolo také, že "dobre som si ťa vybrala?" Ale aj on bol taký, že "asi si to mala robiť s niekým iným, kto má viac času". Keby som to robila s niekým iným, v živote by to nebolo takéto, ale úplne iné. Nehovorím, že zlé, ale iné. Časové patálie boli obrovské, a preto sa vydávanie albumu aj dvakrát posunulo. Mohli sme to vydať, ale bolo by to v niečom možno o niečo horšie.

Vieš si predstaviť, že by si sa niekedy vrátila k tomu, ako si tvorila na začiatku svojej kariéry?

Nie. Myslím si, že môžem ísť len ďalej. Návrat k tomu by bol obrovský krok späť. Ja som sa veľmi veľa naučila pri tomto procese. Zistila som, ako sa dá robiť s ľuďmi, v štúdiu, pri nahrávaní… To všetko sú pre mňa hodnotné veci, lebo teraz, keď prídem do štúdia, viem, čo mám robiť. Viem, ako mám komunikovať s producentmi. Zistila som, že aj ten jazyk medzi spevákom a producentom je veľmi dôležitý. Do istého momentu som bola, že mne sa to nepáči, ale nevedela som povedať prečo. A to producentovi bolo tak na dve veci, lebo čo s tým? Teraz už viem povedať, ktorá vec sa mi nepáči, ako by som to chcela inak a ako sa k tomu vieme dostať. K tomu mi pomohli aj predošlé veci. Takže nič by som nevzala späť, ale nevrátila by som sa k tej tvorbe. Myslím si, že som sa odtiaľ posunula osobnostne, spevácky aj tvorbou.

Čiže celá spolupráca s Jonatanom bola transformatívna?

Áno.

Autor: Marek Majzon

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.