Kristína Smetanová sa konečne začala venovať svojmu umeleckému alteregu Kriss Krimm a vydala v novembri EP s nápaditým názvom EPisode. V skutku, ide iba o epizódu či diel toho, čoho všetkého je schopná. Fanúšikom, aj tým potenciálnym, predkladá päť skladieb, ktoré absolventku štúdia klavíra posúvajú do elektronických a popových vôd.
Pred stretnutím s Kriss Krimm som si urobil tradičný rešerš a zatočila sa mi hlava. Sme rovesníci. Obaja disponujeme tými istými 24 hodinami v dni. Kristína však stíha prácu v divadlách, rôznych hudobných projektoch a ešte sa aj učí nové veci. Inšpiratívna umelkyňa mi v rozhovore porozprávala aj o tom, ako sa dá prechádzať z klasiky do popu a späť bez toho, aby robila z týchto dvoch hudobných protipólov znepriatelené žánre. Rozobrali sme jej prístup k hudbe ale aj každú skladbu z nedávno vydaného EP.
V niekoľkých rozhovoroch si bezostyšne uvádzala, že si si spievala na nočníku a tam vlastne datuješ začiatky tvojej lásky k hudbe. Zvyknú ti dnes na toalete napadnúť nejaké melodické linky, prípadne si spievaš? Niektorí hovoria, že to je to miesto, kde sa dá odblokovať kreatívny blok.
Hudba existuje všade, nie všetky hudobné nápady a ich záznamy uzrú svetlo. Myslím, že moju toaletu takýto nápad tiež zatiaľ neopustil.
My, čo nevieme spievať, si spievame aj v sprche. Robievate to aj vy, čo spievať viete?
Ja si spievam v podstate stále a všade, niekedy si to beriem aj do sprchy, ale je to miesto kde radšej vypínam a relaxujem.
Bude to už jedenásť rokov, odkedy sme na Hudba.sk zverejnili tvoj prvý singel A psi brešú na poliach. Ako sa po tomto čase pozeráš na svoje začiatky?
Doteraz si myslím, že je to veľmi dobrá pesnička. Rada ju občas zahrám aj na koncertoch, cítim z nej nostalgiu za životným obdobím, ktoré sa v nej paradoxne vôbec neodráža. Chodila som na konzervatórium a hrávala som ju ľuďom, ktorí išli okolo triedy, kde som cvičila. Prišla obrovská podpora zo všetkých strán. Vtedy som si povedala, že možno niekedy budem písať aj pesničky.
Dokázala si počas toho vnímať bod zlomu, kedy už ťa začali registrovať aj iní ľudia než len tvoje blízke okolie?
Asi najviac vtedy, keď som začala hrať v kapelách. Najväčší pocit širšej hudobníckej komunity bol, keď som začala v Quatro Emocione. Potom sa to už tak nabaľovalo. Spoznala som oveľa viac hudobníkov, oni mňa a postupne som mala viac spoluprác, ktoré idú naprieč rôznymi hudobnými štýlmi. Veľmi ma teší, že som mohla nahliadnuť do svetov rôznych kapiel a vystúpiť naživo napr. aj s Fallgrapom, alebo najnovšie Vecom a Supom. Cítim sa veľmi prirodzene v tomto prostredí a len málo pocitov sa vyrovná dobrému koncertu z pohľadu interpreta.
Aj ťa spoznávajú ľudia?
Už sa mi to stalo. Je smiešne, keď sa to deje. Bratislava je taká väčšia dedina, tu sa akosi poznáme všetci.
TIP: Prečítajte si úplne prvý článok o Kriss Krimm
Časová os tvojho vzdelania je, že si začínala základnou umeleckou školou, neskôr si mala na konzervatóriu klavír aj komponovanie, ale na vysokej škole si sa venovala už len klavíru, lebo sa nedalo venovať aj kompozícii.
Bolo by obtiažnejšie študovať oboje. Myslím, že by som za druhé štúdium musela aj platiť. Okrem toho, na tom klavíri som mala beztak čo robiť, keď som to chcela robiť na sto percent. Kompozíciu robím aj teraz. Píšem aj klasické skladby, občas aranžujem. Je toho menej, lebo som sa momentálne vyprofilovala trochu iným smerom, keďže sa venujem aj divadelnej hudbe a uvidíme, čo to prinesie. V každom prípade, viem zapisovať noty aj pre orchester, a to je podľa mňa vec, ktorá sa mi do života zíde.
Je celkom bežné, že keď je človek mladý, ešte sa nechá stiahnuť vášňou k umeniu a pôjde študovať na konzervatórium, ale prečo si dospelý vysokoškolák na Slovensku, čiže ty, povie, že chce mať doktorát z klavíra? Veď z toho sa vyžiť nedá.
Keď som nastúpila na vysokú školu, nebola som presvedčená o tom, že budem klaviristka. Začalo ma to však opäť veľmi baviť. Moja profesorka Ida Černecká bola úžasná. Ako som do štúdia a klavírnej problematiky postupovala hlbšie, zistila som, že aj na Slovensko môžem priniesť niečo hodnotné, keď sa tomu budem venovať. Štúdium vyžaduje veľké zanietenie, disciplínu, neľutujem však ani jednu hodinu odsedenú za klavírom.
Ak sa venujete klasickej hudbe na Slovensku, je nemožné uživiť sa len koncertami, nepoznám nikoho v tomto odvetví, kto by nemal minimálne pedagogickú činnosť, ak nie dve. Veľmi si prajem, aby sa u nás kládol väčší dôraz na vzdelanie a klasická hudba by prenikla do zorného poľa širšej verejnosti. Ja pracujem v konzervatóriu na čiastočný úväzok, to je moja finančná istota. Spolupracujem s divadlami a hrám koncerty. Mám štastie, že ma na sto percent živí hudba. Robím to, čo ma baví a napĺňa.
Zdroj: Bára Podola
Pôsobíš dobrácky a krehko, vedela si mať medzi študentmi autoritu?
Ja si myslím, že autoritu možno získať aj priateľským prístupom, rozumom a inteligenciou. Nemusím byť veľký mačo a dupnúť. Môžem mať dobre mienenú uštipačnú poznámku, čo niekedy stačí (smiech).
Čo potrebuje dobrý klavirista?
Určite sú nejaké fyziologické predispozície, ale hlavná je asi výdrž, schopnosť memorovať, ktorú treba tiež trénovať, a láska k hudbe – tá prekoná všetky prekážky.
Čiže, ak má niekto krátke prsty, je to v poriadku, pokiaľ má rád hudbu?
Môže byť na začiatku pozadu alebo niektoré veci tomuto človeku pôjdu ťažšie, ale najviac sa aj tak osvedčilo, že tá disciplína a cieľavedomosť sú najdôležitejšie. Boli na konzervatóriu ľudia, obrovské talenty, nemali sme na nich, ale boli leniví. Nechali to tak. Je to škoda. Človek za tým musí obsedieť a musí vedieť, prečo to robí.
Mala si niekedy na tejto ceste pocit, že si priveľa obetovala? Napríklad, že si nemohla chodiť von s kamarátmi.
Nie. Chodila som aj von. Nežila som život tak obmedzený, ako by sa mohlo zdať, ale znamenalo to, že som počas vysokej školy niekedy hovorila kamošom: "Počujte, ja teraz najbližší mesiac potrebujem veľa cvičiť. Nebudem mať na vás čas." Chodila som na siedmu ráno do školy, niekedy som tam bola aj do desiatej večer, pomedzi to bola aj práca či iné povinnosti. Každý to rešpektoval a poznal, že takto to mám nastavené. Študentské obdobie. Akonáhle som vyšla zo školy zmenilo sa trošku nastavenie povinností, aj teraz hrám na klavír šesť až osem hodín denne, buď v práci, na skúškach alebo na koncertoch, ale chýba mi ten čas vyhradený na učenie sa.
Vo videu pre občianske združenie LALA Slovak Music Export si povedala, že pop ti oproti klasickej hudbe dáva väčšiu voľnosť. Je toto pre teba jedinou výhodou popu?
Nie (smiech). Určite je to v niečom radostnejšie a ľahšie na strávanie aj mne, tým pádom to dokáže priniesť aj väčšiu a rýchlejšiu radosť do života. Vie to zdieľať viac ľudí, pretože jej viac ľudí rozumie. Klasická hudba ma hlboko napĺňa a som rada, keď môžem niekomu tú hĺbku ukázať. Myslím si, že to trochu prenášam aj do popu. Kamarát Miloš Bulík (basgitarista z Quatro Emocione, pozn. red.) to pomenoval tak, že mám v hudbe takú rozprávkovosť. Keď so mnou išiel hrať, musel tomu prísť na chuť a prijať túto moju charakteristickú črtu.
Nebojím sa veci komplikovať
Čo znamená tá rozprávkovosť?
Skladám pesničky, ktoré majú veľmi dominantné melódie, a pomerne bohaté harmonické zmeny. K tvorbe pristupujem, ako inak, od klavíra – nástroja, ktorý dokáže opísať celý vesmír, nebojím sa veci komplikovať.
Všimol som si na tvojom EP EPisode, že tie melódie sú výpravné.
Áno. Neviem byť ani v tejto hudbe monotónna, pretože by ma to nudilo.
Hovoríš o voľnosti, ale z EP-čka mám pocit, že sa stále držíš v rámci mantinelov, ktoré si sa naučila pri skladaní klasickej hudby. Veď EPisode nie je nejaká popová divočina.
Nepovedala by som ani, že je opatrné. Vznikalo v spolupráci aj s inými hudobníkmi a dali sme mu najkrajšiu možnú podobu. Produkciu mi robil Toello a Isobutane. Som veľmi hrdá na to, ako znie. Uvidíme, čo s ďalšími.
Keď sa vyskytnú "kľúčové slová" ako pop a klasická hudba v jednom kontexte, automaticky sa mi vybaví skupina Clean Bandit, ktorú v domovskej Veľkej Británii zo začiatku označovali za "przniteľov klasiky", lebo remixovali Mozarta, pridávali vlastné sláčiky a podobne. Vieš si predstaviť, že by tvoje preskakovanie z klasiky do popu vyústilo do niečoho takéhoto?
Mňa nikdy nebavila klasika, resp. klasické evergreeny prerobené do niečoho iného. Viem si predstaviť citáciu pôvodnej témy, variácie, hommage, ale väčšinou, keď počujem spracovanie klasickej hudby do popu, je mi fyzicky zle. Naopak orchestrálna inštrumentácia popových skladieb môže byť príjemnou zmenou.
Vedela si transponovať skúsenosti s klasickou hudbou do hry na ukulele? Pýtam sa kvôli singlu For Now.
Pri ukulele som začiatočník, ale páči sa mi byť na začiatku niečoho a byť trochu stratená v neznámom priestore. Hľadať, kam ma to zavedie. Čo s tým. Moje obmedzené schopnosti a prostosť ukulele – je to krásna výzva, vytvoriť pieseň z mne dostupných akordov.
Čiže, keď chceš nahrať niečo povznášajúce a ľahké, ideš sa učiť na novom hudobnom nástroji?
Ja som si nedávno kúpila duduk, čo je arménsky dychový nástroj. Chcem sa na ňom naučiť hrať, láka ma ten meditačný moment, kedy sa musím sústrediť len na vylúdenie jedného tónu bez sprievodného spievania.
Ako vznikne v človeku túžba po arménskom dychovom nástroji?
Bolo to v soundtracku Narnie a je to pre mňa pekná zapamätateľná téma. Farba zvuku toho nástroja ma veľmi hladí na duši. Keď sa už nebudem mať s niekým o čom rozprávať, tak vytiahnem duduk a zmiznem v lese (smiech).
Párty trik!
Áno, a budú za mnou chodiť bratislavské potkany.
Budeš ich trénovať, aby sa zoradili do formácie…
… A budeme chodiť na protesty.
Sto percent hudby
Venuješ sa mnohým projektom, kedy prichádza rad na Kriss Krimm? Mám pocit, že je to na poslednom mieste.
Nie je to na poslednom mieste. Veľmi dlho to nemohlo byť vôbec. Teraz už to začína a postupne to implementujem do života. Ide mi to pomalšie, pretože mám veľa aj inej práce, ale je to taký sen, ktorý si postupne plním. Vždy, keď odohrám koncert, či už ako duo alebo s kapelou, poviem si, že je to super a veľmi ma to baví. Vidím aj na ľuďoch, ktorí to počuli, že ich to bavilo a s každým koncertom je to aj lepšie. Samozrejme, z hľadiska môjho "stage presence". Myslím, že je zahodno venovať tomu ešte viac času. Netlačím až tak na pílu, pretože mám veľa hudby v živote. Baví ma nahrávať CD-čká. Chcem si zorganizovať turné. Je však náročné sa tým uživiť. Aj kapelu. A predsa len sme všetci takí muzikanti, ktorí majú veľa projektov.
Veď hovorím: Genius Locci, Quatro Emocione, nahrávka s Katarziou, klavírne duo Devanas, spolupráca s divadlom DPM, Chick2Chick trio, Plantázia a práca s Toellom. Nedávno tiež Supa aj Vec. Ja mám panický záchvat už len z čítania toľkej práce…
Teraz tam pribudlo ešte Slovenské národné divadlo. Robím hudbu do novej inscenácie. Je to prvýkrát, uvidíme, ako to dopadne.
Toto musí byť nesmierne vyčerpávajúce. Dá sa tak veľa pracovať s hudbou?
Dá sa to. Každý druhý deň si hovorím, že mám veľké šťastie, že môžem robiť celý deň, čo ma baví. Akurát niekedy je toho trošku veľa a snažím sa stanoviť si hranice, na ktoré projekty hovorím áno a na ktoré nie. Samozrejme, aj niekedy odmietnem! Je to ťažké, lebo keď sa človek rozbieha, chce hovoriť áno na veci, ktoré ho zaujímajú. Teraz som v štádiu, že chodí veľa vecí, ktoré chcem robiť, ale nemám viac ako 24 hodín v dni (smiech).
Toto sú útrapy talentovaných a šikovných ľudí.
Za tie divadlá som nesmierne vďačná a rada. Prvýkrát robím celú produkciu sama – vytvorím a odovzdám. Učím sa to – veľa hodín strávených za inštruktážnimi videami. Myslím si, že mi to celkom pomôže v produkcii Kriss Krimm, pretože budem samostatnejšia a otvárajú sa mi nové možnosti.
Hovorím správne, keď hovorím, že vôbec nemáš stereotyp vo svojej práci?
To hovoríš správne!
Dokážeš byť neustále kreatívna a nevykrádať samú seba?
Určite mám typické postupy, ktoré používam. Aj kamaráti mi hovoria, že ma v tej-ktorej hudbe spoznali. Snažím sa nevykrádať seba ani iných, ale inšpirujem sa rada.
Stalo sa ti, že si už aj vyhorela?
Ešte počas vysokej školy som veľmi veľa chcela dať do štúdia. Cvičila som od rána do večera. Hrala som koncerty a bola som aj na konzervatóriu. Hrali sme firemky, odkiaľ sa tej energie veľa nevracia. Vtedy som dosť schudla, mala som úzkostné stavy a dostala som uprostred hrania panický záchvat. Zamrzla som a nevedela som hrať ďalej. Musela som utiecť. Vtedy som si povedala, že toto je varovný prst.
Ako sa potom rieši takýto koncert? Ukončili ste to?
Hrali sme s Chick2Chick firemku. Vyšla som na chodbu a tam som sa rozplakala. Nepoznala som tento pocit, lebo to bolo prvýkrát. Neskôr som si čítala o tejto problematike. Uvedomila som si, ako nepriaznivo na mňa pôsobí hluk. Nosím so sebou slúchadlá na festivaloch a keď skúšam, je mi lepšie s in-earmi. Snažím sa športovať, trošku dávať väčší dôraz na spánok, pretože som mala vtedy obdobie, keď som spávala päť hodín. A nerobím si z tej hudby strašiaka.
To sa ti musela hudba znechutiť.
Môže sa to stať, ale človek si vtedy musí, pokiaľ môže, dať reset. Keď som na dovolenke, na nič nehrám. Vtedy si radšej vypočujem nejakú hudbu. Nedarí sa mi až tak v mojom bežnom živote počúvať veľa hudby, pretože hrám celý deň. Potom ma to mrzí, lebo mám rezervy a snažím sa to vždy dobiehať.
Musíš mať prehľad?
Najradšej spoznávam novú hudbu na živých koncertoch, je to neopakovateľný zážitok. Inak sa snažím sledovať, čo sa deje na hudobnej scéne – ocenení interpreti, albumy a "objavy týždňa".
Čo teraz počúvaš?
Naposledy Doechii. Teraz vystrelila, je to veľké meno a zaujala ma. Pozerala som s ňou viac rozhovorov o tom, ako tvorila a pripadalo mi to ako super prístup.
TIP: Vypočujte si EP s názvom EPisode
Neviem si predstaviť album v jednej nálade
Cez Doechii sa dostávame k hip-hopu z tvojich trinástich rokov. Na EPisode sa mi najviac páči skladba Míňame sa, kde aj rapuješ. Je pravda, že môžeš vybrať dievča z hip-hopového prostredia, ale hip-hop z dievčaťa nevyberieš?
(smiech) Je to asi pravda. Zanechalo to na mne stopy. Ja veľmi rada spomínam na svoje tínedžerské obdobie. Je to niečo veľmi pekné. Donieslo mi to do života tanec a celú kultúru. Som veľmi rada, že som počúvala aj takúto hudbu. Bolo to vo hviezdach, že aj takáto spolupráca mi príde do života. Aj Míňame sa som spievala na dvoch koncertoch z turné s Vecom a so Supom. Branči bol taký zlatý a dal mi priestor aj na moju vlastnú tvorbu. Mohla som si vyskúšať, ako na ňu ľudia budú reagovať.
Ako vznikla táto skladba? Povedala si si, že chceš načrieť do svojej temnej hip-hopovej minulosti?
To, že tam budem rapovať, vzniklo úplne náhodne. Tá skladba vznikala počas posledných dvoch rokov. Napadol mi ten motív. Pri produkcii som vycítila, že tam chcem nejakú rapovú pasáž. Aj som oslovila niektorých ľudí, ale stroskotalo to na komunikácii. Už sme chceli EP-čko vydať a ja som stále nevedela, čo do tej pasáže. Pozerala som si správy od chalana, o ktorom je tá pesnička, a čítam ich tam. Dokonale to funguje.
Počul to?
Áno, vraj sa mu páči.
Odsúhlasil ti to použitie?
Áno, pobavilo ho to. Samozrejme, nie sú tie správy od slova do slova. Prišlo mi to ako dobrý moment a realita (smiech). Je to dobrá pesnička, smiešna. Baví ma hrať ju na koncertoch.
Na EP-čku sú aj dve skladby s Isobutaneom. Pracovali ste spolu na viacerých veciach alebo presne na tých piesňach?
Maybe in Different Life vznikala počas toho, ako sme spolu robili na hre Amatéri pre Divadlo DPM, takže som to chcela spojiť s ním. Iso stále tvrdí, že sa mu najviac páči verzia Maybe in Different Life, ktorú spievam bez všetkých vecí, ktoré tam dodal. Takto si váži vlastnú prácu (smiech). V divadle ju totiž hrám iba na klávesoch a spievam k tomu. Nebránim sa tomu, ale mám rada aj verziu na EP. "Sprznil" aj track Transcendental.
O čom je Bow?
Napísala som ju pár dní po vražde Juraja a Matúša na Zámockej ulici. Je o tom, ako sme v našej spoločnosti pozadu, ako slová vedia otráviť myseľ, aj o dezinfo scéne. Ale aj o sile nepodvoliť sa a neskloniť hlavu.
Myslíš si, že by sa mal umelec k týmto veciam vyjadrovať alebo radšej nie?
Veľmi dlho som sa nezapájala do politických tém. Chcela som sa venovať umeniu, byť človekom, čo prosto robí hudbu. V dnešnej dobe mi však už pripadá nemožné nemať názor, byť ticho. Záleží mi na kultúre, budem ju brániť. Záleží mi na slobode, tiež ju budem brániť.
Na tomto EP je každá skladba iná. Si typ eklektickej skladateľky, ktorá niečo vyskúša a potom ide ďalej hľadať nové horizonty?
Skúšala som ošatiť to, že keď Kriss Krimm bude používať vo svojej tvorbe elektroniku. Čo to spraví? Toto je nálepka toho EP. Najbližšie mám v pláne nahrávať akustické pesničky. Jedna z nich je The Reason, ktorá už existuje. Je to niečo iné. Je to skôr o tej zvukovosti. Každá je iná, lebo inak by ma to nudilo. Neviem si predstaviť, že mám album, ktorý si človek prehrá a je v nejakej jednej nálade.
Posledná skladba z piatich je Warrior, kde spievaš: "You are a warrior//No free time" (z angl. Si bojovníčka//Bez voľného času). Tento kúsok je o tebe, však?
Áno. Je to veľmi smiešne. Ja som bola teraz na dovolenke na druhom konci sveta. Zobrala som si tam knižku Ako byť so sebou spokojný. Ja mám stále pocit, že nerobím dosť. O tom je ten Warrior. Aj keď sa ohliadnem za tým, čo som stihla za ten rok, som taká, že to je celkom dosť. Pokiaľ mám pocit, že nevyužívam svoj potenciál v danom dni alebo projekte, mám stres z toho, že som nespravila niečo, čo som vedela urobiť. Viem prokrastinovať, ale v mojej hlave je to oveľa väčšia prokrastinácia, než sa skutočne deje.
Nemáš pocit, že keď robíš divadlá a projekty mimo Kriss Krimm, si iba pod povrchom, zatiaľ čo keby si zveľaďovala svoj sólový projekt, bola by si oveľa populárnejšia?
O pár dní vyjde Live video k EPisode, pracujem postupne aj na tomto projekte a dúfam, že ho v mojom aj v povedomí druhých bude čím ďalej tým viac.
Autor: Marek Majzon
