Člen crew Dušan Vlk, raper Temný Rudo, nasprejoval svoje pouličné graffiti na pomyselnú tabula rasa vlastného vedomia spolu s producentom Yolausom. Lo-Fi beaty, špinavé ako zateplené omietky slovenských panelákových sídlisk, sú ako nočný taxík pre pasažiera Ruda Sakača.

Spriada v ňom svoju lyriku, v ktorej šteká, hryzie a "do nemoty" hľadá zmysel, poriadok, lásku, čokoľvek, čoho sa dá chytiť uprostred chaosu, osamelosti a zmaru. To všetko v krajine, ktorá pre nás pravdepodobne nechystá žiadnu ružovú budúcnosť. Aj to je jeden z dôvodov, prečo zostáva Rudo temným a my mu to nemôžeme zazlievať. Najmä po vypočutí jeho hlasu na novinkovom EP s názvom Na guestliste klubu 27. Vezmite si pásku!

Ako by si opísal vibe tvojho ostatného EP? Čím je najviac charakteristické?

Dlhšiu dobu som mal v hlave niečo v tomto štýle, krátky projekt, nie úplne dokonalý zvuk, dirty vokál s downpitchnutým hlasom v pozadí, temné jednoduché beaty, čo poriadne bouncujú. Keď mi Yolaus z Kediny Gang poslal prvý beat z tohto EP, myslím, že to bol track Všade, kde hráme, vychádza dúha, tak mi bolo hneď jasné, že v tomto moode chcem zostať a potom už to išlo samé. Celkom som sa v tom zvuku našiel.

EP je k dispozícii na všetkých relevantných platformách. Kde však môžeme novinky počuť najbližšie live?

Na posledných koncertoch sme už zvykli hrávať Pásku z klubu 27 ako posledný track. S Dušanom Vlkom ideme Petržalská Revolúcia tour s kamošmi Brizolit, RNZ, Priama Čepeľ, Silent Generation a Tatrofka. Najbližšie hráme v Prešove, Žiline, Trnave, Brne, Prahe a skončíme na mojej obľúbenej lodi v Bratislave, Pink Whale. Dátumy miest si vieš pozrieť na mojom instagrame alebo hocikoho z vyššie menovaných. Koniec reklamnej prestávky! 

Chystáš nejaké gigy zložené čisto z tvojich vecí aj mimo crew? 

Už som túto otázku párkrát dostal, ale zatiaľ odpovedám, že nie. Pre mňa to osobne nemá tú silu, ako to máme s Duškym a Davidom spolu. Hráme spolu s nejakými prestávkami už naozaj zopár rokov a vidíme sa na stage už aj naslepo. David vie, kedy stlačiť ktorý gombík na playeroch, aby bolo ticho a ľudia robili hluk, ja vlastne ani neviem, čo všetko tam robí, ale mega to pomáha atmosfére. Máme to odskúšané aj bez neho, ale (spoiler alert) nie je to tak dobré. My s Duškym zase vieme, kedy môžeme kričať a kedy nie, už dokonca si občas vieme aj nestúpať na šnúru od mikrofónu alebo si nedať krošček na pódiu. Celé to nejak funguje, dopĺňame sa, vieme, čo kto kedy má robiť. Sám by som sa cítil ako Buzz bez Woodyho, Lolek bez Bolka, Pippen bez Jordana, Scooby bez Shaggyho, Guru bez Premiera, R2D2 bez C3PO, chápeš?

Myslím, že to chápem. To, čo opisuješ, celkom vystihuje život kapely. Ako ste sa s Duškym a ostatnými chalanmi dali dohromady a čo všetko muselo predísť tomu, aby ste vedeli, že toto je presne to, čo chcete robiť?

No jasné, Dušan Vlk je kapela, to už inak nebude. Rovnako, ako je Paľo Habera kapela, dačo také.

Ja už som tie roky aj prestal počítať, ale bude to tak desať rokov, čo sa poznáme s chalanmi. Long story short – ja som začal rapovať, spoznali sme sa s Denisom (Denis Klučerovský = Dušan Vlk, pozn. red.) v Prešove na rapovej akcii, Denis začal rapovať, David (David-San) nám robil beaty, hrali sme spolu koncerty ako predskokani pred A-čkovými rapermi, bol to cringe, ale rád na to spomínam. Veľmi nás to bavilo, robili sme to lowkey, videli sme mestá, dediny, spoznali veľa ľudí.

Nebudem klamať, mali sme aj vidinu, že sa môžeme živiť tým, čo robíme a čo nás baví, a že by to bol pekný život. Keď však v mladom veku nespôsobíš nejaký obrovský boom, ako napr. HAHA crew, tak potom to je dosť dlhá cesta a veľa ľudí to vzdá. O to viac, keď sme sa snažili robiť viac alternatívny rap, miešať do toho punk, išli sme na to trochu inak, ako bolo vtedy v móde a dostávali sme za to aj výraznú kritiku, ale naopak aj support.

My sme sa na to tiež vysrali na istý čas, pohádali, naspäť udobrili, Katka Brychtová dala stenu preč, boli slzy, bol smiech. Dušky to začal robiť zas a robí to fakt dobre, ja som si povedal, že veď už mám prácu, mám nejaký život a hudbu si môžem robiť ako hobby. Potom Dušky vystrelil s Asthmaboyom a nejak sa to celé začalo nabaľovať a my sme si povedali, že yesss, však my môžeme robiť hudbu, hrať koncerty, mať ľudí, čo nás supportujú, fest sranda toto celé!

Keď píšeš svoje lyrics, existuje niečo ako tvoja metóda, ktorou ich tvoríš? Čo príde prvé pri ich písaní a čo nasleduje? Alebo je to úplne random?

Momentálne som si doma spravil štúdio a celkom mi funguje to, že si rovno nahodím beat do Abletonu a kľudne si napíšem len štyri riadky a hneď to nahrám, aby som vedel, ako to znie, potom to donahrám celé alebo text trochu upravím. Väčšinou si zapisujem do poznámok nejaké bary, ktoré mi napadnú vonku, pred spánkom a podobne, a z tých potom aj pri tom písaní čerpám. Toto je taká ideálna metóda, ktorú využívam často, ale nie je to stále. Občas si napíšem niečo pred spaním a nahrám si to len do mobilu a potom to prenahrám alebo som si už nahrával aj demo na záchode v práci. Občas to býva divoké.

Ako si sa vlastne dostal k rapu? Predchádzal tomu aj nejaký iný žáner alebo dajme tomu hudobný nástroj? Čo boli tvoje začiatky a čo ťa v nich ovplyvnilo?

Ja som bol doma vychovávaný hudobne pasívne. Môj otec hral v kapele, stále u nás hrala hudba z platne, CDčka alebo sme si púšťali koncertné DVD, mali sme toho všade fakt veľa. Keď si vybavím našu obývačku, tak to boli najprv CD, DVD a LP platne a potom gauč a televízor. Otec hral na gitaru, asi ma k tomu aj nejak viedol, ale moja trpezlivosť to veľmi nedávala. Tri pokusy o hranie na gitaru, tri prasknuté struny, už som tomu veľa šancí potom nedal. Ale chcel by som sa to niekedy naučiť, alebo na bicie, ak má niekto so mnou trpezlivosť, tak hit me up.

K tomu rapu, ja nemám nejaký drsný rapový background. V telke nám často bežal Music Box a tam som videl aj prvé rapové klipy. S Vilkom, mojím spolužiakom zo ZŠ, s ktorým sme stále veľkí kamoši, sme v škole na MP3ke počúvali starú H16, Moju Reč, Kontrafakt, Veca a také tie rapové klasiky. Mal som okolo seba ľudí, čo rapovali, a ktorým som robil grafiku na cédéčká. Začal som sa v tom šprtať na rapových fórach. To bola doba, kedy bolo na všetko fórum – grafika, hudba, filmy, proste všetko. Tam som nejako začal písať prvé texty, spoznal som tam týpka z môjho rodného mesta, on už mal doma USB-čkový mikrofón, tak sme spolu pár veci nahrali a dali to von a ohúrili sme tým našich desiatich kamošov. Ale mám aj alternatívny príbeh o tom, ako som vyrastal vo výklenkoch v Petržalke, stáčal vodné a freestyloval na basketbalových ihriskách. 

Chceš povedať, že si to nerobil? Nekecaj!

To prišlo až neskôr s rapom, ale to už som v tých výklenkoch bol sám (plač).

Spomenul si svojho otca, ktorý je tiež hudobník, nie každý má toto šťastie (viď Patrik Nagy z Berlin Manson)... Ako vníma tvoju hudbu? Bavíte sa o tom u vás doma?

Pamätám si, keď som otcovi povedal, že rapujem a bol fakt dojatý, odvtedy prešlo už veľa času a trochu sa to zmenilo. Aj keď nepochybujem, že stále je pyšný a možno vo mne trochu vidí aj seba, ale už tú hudbu veľmi nepočúva, keďže mu vadia nadávky, haha. Keď som začal robiť hudbu, tak som sa dosť dlho vyhýbal nadávkam, vtedy som strašne dbal na lyriku a hovoril som si, že bez nadávok sa budem musieť challengovať v používaní slovnej zásoby, čo asi z časti aj fungovalo. To otcovi bolo veľmi sympatické, častokrát pred kamošmi obhajoval rap a že ten môj je iný a má myšlienku a nemá nadávky. Už sa to trochu posunulo, mám v sebe viac hnevu, viac smútku a píšem tak, ako sa bežne rozprávam, tá lyrika reflektuje to, ako žijem, nie je to usporiadaný, uprataný, pekný život, naopak, je to častokrát chaos, entropia, špinavá krčma, spánok na chodníku na Trnavskom mýte, čiže jebať.

Čo ťa dnes najviac hnevá a čo býva predmetom smútku? Je podľa teba akási neusporiadanosť v živote a celý ten bordel pre umelca tvojho typu dôležitá alebo sa to dá aj bez nej? Túžiš po poriadku alebo skôr naopak? Vraví sa, že každý chce to, čo nemá.

Sere ma nespravodlivosť, náckovia, tupí ľudia, ignoranti, sebeckosť, bojím sa, ako dopadnú voľby, bývam smutný z toho, že som vôbec smutný, je toho veľa. Mne osobne sa lepšie tvorí zo smútku a nasratia ako zo šťastných pocitov, dokonca neviem, či dokážem tvoriť šťastné texty a šťastnú hudbu. Som dosť ovplyvnený smutnou, depresívnou hudbou a stotožniť sa s tým, že ľudia zažívajú v podstate to isté, mi nejakým spôsobom pomáha viac, než počúvať Majka Spirita alebo Rytmusa a hovoriť si, že všetko bude OK. Aj keď ono všetko raz možno bude OK a úprimne by som to chcel, ale zároveň žijem v celkom veľkej sebadeštrukcii, čiže vlastne neviem, čo chcem.

Tá neusporiadanosť a chaos reže podľa mňa oveľa hlbšie a asi sú ľudia, s ktorými tvoríme hudbu alebo robia nejaké umenie blízko našich kruhov, bohužiaľ posadnutí smútkom a nasratosťou. Berie si to svoje dane, ale zároveň vznikajú silné veci. Bez toho sa to asi nedá respektíve tomu asi nebudem potom veriť.

Vráťme sa späť k EP! Chystáš k nemu aj nejaký vizuál v podobe klipu?

Začal som točiť klip na Pásku z klubu 27, ale nie som s tým úplne spokojný a nemal som ani veľa času sa tomu venovať, čiže asi to už nechám žiť si vlastným životom. Neskôr vydám nejaký singel s klipom, ale chcem si na tom dať viac záležať alebo vydám zas len nejakú low budgetovú vec s troma lokačkami, ešte to premyslím.

Dúfam, že ďalším singlom máš na mysli náš spoločný track (smiech)

Chcel som to spomenúť, ale nebol som si istý, či to nie je tajné. Jasné, ja a Renat, nový track, coming soon. Temný Rudo x K Lo, Temný Khallo, Renat Rudo.

Adam Dragun zo skupiny Rakúsko Uhorsko mi raz dal otázku v rozhovore, ktorý nikdy nevyjde. Ako si predstavuješ koniec sveta?

Práve som si uvedomil, aké ťažké je odpovedať na akékoľvek otázky, najmä, keď sa ťa už skoro mesiac nikto nič nespýtal a ty si úplne zabudol, ako sa správne odpovedá. Poviem ti to ale tak, že koniec sveta je podľa mňa mýtus. Žiadny koniec sveta nepríde. Také šťastie mať určite nebudeme. Myslím si však, že je to krásna príležitosť na koniec tohto rozhovoru... No i tak sa ešte spýtam na najbližšiu budúcnosť. Spriadaš už plány na nasledujúce EP alebo album? Čo ťa momentálne hudobne inšpiruje a kam smeruješ?

Ja som si myslel, že my ľudia nie sme tak dôležití, aby sme prežili na tomto svete, ale toto je ešte drsnejšie, díky za nový pohľad. 

V pohode, niet zač. A áno, vymiznutím nášho plemena sa svet rozhodne neskončí!

A mám toho v pláne dosť, ale úprimne som teraz skrz tento posledný projekt na to trochu sral. Máme rozrobené veci spolu s tebou, ktoré chcem pomaly dávať dokopy. S Paťom Nagyom zo skupiny Stroje plánujeme spoločný projekt. Zatiaľ sme sa stihli párkrát opiť, ale jeden track už vyzerá nádejne, takže sa to možno pohne. Mám nahrať pár featov pre pár youngstrov. Duškymu vychádza v septembri superský projekt, ktorý som práve počúval a tam mám konečne s ním spoločný track po dlhej dobe. Chystal som sa tento rok aj na album, ale asi dám ešte jedno EP von a potom sa sústredím už na dlhší a zložitejší projekt. 

A ako vidíš svoju budúcnosť na Slovensku po voľbách? Máš obavy?

Mám fakt zlé predstavy o budúcnosti na Slovensku, skladám si to v hlave rôzne, ale z ničoho mi nevychádza ideálny stav, maximálne to vidím na nejaký kompromis. Ja si úprimne ani neviem predstaviť, aké to bude, čo sa zmení, ako sa budú správať ľudia. Ale mám v hlave myšlienky o tom, že asi tu budeme mať veľa demonštrácii. Ja som inak celkom rád na Slovensku, ak sa nepozerám na vládu a tú celú situáciu, čo sa tu deje posledné roky. Ale po voľbách možno zvážim svoj pobyt v tomto štáte, ktorý by som kľudne predal za krátke marsky.

Ako vidíš úlohu umenia v ťažkých časoch, ako sú aj tieto?

Reflektovať to, čo sa deje neustále, pripomínať ľuďom, aby sa nezabudlo na to, že tu máme sk*rvených náckov, že netolerencia nie je cesta, že nie sme na tejto planéte jediní. A že ľudia, ktorí sa trápia, tu tiež nie sú sami. Nemyslím si, že hudba alebo umenie vo všeobecnosti má udávať smer, ako si možno veľa ľudí myslí, skôr má nastavovať zrkadlo, či už to má nejaký deep meaning alebo je to satirické napríklad. Alebo môžeš byť Separ a hovoriť na koncertoch, že tento track je venovaný mamám, ktoré majú doma dcéry, ktoré sú k*rvy, výber je na tebe.

OK a aby sme neskončili v tejto negatívnej rovine, predsalen sme dosť veselí chlapci s ružovými okuliarmi – čo sú tie veci, pre ktoré sa oplatí žiť, podľa Temného Ruda?

Láska, dobré jedlo, film, kniha, ležanie na gauči, koncerty plné sympatických ľudí, hudba Dušana Vlka, kamaráti, počasie do 25 stupňov a dni, kedy človek na nič nemyslí. Toto je podľa mňa moja najpozitívnejšia odpoveď za dlhú dobu, tak nech máme balans: SMRŤ FAŠIZMU!

Autor: Renat Khallo