Michal Pařízek: Príležitosti pre nových umelcov sú všade. Odhodlanie a vystúpenie z komfortu je však nevyhnutné

Michal Pařízek z časopisu Full MoonZdroj: Andrea Petrovičová

S Michalom Pařízkom, šéfredaktorom českého časopisu Full Moon, sedíme na terase charizmatického pražského kultúrneho centra Petrohradská nekonečne dlho. Výrazne prítomná "profesná deformácia" spôsobuje, že témy prichádzajú samé aj nad rámec prípravy, zároveň je ťažké ubrániť sa pocitu, že niektoré otázky načíname len veľmi okrajovo, aj keby si zaslúžili priestor na samostatný rozhovor.

Druhá časť dvojdielneho rozhovoru vychádza pri príležitosti 15. narodenín magazínu Full Moon, ktorých oslava prebehne 29. mája v pražskej hale ARCHA+, kde bude taktiež možné zakúpiť unikátnu vinylovú kompiláciu s názvom Full Moon 15. Aktuálne potvrdenými účinkujúcimi sú Annet X, NobodyListen a Erika Rein.

V pokračovaní rozhovoru s Michalom Pařízkom sa dozviete:

ako vníma angažovanie slovenských umelcov,
ako sa mení hudobno-publicistické prostredie v rámci rozhovorov a dostupnosti umelcov,
prečo išiel osobne navštíviť Denisa Banga alias Fvck_Kvlta do Trnavy
či má po stovkách rozhovorov s umelcami stále trému,
návštevu ktorých festivalov najviac odporúča, aký zmysel majú showcasy a k hudbe ktorej krajiny výrazne inklinuje?
prečo ho bavia vinyly a ako nazerá na streamovacie platformy

Spomenuli sme už Berlin Manson a Fvck_Kvlta, všímam si, že reflexívne témy súvisiace s upadajúcou situáciou v slovenskej kultúre sa už objavujú aj v textoch umelcov ako Billy Barman či Bad Karma Boy. Myslíš, že politicko-spoločenská situácia v danej krajine je priamo úmerná s kvalitou hudby, ktorá odtiaľ vychádza?

Ak sa k tej situácii vyjadrujú aj populárni umelci, a nepochybujem, že je ich viac, ako tí, ktorých si vymenoval, tak je zrejmé, že situácia je zlá. Kríza si žiada odpovede. Berlin Manson, Kvlt_Crew či Dušan Vlk a ďalší – nie je možné splošťovať ich do fázy, že ide len o reakciu na súčasnú situáciu. Táto tvorba má širšie rozmery, spoločenské, ideologické.

Asi jediný mainstreamový muzikant, ktorý priamo podporil protesty proti Ficovej vláde, je Paľo Habera. Neskôr sa k otvorenej kritike dilentantskej komunikácie ministerky kultúry pridala Zuzana Smatanová. Máme však minimálne dve desiatky áčkových populárnych interpretov s veľkým vplyvom na masy, ktorí sa nedokážu zastať demokratických princípov a ticho sa prizerajú otvoreným autoritárskym tendenciám, ako je konzistentné rušenie regulačných a kontrolných mechanizmov, zmocňovanie sa verejnoprávnych médií či podporných fondov a pod.

Absolútne chápem, že toto prizeranie môže vyvolávať emócie, avšak každý má svoje dôvody, a my ich nepoznáme. Zároveň mám stále pocit, že kritických hlasov z mainstreamovej strany spektra je na Slovensku omnoho viac ako v Česku. Témy možno nie sú tak vyhrotené, beriem, Slovensko však každopádne vedie.

Fvck_Kvlt bol aj témou 144. čísla Fullmoonu. Reportážny longread si tam postavil na tvojej ceste do Trnavy, kde si strávil víkend v spoločnosti Denisa Banga.

U Denisa ma zaujal hneď prvý album Kvlt Teachings, a ten záujem ešte prehĺbil Zabijem Sa!. Oslovilo ma to z viacerých uhlov – výpoveď, undergroundový zvuk v niečom pripomínajúci americkú ulicu, samotný fakt, že to celé prišlo zdola. Zároveň som cítil, že niektoré z vecí, o ktorých rapuje, nepochopím, pokiaľ nespoznám to prostredie. Výlet do Trnavy, kde som nikdy predtým nebol, mi prišiel ako zaujímavý nápad.

Samozrejme, určitá genéza vzťahu tam bola, Denis bol u mňa v rozhlasovej relácii Art Café, ktorú robím pre český rozhlas, zahral fantastický koncert na Moody Moon Noize a podobne. Zároveň sme sa už predtým poznali so Žakhélesom, s Matejom (pozn. Edúv Syn) a ďalšími. Komunita, ktorú tvoria svojimi koncertmi a releasmi prirodzene vyžadovala pozornosť. Jedného dňa sme si s Denisom volali a oznámil mi, že o 14 dní hrá v Trnave koncert s kapelou The Wilderness. Prišlo mi to ako super príležitosť, kúpil som lístok na vlak a išiel na dva dni do Trnavy. Všetky detaily sú v článku, ladili sme ho dlho a som na neho patrične hrdý.

Postrach okolí? (Fvck_Kvlt)

Keď som videl Denisa vystupovať prvýkrát s The Wilderness na Transforme v Tábore, prišlo mi, že v jeho prejave je niečo až spasiteľské.

Zároveň je tam pomerne výrazná sebareflexívna stránka, a tiež to, akým spôsobom sú jednotlivé albumy funkčné a uzavreté ako celok, ale zároveň prepojené, ako spolu komunikujú. Takto to robí málokto. Jeho umelecká genéza je fascinujúca.

Je sympatické, keď dávajú renomovaní umelci priestor novým mladým tváram. Na Slovensku to dlhodobo robí napríklad Jana Kirschner, Fvck_Kvlt takto upriamil pozornosť na Parisa, Mishina, Arletu. You name it.

Áno. Silné osobnosti s tým nemajú problém a považujú to za prirodzenú súčasť procesu. Zároveň, ak niekto nie je taká silná osobnosť, môže prevládnuť strach z potencionálnej "konkurencie".

Aby sme neoscilovali len okolo Československa. Si známy tým, že veľa cestuješ nielen po showcaseových festivaloch. Je nejaká iná krajina, ku ktorej zvuku špeciálne inklinuješ?

Som veľkým a dlhodobým milovníkom španielskej kultúry a spôsobu toho života – určitej pozvoľnosti. Emócie v tamojšej hudbe sú výnimočné. Je to klišé, no temperament robí veľa. Som tiež veľkým fanúšikom Rosalíe, u ktorej albumov vnímam ten istý fenomén ako u Fvck_Kvlta. Koncepčné, fungujúce ako celok, ale zároveň komunikujúce medzi sebou navzájom.

Tri roky po sebe som bol na sevillskom festivale Monkey Week. Súčasná vlna umelcov v Andalúzii je extrémne plodná a robí neuveriteľne kreatívne veci. Mohlo by sa zdať, že flamenco je tradičná, niekedy až autokraticky pôsobiaca bublina, zároveň si ho však nová vlna umelcov ohýba neuveriteľným spôsobom. Napríklad také Califato ¾ alebo Angeles Toledano, ktoré flamenco kombinuje s elektronikou. Rocío Marquez, ktorá natočila album s producentom Bronquío - v podstate flamenco a rave. Spojené zdanlivo nespojiteľné. Fascinuje ma sledovať, ako sa umelci prostredníctvom tvorby vyrovnávajú s kolektívnym vedomím, historickým a kultúrnym pozadím. Príde mi tiež zaujímavé, že zatiaľ čo prepájanie folklóru so súčasným zvukom je napríklad, a nielen v Španielsku, bežnou praxou, u nás sa to deje pomerne málo.

Domáci profesionáli z hudobného odvetvia často v zahraničí rozprávajú o tom, že na to, aké je Slovensko malé, je tu strašne veľa dobrej a rozmanitej hudby. V praxi sú šance tunajších interpretov presadiť sa v zahraničí minimálne, pretože konkurenčná, nielen západná hudobná produkcia je enormná. Myslíš si, že je v tom priama úmera? Počet obyvateľov = počet umelcov = počet známych umelcov?

Tak úmera v tom samozrejme musí byť, najmä čo sa týka objemu populácie. Zároveň je potrebné uvedomiť si, že my sme do procesu nastúpili reálne až v 90. rokoch, keď na západe už boli všetky mechanizmy produkcie a distribúcie hudby zabehnuté. Všetko sa už vedelo, všetko bolo vymyslené. To, čo sa deje dnes, sú len variácie na pevne ukotvené systémy šoubiznisu.

Toto bude trochu pesimistické, ale pre gitarovú kapelu u nás je takmer nemožné dostať sa za hranice. Hudobný objem prichádzajúci z Ameriky či z Anglicka je obrovský. Zároveň sa opakovane zabúdame pozerať na bližšie hranice. Práve som sa vrátil z festivalu z Poľska, kde som na diskusii hovoril, že ak si niekto myslí, že ho počas koncertu na showcase festivale uvidí agent z Glastonbury a zavolá ho tam hrať, tak na to rovno zabudnite. To sa nedeje.

Všetkým mladým kapelám radím, aby chodili hrať do Poľska, do Česka, do Maďarska, aby nadviazali vzťahy, spoznali ľudí, rozbehli spolupráce. Toto sú tie príležitosti, ktoré sa núkajú a je potrebné ich využiť.

Prečo domáci umelci nechodia, hádam s niekoľkými metalovými výnimkami, do týchto krajín hrávať?

Je to otázka peňazí, ktorá je u 90 percent prípadov začínajúcich umelcov nevratná. Ale presne ako si povedal – metalisti, pankáči okolité krajiny obchádzajú. Treba si uvedomiť, že určitá miera obetovania času, komfortu aj "srdíčka" a nadšenia je jednoducho nutná.

Chcel by som sa ešte vrátiť k showcaseom. Samozrejme, ide o určitú formu uzavretého sveta, bublinu, ale zároveň sa vráťme do doby spred pätnástich rokov, keď existovali takéto festivaly možno tri – Eurosonic, Great Escape a Reeperbahn. Dnes ich máme mnoho a pre kapely to predstavuje obrovskú príležitosť.

Michal Pařízek Zdroj: Andrea Petrovičová

Padlo tu už mnoho názvov – Monkey Week, Eurosonic, MENT, SHARPE, Reeperbahn, Great Escape. Môžeš povedať, ktorý je za teba naj?

Môžem a mám na to aj taký vzorec (smiech). Jeden z najlepších je MENT, veľmi dobrý je SHARPE, na španielsky spievajúce akty je rozhodne najlepší Monkey Week, ktorý je vstupnou bránou do Európy pre všetky latinsko-americké projekty. A vzorec spočíva v tom, že všetky tieto festivaly vychádzajú zdola, nie je to inštitucionalizované alebo robené výhradne za účelom zisku. Tieto festivaly iniciujú ľudia, ktorí sa hudbe úprimne a dlhodobo venujú. Je to na tých podujatiach veľmi vidieť aj vďaka tomu, že majú vygenerované reálne publiká a fanúšikov, ktorí organizátorom každoročne veria, veria ich dramaturgickému rukopisu, vedia, že to bude skvelé.

Slovinský MENT ťaží z toho, že tam má každý blízko, Ľubľana je historickou aj súčasnou križovatkou medzinárodných ciest. Odráža sa to na internacionalite vystupujúcich aj návštevníkov.

MENTu by sa dal pokojne venovať samostatný rozhovor. Ja verím, že úspech spočíva v selekcii, v konzistentnej a kvalitne odvádzanej robote, ktorá sa odráža na relevantnom príjme zo vstupeniek. Autenticky pracujú aj s možnosťami lokalít, kam umiestňujú scény – hrad, kino ale aj punkové kluby na Metelkovej. Keď sa v Prahe organizoval Nouvelle Prague, riešilo sa, že "predsa nebudeme delegátov brať do Futura, tam je špina". MENTu je to jedno. Je v tomto uveriteľný, autentický, charizmatický.

Máš obľúbený festival aj z radov veľkých open-airov?

Roky som jazdil na Primaveru do Barcelony. Prestal som, pretože je to na mňa už veľmi masové. V tomto bode by som nemohol nezmieniť Pohodu, a nejde len o to, že je to rozhovor pre Hudba.sk, hovorím to pri všetkých rozhovoroch kdekoľvek. Pohoda je unikátna. Mám silný vzťah ku Colours of Ostrava, som im vďačný, že nám dávajú voľnú ruku v rámci dramaturgie pódia, a to pódium kurátorujeme naozaj radi.

Baví ma aj taliansky Beaches Brew, ktorého dramaturgické základy v prvých rokoch položil Bob Van Heur z Le Guess Who. Festival pri mori, krásne prostredie, dobrá selekcia, a navyše zadarmo. Dve pódiá, päť-šesť kapiel denne, na záver DJ, ideálka, stíhaš vidieť všetko, nemusíš sa nikam hnať. Býval to garážový festival a takto pekne sa to vyvinulo. Šéfovi Beaches Brew Chrisovi Angiolinimu som tento rok na Eurosonicu strčil do ruky platňu Eriky Rein. Bola to náhoda, ten vinyl som mal pôvodne pre niekoho iného. Dopadlo to výborne, na MENTe mi oznámil, že by Eriku Rein rád na festival bookol.

100% najobľúbenejším festivalom však zostáva neohrozené Le Guess Who.

Prečo?

Najlepšia príležitosť vidieť úplne nové projekty a unikátne zostavy z celého sveta. Príklad toho, ako by sa mal robiť festival s názorom a posolstvom. Veľký priestor tam dostávajú kurátori, jedným z prvých bol napríklad Michael Gira zo Swans. Le Guess Who je absolútne unikátny zážitok a odporúčam to každému. Myslím, že každý, komu som to odporučil, sa odtiaľ vrátil nadšený a ťaží z toho.

Vo svojej novinárskej praxi si robil rozhovory so stovkami umelcov. Stalo sa ti niekedy, že si po rozhovore na umelca zmenil názor?

Zmenil asi úplne nie. Ja verím na poctivú prípravu, vždy sa snažím pozerať na posledné rozhovory interpreta, všímať si, ako hovorí, ako pôsobí. Preto viem, čo čakať. Určite boli ľudia, ktorí ma prekvapili pozitívne. Fakt som si užil rozhovor s Bryanom Ferrym, čo je veľké meno, jeden z najslávnejších ľudí, s ktorým som mal tú česť. Na telefonát som od jeho manažmentu dostal desať minút. Hovoril extrémne pútavo, užíval si to. Po desiatich minútach do toho vstúpila tretia strana, že posledná otázka a končíme, a Bryan povedal, že nie, pokračujeme. Bolo cítiť, že ho to baví, čo je vždy veľmi motivačné.

Jeden z veľkých zážitkov prebehol v Seville, kde som robil rozhovor so spevákom menom Tomas de Perrate. Patrí k asi siedmej generácii flamenco spevákov z dedinky Utrera v Andalúzii, kde táto kultúra vznikla. Prekladateľ sa mi potom priznal, že sa musel viackrát pozastaviť a dopýtať sa ho, ako myslel to či ono, pretože Tomas rozpráva s výrazným andalúzskym prízvukom. Bolo to extrémne milé, osobné a silné, cítil som, že som sa v rozhovore dotkol niečoho omnoho hlbšieho, ako je pop music. Rozoberali sme históriu otroctva, to, akým spôsobom sa to podpísalo na genéze flamenca, a podobné témy.

Na instagrame ti svieti aj fotka s nottinghamskými punkáčmi Sleaford Mods.

Áno, na nich som dostal na Colours od Ostrava päť minút pred koncertom (smiech). Tá nahrávka reálne trvá šesť minút a 38 sekúnd, ale je pravda, že mi toho stihli povedať strašne moc.

Máš ešte po toľkých skúsenostiach pred rozhovorom stres?

Vždycky. A myslím si, že je to zdravé. Určité penzum trémy a rešpektu je vlastne žiadúce. Nemalo by ťa to ovládnuť, ale zároveň to človeka drží v pozore. A nebudeme si klamať, so silou našich médií a našich trhov sa k tým skutočne veľkým menám dostaneme len veľmi málokedy.

Ako náročné je z pozície šéfa Full Moonu dostať sa k veľkým umelcom? Pamätám si, že sme spolu riešili Sigur Rós po tom, čo vydali posledný album, alebo The Smile. Žiaľ nevyšlo ani jedno.

S Tomom Skinnerom z The Smile sa to nakoniec podarilo, rozhovor sme ale robili dva mesiace po tom, čo sme mali The Smile ako hlavnú tému.

Dostať sa k umelcom je čím ďalej ťažšie. Je logické, že manažment áčkových umelcov si veľmi dôkladne vyberá médiá. Ďalším aspektom je to, že rozhovory sa robia v rámci nejakého runu alebo cyklu, ktorý začína cca. tri mesiace pred releasom albumu. K nahrávke sa teda musíš dostať včas, musíš byť v kontakte s labelom, ideálne mať priamy kontakt, musí tam byť support zo strany festivalu alebo promotéra, ktorý od teba ten rozhovor potrebuje, lebo si aj prostredníctvom neho propaguje koncert, a podobne. Nie je to úplne jednoduché. Málokedy sa stane, že niekto príde a na mieste dá päť rozhovorov. Naposledy sa to stalo u Billie Eilish, ktorá dávala dokonca aj televízne rozhovory.

Strašne to tiež závisí od človeka, s ktorým riešiš na druhej strane administratívu a detaily. V tomto sú kontakty neoceniteľné. Napríklad Tony Duckworth, Angličan žijúci v Poľsku, ktorý zomrel pred niekoľkými rokmi, a ktorý zastupoval label a distribučku Play It Again Sam (PIAS), dokázal zariadiť takmer nemožné. Bol to skvelý, aktívny človek, kamoš, mal vzťah k Full Moonu. Dlhé roky sme dokonca riešili aj potenciál poľskej mutácie časopisu.

Tu v Česku je zase super Veronika Douglas z Universalu, ktorá nám dohodila viacero zaujímavých vecí. Načrtla sa tam aj možnosť robiť rozhovor s Robertom Smithom z The Cure v rámci albumu Songs of a Lost World, na čo som prirodzene reagoval tým, že samozrejme, aj keby som mal kvôli tomu vyjsť o polnoci z postele (smiech). Nakoniec to nevyšlo, ale dostal som echo o tom, že Robertovi sa Full Moon s The Cure páčil.

Veľkým zážitkom bola press konferencia Rosalíe na Primavere, trvala síce pomerne krátko a priestor na otázky dostali len tie najväčšie španielske médiá. Aj tak však bolo cool vidieť ju bezprostredne reagovať.

Máš v rámci rozhovorov aj bizarné zážitky?

Jeden veľmi pekný mám z Pohody s legendárnym bubeníkom Tonym Allenom. Dostal som štvrť hodiny, sedeli sme spolu v unimobunke s asi pätnásťcentimetrovým jointom a dvanásťročnou whisky, ktorú mi nalial do plastového kelímku. Na tento rozhovor spomínam rád (smiech).

Zrejme neprekvapí, že zbieraš vinyly. Čo pre teba vinyl reprezentuje?

Nepovedal by som, že som typický zberateľ, určite nemám kolektorskú mániu alebo čosi také. Skrátka to tak nejak patrí k veci. Spätne ma mrzí, že som v polovici 90. rokov svoju pôvodnú kolekciu rôzne rozpredal či rozdal, takže som začal znovu až niekedy pred pätnástimi rokmi. Baví ma objavovanie, hľadanie, prehrabávanie sa v starých bedničkách, v second-handoch v Berlíne, klasika. Mám rád ten rituál, pustiť si veci z vinylu. Spôsob sústredenia na hudbu je automaticky iný, intenzívnejší. Na chuť som tomu znovu dvojnásobne prišiel počas pandémie, kedy som počúval rôzne série platní bez toho, aby som robil čokoľvek iné.

Keď sme načreli spôsoby počúvania, používaš streamovacie platformy? Ako sa staviaš k diskriminačnému pomeru odmeny umelcom napríklad u Spotify?

Som presvedčený o tom, že možnosť počúvať kvantum nahrávok prostredníctvom streamov vedie k tomu, že súčasná hudobná scéna je tak farebná a rozmanitá, ako je. Mnoho ľudí to naučilo veľa vecí. Je fantastické, že si môžeš pustiť čokoľvek z histórie populárnej hudby, je super, že sa dozvieš o nejakých nových menách a prakticky okamžite môžeš počúvať hudbu. To je ten optimistický pohľad.

Druhou vecou je odmena autorom, téma na knihy. Hudba je jediná umelecká disciplína, ktorá je v určitej miere kvality a dostupnosti úplne zadarmo. V pravom slova zmysle toto neplatí pre žiadnu inú umeleckú disciplínu. Chceš ísť do galérie, do divadla alebo na film = musíš zaplatiť vstupné. To je problematické a rozpráva sa o tom pomerne málo. Áno, máš tam nejaké reklamy, ale je neuveriteľné, že aj keď nič neplatíš, stále si môžeš na Spotify a iných službách vypočuť čokoľvek.

Prečo sú stále len jednotky umelcov, ktorí svoju hudbu zo Spotify stiahli?

Veľkí umelci si tým nejaký príjem generujú a drvivá väčšina z nich je zastupovaná distribútorom, ktorý o týchto veciach rozhoduje. Nie je to úplne jednoduchá otázka. Spotify hovorí: máme tu takúto službu a vy ju môžete a nemusíte využiť. To, že z toho nemá príjem tá malá kapela, to je iná vec, ale skutočne sa môže rozhodnúť a je len na nej, či tam bude alebo nebude. Najproblematickejšie mi stále príde to, že to môžu ľudia počúvať zadarmo.

Akú hudbu si si dnes púšťal?

Nakoľko som sa akurát vrátil z festivalu Sea You z Gdaňsku, počúval som si veci, ktoré som spoznal tam – Quantum Trio či Hatti Vatti. Pomerne dosť počúvam nový album Use Knives alebo debut Heartworms, ktorí hrajú u nás na našom stagei na Colours of Ostrava.