Ladislav Fančovič je jedným z najrešpektovanejších slovenských hudobníkov, ktorý si zaslúži pozornosť širšej verejnosti. Odborníci doma aj ďaleko za hranicami Slovenska totiž o jeho nevídanom talente už dávno vedia. Sympatický hudobník stabilne spolupracuje s najlepšími a aj tie najnáročnejšie skladby známych skladateľov sú v jeho prevedení zárukou nezabudnuteľného zážitku.
Pri prezeraní materiálov o vás som nadobudla dojem, že ste človek, ktorý nepozná neúspech, respektíve ak, tak iba minimálne. Študovali ste na najlepších školách, štúdium zakaždým ukončili s vynikajúcimi výsledkami, každý projekt, na ktorom sa podieľate, končí úspechom. Ak sa mýlim, tak ma opravte.
Som presvedčený o tom, že keď robíte svoje povolanie s úprimným zápalom, tak výsledok ani nemôže byť iný. S takýmto nastavením je veľký predpoklad, že stretnete tých správnych ľudí, ktorí vám pomôžu k naplneniu vašich predstáv a snov. Samozrejme to chce tiež obrovskú dávku šťastia a dôležité je byť na správnom mieste v správny čas. Z prípadných neúspechov je vždy lepšie sa poučiť do budúcna, než byť sklamaný, nahnevaný, zatrpknutý. Čo sa niekedy ľahšie hovorí, ako koná. (úsmev)
Vraví sa, že cesta k úspechu je vydláždená trpezlivosťou, vytrvalosťou, ale i nezdarmi, z ktorých sa však máme poučiť. Ktoré "nevydarené" situácie vo vašom živote boli pre vás v tomto smere neoceniteľnou skúsenosťou a hnacím motorom?
Už pomerne skoro som zistil, že na to, aby som mal na koncertnom pódiu dobrý komfort, musím byť naozaj dobre pripravený a nič nesmiem nechať na náhodu. A ani nesmiem ísť pred publikum s pocitom, že "to nejak zvládnem", pretože sa to môže otočiť proti mne. Iba takýmto spôsobom, hlavne pri naštudovávaní komplikovanejších diel, môžem mať nad skladbou nadhľad a vyhnem sa tomu, aby ma lavína hudby zmietla zo svahu.
Spomínate si aj na zásadný moment, keď ste si mohli vydýchnuť a povedať si, že vaša kariéra sa uberá tou správnou cestou a už nie je možné šliapnuť vedľa?
Dúfam, že tento pocit ešte tak skoro nezažijem. (úsmev) Kariéra a vývoj umelca je kontinuálny proces, ktorý sa neustále vyvíja. Jeho súčasťou je aj kritické myslenie a neustála kontrola - či už jednotlivých elementov hry na hudobnom nástroji, hudobnej predstavy, atď. a sebareflexia. Myslím, že v momente, keď je umelec spokojný sám so sebou a so svojou kariérou, je najvyšší čas ísť si užívať zaslúženú penziu.
Chápem, že pohybovať sa v umeleckej sfére môže byť pre niekoho nestabilnou prácou, no ako sa na hudbu ako životný chlebíček, pozerá umelec s vašimi skúsenosťami a renomé?
Na hudbu sa vôbec nepozerám ako na životný chlebíček. Je to súčasť môjho života, som s ňou tak spojený od detstva, že si bez nej už dlhé roky nedokážem predstaviť svoj život. To, že raz ste docenený viac a inokedy menej, je úplne prirodzené. A čím viac to človek rieši, tým je to horšie. Už viackrát sa mi potvrdilo, že "vesmír", aspoň pre mňa, funguje v týchto veciach úplne dokonale a dá vám to, o čo si s pokorou a čistým srdcom zažiadate. Možno niekedy iba trochu inak, ako som to pôvodne chcel... (smiech) Teraz nemám na mysli konkrétne veci ako dom či auto, skôr pocit, ku ktorému sa chcem dopracovať, či už ide o pocit naplnenia v tom, čo robím, alebo v túžbe po novom smere, ktorý by mal zmysel.
Taktiež som sa dočítala, že rád siahate po veľmi náročných a málo hrávaných skladbách, ktoré sa z dôvodu technickej náročnosti zriedkavo objavujú v koncertných programoch. Prečo? Je to čisto kvôli vášmu osobnému napredovaniu? Alebo vás jednoduchšie skladby, laicky povedané, už nudia?
Boli časy, keď som s vervou cvičil virtuózne transkripcie Horowitza alebo Cziffru, počas štúdií ma uchvátili náročné opusy ako Lisztova Sonáta h mol, 3. klavírny koncert S. Rachmaninova či Ravelov Gaspard de la Nuit. V tom čase to bolo z čistého fanatizmu k tej hudbe, ale aj kvôli zvládnutiu stále náročnejších mét. Ostatné roky sa venujem z veľkej časti hudbe prvej polovice 20. storočia, kde stále nachádzame klenoty, ktoré upadli do zabudnutia. Niektoré dokonca so slovenským kontextom – napríklad klavírna tvorba bratislavského rodáka Ernesta von Dohnányiho, ktorú (okrem iného) systematiky nahrávam a nedávno mi vyšlo už tretie CD s jeho hudbou.
Ktorá skladba vás naposledy poriadne potrápila a aký dlhý čas potrebujete k jej bezchybnému nácviku?
Jednou z najväčších výziev posledného obdobia bol krásny a extrémne náročný klavírny koncert Oľgy Kroupovej, ktorý som premiéroval na festivale Nová slovenská hudba 2021. Alebo dve nové skladby pre klavír a saxofónové kvarteto od Giorgia Colomba Taccaniho a Uroša Rojka, ktoré som mal česť premiérovať so svetovo uznávaným Raschèr Saxophone Quartetom na jar 2022.
Intenzívne sa venujete tiež interpretácii a propagácii slovenskej hudobnej tvorby. Čím je pre zahraničnú odbornú verejnosť výnimočná? Počuli ste niekedy z úst kompetentných zaujímavé názory na Suchoňa, Zeljenku, Bergera, a pod.?
Veľmi často sa stretávam so skvelými spätnými väzbami na slovenské diela. Milo ma napríklad pre pár týždňami prekvapil záujem jedného amerického muzikológa o hudbu Romana Bergera. Oslovil ma ako člena Bergerovho tria s otázkami ohľadom jeho hudby. Podobných zážitkov mám viac a vždy ma nesmierne potešia.
Ako sa pozeráte na svetoznámych skladateľov vy? Vysvetlím moju otázku: Počas štúdia ste sa oboznamovali aj s ich súkromným životom, dôvodmi, prečo tvorili tak, ako tvorili. Je vám preto niektorý z nich sympatickejší než iný a hráte ho radšej? Alebo vnímate výlučne ich diela?
Spravidla vnímam autorov cez ich hudbu a cez to, ako so mnou rezonuje. Na dokreslenie obrazu a kontextu k jednotlivým dielam je dôležité vedieť o autoroch a pozadí vzniku diel čo najviac, ale v momente, keď ste na pódiu, sa stávate spoluautorom interpretovanej skladby a vdýchnete jej svoju vlastnú pečať. Preto je každá interpretácia diela, aj tým istým hudobníkom, vždy iná. Závisí od množstva okolností – momentálnej kondície, psychického rozpoloženia, nástroja, na ktorom hráte, akustiky, prípadne kvality orchestra, atď.
Zdroj: Jan LukasKompaktné duo tvoríte s virtuózom Milanom Paľom. Pamätám si, že počas jeho nedávneho vystúpenia v Slovenskej filharmónii ľudia ani nedýchali. Je pre vás to, s kým sa objavíte na javisku, dôležité pri rozhodovaní sa, ktorý projekt prijmete?
Pri zvažovaní ponúk je tento fakt pre mňa nesmierne dôležitý a dôkladne premýšľam, s kým budem spolupracovať. Nejde o nejaké elitárstvo, ale o to, aby bol výsledok zmysluplný a aby sme si hudbu aj skúšobný proces aj my sami užili a mali z nej duševný pôžitok. Špeciálne pri komornej hudbe je nesmierne dôležité, aby ste so spoluhráčmi boli na podobných vlnových dĺžkach, vedeli komunikovať (hudobne aj verbálne) a boli kompatibilní. A čím väčšie obsadenie, tým je to komplikovanejšie z každej stránky.
Je o vás dobre známe, že okrem klavíra si vás získal i saxofón. Čím konkrétne?
Svojou vibráciou, možnosťou tvorby a modelovania tónu. V tomto je to diametrálne odlišný nástroj od klavíra, kde ste na základe fyzikálnych zákonov po zahratí tónu odkázaní na to, že tón už bude len slabnúť, až úplne zmizne. Úžasnou devízou dychového nastroja je, že znejúci tón môžete zosilniť alebo stíšiť kedy sa vám zachce. Ale najsilnejším momentom je pre mňa to, ako saxofón rezonuje a vibruje s celým telom hráča. To je niečo, čo sa pri klavíri nedá zažiť.
Na klavíri hráte od detstva, saxofónu sa venujete ostatných deväť rokov. Aké je to začínať s hrou na hudobnom nástroji ako dospelý človek? Pomáhajú v tomto ohľade dlhoročné skúsenosti s hraním, i keď na iný hudobný nástroj?
Napriek tomu, že klavír a saxofón sú dva úplne odlišné nástroje, môžem povedať, že som na saxofóne určite napredoval rýchlejšie vzhľadom k dlhoročným hudobným skúsenostiam a vnímavosti, ktorú som nadobudol hrou na klavíri, než keby som na žiadnom nástroji nehral. Zásadný zlom ale pre mňa znamenalo štúdium klasického saxofónu v holandskom Tilburgu, kde som sa ohľadom hry na saxofóne dozvedel informácie, ku ktorým sa na Slovensku nedá dopracovať, keďže tento nastroj je, najmä v klasickej hudbe, u nás ešte stále "v plienkach".
Čisto iba otázka pre zaujímavosť. Ak náš rozhovor číta človek, ktorý by sa začal rád venovať hre na hudobnom nástroji a má už povedzme okolo štyridsiatky, aký by ste mu odporučili? Alebo je to pasé a mal by si zvoliť iný koníček?
Na to sa naozaj nedá jednoznačne odpovedať, pretože každému sedí iný nástroj, treba si vybrať podľa pocitu. A potom vyskúšať, či vám zvolený nastroj aj naozaj fyzicky sadne. Stretol som sa už s ľuďmi rôznych vekových kategórií, ktorí začali s hrou na nejakom hudobnom nástroji neskôr, takže ak je chuť, treba to skúsiť. Ako koníček je akýkoľvek hudobný nástroj skvelý nápad. Ale pokiaľ sa tomu chcete venovať profesionálne, treba počítať s tým, že umenie je celoživotná rehoľa, ktorej sa podriaďuje všetko ostatné a bez denno-denného cvičenia to jednoducho nepôjde... A sú aj niektoré nástroje, na ktoré keď nezačnete cvičiť ako malé dieťa, tak už nedobehnete vlak a nedokážete sa stať profesionálom na špičkovej, medzinárodnej úrovni.
Ako často trénujete v súčasnosti vy? A ste prísny na svojich spolupracovníkov?
Každý to má inak, ja napríklad, okrem bežných každodenných povinností, cvičím každý deň bez ohľadu na to, či je víkend alebo sviatok, minimálne dve-tri hodiny na saxofóne a dve hodiny na klavíri. Keď sa pripravujem na niečo náročné, zvykne to byť aj extrémne veľa – kľudne aj 10-12 hodín denne – vždy to závisí od toho, čo ma v konkrétnom období čaká. Prísny sa snažím byť hlavne na seba, pretože keď prídete na skúšku stopercentne pripravený, tak je to aj motivácia pre kolegov, z ktorých väčšina sú profesionáli, ktorí si nedovolia prísť nepripravení. A každý inteligentný hudobník veľmi skoro príde na to, že svojou dobrou prípravou šetrí čas a aj nervy všetkým ostatným. (úsmev)
Svoje skúsenosti si nenechávate pre seba, ale odovzdávate ich aj ďalej. Ste organizátorom niekoľkých festivalov a v rámci projektu Saxophobia Bratislava dávate príležitosť mladým študentom zviditeľniť sa. Dokáže o sebe povedať, že máte nos na talenty?
Stáva sa často, že talent viem identifikovať rýchlo. Niekedy to ale nemusí byť až také jednoznačné, pretože môže byť skrytý pod nánosom zlozvykov a nesprávneho pedagogického vedenia, čo je na Slovensku (s alarmujúcim počtom vyše 20 konzervatórií), žiaľ, dosť bežné. Majstrovské kurzy Saxophobia Bratislava organizujeme každoročne práve preto, aby sme študentom saxofónu dali možnosť pracovať pod vedením špičkových zahraničných pedagógov.
Máte vo vyhliadke aj ďalší hudobný nástroj?
Každú chvíľu sa nejaký objaví, takže moja zbierka sa rozrástla do vskutku monštruóznych rozmerov. No ak sa pýtate na to, či okrem klavíra, organu a piatich druhov saxofónov chcem začať cvičiť ešte na niečo ďalšie, tak odpoveď je, že zatiaľ nemám kedy.
Aby toho nebolo málo, v roku 2011 ste zhmotnili svoju dlhoročnú lásku k starému jazzu a založil swingový orchester Fats Jazz Band. S akými očakávaniami vznikol? Predsa len, jazz u nás na Slovensku dodnes nie je mainstreamový žáner.
Založenie Fats Jazz Bandu nesledovali žiadne očakávania, išlo iba o to, že som chcel hrať túto hudbu. A tak som jedného dňa obvolal kolegov a nahovoril som ich na toto bláznovstvo, ktoré trvá už vyše 11 rokov. V tom čase som bol uchvátený hlavne nahrávkami Thomasa "Fats" Wallera, preto Fats Jazz Band. Čo sa vlastne postupom rokov stalo takmer minulosťou, pretože k cca 40 piesňam z repertoáru Fatsa Wallera pribudlo ďalších vyše 160 skladieb od množstva iných jazzových velikánov z rokov 1920 – 1950 a v rámci slovenskej hudby sme dokonca zabŕdli až do 50. rokov, kedy sa tu hrali krásne, rýdzo swingové piesne.
Fats Jazz Band hrá autentickú hudbu z prvej polovice minulého storočia americkej, anglickej, nemeckej, českej a domácej proveniencie. Členovia orchestra hrajú na originálnych historických hudobných nástrojoch z 30. rokov. Kde ste k nim prišli?
Nástrojový park orchestra je stále sa vyvíjajúci proces. Keď sme v roku 2011 začínali, každý z nás hral na jednom, maximálne dvoch nástrojoch. Postupom času sa tento arzenál rozšíril na vyše dvojnásobok, vďaka čomu orchester znie každým rokom farebnejšie. Na našich CD sme použili aj píšťalový organ alebo elektrický Hammond organ zo 40. rokov, na poslednom CD dokonca čembalo, ktoré v jazzovom kontexte znie naozaj fantasticky.
Väčšina nástrojov bola vyrobená v USA, odkiaľ sa nám ich podarilo kúpiť. Ale občas sa pekný americký starožitný a funkčný kúsok objaví aj v Európe. Špeciálnou záležitosťou je údržba týchto nástrojov, pretože, povedzme si to otvorene, častokrát prídu "staré šunky", ktoré treba opraviť, vyčistiť a dať do hrateľného stavu. Som veľmi rád, že sa mi za tie roky podarilo získať aj túto zručnosť a mohol som si vybudovať malú dielničku, kde môžem všetky tieto opravy vykonávať.
Máte pred sebou perný víkend a ďalší ročník Golden Age Festivalu, kde si nielen zahráte, ale aj ho organizujete. Na čo sa môžu jeho priaznivci tešiť tento rok?
Tento rok čaká nadšencov starého jazzu bohatá nádielka. Najskôr to bude vyše storočná ragtime-ová hudba z repertoáru saxofónového sexteta Six Brown Brothers, ktoré pôsobilo v USA začiatkom 20. storočia. Ich originálne aranžmány na originálnych nástrojoch zahrá rovnomenné medzinárodne saxofónové sexteto zložené z hudobníkov z Holandska, Nemecka, Španielska, Česka a Slovenska, pod vedením úžasného saxofonistu a zberateľa hudobných nástrojov Andreasa van Zoelena.
Pokračovať budeme koncertom Fats Jazz Bandu, ktorý predstaví najlepšie kusy zo svojho repertoáru, a vrcholom večera bude hviezda z Veľkej Británie – Benoit Viellefon Orchestra, ktorý bude na Slovensku vystupovať po prvýkrát. Gitarista Benoit Viellefon je jedným z najžiadanejších hudobníkov v Londýne a nahrával hudbu k vyše desiatim dobovým filmom. Na záver večera sa môžu diváci tešiť na spoločnú jam session všetkých hudobníkov, ktorá je každoročne doslova explóziou energie a hudobných nápadov.
Vy nepochybne žijete umením a hudbou. Máte aj bežné záľuby "neumelca", kútik v byte, ktorý nie je s hudbou spojený, kamaráta, s ktorým na pive nedebatujete o muzike a skladateľoch alebo v aute naladené rádio, ktoré vami obľúbené žánre nehrá ani omylom?
Je fakt, že v aute ani doma mi nehrá žiadna hudba, tobôž nie rádio (smiech). Z mojich nehudobných záľub stojí za zmienku moja vášeň pre turistiku, ktorá z časových dôvodov, žiaľ, nie je úplne naplnená. Skvelým relaxom a vyvetraním si hlavy je aj moja ďalšia záľuba – rekreačný beh. S kamarátmi sa ideme, pre tú srandu, popasovať so štafetovým behom na Košický maratón. (smiech)
Kto je Ladislav Fančovič?
Ladislav Fančovič je považovaný za významného predstaviteľa európskeho interpretačného umenia a patrí k najvšestrannejším umelcom na česko-slovenskej hudobnej scéne. Študoval na Vysokej škole múzických umení a na Akadémii múzických umení v Prahe v triede Mariana Lapšanského a na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Wolfganga Watzingera. Doktorandské štúdium absolvoval na VŠMU.
Vo svojom repertoári má viac než 30 klavírnych koncertov. Pravidelne účinkuje ako sólista s orchestrami, akými sú Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Štátna filharmónia Košice, Pražská komorná filharmónia, Filharmonia Zielonogórska, İzmir State Symphony Orchestra, Antalya State Symphony Orchestra, Solistes Européens Luxembourg a ďalšie. V r. 2022 ukončil magisterské štúdium klasického saxofónu na Fontys University v Holandsku. Založil Pressburg Saxophone Quartet a trio The Saxophone Connections a okrem množstva komorných koncertov účinkoval aj ako saxofonista-sólista s Moravskou filharmóniou Olomouc.
Ako klavirista je vyhľadávaným komorným hráčom a stálym členom zoskupení Hugo Kauder Trio a Berger Trio. S husľovým virtuózom Milanom Paľom tvoria výrazovo nekonvenčné a mimoriadne kompaktné duo, ktorého výsledkom je odbornou kritikou oceňovaná séria nahrávok kompletov pre husle a klavír. Ladislav Fančovič nahral viac než 40 CD nosičov. Pôsobí aj ako aktívny organizátor kultúrneho a edukačného života na Slovensku. Je riaditeľom medzinárodného festivalu starého jazzu Golden Age Festival a multižánrového festivalu Hudba Modre. Od roku 2017 organizuje jediné majstrovské kurzy v hre klasickej hudby na saxofóne na Slovensku, Saxophobia Bratislava a pedagogicky pôsobí na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave.
Autorka: Danka Šoporová
