Projekt Baromantika už o niekoľko týždňov prinesie na Slovensko svoj druhý album V hodině smrti. Nové piesne Lenka Dusilová a jej kolegovia predstavia na februárových koncertoch v Bratislave, Žiline a v Banskej Bystrici. Zvuková pestrosť a sila výpovedí album právom radia medzi najzaujímavejšie hudobné počiny v našich končinách.
V čom sa podľa Vás osobne odlišuje najnovší album od Vašej doterajšej tvorby?
Myslím, že je zásadný v hudobnom spojení medzi muzikantmi, s ktorými robím, čo je Beatka Hlavenková, Patrick Karpentski, Viliam Béreš. Je to spoluautorské dielo, každý nosil svoje autorské veci a navzájom sme si slúžili, využívali svoje schopnosti. Som na tejto doske viac interpret než autor, slúžim ako také ústa, prenos emócií.
Čiže je to skôr kolektívne dielo než Vaša osobná výpoveď?
Nie je to sólový album, je to práve kolektívna, respektíve kompilačná výpoveď, kedy sa pohybujeme v určitej spoločnej téme. Doska sa volá V hodine smrti, čo je trošku provokatívne a kontroverzné, ale pre nás je to taká súčasná, generačná výpoveď. Prechádzame "stredom života" a prežívame vo svojich osobných životoch rôzne katarzie a potvrdzovanie si vlastných pováh. A pretože sme nielen kolegovia, ale aj priatelia, tie veci nejakým spôsobom zdieľame, sú okolo nás vo vzduchu. Takže každý nejakým spôsobom vlastne vypovedá medzi riadkami ten svoj príbeh.
Smrť a ten transformačný moment, kedy niečo zaniká a niečo nové vzniká, bolo to kľúčové, čo ste chceli zachytiť?
Áno, nebáť sa prijímať prirodzený tok života. Nebáť sa prejsť tmou a opustiť staré miesto, nezotrvať niekde, kde človek vlastne hnije zaživa. Ja sama by som napríklad nerada taký život prežila.
Otázka je, či ľudia chcú niečo také počuť?
Kto to chce počuť, ten to bude počuť, komu to má niečo priniesť, tak mu to prinesie. Niekomu to len tak prevlaje okolo uší a to je úplne v poriadku. Niekto na to napríklad nemá povahu, alebo nie je ešte dostatočne zrelý a niekto to skrátka nechce počuť, alebo chce žiť nejaký iný život. Každý máme na výber, aký chceme žiť život. Ale na druhú stranu niekedy, keď vám niečo príde do cesty, či nejaká pieseň, informácia alebo fráza z knihy, tak vám to môže neuveriteľne otvoriť oči, jediná veta.
Známym klišé o umelcoch je, že sú takými rozorvanými dušami a množstvo umenia vzniká z ťažkého, temného miesta. Aká je Vaša skúsenosť?
Pre mňa je hudba veľmi veľké svetlo v mojom živote, asi by som bez nej nedokázala existovať. Myslím, že som si skrz ňu vyliečila celkom dosť frustrácií, hoci pár som si ich možno aj spôsobila. Ale myslím, že s tým môžem súhlasiť, že som typ človeka, ktorý potreboval svoje tiene nejakým spôsobom ventilovať cez hudbu, že to bolo liečivé.
Takže pre Vás je tvorba spôsobom ako spracovávať temnotu?
Určite, hudba má liečivú silu. Nie som žiadny ezoterik, ale mám vyskúšané na sebe, že dokáže uvoľniť veľa vecí. Keď dlho nekoncertujem alebo nerobím hudbu, tak sa viem do seba zatvárať alebo sa strácam. Hudba mi pomáha stáť pevne nohami na zemi, i keď je to paradoxné, keďže vtedy vlastne človek tak trochu lieta nad zemou.
Na jednej strane je známa táto terapeutická hodnota hudby alebo umenia ako takého, na druhej strane umelci často vedú sebadeštruktívny, bohémsky život, z ktorého potom čerpajú podnety a námety.
Záleží na tom, či je pre vás motív to, že aby ste mali nejaké zážitky v hudbe, tak musíte robiť špinavé veci. No myslím si, že to nie je dobrý impulz. Ak som niekedy prechádzala nejakými špinavosťami, to nebolo preto, že som chcela byť nejaká zaujímavá hviezda, ale z úplne iných dôvodov.
Vo viacerých rozhovoroch otvorene hovoríte o drogách, i keď inak neventilujete svoje súkromie.
Mne sa zdá, že svoje súkromie ventilujem celkom dosť. Ja sa pri rozhovoroch ošívam, lebo sa paradoxne v tej hudbe dosť otváram. Jediné, čo poznám, je zažité na vlastnej koži a na vlastných emóciách. Môžem stavať len na vlastných zážitkoch z môjho životného príbehu, z toho, čo prežívam. A keď o tom má človek rozprávať, tak je to strašne ťažké, nechce byť príliš konkrétny. Novinári musia z umelcov niečo vytiahnuť a keď sa človeku nechcú rozprávať konkrétne príbehy, tak to je celkom zaujímavý hon, že? (smiech)
No ale, ak môžem, ja by som sa vrátila k tým drogám.
No jasné. (smiech)
Okolo ich užívania panuje veľa mýtov. Ako to cez svoju skúsenosť vnímate Vy, keď ľudia majú možno skreslenú predstavu o tom, aké to naozaj je, podľahnúť drogám?
Ja si myslím, že to nie je realita, ale v podstate útek. Drogy menia vnímanie, takže keď si toho človek dá fakt veľa, tak okrem toho, že to nie je zdravé pre telo a musí si ho zregenerovať, tak si musí aj spracovať nejaké veci. Ja som si cez to potrebovala uvedomiť, že som rada v realite a rada stojím nohami na zemi. Že vlastne mám rada čistú hlavu, pretože viem za seba niesť zodpovednosť a viem, čo robím a tento únik mi vlastne nerobí dobre. Uvedomila som si, že som to robila asi preto, že som si neverila. Hľadala som problémy vo svojom okolí a nebola som schopná si povedať, že to je môj problém a že si to musím vyriešiť ja. To bolo dosť zásadné, celkom dlho mi to trvalo, než mi to docvaklo. Myslím si, že brať drogy nie je dobré, ale sú tu, tak niekto po nich siahne, niekto nie. To sú príčiny a následky. Keď si to niekto dá, tak si to vyžerie aj s tým dojazdom. S tým človek musí počítať a niekedy to fakt bolí.
Zdroj: Adam Holý, 2014Vy ste za ten čas, čo sa venujete hudbe, prechádzali rôznymi svetmi a mám pocit, že od takého mainstreamovejšieho zamerania čoraz viac idete do experimentálnejších vôd. Bolo to vedomé rozhodnutie, prirodzený proces, alebo čo bola tá výhybka, ktorá zmenila Vaše smerovanie?
Myslím, že na tú cestu majú obrovský vplyv ľudia, s ktorými robím, ktorých stretávam a s ktorými ma baví spájať sa. Rada prijímam výzvy. Či už pred pár rokmi alebo moji súčasníci, s ktorými robím - Baromantika alebo Eternal Seekers s Clarinet Factory. To sú ľudia, ktorí na mňa majú vplyv, lebo majú nejaký spôsob práce, skladania. Ja mám zase nejaké vnímanie a navzájom sa ovplyvňujeme a radi prepájame svoje hudobné svety. Napríklad s Beatkou Hlavenkovou robím viac ako 10 rokov a prešli sme spolu celkom kus hudobnej cesty a vidím, že sme sa obe transformovali. Vďaka týmto muzikantom pre mňa hudba nemá žiadne hranice, neberiem ich do úvahy, či už žánrové alebo ako sa pracuje s nástrojmi. Skôr človek vníma tie hudobné nápady - čo potrebujú, čo v nich rezonuje, čo cíti, intuitívne nad tým premýšľa. Vlastne skôr smerujem k nejakej slobode v hudbe.
To je pre Vás ideálny stav, sloboda bez ohraničení?
Je vlastne úplne jedno, či človek hrá hudbu pre divadlo alebo nejaké super pesničky, ktoré sú priamočiare, ale majú emotívny obsah. Pre mňa musia mať nejakú výpovednú hodnotu, to je asi jediné merítko. Chcem byť slobodná v hudbe, ale to neznamená, že sa považujem za nejakého experimentátora. Skôr sa snažím makať na sebe, aby som bola vo svojom hudobnom jazyku čo najslobodnejšia, pretože potom môžem vysielať čo najviac tých emócií, ktoré sú pre mňa v hudbe dôležité.
Ale nemám pocit, že robíme nejakú komplikovanú hudbu. My len pracujeme so zvukmi, nástrojmi a farebnosťou omnoho pestrejšie, než keď si napríklad pustíte komerčné rádio. Tie idú stále v 80. a 90. rokoch, to už je minulosť, dneska súčasní muzikanti, či už v pope alebo akomkoľvek žánri, pracujú s omnoho širšou škálou zvukov a aranží.
Na Slovensku sa to teraz dialo celkom výrazne, že sa silné popové mená začali posúvať hlbšie do alternatívy, špeciálne ženské interpretky ako Jana Kirschner alebo Katka Koščová. Tá sloboda akoby bola nejakým trendom.
Je to je proste vo vzduchu. Máme väčšie možnosti a informácie zvonku, je strašne veľa kapiel, takže vnímame, ako sa pracuje inde. Mne sa to hrozne páči, tento čas hudobný, čo žijeme, viac ako 90. roky alebo napríklad aj obdobie pred desiatimi rokmi. Príde mi to také otvorenejšie, že je možné úplne všetko. A možno na to má vplyv aj to, že to nie je už úplne pod nadvládou veľkých firiem, čomu dosť pomáha internet. Je to síce na jednej strane zložité s peniazmi a obživou, ale na druhej strane môžu byť umelci podporovaní priamo fanúšikmi, hľadať si nové cesty, ako sa dostať priamo k ľuďom. Takže dá sa robiť čokoľvek, len si človek musí hľadať svoje miesto. Je to celé také neukotvené, ale človek je viac svojím pánom. Nemusíte podliehať tomu, ako urobiť nejaký rádiový hit, ak to nechcete robiť. Už nemáte len tú jedinú možnosť ísť k nejakej veľkej firme a robiť obrovské kompromisy.
Je to taká otvorenosť nielen po zvukovej stránke, ale i tej technickej či biznisovej. Vy to teda vnímate pozitívne?
Ja sa toho nebojím. Mňa to vlastne naopak oslobodilo. Lebo ja som sa v modeli toho, že človek potrebuje od firmy peniaze, ale vie, že musí urobiť nejaký kompromis, necítila dobre. Nie som taký typ umelca, vedela som, že robiť rádiohity nie je moja silná doména. Teraz si fakt robím, čo chcem. Hrám na koncertoch len s gitarou svoje pesničky, alebo s Baromantikou, s Clarinet Factory, môžem robiť divadlo a je to super.
Autorka: Michaela Kučová
Plánované koncerty skupiny Baromantika na Slovensku:
18. 2. - Bratislava, Ateliér Babylon (hosť: Longital + krst albumu V hodině smrti)
19. 2. - Žilina, Stanica Záriečie (hosť: Longital)
20. 2. - Banská Bystrica, Záhrada (samostatný koncert)
Foto: Adam Holý
Súvisiaci interpreti: Lenka Dusilová
