Hudbou bola obklopená od útleho detstva. Nečudo, keď človek pochádza zo známej hudobníckej rodiny. Prvé husle držala v rukách už keď mala rok a pol a snažila sa napodobňovať hru svojho slávneho starého otca. Čím všetkým si prešla známa slovenská primáška, huslistka Barbora Botošová? Aká bola jej cesta od klasiky k jazzu a k world music? Kedy sa cíti vo svojej tvorbe slobodne? Aj o tom sa dočítate v našom rozhovore.

Aké boli tvoje hudobné začiatky? Kto ťa inšpiroval? 

V hudobníckych rodinách sú deti odmalička obklopené hudbou. Vidia každodenný muzikantský život, rozhovory o hudbe, cvičenie, muzicírovanie. Je to tak silný element, že buď si to deti vyberú samé od seba a pohltí ich to, lebo to vnímajú ako hru a zábavu, alebo jednoducho dostanú jedného dňa pod stromček namiesto lega malé husličky (smiech).

U mňa to bola láska od najútlejšieho veku. Mám video, kde mám rok a pol a na oslave dedkovej päťdesiatky v roku 1989 stojím medzi piatimi muzikantmi a zvyškom rodiny v útlom byte v Karlovej Vsi a imitujem dedka (Ján Berky Mrenica, pozn. red.), ako hrá arpeggio na husliach. Všetci mi tlieskajú a obdivujú moju schopnosť udržať sa na nohách, keďže tie husličky boli štvrťové – na také zvyknú hrávať šesť-sedemročné deti. Bola som takou atrakciou pre celú rodinu. Keď mi niekto husle zobral, hneď som sa rozplakala. Nebola som ale žiadne zázračné dieťa, rada som sa hrala s kamarátmi ako aj iné deti. Keď som začala chodiť do hudobnej školy a musela som cvičiť nudné etudy, rodičia aj starí rodičia ma museli občas aj nútiť do cvičenia.

Aké okamihy považuješ za miľníky na tvojej hudobnej ceste?

Tých momentov a míľnikov je viac. Ešte v takom tom detskom období, keď som mala asi päť-šesť rokov, sme si s bratom nahrávali vlastné kazety, natáčali videoklipy. Presne ako som spomínala, vnímali sme to ako hru, zábavu. No keď sa tak spätne na to pozriem, bolo to do veľkej miery rozvíjanie muzikality, kreativity a najmä hodiny a hodiny v hudbe. Mali sme napríklad klip na Masquenadu, pričom brat hral na basgitaru – bola to v skutočnosti balalajka a kobylku si vyrobil z lega (smiech). Ja som hrala na detský saxofón a mala som spevácke a tanečné vsuvky.

Veľký zlom však u mňa nastal po mojej prvej návšteve koncertu v Slovenskej filharmónii, kam ma zobral môj dedko. Mala som jedenásť rokov. Dedko bol už po mozgovej príhode. Pamätám si rôzne detaily toho večera. Pamätám si cestu električkou, pamätám si, kde presne v sále sme sedeli, a pamätám si ten pocit, keď huslista vyšiel na pódium, naladil si husle a začala predohra prvej časti Čajkovského koncertu. Tá nádhera sa ma úplne dotkla od prvej sekundy. A huslista bol ešte k tomu aj veľmi pekný kučeravý Talian (smiech). Pamätám si aj jeho meno – volal sa Marco Rizzi. 

Čo sa v tebe zmenilo v ten večer?

Výrazne sa ma to dotklo. Tá krása vyvolala emócie, ktoré som vtedy pocítila prvýkrát. Keď som prišla domov, skúmala som, aké CDčka doma máme. Moja mamka je totiž veľký milovník klasickej hudby. Začala som intenzívne počúvať klasické husľové koncerty a snívala som, že to hrám. To ma poháňalo a motivovalo cvičiť. Ten progres prichádzal veľmi rýchlo. Dostala som sa do triedy Jany Spálovej, jednej z najlepších učiteliek na Slovensku. Ona ma zobrala na prvé súťaže. Na každej som sa ocitla v zlatom pásme, potom prišlo prvé miesto na súťaži Prešporský Paganini, mimoriadna forma štúdia na konzervatóriu, kde sa mi veľmi intenzívne venovala skvelá huslistka Zuzana Paštéková, husľové kurzy u Jindřicha Pazderu, kam som chodila sedem rokov. No a od šestnástich som chodila k Prof. Petrovi Michalicovi na konzervatórium a neskôr aj na VŠMU.

Na začiatku si sa profilovala ako klasická huslistka. Čo ťa neskôr inšpirovalo k tomu, že si sa začala venovať sa inej ako klasickej hudbe?

Áno, mala som dlhé obdobie, kedy som bola fanatik do klasiky. Keď som necvičila, tak som počúvala hudbu vo walkmane, chodila som na koncerty, vedela som naspamäť všetky koncerty, chodila som do archívu požičiavať si noty a partitúry, ktoré som si študovala pri počúvaní, skúšala som si hrať rôzne pasáže a urobila som si zoznam skladieb, ktoré som túžila hrať.

Môj o päť rokov starší brat (Eugen Botoš ml., pozn. red.) bol vždy dôležitým elementom v mojom hudobnom živote. Práve on mi kupoval nové CDčka a zásoboval ma hudbou – zväčša klasickou, lebo vedel, že to milujem. No neskôr, keď som mala asi osemnásť, mi doniesol aj albumy Robyho Lakatoša, Florina Nicolescu, Costela Nitescu, Grapelliho či Didiera Lockwooda. S tým prichádzala opäť nová vlna záujmu. Páčila sa mi tá sloboda v jazzovej hudbe.

Druhým dôležitým elementom bola moja krstná mama Eva Berky, ktorá hrala a spievala s Harrim Stojkom, Timnou Brauer. Keď sme boli na prázdninách v Očovej, doniesla videokazetu, kde mala nahraté turné z Afriky, ktoré práve absolvovala. Pamätám si, ako sme natlačení pozerali v obývačke jej koncert a ja som pocítila veľmi zvláštny a silný pocit, chvenie. Dnes viem, že to bol ten prvý magický dotyk s world music. 

Čiže na jej popud si začala objavovať pre teba novú hudbu? 

Fakt, že som mala tak blízko seba niekoho, kto sa venoval world music, bol určite zásadný. Aj keď u mňa k tomu došlo až o dosť neskôr. Keď som prišla na VŠMU, začala som si uvedomovať, že klasickou sólistkou byť nemôžem, lebo to by som už musela dávno hviezdiť a brázdiť medzinárodné súťaže. Aj keď som často snívala, bola som nohami na zemi. Začala som v tom období inklinovať k iným žánrom a snívala som o prepájaní tej klasickej stránky a tej slobody, ktorú prináša improvizovanie – či už ide o jazz alebo tradičnú hudbu. Bola som ešte veľmi mladá, hudobná predstava sa mi ešte len formovala, no entuziazmus, ktorý som mala, bol ako lavína.

Kedy si začala tvoriť okolo seba kapelu? Skús povedať viac k roli primášky, ktorú si  prevzala po svojom otcovi aj starom otcovi.

Dedko bol veľkým vzorom pre nás všetkých. Okrem toho, že bol skvelý huslista, bol aj veľmi charizmatický a priateľský. Od mojich 18 rokov som hrávala aj v otcovej kapele Violin orchestra Bratislava. Bola to pre mňa veľká škola, čo sa týka hrania v ansámbli, ale aj čo sa týka sledovania celej tej psychológie naokolo. Nie je to jednoduché viesť kapelu a zaslúžiť si prirodzený rešpekt spoluhráčov. Ja som svoju kapelu založila v roku 2008. Mala som 21 rokov. Kapela sa volala Bohémiens. Boli sme mladí, zanietení hudobníci, zažívali sme veľa srandy, hlbokých emócií, prvé veľké pódiá a veľké koncerty. Super bolo to, že sme boli aj priatelia.

Čelila som rôznym vnútorným výzvam – ako skĺbiť klasické hranie s prvkami jazzu a tradície, ako nájsť ten štýlový balans a zvuk kapely, taktiež nebolo pre mňa vôbec ľahké postaviť sa pred päť chlapcov a dúfať, že ma budú ako ženu, primášku akceptovať. Boli aj momenty, kedy bola tá mužská energia citeľná skrze ich prirodzenú súťaživosť. Tie momenty ma v tom čase zneisťovali a istým spôsobom aj zraňovali. Sama som bola mladá, nesebaistá, učila som sa vlastne všetko za pochodu. Tieto momenty však boli odrazovým mostíkom k tomu, aby som hľadala a nachádzala samú seba, svoju hodnotu, smerovanie a jasnú víziu. Naučila som sa počas celej tej 15-ročnej cesty veľmi veľa o sebe, o ľuďoch, o tvorbe, o priateľstve a vzťahoch. Dokázala by som to veľmi široko a filozoficky rozvinúť. Neviem však, či máme toľko času… (smiech).

Skús to zúžiť na nejakú radu, nasmerovanie pre mladých ľudí, ktorí si zakladajú kapelu. Čo by mal líder alebo primáš mať, aby bol úspešný?

Jednoznačne by mal mať jasnú predstavu o tom, čo chce, čo má ako znieť, nie len po zvukovej stránke svojho nástroja, ale v rámci celého aranžmánu. Ja tým, že som hľadala balans medzi klasikou a tým, čo robíme, nachádzala som veľký význam klasických základov vo formovej stránke aranžmánov. Dôležité je byť neustále v hudbe, počúvať novú muziku, zdokonaľovať sa. Jednoducho, každý líder a autor musí vedieť, čo chce povedať, musí vedieť, ako to povedať a čo chce vytvoriť a musí vedieť tú emóciu podať ostatným tak, aby to bolo zrozumiteľné a jasné. Vtedy môže byť výsledok autentický, úprimný a s tým prichádza aj prirodzený rešpekt zo strany spoluhráčov.

Pri kapele Bohémiens si vravela, že sa snažíte prezliekať hudbu rôznych národov a teda aj rómsku hudbu do fraku. Čo to znamená? Následne vznikli Barbora Botošová Band a EthnoJazz project.

Ten frak je samozrejme metafora. Nechcela som ničiť autenticitu a pretvárať tradíciu na klasickú hudbu, to určite nie. No vtedy prichádzalo obdobie, kedy začala napríklad rómska hudba a jej kvalita upadať. Ja som mala okolo seba vždy vzory, ktoré aj keď hrali rómsku pesničku, podanie bolo excelentné, boli použité správne harmónie, melódia, variácie. No žiaľ, tým, že aj niektorí nedbalí, ľahostajní hudobníci začali hrávať rómsku hudbu, začalo to upadať. Frak bol tiež symbolom klasickej hudby a aranžovanej hudby. Používala som vo svojej hre rôzne kadencie, fragmenty z husľových koncertov.

Kapela Bohémiens vlastne plynule prešla do Barbora Botošová Band. Ľudia si kapelu spájali so mnou a nejak sa ten názov nestal zapamätateľným a dostatočne znelým. Veľakrát sa stalo, že som musela vysvetľovať, čo to znamená, alebo že nás uviedli len pod mojím meno. No a EthnoJazz projekt vznikol veľmi spontánne. Arpi Farkaš ma pozval na jeden veľký koncert do Rožňavy, kde sme prepojili dva svety, jeho jazzové trio a moju "cimbalovku". Po tom koncerte prišli zrazu možnosti vystúpení na jazzových festivaloch v Košiciach, Liptovskom Mikuláši, či Bratislave. Arpi je skvelý človek, je lojálny, zodpovedný, veľmi vtipný a naozaj skvelý muzikant. 

Čím je tvoja hudba iná a špecifická? Akou cestou hudobnou a žánrovou sa momentálne uberáš?

To je ťažká otázka. Myslím si, že každý umelec, ktorý sa snaží tvoriť niečo svoje vlastné a kreatívne, je originálny a vzácny. Tvoriť v rámci menšinových žánrov nie je jednoduché, zároveň to považujem za krásne, lebo nám to dáva umeleckú slobodu. Môj prvý album bol tým najväčším krokom môjho sebadefinovania sa. Pri jeho tvorbe som sa upriamila na všetky moje sny, hudobné vízie a posúvanie hraníc. Každá prekážka mi dávala viac odvahy, čo je v zásade paradox. Album Colors of my soul bol o prepájaní hudobníkov, žánrov, zvukov, národov. To je asi to gro, ktoré identifikuje moje vízie.

Napríklad skladba Očová, Očová znela skrze celé moje detstvo na každej rodinnej párty. Túto skladbu som zaranžovala do podoby, ktorá akoby opisuje putovanie, snívanie a v závere nadobúda aj určitý pátos. Preto sa aj moja verzia volá Z Očovej do sveta. Určite je ale lepšie si ju raz vypočuť, ako si čítať moje vysvetlenia. (smiech).

Na albume zaznieva aj zbor, aj orchester, aj kvarteto, cimbalovka, jazzové sóla, melanchólia, salsa, srbská pieseň s 9/8 taktom. Čiže je to presne súhrn toho môjho vnímania skrze klasiku až po fúzie rôznych národných prvkov, pričom v konečnom dôsledku sa snažím dávať vždy najväčší dôraz na emóciu. Dala som dokopy 20 umelcov, sólistov zo Srbska, Poľska a Bulharska. Keď album vyšiel, veľa hudobníkov a umelcov mi písalo správy, že sme urobili prevratný world music album. Tešila som sa z toho. Vďaka kvalite albumu sme dostali možnosť hrať aj na Bratislavských jazzových dňoch 2019 na hlavnom pódiu. 

A ako vnímaš súčasnú slovenskú world music?

Myslím si, že na Slovensku máme neskutočne veľa talentovaných umelcov, najmä v oblasti klasickej hudby, jazzu či world music. Mnohí umelci sú naozaj na svetovej Top úrovni. Definícia world music je zložitá, možno až subjektívna. Pre mňa osobne by to malo byť o prepájaní a posúvaní tradície na iný level, iné miesto, inú farbu. Jednoducho niečo inovatívne. Ale možno je to aj tým, z akého prostredia pochádzam a aký bol môj prvý dotyk s týmto žánrom. Pre niektorých odborníkov spadá pod world music aj autentický folklór. Nemyslím si však, že by náš autentický folklór mal byť pre nás Slovákov považovaný za world music. Pre Španielov v Španielsku áno. Z roka na rok vychádza čoraz viac skvelých a kvalitných folklórnych albumov, a preto by si napríklad na Radio_Head Awards folklór zaslúžil mať vlastnú kategóriu.

Ale celkovo, súťažiť v hudbe a kvalite albumu je podľa mňa veľmi ošemetné. Priznám sa, že ja to moc nemám rada. Dá sa to podľa mňa aspoň trochu objektívne a spravodlivo hodnotiť len vtedy, ak sa naozaj stanovia nejaké odborné kritériá ako aranžmán, kvalita zvuku, interpretácia, dramaturgia, a ak tým kritériám ľudia rozumejú. U nás sa to posudzuje iba podľa toho, čo sa komu osobne páči, čiže podľa subjektívneho vkusu. A každý človek má strop niekde inde. Hudobný redaktor ho má inde, hudobník ho má inde, muzikológ taktiež. Ja napríklad, ako milovníčka ethno-jazzu, ale aj melodiky a krásnej harmónie, by som bola veľmi neobjektívny porotca v kategórii Free Jazz (smiech). Ale každopádne, máme na Slovensku skvelých interpretov, ktorí produkujú nádhernú a kvalitnú muziku. Ja osobne som na to veľmi hrdá.

Povedz nám viac k aktuálnemu albumu Roshambo (2023). Si autorka aj textov, či len hudby? Ako a s kým prebiehala jeho tvorba? Kto sú hostia na albume? Vydávali ste si ho sami?

Pri albume Roshambo bolo našou víziou deklarovať fakt, že pojem rómska hudba nepomenúva iba folklór a tradičnú hudbu. Keď sa povie slovenská hudba, predstavia si ľudia ľudovky? Predstavia si pop, jazz, folklór, rock a podobne. Producentom albumu je môj brat Eugen Botoš. Naše začiatky siahajú do našej detskej izby a teraz sme v tej istej detskej izbe začali spoločne tvoriť tento album. Začala som na ňom pracovať počas covidového obdobia, preto spomínam tú istú detskú izbu, lebo sme nemohli ísť do štúdia (smiech). Môj brat už spolupracoval s veľkými hviezdami – Dionne Warwick, Marcus Miller, Dave Weckl, Brian Mcknight a podobne. Nemyslela som, že by chcel spolupracovať aj so mnou (smiech).

Na albume je deväť skladieb. Každá jedna je spievaná. Každá zastupuje iný charakter aj žáner. Keď si niekto pustí album od začiatku do konca, bude počuť swing spojený s prvkami dubstepu, balkán v ethno šate, rómsky gospel, rockové prvky, latino aj tradíciu. Okrem mojich dvorných spevákov a priateľov sme prizvali aj Tomáša Botlá, Moniku Bagárovú a Igora Kmeťa.

K niektorým skladbám som napísala aj text – najmä k tým vlastným kompozíciam. A skladba Soske je pre mňa veľmi významná. Zložil ju Harri Stojka. Spievala ju pôvodne moja už spomínaná krstná mama Eva na albume Gitancoeur, ktorý vyšiel pred 25 rokmi. Tá skladba aj celý album ma veľmi zasiahli. To bol ten spomínaný, prvý magický dotyk s ethno hudbou. Moja krstná mama tragicky zahynula v roku 2011. Mrzí ma, že som jej vlastne ani nestihla poďakovať. Skladbu sme prerobili, prearanžovali, napísala som nový text a nahrali sme ju aj s týmto nevypovedaným pocitom vďaky. V skladbe zaznieva aj jej hlas z pôvodnej nahrávky, ktorý je takou magickou reminiscenciou.

Videla som, že ste mali v rámci vydania albumu aj výdatné turné. Ako ľudia reagujú na vašu hudbu? 

Áno, mali sme v lete niekoľko koncertov na Slovensku. Hrali sme aj na Jazzy Feste v Liptovskom Mikuláši, na skvelom festivale Drienok, či festivale Ľudskosť vo Zvolene. No a boli sme aj vďaka podpore mobility FPU v Belgicku, kde sme odohrali koncert na veľkom Gentse Feesten. Na niektorých koncertoch sme boli aj vo veľkej deväťčlennej zostave.

Ľudia reagujú na našu hudbu veľmi pozitívne. Po každom koncerte sme pridávali niekoľko prídavkov, ľudia vstávali zo stoličiek, majú záujem o naše CDčka. Teším sa aj z koncertov v zahraničí. V septembri som mala koncert v Ríme, v novembri zahráme na jazzovom festivale v Čechách. Na budúci rok už plánujeme ďalšie zahraničné spolupráce. Je to super pocit, keď môžeme robiť to, čo nás baví, čerpáme z toho energiu a ešte ju aj rozdávame. Jediné únavné je to cestovanie a pre mňa osobne aj organizovanie a logistika. Ale mám už taký svoj systém. Niekedy si napríklad aj kreslím autá, keď potrebujem vypočítať koľkými autami sa potrebujeme dostať v deväťčlennej zostave na koncert (smiech).

A čo podpora talentovaných detí, ktorej sa venuješ? Čo si praješ pre budúci rok? Čo pre teba znamenalo ocenenie Roma Spirit?

Keď som sa dozvedela, že som nominovaná, bola som veľmi šťastná, že si ľudia všimli moju prácu a vnímajú ju ako prínosnú. Nečakala som, že vyhrám. Dalo mi to silu a je to pre mňa motivácia k tomu, aby som aj naďalej pokračovala v tom, čo robím, lebo to má zmysel. Okrem hudby a umenia sa venujem dlhodobo aj vzdelávaniu v oblasti rómskej kultúry, navštevujeme detské domovy, kde organizujeme rôzne workshopy, pracujem ako umelecká vedúca v Divých makoch už 15 rokov, vytvorila som vlastný mediálny priestor, kde prezentujem talentovaných rómskych umelcov. Snažím sa prezentovať pozitívne vzory a spájať ľudí, búrať stereotypy a šíriť spriaznenosť. Bola som naozaj dojatá , že sa odborná porota rozhodla dať cenu Roma Spirit práve mne, napriek tak silnej konkurencii, ktorú som v našej kategórii mala.

A čo tvoja video relácia? 

Máme natočených a zverejnených už 16 dielov mojej relácie Na káve s Barborou. Ľudia ich môžu nájsť na mojom Youtube kanáli. Celé to začalo takou mojou túžbou zviditeľniť talentovaných a zaujímavých umelcov. Ja si myslím, že ak ľudia dostanú možnosť spoznať príbehy talentovaných, pracovitých umelcov rómskeho pôvodu, že to dopomôže k zmene myslenia ľudí, ktorí majú aj vďaka sústavnej negatívnej medializácii predsudky. Títo umelci reprezentujú Slovensko a majú rôzne, aj medzinárodné úspechy.

Máme tam napríklad rozhovor s vizuálnou umelkyňou Emíliou Rigovou, čerstvou držiteľkou ceny Tatra banky, jazzovým klaviristom študujúcim v USA Alanom Bartušom, či koncertným majstrom skupiny viol v orchestri SND Tomášom Csehom. Vždy sa snažím viesť rozhovory prirodzene a spontánne. V závere každej časti je živé vystúpenie, čo je takou pridanou hodnotou. Mám okolo seba skvelý tím. Som za nich veľmi vďačná. Keď vidím a počujem výsledok, som veľmi šťastná, že som to napriek rôznym prekážkam nevzdala. V máji sme dokonca získali Novinársku cenu v kategórii Občianska žurnalistika. O tom sa mi ani nesnívalo. A prezradím, že čoskoro bude relácia vysielaná aj v STVR. 

Aké sú tvoje najbližšie hudobné plány?

Momentálne pracujem na repertoári a dramaturgii nového, pripravovaného albumu. Som veľmi rozlietaná. Koncertujeme s kapelou, tvoríme reláciu s mojím tímom, neustále som v nejakom tvorivom alebo organizačnom kolobehu. Niekedy by som túžila sa len tak niekde zavrieť a tvoriť, lebo mám veľa nápadov. Môj diktafón v telefóne by vedel o tom rozprávať (smiech). Na tvorbu využívam každú voľnú chvíľu.

Album bude intímnejší, komornejší, nakoľko komponujem vlastné skladby. V živote umelca je to neustále o takom hľadaní rovnováhy a zároveň pretavovaní toho, čo práve cíti. Teda aspoň u mňa sa to javí momentálne takto. Som vďačná za to, že môžem robiť to, čo ma napĺňa. A najväčšou radosťou pre mňa je, keď mi po koncerte prídu ľudia povedať, že ich naša hudba dobila energiou, z ktorej budú žiť najbližšie dni, alebo že po dlhom čase vyronili slzu od dojatia.

Autorka: Saša Pastorková

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.