V poslednom čase sa vyrojilo množstvo ambícií vytvárať (auto)biografické príbehy. Pribúdajú snímky o živote hudobných ikon živých alebo zosnulých. Naposledy takýto rozruch vyvolala snímka Back to Black o živote a tvorbe Amy Winehouse od režisérky Sam Taylor Johnson. V našich končinách sa schyľuje k filmu o Karolovi Duchoňovi. Bude v réžii Petra Bebjaka.

Rozhodol som sa rozprávať s jedným z najeklektickejších domácich režisérov o tom, prečo si vybral práve kontroverznú postavu slovenskej populárnej hudby. Azda najznámejším faktom o Duchoňovom živote je jeho smrť – zomrel na zlyhanie pečene v dôsledku alkoholizmu.

Okrem toho, že sa pýtam, prečo by mal byť Karol Duchoň zaujímavý pre súčasnú generáciu filmových a hudobných fanúšikov, neobchádzame ani tému pochybností umelcov, ktoré neraz prerušia ich úspešnú trajektóriu. A aby sme sa stále držali tematiky hudobných filmov, zisťujem u oceňovaného Bebjaka, aký je rozdiel medzi Bohemian Rhapsody, Rocketmanom a Elvisom.

Prečo si sa rozhodol robiť film o Karolovi Duchoňovi?

Je to jednoduché. Fascinuje ma totiž niekto, kto bol pre mňa v detstve nezaujímavý, nudný – tu myslím jeho hudbu. Pretože v tých osemdesiatych rokoch boli pre mňa všetky jeho pesničky staré. Bolo to obdobie, keď bol Elán, Modus, Žbirka, prichádzal Nagy... Zrazu to bol iný štýl hudby, ktorý som vnímal. Ja som mal Duchoňové pesničky spojené aj s ránom, keď som o šiestej vstával do školy a vždy ho púšťali. Na mňa vždy pôsobil, akoby mal o 30 rokov viac, než mal.  

Zvrat prišiel, keď som pár rokov dozadu počúval v aute jeho pesničky. Jasné, že to bola nostalgia, ale prekvapilo ma, že ho zrazu počúva úplne iná generácia – mladí ľudia, ktorí ho vôbec nemajú zažitého tak ako ja. Jasné, vyberú si dve-tri pesničky, nepoznajú jeho celú tvorbu. Tak či onak je istým fenoménom doby 70. a 80. rokov. Je obdivuhodné, aký mal úžasný hlas, ale akoby nedokázal naplno využiť svoj potenciál a prekročiť svoj tieň, pričom by mohol byť úspešný ako napríklad Gott.

Všetci tvrdia, že je to tým, že nemal manažéra a nikto sa o neho nestaral. Chápem to. Myslím si, že to mohlo byť aj tým, že mu stačila a vyhovovala "naša" sláva na Slovensku. Bol tak slávny, že ľudia ho stretávali, zdravili sa s ním a myslím si, že si tak zvykol a toto bol pre neho ten cieľ.

Čo ťa teda zaujíma? Osobnosť Karola Duchoňa alebo to, ako vyzerala popularita v tej dobe?

Ono je to spojené. Mapujeme jeho život od mladosti cez prvé úspechy až po 80. roky, keď už ten úspech nebol taký žiarivý, ale stále chodieval na turné. Aj keď už len na tú východnú stranu. Čo ma na tom ešte fascinuje... Lebo nie je to pád... On zomrel skôr, než by padol. Fascinuje ma, že je to o rozhodnutiach. Keď neurobíš jedno rozhodnutie, lebo uvažoval napríklad aj o emigrácii, možno by sa stalo niečo inak. Možno, neviem... Vždy je to voľba. A ešte je fascinujúce aj to, že práve tým, že zomrel skoro, sa mohol v súčasnosti stať znovu ikonou. Ak by sa tak nestalo a pokračoval by v tvorbe, možno by nebol pre mladých taký zaujímavý.

Čím to podľa teba je? V skladbách, ktoré stihol urobiť, nie je nič také, čo by sa prihováralo všeobecne k jednej generácii, ale ani naopak, že by prehováral k ľuďom len v mladom veku.

Napríklad Mám ťa rád je výnimočná v emócii, ktorú dokáže ľuďom predať. Čardáš dvoch sŕdc je tiež významný v tej sile a eufórii, ktorú Karol Duchoň ako interpret vedel pretlmočiť. V dolinách si tiež každý rád zahučí, aj keď ten text ďalej možno neovláda (smiech). Sú to emotívne pesničky, preto si myslím, že sú pre mladých zaujímavé. Dokážu ich strhnúť.

Ja som asi pred týždňom počul po dlhej dobe skladbu Mám ťa rád a v závere som si uvedomil, že dával popevky ako totálny šoumen. Na tú dobu to muselo byť niečo úplne iné ako dnes.

Je to dané výberom piesní. Bavíme sa možno o dvadsiatich alebo tridsiatich skladbách, ktoré sú zaujímavé a dajú sa počúvať. Ale je množstvo iných skladieb, ktoré sa nedajú počúvať. Boli v rôznych programoch a možno zazneli raz. Tam ide skôr o to, čo si vyberal. Ja si myslím, že on bol rád, keď mu skladatelia dali pesničku a on ju s radosťou zaspieval. Ale možno to nijak neriešil. Práve možno preto, že nemal toho manažéra, ktorý by mu povedal "toto nie a tvoja cesta je týmto smerom". Keď bol sám a bol človek s veľkým srdcom, ako všetci o ňom hovoria, každému chcel vyhovieť.

Keď si začal robiť na tomto filme, povedzme s traumatickým základom, keďže sa ti spája so skorým ranným vstávaním do školy...

Nebol to traumatický základ. Veľmi rád rozprávam nasledujúcu historku, pretože pre mňa ako pre decko bola veľmi výrazná. Keď som mal približne jedenásť rokov, robil som v knižnici v Chynoranoch. Vedúca knižnice, ktorá bola aj šéfkou kultúrneho strediska, pozrela dole a na parkovisko prišli tri autá z Bratislavy. Povedala mi, aby som tam utekal a povedal im, že sa nič nepredalo. Prišiel som tam a povedal Duchoňovi, že sa nepredal ani jeden lístok. Zavreli okienko a odišli naspäť.

Ty si sa stretol s Karolom Duchoňom?

(Smiech.) Áno, toto bolo naše stretnutie. Rozumieš? To musela byť podľa mňa strašná trauma pre neho. Si interpret, prídeš hrať koncert a nepredal sa ani jeden lístok.

Tak si si povedal, že mu to raz vynahradíš samostatným filmom?

Nie. Vôbec nie (smiech). Vtedy som si nepovedal vôbec nič.

Zmenila ti práca na tomto filme pohľad na Karola Duchoňa?

Je to iné, lebo už sa venuješ Duchoňovi ako človeku. Už ťa zaujímajú iné veci, lebo na ten film už nepotrebuješ len speváka a interpreta. Potrebuješ vedieť, v čom boli schované jeho problémy; čo riešil; v čom boli zlomy v jeho živote; kde bol jeho absolútny vrchol; kde mohol uspieť; kde sa mohla zmeniť celá jeho kariéra...

Nie je to tak trochu ako vyšetrovanie zločinu? Rozmotávaš klbko a hľadáš zdroj.

Snažíš sa nájsť niečo, čo je tak špecifické a zaujímavé. Inšpiráciu sme brali z divadelného predstavenia, ktoré urobili Jirka Havelka a Róbert Mankovecký v Martine. Oni vychádzali zo všetkých materiálov, stretávali sa s tými ľuďmi, počúvali a vytvorili veľmi dynamické a dobré predstavenie. Podľa mňa to najlepšie z tých, ktoré v súčasnosti o Duchoňovi existujú. Princíp, ktorý zvolili, sa nám páčil. Pri adaptácii na film, aby sme vedeli napísať scenár, sa potrebujeme stretávať s ľuďmi, ktorý ho poznali najlepšie, s pani Elenou napríklad, jeho prvou manželkou, stretli sme sa s Ľubošom Zemanom a s ďalšími ľuďmi, ktorí nám povedali také čriepky a drobnosti. Keď nám ktokoľvek povedal ďalšiu príhodu, buď to potvrdil, alebo doplnil mozaiku, ako sa im Duchoň javil. Neurobíme pravdivý príbeh. Bude to naša interpretácia jeho života.

Rozprávali ste sa aj s Evou Mázikovou? (v detstve boli s Duchoňom kamaráti, pozn. autora)

Samozrejme.

Bude hrať vo filme?

Bude. Rozprávali sme sa skoro s každým, kto ho poznal. Niektorí ľudia sa do toho výberu nedostali. Vždy sa tie historky a situácie točia okolo tých istých základných vecí, veľa iných vecí, ktoré by sme sa dozvedeli, tam neboli. Skôr zábavné historky.

Predčasný koniec, ktorý nepotrebuje škandalizáciu

Keď sa robí takýto biografický film, môžeš cestou zistiť, že to nebude zaujímavé?

Určite to bude zaujímavé. Už len tým, že sa jeho kariéra skončila skôr a ten dar, talent bol neodškriepiteľný. A je to o tom, ako s tým vieš pracovať. Zo súčasného pohľadu. Keby mal v súčasnosti 35 rokov, určite by inak fungoval. V tej dobe okolnosti a príležitosti nemal také, aby dokázal skutočne vystreliť. Mňa to zaujíma aj z toho pohľadu, že keby naozaj žil v súčasnosti, možno by bol veľmi úspešný a dokázal by sa presadiť aj ďalej.

V zahraničí boli už v tom období 70. a 80. rokov bežné tragické príbehy hudobníkov a umelcov. Dá sa povedať, že u nás bol Karol Duchoň so svojím alkoholizmom strašidelným precedensom nástrah šoubiznisu?

Alkohol už vtedy patril k akémusi spoločenskému rituálu. Keď si sa stretával na spoločenských udalostiach alebo si odišiel do krčmy alebo bol na nejakom zájazde, na návšteve, ľudia jednoducho pili.

To bolo to obdobie, keď sa aj v nemocniciach fajčilo?
 
Všade. Aj v lietadlách. Toto patrilo k normálu. Tým pádom podľa toho človek fungoval. Ale niekto pil viac a niekto menej. Je ťažké dostať sa do hlavy umelca a uchopiť presne to, keď sa trápi alebo má pochybnosti o sebe. Zrazu si nie je istý tým, čo robí, alebo by chcel dosiahnuť niečo viac.

Bol to prípad Karola Duchoňa?

Neviem, to by som sa ho musel spýtať.

Nepovedali ti to ľudia, ktorých si sa pýtal?

Nikto to nemôže vedieť. Ale predpokladám, že neistotu prežíva každý umelec. Každý človek, ktorý vytvára umenie pre ľudí, ktorí ho hodnotia, alebo je výsledkom jeho práce akási obľúbenosť, návštevnosť, predajnosť, kritiky, čokoľvek...

Ty si oceňovaný a aj spoločensky uznávaný.

A myslíš, že nepochybujem? Jasné. Vždy máš pochybnosti, pretože vždy sa môže niekde niečo zlomiť a potom neurobíš veci, ktoré by si chcel urobiť.

Ale keď človek dosiahne istú úroveň uznania, malo by to byť akýmsi potvrdením, že ide dobrým smerom, nie? Či chceš viac?

Keby som nechcel viac, nemal by som to prečo robiť. Pochybovanie je podľa mňa dôležité k tomu, aby sa človek vyvíjal. Druhá vec je miera tých pochybností. Určite som bol iný pred desiatimi, pätnástimi či dvadsiatimi rokmi, keď len vznikali nejaké veci. O to viac človek o sebe pochybuje. Ale vždy máš nejaké pochybnosti, hlavne, keď ti záleží na ľuďoch, pre ktorých to robíš. Až čas ti ukáže, či to, čo robíš, funguje alebo nie. Nie okamžitá reakcia.

Rasťo Šesták (producent z firmy DNA production, ktorá produkuje film o Duchoňovi, pozn. autora) povedal v tlačovej správe, že osoba Karola Duchoňa nepotrebuje žiadnu škandalizáciu. Napriek tomu sa venujete jeho alkoholizmu, keďže zapríčinil jeho skorý koniec.

To ti pripadá na súčasnom Slovensku ako niečo škandálne? Všade sa chľastá. My sme sa nezbavili toho pohľadu Timravy alebo všetkých týchto obrodených Slovákov (smiech), pretože všade kritizujú alkoholizmus. Ešte stále je aj v súčasnosti problémom.

Ako sa dá urobiť film o človeku, ktorý zomrie v 35 rokoch na zlyhanie pečene v dôsledku alkoholizmu a byť citlivý?

A berieš to ako škandál? Ťažké je povedať, či je škandalózna vec, že pil. Od nejakej doby sa alkohol spoločnosťou toleruje. Je to jedna z možných drog, ktorú štát podporuje, resp. toleruje a berie si z nej peniaze. My to využívame na to, aby sme si oblbli zmysly.

Pozostalí sú teda v poriadku s tým, že sa neobíde ani táto skutočnosť?

Všetky veci, ktoré sme riešili, sme komunikovali s rodinou.

Aké mali podmienky?

Nebolo tam nič také, o čom by povedali, že určite nie. Jasné, že sú veci, ktoré sa ťažko otvárajú alebo sú citlivé, ale postavili sa voči ním tak, že ich nezavrhli. Všetko, čo sa dostane do filmu, sme si prešli s rodinou, ale nie tak, že by zasahovala do scenára a škrtala odtiaľ scény, o ktorých by bola presvedčená, že by ublížili. Pani Elena sa s Karolom rozviedla v roku 1985 a teraz dokáže s nadhľadom pristupovať napríklad k téme, či bol sukničkár.

Záleží od nárokov

Pýtam sa preto, lebo potom existuje Bohemian Rhapsody...

A tam bolo vidno, že sa do toho zasahovalo.

Bolo úplne vidno, že je to nesmierne "vyleštené".

Aj Iveta (Bartošová), keď si to tak zoberieš. Videl som prvú trojicu, a to sme úplne nechceli. Seriál Iveta mi pripadal, akoby bol viac bojazlivý. Hovorím názor na prvé tri časti, nevidel som ďalšie dve série. Trochu mi prekážalo, že vynechali toho Soukupa, vďaka ktorému vyhrala niekoľkých Slávikov. Akoby to neexistovalo a čakala iba na Štaidla, ktorý jej urobil nejakú pesničku. Ale to je presne ten autorský prístup. V tomto prípade je to už podľa mňa prehnané skresľovanie reality.

Na Bohemian Rhapsody sa sťažovali fanúšikovia skupiny Queen, kritici, novinári, ale filmoví tvorcovia v rámci Oscarov sa zhodli, že si táto snímka zaslúži nomináciu. Rami Malek dokonca vyhral Oscara ako Freddie Mercury. Ako môže nastať takýto paradox?

Áno. Môže sa stať. Je ťažké hodnotiť ocenenie, ako sú Oscary. Nebolo to ocenenie festivalu v Cannes. Pri Oscaroch býva veľká vec aj biznisová stránka. Je to však o tom, aké máme nároky na film. Pre veľa ľudí je tento film silne mainstreamový a je tak urobený, čiže všetky citlivejšie témy sú iba naznačené, ale išlo sa od nich preč.

Brian May sa vyjadril, že chceli urobiť film pre rodiny.

Áno. A tak je aj urobený. Jeho výhoda je však v tom, že na to ľudia stále chodia. Nebolo to na jedno pozretie. Navyše to má záver vo veľkolepom štýle koncertu (vo Wembley, pozn. red.), kde je zmeska ich najväčších hitov a vyzerá to, akoby to vôbec nemal byť koniec pre kapelu. Už neukazujú, ako potom žil. Ide o to, aké máš nároky. Ak máš vyššie nároky, očakávaš iný film. Keď máš rád silné príbehy a dostaneš takúto limonádu, hoci vieš, že Mercury ten silný príbeh mal, sklame ťa to. Ale druhá vec je, že kto by na to potom chodil.

Čiže by to skončilo v artových kinách?

Áno. To zas nemusí byť zlé. Máš príklad Eltona Johna a Rocketman. Nebol síce úspešnejší ako Bohemian Rhapsody, ale ja ho považujem za lepší film. Je zaujímavejší. Premyslenejší. Ale aj ťažší pre mainstreamové publikum. Nepríde si tam na také ľahké, že si sadnem a pozerám.

Lenže žijeme v dobe, keď je čoraz ťažšie zachytiť pozornosť človeka a neraz je to práve "shock value", ktorá je účinná. Nemalo by byť vo filme žiadúce práve toto?

Keď ideš vytvárať komerčný film, čiže rodinný film, lebo to je asi najširšie publikum, ktoré môžeš osloviť, prispôsobíš tomu všetky scény aj štýl rozprávania. Neukážeš tam divoké orgie, iba o nich môžeš hovoriť – v náznakoch.

Pozor, mám tretieho hráča v našom porovnávaní. Povedal si, že: "Duchoňov život je pre mňa jeden veľký klip. Intenzívny ako filmy Baza Luhrmanna." A čo potom hovoríš na Elvisa? Je to niečo, čím sa chceš inšpirovať?

Mne sa Elvis páčil, ale dlho som nezažil takú depresiu ako po Elvisovi. Absolútne. Niečím mi to prišlo akoby rovnaké. Tá túžba Elvisa dostať sa niekam preč, ale všetko ostatné sa proti tebe postaví a zamedzí ti ísť vlastnou cestou.

Ja som bol fyzicky vyčerpaný, keď som videl, ako veľa koncertov musel absolvovať.

Ja som bol z toho smutný.

Je Elvis rodinný film?

Nie. Elvis nie je rodinný film. Ani nebol tak komerčne úspešný.

Lenže kriticky bol úspešný. A je mainstreamový.

Nie je. Teda nie úplne. Nie tak ako Bohemian Rhapsody. Otvára omnoho ťažšie témy a aj ten príbeh je v rámci toho rozprávania ťaživejší. Luhrmann je forma podania toho príbehu, a to sa mi páčilo.

Čím bude Duchoň "bebjakovský"?

Nebude bebjakovský, sme viacerí tvorcovia. Už len tým, že vyberáme tie situácie, ktoré považujeme za dôležité z jeho života. Tým dávame svoj pohľad. Nemáme právo súdiť ho, pretože ho nevieme odhadnúť, ale vieme ponúknuť divákovi pohľad na to, prečo asi urobil určité rozhodnutia. V Čechách sa napríklad niektorí vyjadrili, že bol poplatný komunistickému režimu. Prečo ho tak vnímajú? Prečo sa rozhodol, že to tak bude riešiť? Ako fungoval v rodine? Čo ťa ovplyvní v detstve? Rodina? Despotický otec alebo matka, ktorá ťa miluje? Ovplyvní ťa tá sláva, ktorú zrazu ako chalan z Galanty zažiješ a zrazu chodievaš na koncerty a máš peniaze?

Autor: Marek Majzon

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.