Bratislavská kapela Parketový Lev už siedmy rok úspešne pláva vo vodách slovenskej hudobnej scény. Svojím priamočiarym a úprimným melodickým rock'n'rollom kombinovaným s punkom a bluesom si získala sympatie fanúšikov, pre ktorých ich tvorba znamená návrat k samej podstate rockovej hudby, ktorej základy vznikali v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Kapelu tvorí štvorica ostrieľaných hudobníkov, ktorí svoje skúsenosti získavali počas rokov účinkovania v rôznych kapelách alternatívneho podhubia hlavného mesta – bratia Ján (spev) a Jakub (gitara a spev) Hrčkovci, bubeník Alex Oplt a basgitarista Michal Barč. A hoci skupinu neraz postretla smola, jej členovia nestrácajú nádej a optimizmus. Dobrou náladou nešetrili ani pri našom rozhovore.

Tentoraz má skupina Parketový Lev na radosť aj ďalší dôvod, ktorým je vydanie druhého radového albumu s názvom Z Mexika. O ňom ale aj o iných témach sme sa v zodpovedajúcej atmosfére bratislavského Randal Clubu porozprávali so spevákom Jánom Hrčkom a bubeníkom Alexom Opltom.

Naposledy sme sa takto stretli v lete roku 2020, keď váš prvý album vyšiel v limitovanej sérii na vinyle. Čo všetko dôležité sa odvtedy v živote kapely i vo vašich životoch udialo?

Alex: V tom čase sme ešte skúšali v priestoroch Randal Clubu, ktorý bol aj miestom vzniku našej kapely, odvtedy sme však už zmenili miesto skúšok a teraz fungujeme na bratislavskej Kolibe. Zmenilo sa aj zloženie kapely, keď už tretí rok máme iného basgitaristu po odchode Dafyho (David "Dafy" Nemlaha, pozn. red.), ktorý bol aj naším zakladajúcim členom. Volá sa Michal Barč a mnohí ho poznajú z účinkovania v skupine Friday Whiskey.

Jano: Veľkou osobnou zmenou u mňa aj u Alexa je, že sa nám medzitým narodili deti. U nás v rodine už čakáme aj druhý prírastok, vzniká nám tak správna rock'n'roll family (smiech). Často bývame nevyspatí, ale teraz to už má iné dôvody. Niektorí z nás začali preto viesť aj zdravší život, napríklad ja som začal s behaním a prestal so slopaním (smiech).

Dafy bol aj ten, ktorý vybral názov pre vašu kapelu. Prezradíte viac, prečo z kapely odišiel?

Jano: Ten so slopaním neprestal (smiech). Ale nie, Dafy sa v tom čase začal viac venovať svojej kapele Dafy and the Rafters, intenzívnejšie koncertovali po Slovenku aj v Čechách s kapelami ako Bratislavské dievčatá a The Fialky, tak mu zostávalo menej času na Parketového Leva. Napísal pre nás ešte posledný text k piesni Neodchádzaj a potom koncom roka 2021 odišiel... (smiech). V každom prípade sme sa nerozišli v zlom, veď sme kamoši dvadsať rokov a sme radi, že s nami hral.

Dafyho teda vystriedal Michal Barč pôsobiaci aj v glam-rockovej skupine Friday Whiskey. Ako zapadol do Parketového Leva?

Alex: Friday Whiskey sú pozoruhodný jav v rámci tunajšieho undergroundu. Robia pôsobivú glam-metalovú šou, v ktorej sa vracajú do konca 80. rokov a veľmi si to užívajú. Keď sme zvažovali, koho osloviť namiesto Dafyho, Mišo Barč nám prišiel ako typovo vhodný a tiež sme vedeli, že chalanisko je výborný basgitarista. Keď sme ho potom oslovili, aby s nami hral, hneď súhlasil. Všetky naše pesničky mal dobre napočúvané. Prišiel na prvú skúšku a už o týždeň s nami odohral riadny koncert.

Jano: Poznal som sa s Mišom ešte v časoch, keď som hrával v Kaktuse a on v kapele Konečná verzia. Potom sa naše cesty na čas rozišli a teraz znovu zišli. Ľudsky aj hudobne k nám bez problémov zapadol. Raz pred nejakým časom sme spolu s Friday Whiskey vystupovali na nejakej akcii. Keď s nimi dohral, prezliekol sa z hair metalového outfitu a bez problémov si s nami zahral Čierne oči.

Priniesol Mišo Barč aj niečo nové po hudobnej stránke?

Jano: Mišo mal punk rock zažitý ešte z minulosti, má toho veľa odohraté, vie, ako to funguje v kapele, a veľmi rýchlo si osvojil naše skladby. Priniesol k nám iný zvuk basy. Tým, že vo Friday Whiskey hrá ten glam rock, jeho basgitara je istejšia, plnšia a zvuk kapiel ako Mötley Crüe alebo Poison v jeho hre jasne cítiť. Je to jednoducho iná basa ako tá klasická punková, no mne sa to páči.

Keď už sme pri tom, čo je u vás nové – svojho času ste hľadali manažéra kapely, našli ste ho?

Alex: (Smiech.) Nie, nenašli sme ho. Organizačné záležitosti si robíme svojpomocne a spoločne. Už ho ani nehľadáme.

Jano: Tieto veci najviac rieši Alex… Ale inak, ak by niekto chcel, nech nám pokojne napíše a môže sa hneď stať naším manažérom (smiech).

Fungujete stále aj v side projektoch?

Jano: Nie, napríklad moje pôsobenie v kapelách Sveťo Korbeľ & Personál a Ramones Bratislava som úplne utlmil. Sústreďujem sa výlučne na činnosť Parketového Leva. Okrem toho mám aj svoje výtvarné aktivity, čo si tiež vyžaduje nejaké časové kapacity. Pokiaľ viem, tak je to aj v prípade ostatných členov kapely.

Poďme k hlavnej téme nášho rozhovoru. V týchto dňoch vychádza váš nový album s názvom Z Mexika. Je iný ako váš debut?

Alex: Určite je iný.

Jano: V prvom rade je iný zvukovo. Ďalej sa v tých piesňach odrazilo aj to, že v našich životoch nastal istý posun, máme už svoje rodiny, v niečom je aj spomienkový (naše detstvo prežité v Trnávke), jednoducho povedané, je ovplyvnený naším novým životným obdobím.

Alex: Myslím, že nový album je viac prepracovaný, už aj tým, že vznikal dlhšie obdobie. Zvukovo sa posunul ďalej, hlavne pokiaľ ide o zvuk gitary, je menej tvrdý. Nahrávka je rozmanitá a hudobne farebná.

Poďme teda k obsahu nového albumu. Aké sú tam piesne?

Jano: Album obsahuje osem úplne nových vecí a dve staršie skladby - Neodchádzaj a V meste čiernych vrán. Osobitne som rád, že súčasťou albumu je tiež pieseň Zubaté slnko, ktorá sa nedostala na prvý album. Doteraz sme ju hrávali na koncertoch len v akustickej podobe.

Mňa na prvé počutie zaujala skladba s chytľavým refrénom, ktorá dala meno celému albumu Z Mexika. Nedávno sa k nej objavil aj klip, z ktorého cítiť nostalgiu, ale určite nie smútok... O čom vlastne je?

Jano: Z Mexika, to je práve pieseň o našej štvrti, v ktorej sme vyrastali. Tak sa totiž v Bratislave ľudovo označovala mestská štvrť Trnávka, podobne ako napríklad Devín prezývali Denver alebo Mierová kolónia bola Vistra. Trnávka, dnes súčasť Ružinova, bola pôvodne chudobnou robotníckou kolóniou, kam sa sťahovali hlavne sociálne slabší, keď začala v centre mesta a v podhradí nová výstavba. Bola to periféria, kde žila rôznorodá vzorka ľudí, také naše "Mexiko" s vlastnými zákonmi.

Alex: Klip podčiarkuje naše pocity a spomienky. Chceli sme, aby tak ako z piesne aj z neho bola cítiť pohodová atmosféra 90. rokov, leto na Zlatých pieskoch, keď sme ešte boli mladí, čo teraz už nie sme... (smiech).

Pre mňa je ústredná pieseň Z Mexika jedna z favoritov nového albumu. Viem, si predstaviť, ako si jej refrén vaši priaznivci zborovo spievajú na koncerte, prirovnal by som ju napríklad k piesni Dee Dee je kráľ. V čom je podľa vás úspech takýchto piesní?

Jano: Podľa mňa sú to rock'n'rollové spevavé a priamočiare veci s jasnými a výstižnými textami bez dlhých príbehov, vďaka čomu si ich publikum rýchlo osvojí a rado si ich spieva.

Alex: Doplnil by som Jančiho – pretože sú ľahko zapamätateľné.

Kto stojí za hudbou a kto za textami piesní na novom albume? Aj pri tejto novinke platí, že sú to Jano a Kubo?

Alex: Za väčšinou piesní znova stojí Kubo (gitarista Jakub Hrčka, pozn. red.) ako autor hudby a Jano ako textár. K už spomínanému staršiemu singlu Neodchádzaj napísal text pred svojím odchodom Dafy a V meste čiernych vrán otextoval náš kamarát, herec a režisér Laco Biznár. A k piesni Jedovatá fólia zložil hudbu náš basgitarista Mišo Barč.

Nový album obsahuje aj piesne s vážnejšími textami – spomeniem Už svietia nám alebo bluesom strihnutú s krásne melancholickou gitarou Zubaté slnko.

Jano: Už svietia nám (interne ju voláme Sviečky) je pieseň o kolobehu života, o tom, ako niektorí od nás navždy odchádzajú a súčasne prichádzajú na svet noví ľudia, narodili sa nám deti...

Alex: Text k Sviečkam vznikol ešte počas covidovej pandémie, čo sa na ňom pochopiteľne odrazilo.

Jano: Zubaté slnko vyjadruje pocity clivoty a smútku, akoby stav po precitnutí. Je to úplne iná skladba ako ostatné, bez refrénu... Také dark blues.

A čo pieseň Žuvačka? Nebude asi prvoplánovo o tej sladkej hmote na žuvanie.

Jano: Tá vychádza z mojich zážitkov. Svojho času som sa presťahoval do Pezinka a ako som cestoval vlakom do práce do Bratislavy a späť, často sa na mňa na hlavnej stanici nalepila jedna osoba, otravovala ma a nebolo ľahké sa jej zbaviť. Veď to poznáš, hlavná stanica... (smiech).

V čase, keď vychádza tento rozhovor, by mal byť nový album už k dispozícii vašim fanúšikom. V akom formáte bude dostupný?

Jano: Na rozdiel od prvého albumu, pri ktorom sme svojpomocne pre našich fanúšikov dali do distribúcie aj menší počet CD, bude novinka fyzicky dostupná len vo vinylovej podobe a na streamovacích platformách. Je zaujímavé, ako sa vrátili LP platne, a nielen tie, najnovšie aj magnetofónové kazety, na ktorých sú vydávané nielen celé albumy, ale dokonca aj samostatné single. Patríme ku generácii, ktorá si ešte pamätá pretáčanie pások v kazetách ceruzkou (smiech).

Alex: Album vychádza opäť v českom vydavateľstve PHR. Ešte by si mohol, Janči, niečo k obalu platne, podľa mňa stojí za zmienku.

Jano: Vnútri obalu platne sa nachádza výrez mojej maľby z rodnej Trnávky, ktorá zachytáva jej asi jedinú architektonickú pamätihodnosť, ktorou je Masarykova kolónia z 20. rokov minulého storočia postavená v kubistickom štýle. Nad vonkajším obalom sme v kapele dlho rozmýšľali, chceli sme na neho dať niečo, čo máme spoločné. A keďže sme všetci milovníci mačiek a máme ich doma spolu viac, tak nám napadlo, čo keby sme ich dali na obal a takto si ich zachováme aj keď už s nami nebudú. To sú vlastne naše parketové levy. Keď som ešte býval v Starom meste a v celom byte sme mali tie klasické stromčekové parkety, na ktorých sa vyvaľoval môj kocúr Emil, tak práve on bol inšpiráciou pre obraz Parketový Lev. A ten obraz sa stal naším logom.

V našom predchádzajúcom rozhovore ste sa vyjadrili, že koncertovanie je pre vás najviac, bez neho považujete kapelu za zbytočnú. Ako ste s odstupom času s početnosťou vlastných koncertov spokojní?

Jano: Mali sme v tomto smere smolu. Po tom, čo sme v roku 2018 vznikli a niečo vyše roka sme hrali koncerty, vyšiel nám prvý album, dostávali sme sa do povedomia, zrazu nastúpila stopka vystupovaniu, čo znamenalo útlm našich aktivít. Po zrušení pandemických opatrení sme priebežne nahrávali nový album a v posledných mesiacoch sa snažíme koncertne rozbehnúť. Žiaľ, pred vypuknutím jesenného hrania si Kubo zlomil malíček na ľavej ruke a časť koncertov sme museli zrušiť. Prajeme mu skoré uzdravenie a dúfam, že budúci rok už budeme všetci OK a všetka kliatba zmizne.

Alex: Máme už dohodnuté aj niektoré festivaly na budúce leto a chceli by sme sa dostať aj na české pódiá. O všetkých koncertoch budeme svojich priaznivcov včas informovať na našich fanstránkach.

Spomenuli ste mladé kapely. V tejto súvislosti je na mieste otázka, či majú rock a jeho subžánre podľa vás šancu na prežitie.

Jano: Je tu nádej. Mňa teší, že nová mládež si opäť berie do rúk gitary. Sú to stredoškoláci až dvadsaťroční, ktorí počúvajú starú muziku – deväťdesiate roky, grunge, punk... Je to veľmi povzbudzujúce, lebo počas toho, ako sme nahrávali nový album, sme sa zamýšľali nad tým, že pre koho vlastne túto hudbu robíme. Keď som však mal možnosť počas minulého roka navštíviť viaceré koncerty mladých kapiel, tak ma to presvedčilo, že to nie je zbytočné a má to zmysel. Navyše, nastupujúca generácia sa zaujíma o hudbu komplexnejšie v jej súvislostiach s aranžovaním, zvukom či obrazovým vyjadrením, čoho živým dôkazom je Rišo Molnár z mladej alternatívnej kapely Nothine, ktorý stojí za klipom k piesni Z Mexika.

Na záver tak trochu futuristická otázka. Ako podľa vás digitálna éra a umelá inteligencia ovplyvní hudobný priemysel?

Alex: Ona ho už aj ovplyvňuje. Bude zrejme ťažšie rozlíšiť, čo kto zložil a nahral reálne a čo umelá inteligencia. Každopádne sa to odzrkadlí na koncertoch.

Jano: Môže to mať aj pozitívny efekt. Jeden môj kamarát chcel vyrobiť vizuál plagátu na koncert svojej kapely, a tak zadal do systému miesto konania, názov kapely, žáner a ďalšie parametre a vyhodilo mu to za pár minút päť návrhov, fakt jeden lepší než druhý. Na druhej strane, mladí hudobníci si možné vplyvy digitálnej doby uvedomujú a v protipóle týmto technológiám si podobne ako kedysi my vyrábajú vlastný merch a maľujú plagáty.

Autor: Ivan Straka

Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.