To, že je dcérou slávnej mamy, je u Lenky Filipovej mladšej vedľajšie. Svojimi EP a aj albumom Hearts priniesla na českú scénu originálnu kombináciu rocku, popu a nežných klavírnych balád, ktoré šperkuje svojím typickým chrapľákom. Pre Hudba.sk porozprávala, čo sa naučila, kam dospela a kam smeruje.
Ja si myslím, že tento rok bol taký plný rôznych projektov, videoklipov a aj albumu, že ten dopad vlastne ani sama nedokážem zhodnotiť. Napríklad aj turné. Všetci mi hovoria, že to bolo strašne úspešné a ja im na to – naozaj? Neprídem si objektívne schopná posúdiť mieru toho, ako veľmi sa to dostalo medzi ľudí. Ale je pravda, že ohlas na turné bol taký pozitívny, že robíme na jar pokračovanie, čo som vôbec nečakala, takže preto by som to zhodnotila dobre.
Na jar teda pôjde o plynulé nadväzovanie na jesennú časť?
Vraciame sa v Čechách do Liberca, do Brna a Pardubíc, ale ideme aj do ďalších siedmich miest, v ktorých sme ešte nehrali. Jarnú časť teda berieme ako pokračovanie jesennej, takže na to nadväzujeme a dúfame, že prídu ľudia, ktorí o našom turné trebárs počuli, ale ešte ho nevideli.
Zavítaš aj na Slovensko?
Pevne dúfam, že sa sem na turné dostaneme, aspoň do miest ako Bratislava a Košice. Už som si tu mestá odjazdila aj s mojou mamou, poznám to tu a viem, že tá hudba u ľudí funguje. Skôr ide o to, aby sme to tu podporili, aby o tom ľudia vedeli, aby vedeli, čo majú čakať a prípadne si to zatiaľ trochu obľúbili. Ak toto obstaráme, tak sem určite prídem a pevne dúfam, že to bude v priebehu budúceho roka.
Vieš si predstaviť aj nejakú slovenskú predkapelu alebo to bude opäť Jakub Ondra?
Určite áno. Jakub Ondra s nami hrá v Čechách, to určite udržíme, ale je aj sám veľmi vyťažený, má svoje aktivity v Nemecku, takže bude toho mať až-až. Keby sme teda hrali tu, tak je určite dobrý nápad vziať so sebou niekoho zo Slovenska, kto by s nami chcel spolupracovať.
České médiá napísali, že predstavuješ polohu, ktorá v Čechách nie je veľmi zastúpená. Cítiš sa ako originál tam u vás?
Rada tak nad tým premýšľam, že sa mi naozaj podarilo priniesť niečo originálne. Podľa ohlasov ľudia naozaj nečakali, že to CD bude takto graficky vyzerať, že bude žánrovo takto znieť a že to bude pestré. Takže si myslím, že sme asi príjemne prekvapili. A ja som príjemne prekvapila aj samu seba, lebo som nečakala, že s tým budem takto spokojná. Myslím si, že by som na to určite chcela nadviazať, preto mám z toho strašnú radosť. Ale už premýšľam nad novým projektom, lebo mám pocit, že ešte potrebujem zažiť ďalší rast.
Producenti v Anglicku mi hovorili, že sa musím zaškatuľkovať
Fanúšikovia, verejnosť a hudobné médiá očakávali tvoj debut niekoľko rokov. Bola si pod tlakom?
Určite, alebo si tak aspoň pripadám. Na moje prekvapenie ľudia ocenili EP, ale zároveň boli nenabažení – a čo album? Nerozumela som im, hovorila som, že veď tu predsa mám album, ale oni vraveli, že to album nie je. Samozrejme aj vydavateľstvo chcelo plnohodnotnú nahrávku a ja som v tej dobe odchádzala študovať do Anglicka, takže som to brala tak, že som si časť práce v Čechách odrobila. A samozrejme som ešte v Anglicku nikoho nepoznala natoľko, aby som tam mohla nahrávať album. To bolo v roku 2013. Necítila som sa na to, chcela som sa venovať štúdiu, životu v cudzine, kde som tri roky študovala. To bola priorita. A ten tlak ma zbavil všetkej motivácie, takže čokoľvek som napísala, som mala v šuplíku.
Takže máš pocit, že očakávania ťa skôr zbrzdili...
Áno! Malo to úplne opačný efekt. Cítila som sa ako natlačená do kúta, že som si povedala, že nebudem robiť radšej nič. Vydavateľstvu som pripomenula, že som im vravela už predtým, že podpíšem zmluvu, ale chcem ísť do zahraničia. To som tiež urobila a všetok materiál, ktorý som urobila medzitým, počuli iba spolužiaci alebo rodina, nikam som to neventilovala. Materiál som mala, ale nebol tak dobrý, alebo to nebol taký veľký posun od predošlej tvorby, takže som ho nechcela dať na album. Chcela som mať dosku v tej podobe, aby som s ňou bola úplne spokojná.
Znel by album inak, keby si neštudovala skladateľstvo v Londýne?
Myslím, že určite. Cudzina bola pre mňa kľúčovým okamihom, kde som mala možnosť byť pod vplyvom inšpirácie už len od ľudí okolo. Toho, čo z nich vyžaruje a toho, že som sa mohla stretnúť s obrovskou konkurenciou. Čo si budeme hovoriť, v našej generácii sú talenty, ale je tu málo interpretov, takže tá konkurencia tu až taká nie je. V Anglicku ich je strašne veľa. V Amerike ešte viac. Ľudia tu nie sú zvyknutí na to, aby sa snažili byť lepší, než ostatní, a aby vytvorili niečo ešte originálnejšie a boli o krok vpred. Všetci sa tu uspokoja s tým, čo je dobré a s týmto prístupom som sa stretávala v Čechách veľmi často. Toto ma Anglicko odučilo.
Takže si sa dostala do bodu, že hľadáš originalitu.
Určite. Keď človek vypustí von niečo nové, tak ja som napríklad chcela urobiť niečo podobné, ale už som vedela, že to nie je nové. Zas to teda chcelo urobiť krok napred. Ja som bola rada, že som si týmto albumom našla užší okruh ľudí, vytvorila som si tím a vtedy som si uvedomila, že je to veľmi dôležité a človek aj keby stokrát chcel, tak to sám nedokáže. Bol to ten užší okruh ľudí, o ktorom som vedela, že mi pomôžu sa rozvíjať a mimo iného trebárs aj písať so mnou veci. Ako napríklad moji spolužiaci na škole, ale hlavne producent Ondra Fiedler a chlapci z Bratislavy z Pulp štúdia, kde sme nahrávali.
Napriek tomu, že je na albume cítiť silné zahraničné vplyvy, ako si už spomenula, nahrávala si ho v slovenskom štúdiu. Prečo?
Všetok materiál, ktorý je na albume, vznikal v Anglicku. Napísala som tam všetky texty. No potrebovala som si byť istá, že budem nahrávať tam, kde budú najviac rozumieť tomu, čo chcem robiť. V Anglicku sú strašné extrémy. Sú tam mladí a veľmi šikovní ľudia, ale napríklad nemajú až taký dobrý zvuk. A potom sú tam tí veľkí super producenti, ku ktorým je strašne ťažké sa dostať. No a ešte sú producenti niekde medzi tým, ktorí však napríklad neporozumeli tomu, čo chcem mojou hudbou povedať, alebo nepochopili, že na albume chcem miešať žánre.
Stále mi hovorili, že sa musím zaškatuľkovať a vybrať si, či chcem byť pop, alebo rock, alebo folk. A ja som povedala, že chcem od všetkého niečo. Zhodou okolností Ondra, producent albumu, prišiel na chalanov tu z Bratislavy, s ktorými sme si sadli. Oni pochopili presne to, čo sme chceli, boli nám ochotní to perfektne nahrať a pracovať od rána do večera a úplne v tom byť ponorení. To je strašne vzácne. A či už to bolo tu v Bratislave, je úplne jedno, hlavné je, že si človek našiel tím. No to gro a inšpirácia plynuli z cudziny.
Vlastne si teraz naznačila, že v Británii sú veľmi zameraní práve na škatuľkovanie a vtesnávanie do žánrových mantinelov. Stretla si sa s tým aj na škole?
Väčšinou sa ľudia boja, keď niečo zaškatuľkované nie je. Chcú to mať určené a keď sa ich niekto spýta, ako tento interpret znie, tak povedia – no je to taká Adele, alebo také AC/DC. Ľudom vyhovuje, keď je niečo v škatuľkách, dobre sa to opisuje a je to pre nich prehľadné. Ale potom sú tu nové kapely ako napríklad TwentyOne Pilots, ktorí miešajú všetky možné žánre a znie to veľmi dobre. To sú noví ľudia, ktorými sme sa nechali inšpirovať, že sa tie hranice dajú posunúť.
V Londýne je hneď niekoľko žánrov, ktoré teraz vedú. Je tam mnoho pesničkárov ako Tom Odell, George Ezra alebo Ed Sheeran. A je tam veľa elektronickej tanečnej muziky ako Calvin Harris. Takže si myslím, že oni na toto dávajú a je to pre nich prehľadné. K akémukoľvek producentovi som tam prišla, tak sa ma spýtal, čo chcem robiť a ako chcem, aby to znelo. Ale ja som nevedela, lebo som chcela urobiť to najlepšie pre samotnú pesničku. Nie, že si poviem, že budem robiť rock a teraz sa budem všetky pesničky snažiť narvať do toho žánru.
Ide mi o autentickosť, písať o prezidentovi by odo mňa znelo divne
V čom ti dala najviac škola, na ktorej si študovala?
Ja si myslím, že vkus. Po prvé vkus v tom zmysle, že som sa nebála urobiť niektoré veci. Všetci mi hovorili – musíš mať na albume tvár, aby ľudia vedeli, o čo ide. A ja som si z toho Anglicka odniesla to, že som si niektoré albumy pamätala podľa farieb, podľa písma, nejakej fotky, ale nie tej kapelovej. Videla som, že to ide inak a úplne inak som nad vecami začala premýšľať.
Hlavne som popustila uzdu zviazanosti, napríklad že mi niekto povedal, že to proste nejde takto tú šou urobiť... A ja som na to povedala, že viem, že to tak ide, lebo som to videla v Londýne. Že kapely ani neboli také veľké a tiež mali vypredané a mali tam pekný vizuálny efekt. Mohli by sme to použiť aj tu. Myslím si, že ma to ovplyvnilo veľmi veľa vo všetkých rôznych smeroch. Nejde to ani opísať. V uvažovaní a v prístupe k tvorbe.
Ako vlastne prebiehala celá výučba a zároveň spolupráca so spolužiakmi a učiteľmi?
Veľa sa dbalo na spolupráce. Dávali nás dokopy ako so spolužiakmi, tak s učiteľmi. Napríklad sme boli vo dvojiciach a mali sme urobiť pesničku pre reklamu, napríklad pre značku Pandora. Učiteľka nám pustila ukážku reklamy bez zvuku a my sme k tomu mali zložiť skladbu aj s textom do pol hodiny. Vo dvojici sme sa museli dohodnúť, zložiť hudbu a napísať k tomu text, aby to sedelo.
Alebo sme mali základy nahrávania vrátane technických vecí, ktorým mikrofónom ozvučiť ktorý nástroj, takže tam išlo aj o producentské záležitosti. Potom sme mali interakciu s učiteľmi, mala som svojho mentora a s ním som robila záverečnú prácu. Mala som tému album a k tomu bolo treba napísať esej, notové party a on mi to kontroloval, konzultoval. Boli to však takí naši fanúšikovia a bolo fajn mať niekoho skúseného, na koho sa dalo obrátiť a mal aj kontakty, ktorým vás mohol odporučiť.
Boli teda takí, že vás chceli posúvať ďalej a nie, že by si chceli nechávať nejaké know-how pre seba?
Ja si myslím, že každý si podvedome niečo necháva pre seba a nepovie všetko. Ale je to aj otázka potenciálu, ktorý vidíte v tom človeku. Ak učiteľ vidí, že vám na tom strašne záleží, chcete preraziť a mať úspech, tak vám rád pomôže a myslím si, že aj predá kus toho know-how. Alebo vás naopak bude viesť, sám zoženie kontakty, to je potom asi o dohode. Ale z učiteľov som nemala dojem, že by si nejakú znalosť škrečkovali vyložene pre seba. Väčšinou sa o všetko veľkoryso podelili.
Tým, že vzniku tvojho albumu predchádzalo množstvo vplyvov a inšpiratívnych impulzov, vytýčila si si napokon aj nejaké posolstvo, ktoré si ním chcela odovzdať?
Ja som sa veľmi sústredila na to, aby som v prvom rade mala chuť si ho proste vypočuť. Často sa stáva, že interpreti sú z celého procesu tvorby albumu tak vyčerpaní, že už to nikdy nechcú počuť. Ja som sa strašne snažila, aby ten album znel tak, že keď sa ráno prebudím, budem si ho chcieť vypočuť. Našťastie sa mi to podarilo, ale chcela by som to preniesť aj na ľudí, aby ich to napríklad podporovalo, motivovalo, aby preborili hranice, ktoré majú a nechali sa tým inšpirovať. Skôr to beriem ako obohacujúci materiál, ktorý sa ľudí nejako dotkne a nájdu si v tom svoje príbehy. Na budúci rok už mám v pláne robiť práve veci s konkrétnou témou a posolstvom, ktoré chcem svetu zdeliť.
Myslím, že takéto niečo si načala už klipom k singlu Lover, ktorý demonštruje ženskú silu. Je toto tá cesta, ktorou by si sa chcela vydať?
Určite je to jedna z ciest. Pri Lover je to o tom, že som práve okolo seba zažívala prípady rozpadnutých vzťahov kvôli iným ženám a prišlo mi to veľmi nespravodlivé. Logické je, že ako ženy sa budeme podporovať a nebudeme si robiť niečo za chrbtom. Mali by sme spolu skôr držať, než si podrážať nohy. Takže o tom to je. Toto je pre mňa prirodzene taká prvá téma, pri ktorej prvýkrát cítim, že som k nej žensky dospela. Ale k čomu neskôr tematicky dospejem, to ešte uvidím. Ide mi hlavne o autentickosť, aby som si nepovedala, že budem písať o pánovi prezidentovi a bude to znieť divne a ľudia si povedia, že o tom nič neviem. Hlavne to musí vypovedať pravdivý postoj.
Máš pocit, že získavaš fanúšikov aj zo zahraničia?
Áno, práve dnes mi písal nejaký Nór, že mi fandí a veľmi sa mu páči singel Hello. Pravidelne dostávam takéto správy. Je mi však veľmi ľúto, že dostať to k tým ľuďom trvá naozaj dlho, pretože to nie je jednoduchý proces. Väčšinou je médiom rádio, ale ide o dlhý schvaľovací proces, rozhoduje o tom x ľudí a je to v nejakej fronte. Snáď sa teraz zadarí v Taliansku, možno vyjde Švajčiarsko a údajne sa Lover hráva aj v Chorvátsku a Srbsku. Ale mám overené, že ľudia, ktorí prídu napríklad na výlet do Prahy a niekde vidia klip, nájdu si ma a napíšu mi. To je proste úžasné. Mám z toho radosť, viem, že to funguje a ide iba o to dostať to k nim.
Čo ťa najviac dostalo v súvislosti s fanúšikmi?
Ultimátnym dôkazom, že tá hudba funguje, bolo rozhodne turné. Ľudia proste idú, kúpia si lístok na môj koncert a prídu. Potom čakajú na autogramiádu a ja sa s nimi strašne rada stretávam a zhováram. Oni vždy majú nejaké poznámky, tak zisťujem ich názory. Poznám veľa interpretov, ktorí majú ohromnú sledovanosť na sociálnych médiách, sú veľmi populárni, a potom na nich príde 50 ľudí.
To znamená, že asi ľuďom nestojí za to prísť. A pritom má ten niekto napríklad pol milióna followerov na Instagrame. Ja to mám trochu opačne, ale som za to rada, lebo to je najväčší dôkaz oddanosti, keď ľudia prídu. A ešte ma dostalo, keď mi fanúšička z Pardubíc darovala ručne upečenú tortu. To bolo veľmi pekné (smiech).
Vypočujte si album Hearts, ktorý patrí medzi to najlepšie, čo česká scéna tento rok ponúkla:
Minidokument o Hearts Tour 2016:
Autorka: Michaela Žureková
Foto: Facebook.com/lennymusicofficial
Súvisiaci interpreti: Lenny
