Česká alternatívna dvojica DVA v týchto dňoch na slovenskom turné predstavuje svoj nový album Nipomo. Ona (Bára Kratochvílová) a On (Honza Kratochvíl) nám o svojich zahraničných úspechoch, cestovaní po svete a mnohom ďalšom porozprávali po skvelom bratislavskom koncerte, ktorý sa konal v utorok v A4.
Bára: Je to nová skúsenosť, dostane nás to aj k ľudom, ktorí o nás nevedia vôbec nič, a to je dobré.
Honza: Druhá vec, čo je super, že väčšina toho, čo oni vydávajú, sa nám vážne páči. Takže to je fajn, máme pocit, že sme sa dostali do dobrej spoločnosti. A možno nám to prinesie aj nejaké koncerty v Amerike, to sa môže stať, ale ukáže sa to až časom.
Už dvakrát ste hrali na prestížnom festival SXSW, bolo to tentoraz pod americkým labelom iné?
Honza: Áno, bolo. Tam je toho strašne moc na tom festivale, 200 koncertov naraz, v kluboch a krčmách, všade sú nejaké koncerty... Takže je dosť dôležité, aby sa na vás prišiel pozrieť človek, ktorý vám môže dohadovať koncerty. Keď sme na SXSW boli na vlastnú päsť, tak prišli vlastne len okoloidúci, ale takto prišiel aj takýto človek a to by sa inak asi nestalo, bolo by to strašne zložité dohovárať.
V čom vy vidíte prínos účasti na SXSW?
Honza: Ja mám napríklad najväčšiu radosť, že sme tam videli strašne veľa dobrých koncertov. To, či to bude mať nejaký efekt, že sme tam hrali, to sa dozvieme napríklad za pol roka, to teraz nevieme.
Ste jedna z mála česko-slovenských kapiel s takýmito zahraničnými úspechmi. Čo je ale dôležité pre vás osobne, nejaký zásadný moment, ktorý pre vašu kapelu veci zmenil?
Bára: Je to skôr o tom, že sa vlastne nič nejako hekticky nemení - že nás to baví, ľudí to tiež stále baví a my si v tom môžeme tak nejako prirodzene robiť, čo chceme. To je pre mňa vrchol. Pre mňa takéto body ako že máme ten label, to je super, ale beriem to stále ako ten istý diel šťastia, náhody a toho, že tomu venujeme strašne moc času. Takže pre mňa to skôr tak pekne plynie, než by som vnímala nejaké veľké zlomové body.
Honza: Ja by som to tiež tak povedal, že žiadne veľké zlomy vlastne nie sú.
Bára: A v tom je to super, že sme hrozne nezávislí v tom, že si to stále robíme veľmi po svojom a nikto nám nič nediktuje. To je podľa mňa najlepšie, aj s tým, že nás to živí.
Málo kapiel sa živí len hudbou, ako sa vám to podarilo?
Honza: Máme to tak namiešané, že máme koncerty a ešte robíme hudbu k počítačovým hrám alebo filmom, tak sa to proste poskladá.
Bolo to vedomé rozhodnutie, že už sa chcete živiť len hudbou?
Honza: U mňa to rozhodnutie prišlo tak, že som mal v práci vybranú všetku dovolenku už napríklad v marci (smiech).
Takže vám sa to vlastne udialo tak nejak samo?
Bára: Zároveň sme to ale nikdy neprestali robiť, ani keď sme museli chodiť do práce a hrať a už to bolo strašne ťažké skĺbiť, ale ani tak sme sa na to nevyprdli. Tým pádom to hranie na tých váhach pomaličky začalo prevažovať.
Honza: Bol to veľmi dlhodobý proces.
Bára: Od dôb, keď sme robili divadlo a ešte sa tým nedalo živiť, sme už mali ten svoj sen živiť sa tým, čo nás baví a nemusieť si zarábať na to, aby sme mohli hrať. A potom sa to zrazu pretočilo. Hoci to vlastne vôbec nebolo zrazu, ale počas tých 10 rokov.
DVA nie sú len o hudbe, prepájate rôzne umenia. Je toto to, čo vás baví, spájať hudbu s vizuálom a s ďalšími vecami?
Honza: Napríklad s cestovaním (smiech).
Bára: Nám sa do toho zmestí všetko, čo robíme, a je to nakoniec všetko prepojené a nie je to len hudba. A ešte sa na to nabaľujú ďalší ľudia a potom to už je taký úplný organizmus.
Honza: Je to taká chobotnica (obaja smiech).
Amerika ako vesmírna krajina
Nipomo je inšpirované vaším pobytom v USA, chodili ste po Amerike a cielene hľadali inšpiráciu na nový album?
Honza: Nie, skôr to bolo tak, že sme boli v Amerike, a potom sme tam mali týždeň čas, tak sme si požičali auto a urobili si výlet. Prvý deň sme videli odbočku na mestečko Nipomo a hrozne sa nám páčil ten názov, tak sme si povedali, že sa tak bude volať náš album a potom sme šli na ďalší výlet a až keď sme sa vrátili, tak to tam začalo nejako presakovať. Pretože sme mali nejaké terénne zvuky z Ameriky, napríklad pouličného bubeníka, more alebo vlak.
Bára: Keď sam tam boli, tak sme tým boli takí okúzlení, hoci sme to nikdy nejako veľmi neprežívali, že by sme chceli ísť do Ameriky. Pred tým, než sme tam boli, sme to nejako nehrotili a potom sme zrazu boli hrozne uchvátení. Je to tam naozaj ako v tých filmoch, má to fakt silnú atmosféru, tá krajina je úplne iná a človek tam vidí tie veľké rozdiely medzi Európou, ktorá je taká malinká, útulná, zabývaná, a tam je to proste úplne ako v takej vesmírnej krajine.
Honza: Napríklad tam rastú úplne iné kvetiny a keď sa medzi nimi človek prechádza, tak vôbec nevie, čo to vlastne je.
Najsilnejší zážitok?
Bára: Teraz rozhodne Biela púšť.
Honza: Je to vyschnuté jazero asi o ploche žilinského kraja, kde sa usadil sádrovec, takže tam je úplne biely piesok, úplne ako sneh, to je úplne božské. A koncertný zážitok... Asi najviac sme si užili posledný koncert v New Yorku.
Bára: To bolo v takom kultovom klube, nie moc veľkom, ale pred nami hralo asi päť kapiel a väčšinou dosť tvrdé, od nejakého punku cez noise až k k úplnému hardcoru. My sme boli poslední a predtým všetci strašne pogovali a už sme si hovorili, či to nespadne a práveže sa to úplne vyšvihlo, takže ten deň sme sa lúčili s New Yorkom a bolo to strašne euforické. A na tom SXSW to bolo tiež super, na poslednú pesničku tak zrazu prileteli ľudia na pódium a začali proste tancovať. A stage manažérka namiesto toho, aby na nich dávala pozor, ako by to asi bolo v Čechách, tak pogovala tiež.
Honza: Tam sme naozaj videli asi 15 úplne skvelých koncertov, Young Fathers boli úplne perfektní.
Bára: Alebo hiphoperi Clipping.
Ďalšia cesta, ktorú ste mali, bola vlani na ukrajinský Majdan. Ako ste sa tam dostali a aký to bol zážitok?
Honza: Usporiadal to Človek v ohrození a zháňali nejaké tri české kapely, ktoré by tam hrali a neviem, ako sa dostali k nám, ale myslím, že to bolo tým, že už tam päť rokov pravidelne jazdíme na tour.
Bolo to asi dosť iné ako bežný ukrajinský koncert.
Bára: To vlastne ani nebol až tak koncert, skôr taký výstup
Honza: My sme dali na Facebooku výzvu, aby nám ľudia napísali, čo im tam máme odkázať a nechali sme si to preložiť do ukrajinčiny a potom sme vždycky zahrali pesničku, povedali šesť odkazov, zahrali ďalšiu pesničku, a to bolo vlastne celé.
Bára: Ono tam nešlo moc koncertovať, my sme mysleli, že tam bude nejaký stage, nevedeli sme, ako to tam bude vyzerať, o čo tam vlastne pôjde a ono to bolo na tom hlavnom stagei, kde sa menili rečníci a kapely a básnici a politici. Ale myslím, že zo zahraničia tam okrem Poliakov už nikto iný takto nevystupoval. Tak to bolo také silné, no.
Keď spomínate Facebook, je táto online komunikácia niečo, čo vás baví a zaujíma, alebo to skôr vnímate ako také nutné zlo?
Honza: Nepovedal by som, že nutné zlo, skôr zábava, priamy kontakt je dobrý a vlastne napríklad hneď druhý koncert sme mali vo Francúzsku a bolo to vďaka Myspace a nejaký šiesty sme mali v Rusku a bolo to tiež vďaka internetu a myslím, že bez internetu by sa tieto veci nediali, čiže ono je to úplne super.
Farebnosť nového albumu
Ako vznikol nápad vydať Nipomo aj ako kazety?
Honza: Vzniklo to, keď sme videli, že náš kamarát David Doubek alias Ventolin vydal na kazete svoj album.
Bára: Kazety sú nám generačne najbližšie, s nimi sme strávili najviac času, s kazetami v batohu. Ten formát malej krabičky pretáčanej ceruzkou sa mi veľmi páči a prišlo nám to zábavné a tak sme si urobili 222 kusov.
A myslíte, že to je taký formát, čo má budúcnosť?
Honza: Ja myslím, že je to formát, ktorý má minulosť. (smiech)
Bára: Vinyl má super zvuk, kým kazeta má svoj charakteristický zvuk a veľa ľudí si ešte kazety hráva v aute. Zároveň to predávame ešte s bonusom, je tam ešte ďalší náš album a aj downloadovací kód, takže tiež si to vieš stiahnuť do PC, ale je to taký dobrý artefakt farebný.
V čom je pre vás tento album iný ako tie predošlé?
Honza: Tie prvé dva albumy vždy boli poskladané z pesničiek, ktoré sme začali najprv hrať na koncertoch a potom sme to nahrávali a pri tejto doske je to naopak, že najprv sme pesničky nahrávali a až teraz sa ich učíme hrať na koncertoch a vymýšľame ich koncertné verzie, to je prvý rozdiel.
Bára: Tiež sme na predchádzajúcich albumoch nemali inštrumentálky, okrem Botaniculy (DVA nahrali soundtrack k úspešnej českej počítačovej indie hre, pozn. red.), tak teraz máme jednu inštrumentálku. A je tam veľa takých plôch, ak by som to prirovnala k Fonók (2008) a Hu (2010), to bolo viac ako lego, poskladané z takých kociek, tak toto sú skôr také plôšky na sebe, aspoň mne to tak príde.
Honza: Ako tetris?
Bára: Niee, skôr ako keby si položil na seba farebné papiere, rôzne poposúvané, je to tam viac také nepravidelné, viac sa to "rozvoľnilo".
DVA je o vás dvoch – necítite niekedy potrebu sa rozširovať, volať si nejakých hostí?
Honza: My sme to mali na jednej doske a to ma napríklad veľmi bavilo. Nahrávali sme na chalupe a jeden zo susedov hral na trúbku, tak napríklad ten tam bol. Ale to nebolo tak, že nahrával do toho, on prišiel na návštevu a my sme si ho nahrali ako hrá.
Bára: Sme zvyknutí pracovať len takto vo dvojici, ale napríklad keď s nami nahrával Jayrope (berlínsky producent, pozn. red.), tak bol tiež ako hosť, ale bolo to také prirodzené, že s nami bol pri tom nahrávaní a je hrozne šikovný. Ale že by sme priamo niekoho oslovovali, to nerobíme. Pracujeme tak intuitívne, že vlastne nevieme dopredu, čo tam potrebujeme.
Honza: Keby pri našom nahrávaní niekto bol, tak sa môže stať hosťom. (smiech)
Bára: Ale neoslovujeme niekoho priamo s nápadom.
Zostávajúce slovenské a české koncerty Nipomo tour:
17. 4. - Prešov, Christiania
18. 4. - Topolčany, Nástupiště 1-12
19. 4. - Trenčín, Klub Lúč
20. 4. - Žilina, Stanica (+Monikino Kino)
23. 4. - České Budějovice, Slávie
24. 4. - Bamberg, Kontakt festival
25. 4. - Břeclav, Piksla
26. 4. - Rožnov pod Radhoštěm, Vrah (+Monikino Kino)
27. 4. - Veselí nad Moravou, Zámecký park (+Monikino Kino)
Autorka: Michaela Kučová
Súvisiaci interpreti: DVA
