Po vystúpení na Pohode nám kanadská umelkyňa povedala, ako vznikajú jej koncertné show s burlesknými prvkami, čo pre ňu znamená feminizmus. Počas rozhovoru sa dokonca dokonca stihla zoznámiť s borovičkou (nie naším pričinením).
Vaša show bola riadnym vizuálnym zážitkom – vymýšľaš choreografiu a kostýmy sama alebo v spolupráci s tanečnicami?
Veci, ktoré vytvárame pre show, vznikajú dosť organicky – napríklad ten kostým s prsiami mi vymyslela moja ďalšia tanečnica a mala ešte nejaké prsia navyše, tak som si povedala, že ich spravíme aj tanečniciam. Ony sú burleskné tanečnice a keďže sa tomu venujú profesionálne, ja do ich sól moc nezasahujem. Na Pohode sme mali len hodinu, ale zvyčajne robíme dvojhodinovú show. Rozvíja sa to a tak je to najlepšie, ja veľmi nekalkulujem a na začiatku si nesadnem, že chcem presne toto a toto, ale prichádza to postupne a prirodzene až kým sa to nevyvinie do programu.
Kde čerpáš vizuálnu inšpiráciu? Premietané vizuály odkazujú na 80. roky...
Áno, ako Def Leppard, z toho vychádza moje logo. Vzniklo vďaka umelcovi z Toronta, ktorý sa volá Will Munro, bol aktívny na gay scéne, zriadil linku pomoci pre homosexuálnych tínedžerov a okrem iného vytváral spodné prádlo z tričiek. Pre mňa urobil nohavičky z trička Def Leppard, aj s takým malým vtákom a raz to v nejakých novinách zmenili z Def Leppard na Peaches a mne sa to zapáčilo. Takže sa to deje tak rôzne a je super mať tú vieru, že veci sa vždy nejako vyvinú a budú fungovať.
Využívaš dosť odvážne kostýmy – riešila si niekedy, či nezatienia myšlienky, ktoré sa snažíš svojou hudbou sprostredkovať?
Myslím, že najlepšie je kombinovať to – ak do ľudí príliš vtĺkaš svoje posolstvá, stratíš ich. Takže je lepšie pridať k tomu humor a zábavu, ľudia si spievajú a potom si uvedomia aj tie myšlienky. Chcem im niečo povedať, ale najprv chcem, aby sa bavili. Chcem aby to bolo inkluzívne, každý sa môže zapojiť. Je pre mňa dôležité, že nejde o čosi exkluzívne, podľa mňa by tieto témy mali byť mainstream.
No na Slovensku to zatiaľ mainstream rozhodne nie je. Veľa ľudí stále vníma feminizmus ako nadávku.
Vieš, aký je skutočný význam feminizmu? Znamená predovšetkým rovnaký plat pre ženy a mužov, to je tá definícia. Takže nerozumiem, prečo by ľudí nemali zaujímať rovnaké platy pre obe pohlavia.
Podľa teba je teda feminizmus aj dnes o tej rovnosti platov?
Úprimne, je to o premene mužov na feministov. Ženy už feministky sú, aj keď vravia, že nie, tak sú, veď ako môžeš nebyť sama za seba? Takže muži musia byť feministami a musíme prehodnotiť, čo znamená patriarchát. Mali by sme to nazvať ľudsko-archát. Nie je to o tom, že nenávidím mužov, len chcem, aby si všetci ľudia boli rovní. Chcela by som, aby ľudia mohli milovať koho chcú, či už je to žena, muž, jeden človek či traja... Ak ti to funguje, na inom nezáleží, prečo by to malo zaujímať niekoho ďalšieho, keď nikomu neubližuješ. Organizované náboženstvo ubližuje. Veriaci ľudia nie sú problém, je fajn, keď v niečo skutočne veria, ale trápi ma, prečo je v náboženstve toľko nenávisti. Je to absurdné, nenávisť namiesto hlbokej lásky.
Máš nejakú radu pre ľudí, ktorí nezapadajú do konvenčných predstáv spoločnosti, či už svojou orientáciou, pohlavím alebo inak?
Buďte sami sebou, tak ďaleko, ako sa to dá. Majte nadhľad a zmysel pre humor, ale neprestaňte byť tým, kým ste, lebo nie je nič horšie ako zatrpknúť a nerozvinúť sa do toho, kým skutočne ste.
Zdroj: Martina Mlčúchová - Pohodafestival.skPeaches na Pohode 2013 (Foto: Martina Mlčúchová)Viem o tebe, že si učila divadlo...
Áno, divadlo a hudbu. Nie som učiteľka, ale učila som deti, ľuďom sa to páčilo a vyvinulo sa to do malého podniku pre deti a učiteľov.
Čo ťa tá práca naučila?
Decká to milujú! Problém so vzdelávacím systémom je ten, že sa ich vždy snažia strčiť do nejakej škatuľky, povedia postav sa na pódium, obleč si tento kostým, ale to, čo je dôležité a vďaka čomu si deti zamilujú sebavyjdarenie cez hudbu a divadlo, je, keď ich proste robia. Mávala som hodiny s deťmi, ktoré neboli o tom potešiť rodičov a predviesť deti na javisku, ale o experimentovaní, skúšaní rôznych charakterov a podobne. Mohli si vyberať, nikdy som im nepovedala, že toto nemôžeš byť, už máme takú postavu, nechala som ich objavovať a to deti zbožňujú.
Je zvláštne, že aj v niečom takom slobodnom ako umenie, nedovolí vzdelávací systém deťom voľne sa vyjadrovať.
Presne, je to samé "traf túto notu, zaspievaj tento text, prečítaj túto stranu". Aj ja som s tým mala problémy, nevedela som dosť nahlas čítať, a tak som vždy dostala veľkú rolu a potom mi ju zobrali a nikdy nehovorili o tom prečo, nebol tam žiadny proces. Pretože to je tvorivosť – proces objavovania a učenia sa. Preto pre mňa bolo dôležité učiť deti.
Nedávno si pripravila dokument vychádzajúci z tvojich songov.
Peaches does herself nie je dokument. Niektorí ľudia to vidia ako rozšírenú show, iní vidia príbeh. Ale je to príbeh dievčaťa vo forme opery, všetko sú to piesne, žiadne hovorené slovo. Takže som musela prerábať a budovať svoje skladby tak, aby zapadali do príbehu – je tam dievča, ktoré objavuje vo svojej izbe rôznu hudbu, potom príde stará striptérka z vesmírnej lode v tvare kundy, povie jej, že má byť viac sexuálna, čo dievča spraví, publikum ju zhltne a premení na najlepšieho transsexuála na svete, s obrovskými prsiami a vtákom a potom stretne skutočného transsexuála a zamilujú sa a aj si zlomia srdcia a deje sa toho ešte strašne veľa. Myslím, že pre mňa nemá moc zmysel robiť dokument a že omnoho viac o mne a tom, čo predstavujem, sa diváci dozvedia v takejto forme.
Chystáš teraz nejaký nový materiál?
Teraz som na turné s filmom a budem až do konca augusta, potom sa ale chystám pustiť do nového albumu.
Autorka: Michaela Kučová
