Prešovskí Chiki Liki Tu-a existujú už 30 rokov. Nielen o vypredanom koncerte, ktorý sa udeje navlas na deň na tom istom mieste, kde kapela vystúpila prvýkrát, ale aj o tom, aká bola táto tridsaťročná jazda, sme sa porozprávali s basgitaristom kapely a jej zakladajúcim členom, Martinom Višňovským.

Ako bude vyzerať vaša narodeninová oslava?

22. marca 1995 sme hrali v prešovskom PKO náš prvý koncert a impulzom spraviť výročný koncert bola možnosť urobiť to presne v ten istý deň tento rok. Prídu aj prapôvodní členovia kapely, gitarista Marián Ivan, Tomáš Paľo, ktorý s nami hral na trombón, ale pozvali sme si aj hostí. Chceli sme, aby už niekto zahral aj nám. Predstava je taká, že niečo hráme úplne sami, plus tam máme dychovú sekciu, plus niečo hráme s hosťami, čiže oni sa pripoja k našim skladbám, niektoré z ich skladieb zase zahráme my s nimi. Menovite to bude Michael Kocáb, Karpatské chrbáty a Braňo Jobus, Mišo Kaščák, Lasky, BDHS, Edo Klena a Ali ibn Rachid.

A hlavnú záštitu má Raťafák Plachta, ktorý nás už počas nášho socialistického detstva aktívne cez televízne obrazovky otravoval a nútil nás k tvorivosti. Formu takéhoto konceptu sme ešte nikdy nerobili. A aby som nezabudol, máme tam aj bonus v podobe projektu Bolo nás jedenásť, ktorého šéfom bol Milan Lasica a kvôli covidu sa to na východnom Slovensku nestihlo zorganizovať. Maťo Husovský nám teda zahrá na piáno a zopár z nás z toho projektu sa prestrieda aj na pódiu.

Nie je ťažké generovaťv sebe 30 rokov motiváciu hrať?

Je to asi ako v každom inom bežnom živote, ale musí to byť sranda a musí ťa to baviť.

Čím si to teda ozvláštňujete? 

Napríklad aj týmto koncertom. Je toľko možností, ktorými sa to dá spestriť. Roky plynú a príde dátum, ktorý je pre teba motivačný a urobíš toto. Alebo gitarista Ľubo bol s nami 20 rokov a pred niekoľkými rokmi odišiel. Na jeho miesto prišiel Raptor, a to zase chvíľu trvá, pretože je to obrovská strata a kapela akoby vznikala nanovo. Kým sa spoznáš, kým sa zladíš atď. To sa nám už začalo dariť, už to aj hraje spolu a ďalšou výzvou je nahrať spolu niečo nové. Furt to teda ide a život neustále prináša nové výzvy.

Vieš sa ešte stotožniť s vašimi staršími vecami? Zahrať to tak, že to naozaj cítiš?

Viem sa s tým stotožniť – až veľmi, a sám zo seba mám vtedy srandu. Ty to síce hráš, ale nemyslíš už na to a len to tak cez teba preletí. Ale keď sa nad tým pozastavíš a uvedomíš si, koľko si mal vtedy rokov, keď si to vymyslel, tak to je neuveriteľné, čo ten mozog dokáže. Najviac je to citeľné, keď raz za pár rokov na teba príde moment, že si pustíš vlastný album. Stáva sa to málokedy, lebo keď to nahráš, dáš to von svetu a už to potom nekontroluješ. No a to, keď sa mi niekedy stane, že si pustím náš album, tak len čumím, ako sme na tie veci prišli.

Keď som vás niekedy začiatkom dvetisícich rokov začal registrovať, boli ste jednou z najviac koncertujúcich kapiel. Ešte stále držíte toto tempo?

Korona to definitívne zbrzdila, ale v tomto veku a pri rodinných záväzkoch by sme to už asi ani nezvládali. Ale pamätám si, že niekedy v 2004 sme od marca do septembra, čiže za pol roka, mali asi 100 koncertov. A to teda bola jazda. Ale to si každá, aspoň trošku úspešná kapela, musí zažiť, že jednoducho vôbec netušíš, kde hráš. Musí to zažiť, aby to už potom nerobila (smiech).

Máš z niektorého z koncertov pri tomto tempe aj nejaký pretrvávajúci zážitok?

Byť na pódiu je samo osebe neskutočná energia. Pamätám si presne jeden koncert, bolo to na Hodokvase, keď to ešte bolo pri Pezinku, tam ma z ničoho nič úplne striaslo a povedal som si, tak toto je niečo neskutočné. Pritom to nesúviselo s ničím konkrétnym, ale doteraz si to pamätám. A tým, že tých koncertov bolo veľa, tak tam sa zázraky niekedy diali nonstop.

Počas koncertu sme napríklad vymysleli, ako sa naša skupina rozpadne a divákom sme vraveli, ako by sme to urobili čo najdokonalejšie. Bolo to vo Vizoviciach v likérke, bol tam priamo v areáli, kde vyrábali pálenku, nejaký festival. Ľubova, gitaristova mama bola rozvedená, takže bola slobodná. Vymysleli sme teda, že keď si ju za ženu vezme Maco, trombonista, tak sa stane Ľubovým nevlastným otcom. No a keď Ľubo urobí nejaký prúser, tak ho nepustí von, nebude môcť hrať a kapela sa v podstate rozpadne. Malo to obrovský úspech.

A plno ďalších vecí, hlavne v zahraničí. Lebo keďže tam nerozumejú jazyku a kontextu, je to pre nich len ako cirkusantské číslo, nevedia sa do toho úplne dostať, ale len cítia, že tam niečo je. A furt tam na nás hľadeli, že čo sú to za exoti. Občas sme sa stretli s nepochopením, ale väčšinou to malo úspech. 

Vystupujete ešte stále v kostýmoch?

Chlapci v tom postupne prestali hrať, lebo sa to na nich rozpadlo. Ja som hral v plaveckej čiapke a tú, ktorú som definitívne odložil, bola už tretia. To sa vlastne rozožerie potom, rozumej ako kyselinou, v podstate sa to rozpadne na hlave. Ja som mal ale zároveň na kostým šťastie. Ten plášť, čo som mal na sebe, a ktorý som mal od mojej mamy, ktorá v ňom učila výtvarnú, to bolo z takej umeliny, že ak si sa v ňom hoci len obtrel o stenu, tak si sa normálne popálil na koži. To bol nenormálny výrobok. Ostatným chlapcom sa to oblečenie rozpadlo, padali z nich len cáry. Na tom mojom plášti na ramene, kde sa opiera gitara, tak to bolo totálne vyšúchané, veď prežil so mnou asi 1200 koncertov, čo je šialené. Nazval som ho prešovské plátno a mám ho zavesené doma na stene (smiech).  

Vnímaš na sebe nejakú rutinizáciu, používaš prípadne nápady alebo skladby, ktoré si vymyslel už pred rokmi?

Mám napríklad odloženú jednu vec pár rokov, hrala mi v hlave, mal som ju niekde v zálohe a keď som šiel dokončiť text, dostalo to úplne iný rozmer a zmenil som totálne charakter tej skladby. A to je skvelý pocit. My to máme bombové. Tým, že sa snažíme dávať do hudby originalitu, tak to je úplne jedno, či si to vymyslel pred 30 rokmi alebo teraz. Je to posúvateľné kedykoľvek v čase.

Čo považuješ za najväčší risk vašej kariéry?

Bolo ich viacero, ale napadá mi napríklad situácia, keď sme hrali prvýkrát v Budapešti. Maca trombonistu napadlo, že im povie, že sme veľmi radi, že sme prvýkrát v Bukurešti. Náš kamoš z maďarskej kapely mu povedal, nech to nerobí, že to nemajú radi. Narvatá sála, plno ľudí a Maco to jednoducho urobil. A malo to obrovský úspech. To je ten risk, že ideš do extrému. Ale on im zahral také divadlo, a tým, ako na nich pôsobila naša kapela, on im tak zamotal hlavy, že to pôsobilo ako divadelné predstavenie. Dobre, nebol to úplne kapelový risk, ale utkvelo mi to v pamäti. 

Spomínam si ešte na taký váš zaujímavý koncept, myslím, že sa volal Projekty.

Áno, asi v roku 2001 si Maco s Ľubom začali vymýšľať fiktívne kapely, volali sme to Projekty. Furt sme si vymýšľali ďalšie a ďalšie a robili sme z toho koncerty. Skvelé bolo, že my sme vedeli, ako pieseň začína, ale nevedeli sme, ako skončí. Aj Láska moja kde si mala pôvodne štyri slohy, ale už si pamätáme len tri, lebo koncerty sme končili so 16 promile. Priamo z toho koncertu sme si sadli k publiku a pokračovalo to ďalej. Bola to absolútna improvizácia do rôznych debát. Bol to obrovský oddych pre nás, lebo to bola tvorivá vec. 

Všimli ste si aj to, že publikum s vami nielen starne, ale naberáte aj nových fanúšikov?

Teraz je to obdobie, kedy sa znovu staneme slávnou skupinou, pretože jednak naši rovesníci prestávajú mať starosti s deťmi, nakoľko už tie deti sú veľké, a tí, ktorí nás ako malí boli nútení počúvať, teraz začnú húfne chodiť s rodičmi.

Autor: Michal Húska