Vlado Ďurajka s projektom Autumnist je pomerne nenápadnou, no rešpektovanou značkou na slovenskom hudobnom trhu. Na album False Beacon nechal fanúšikov čakať päť rokov. V recenziách sa objavilo aj prirovnanie k Depeche Mode, v prvom rade však ide o silnú autorskú výpoveď, ktorá patrí k tomu najlepšiemu, čo u nás v poslednej dobe vzniklo.
Si zvláštnym javom na našej hudobnej scéne. Tichučko si tvoríš a zvyčajne po štyroch rokoch potom vydáš album, ktorý sa stane obľúbencom kritikov. Dokončiť tento album ti trvalo päť rokov a aj sám si vravel, že si niekoľkokrát uvažoval, že to celé zahodíš do koša, čím to bolo?
Zistil som, že robiť "normálne" pesničky je oveľa náročnejšie ako keď som robil ambientné, abstraktné veci. Aj keď výsledok je možno uchopiteľnejší pre poslucháča, pre mňa je postup náročnejší. Nemám hudobné vzdelanie a niekedy to ide sťažka. Ale na tomto albume je veľa spoluautorov. Napríklad Future Lights napísal kompletne Rišo Imrich a ja som len urobil jednoduchý aranžmán a pridal druhý "gospelový" part. Vokálne linky si vo väčšine prípadov robili speváci sami, takže album je naozaj kolektívne dielo. Je to pestrý album.
Bolo to z tvojej strany účelové, že si si povedal, že chceš spraviť album, ktorý bude viac pesničkový?
Nebolo to programové rozhodnutie. Určite som chcel, aby tam boli nejaké spievané skladby. Nakoniec to vyšlo tak, že okrem jednej sú spievané všetky. Je možné, že ďalšia nahrávka bude čisto inštrumentálna.
Momentálne sa asi myšlienkami na nový album nezaoberáš. Alebo sa mýlim?
Neviem. Keď som dorábal tento album, tak som si povedal, že už v živote nechcem robiť hudbu (smiech).
To musela byť tŕnistá cesta.
Keď je už album vonku, príde určité uvoľnenie. Po každom albume si hovorím, že ak budú nejaké nápady, tak by som ešte mohol niečo spraviť. Ale nebudem to siliť a znova to bude asi trvať dlho. Čítal som o Talk Talk, keď robili album Laughing Stock, aký bol proces vzniku nepríjemný, že to bol úplný rozklad. A pritom samotný album je úplná krása od začiatku do konca.
Zahráš dobre na Colours a ideš do Drážďan
Tvoja hudba je veľmi vizuálna. Keď ju človek počúva, samovoľne sa mu vytvárajú v hlave obrazy. Máš podobný pocit, keď ju tvoríš?
Vôbec nie. Skôr sa stáva, že niečo čítam a zaujme ma slovné spojenie alebo veta, krátka sekvencia z filmu, kombinácia nejakej započutej hudby, akejkoľvek hlúposti, v kombinácii s okolitým hlukom. Je to zmes všetkého možného, čo nasaješ za nejaké obdobie. Ale nie je tam žiadny koncept. Je to viac "socharina", že nahádžeš veľa materiálu na kopu a potom uberáš, uberáš, až vznikne pesnička. Niekedy mi vravia, že v mojej hudbe je veľmi veľa vrstiev. A to ešte nepočuli tie prvé verzie, kde je toho tak dvakrát toľko. Nie je to skladanie, ale skôr rozkladanie. Obrazotvornosť príde na rad až keď pripravujem projekcie k live prevedeniu.
Momentálne vás čakajú ešte ďalšie koncerty v rámci miniturné k albumu. Ako to vyzerá, keď tvoja hudba, ktorá vznikla prevažne v počítači, nadobúda svoju fyzickú podobu? Mám pocit, akoby si album a jeho koncertná podoba žili vlastný život.
Cítiť to bolo najmä pri starších veciach, ktoré keď som robil, nemal som toľko skúseností s kapelovým hraním. Piesne vznikali bez toho, aby som myslel na to, ako sa budú dať zahrať naživo. Teraz je o dosť jednoduchšie prerobiť nové skladby do živej podoby, pretože majú pesničkovejšiu podobu.
V rámci aktuálneho turné sa zastavíte aj v Drážďanoch. Ako sa dostala táto zastávka do vášho turné?
Po koncerte na Colours of Ostrava nám napísal chlapík z Drážďan, že sa mu náš koncert veľmi páčil a či by sme neprišli zahrať do Drážďan. Zahráš dobre v Ostrave a ideš do Drážďan. Takže ideme niekam, kde nás nikto nepozná. To je vždy zaujímavejšie a je to aj trochu väčšia výzva ako hrať na domácej pôde.
Znie to ako Depeche, ale Depeche to nie je
Poďme k nálade albumu. U teba sme zvyknutí, že máš rád temnejšiu hudbu, nejaké veselé motívy čakať nemôžeme.
Raz som sa pokúšal urobiť veselú pesničku a bolo to niečo príšerné. Prvoplánový humor v hudbe mi je cudzí. Mám rád dadaizmus a bizarné veci. Napríklad Yello je pre mňa takisto úplne zásadná hudba. To je vtipná hudba. Ninja Tune veci - Luke Vibert, Coldcut, Kid Koala. Ale podľa mňa úplne najkrajšie veci, aké kedy boli v hudbe napísané, sú totálne "depky". Napríklad The Rip od Portishead, to je tak krásna skladba. Alebo Hurt od Nine Inch Nails. Žiadna pre mňa fakt zásadná pieseň, ktorá by bola ľahká, veselá, mi nenapadá. Aj Moon River má v sebe dosť melanchólie. Ale niečo zábavné od Manciniho by som možno našiel. Ok, Peter Gunn téma, napríklad.
Pri albume False Beacon sa k človeku dostáva pocit akéhosi dokonalého nepokoja. Aké myšlienky ťa ovplyvňovali? Aké emócie si do albumu kódoval?
Všeobecnú "nasratosť". Ten album je totálne apolitický. Snažím sa v hudbe reálnemu svetu vyhýbať a používať hudbu ako formu eskapizmu. Všeobecná atmosféra sa však niekde musí objaviť. Tu je to asi najprítomnejšie zo všetkých doterajších albumov. Je tam znepokojenie, otázky, či naozaj celý svet ide úplne "do sračiek". Pritom v rámci histórie nežijeme mimoriadne zlú epochu. Skôr ma prekvapuje, že to celé ešte vôbec nejako drží pokope. Ale nemyslím si, že by ten album bol negativistický alebo rezignovaný. Skôr ho vnímam ako štylizovaný a pomerne romantický dokument z blízkej budúcnosti. Vokalisti si písali texty sami, iba jeden som robil ja, sú pomerne abstraktné, takže dokopy nevytvárajú žiadny koncepčný odkaz. Pravdepodobne mali pri písaní úplne iné pocity.
Krátko po vydaní dostal tvoj nový album pozitívnu recenziu, v ktorej ho prirovnávajú k ostatnému albumu od Depeche Mode - Spirit. Čo ťa inšpirovalo pri tvorbe tohto albumu?
Spirit vyšiel až vtedy, keď bol album už prakticky hotový. Depeche Mode ma po Ultra už veľmi nebavili. Neskoršie albumy som ani poriadne nepočul. Tie asociácie s Depeche sú spôsobené skôr Gabovým hlasom (spevák Gabriel Kain, skladby Inner Space Invaders a Sky Full Of Scars, pozn. red.), ktorý občas naozaj znie trochu ako Gahan, ale je to jeho autentický prejav. Ani neviem, ako je na tom on vo vzťahu k Depeche Mode.
Čo sa týka hudby, pri False Beacon určite sú nejaké priesaky synthpopu prítomné. Depeche Mode si vykolíkovali taký veľký priestor, že už čokoľvek, čo má synthpopového ducha, sa spája s nimi. Mám rád Depeche, vyrastal som na tom. Je to pre mňa veľmi dôležitá hudba a keby som ako 14-ročný nepočul album Some Great Reward, možno by som hudbu ani nerobil. To bolo ako rana kladivom do hlavy.
Ak by som ale mal povedať, čo ma z hudby 80. rokov ovplyvnilo pri False Beacon, skôr by som spomenul raný The Human League alebo Fad Gadget, ktorému práve Depeche Mode v začiatkoch robili predkapelu. Takisto Američania Suicide alebo prvý album Tears For Fears, Art Of Noise, Cabaret Voltaire. Synthpop je len jedna časť skladačky. Pri pozornom hľadaní sa dá na albume nájsť aj Gejza Dusík.
Fyzická podoba albumu Beacon False je nádherná. Možno povedať, že ste tento album vystrojili do luxusného výzoru.
Veď to aj stálo celkom slušné peniaze. Takže dúfam, že sa všetko predá. Navymýšľali sme si dosť veľa. Ale, keď to robíme raz za päť rokov...
Ako vnímaš slovenskú elektronickú scénu? Potešilo ťa niečo v poslednej dobe?
Vznikajú veľmi dobré veci. Aj keď občas sa mi zdá, že všetci až príliš čítajú tutoriály a snažia sa mať "super vypapkaný" zvuk. Páči sa mi Petijee, FVLCRVM, Whithe, Bulp, Stroon, Isama Zing, Inkwall, Tittingur, Stratasoul, veci z Gergazu. Sú to veľmi technicky šikovní chalani. Sú o generáciu, niektorí aj o dve, mladší. Keď som začínal, nebolo nič. Žiadne tutoriály. Internet neexistoval. Môj prvý sampler mal samplovaciu kapacitu 14 sekúnd. Ja som viac-menej rezignoval na aktuálny sound a veľa vecí robím určite technicky nesprávne. Občas aj úmyselne.
Celý album si môžete vypočuť a podporiť kúpou na Bandcampe, nájdete ho aj na Deezeri a ďalších streamingových službách.
TIP: Autumnist najbližšie vystúpi v piatok 27. apríla v Christianii v Prešove a v sobotu 28. apríla v bratislavskej Novej Cvernovke v rámci prvého ročníka festivalu SHARPE.
Autorka: Marína Valentovičová
Foto: Milo Fabian
Súvisiaci interpreti: Autumnist
