Jednou z hviezd tohtoročných Bratislavských jazzových dní, ktoré sa uskutočnia už tento piatok a víkend, je český herec a hudobník Vojtěch Dyk. Ohlásenie jeho mena vzbudilo okamžitý záujem verejnosti a stal sa popri jazzových legendách Marcusovi Millerovi a Richardovi Bonovi jedným z hlavných lákadiel festivalu. A niet divu.
Vojtěch Dyk je nepochybne jedným z najvýraznejších českých talentov posledných dekád. Preslávil sa ako frontman "zábavovej kapely" Nightwork, dodnes však vystupuje aj ako spevák swingového orchestra B-Side Band a je známe, že jeho vystúpenia s kapelou patria k nevídaným umeleckým zážitkom.
V Bratislave sa predstaví s projektom D.Y.K., ktorý je odbornou verejnosťou vnímaný ako projekt plný mimoriadnych hudobných individualít, ktorý môže smelo konkurovať aj špičkovým zahraničným kapelám. V Bratislave bude Dyk koncertovať s 11-člennou kapelou zloženou z vynikajúcich inštrumentalistov, medzi ktorými sú aj Ondřej Pivec, Michal Žáček či Josef Buchta. Žánrovo možno projekt D.Y.K. označiť ako klasický pop s prvkami funku, R&B a jazzu.
V rozhovore sa dozviete:
• prečo zrejme prehodnotí svoj vzťah k niektorým spolupracovníkom,
• či si je istý svojím postavením na hudobnej scéne,
• kedy si uvedomil, že má výnimočný talent,
• na ktorého umelca Bratislavských jazzových dní sa najviac teší,
• prečo si rád pozýva na pódium služobne mladších umelcov,
• čo je preňho v živote najväčší adrenalín,
• čo pripravuje pre Slovákov na budúci rok?
Netajíte sa, že nahrávaním albumu D.Y.K ste vystúpili zo svojej komfortnej zóny a ponorili sa do hudobného sveta bez hraníc. Aké hudobné limity ste cítili doposiaľ?
Ja som žiadne limity necítil. Nikdy. Možno skôr osobné či hlasové, no tie som veľmi rýchlo odbúral so svojou profesorkou Pavlou Fendrichovou. Práve naopak, snažím sa limity či akékoľvek bariéry v hudbe rúcať a dokazovať, že hranice medzi komerciou a nekomerciou, ako i jednotlivými žánrami, vôbec neexistujú.
Na Bratislavských jazzových dňoch vystúpite s 11-člennou kapelou, zloženou zo špičkových hudobníkov. Ste prísny na ľudí, s ktorými spolupracujete?
Myslím si, že som veľmi spravodlivý a priateľský. Niekedy by som povedal, že možno až príliš. A to sa pravdepodobne bude musieť trošku zmeniť, pretože občas mám pocit, že niektorí ľudia to dokážu zneužiť, čo ale nie je prípad kapely D.Y.K. Tam sú všetci, až na malé výnimky, veľkí profesionáli.
Zdroj: Tino KratochvilDávate šancu aj muzikantom, ktorí majú veľký talent, no pomenej skúseností? Komu aj vy - s odstupom času - ďakujete za šancu, ktorú ste ako mladý, neskúsený umelec dostali?
Vlastne ani neviem, ako by som odpovedal na túto otázku. Ja skôr vždy ďakujem všetkým, s ktorými mám možnosť zahrať si. Začalo to už zborom Pueri gaudentes, ktorý som navštevoval už ako malý chalan. Tomu ďakujem, že mi dovolil a umožnil orientovať sa v harmóniách. Vďaka tomu mám rád improvizáciu, dokážem sa v harmóniách preplietať melódiami. Ďakujem tiež všetkým kapelám, ktoré ma nejakým spôsobom formovali a ukazovali mi cestu, či už cestu správnu alebo niekedy možno aj horšiu.
A určite ďakujem aj rôznym českým a slovenským interpretom, ktorí si ma pozvali ako hosťa. Či už to boli Karel Gott, Eva Pilarová, Štefan Margita, Monkey Business, Dan Bárta a ďalší. Môžem povedať, že za tú dobu, čo sa venujem hudbe, som pravdepodobne stretol na pódiu takmer všetkých. Je preto úplne prirodzené, že ja, ako služobne starší, dalo by sa povedať (úsmev), pozývam na pódium zas tých služobne mladších. Vnímam to ako prirodzený hudobný kolobeh.
Svoju kariéru ste začali ako člen chlapčenského zboru Pueri gaudentes. Fungovalo sa vám vždy lepšie v kolektíve, resp. v rámci väčšieho hudobného zoskupenia?
Mne sa vždy dobre funguje v kolektíve, pokiaľ viem, že v ňom mám výsadné postavenie (smiech). Ja chápem, že sám nič nedokážem, aj keď dokážem toho pomerne dosť. Nahrávam si sám pesničky, niektoré som dokonca vytvoril tak, aby som ich mohol hrávať sám, no je pravda, že skôr ma baví ten kolektív. Láka ma kooperácia s inými ľuďmi. Zväčša som natrafil na špičkových muzikantov, napríklad v USA a New Yorku som mal vďaka Ondřejovi Pivcovi šťastie, že som natrafil na skvelých hudobníkov. Radšej fungujem s kapelou, než by som sám jazdil s CD, na ktorom sa podieľali aj iní ľudia, to mi príde nefér.
Kdesi som čítala, že pôsobením v kapele sa jej členovia v prípade náročnejších chvíľ podporia, podržia. Súhlasíte alebo ste typ, ktorý si náročnejšie momenty a emócie prežíva radšej sám vo svojom vnútri?
Najskôr si náročnejšie momenty prežívam vo svojom vnútri, až keď si ich trošku vyriešim, potom o nich poviem ostatným. Je pravda, že v niektorých kapelách to tak nefunguje. Závisí to od toho, v akých kapelách ste, s akými ľuďmi, ale aj v akej fáze vášho života sa nachádzate. Za mlada sa takéto veci príliš neriešia. Aktuálne sa v nich najskôr zorientujem, a potom o nich možno niekomu poviem... Alebo aj nie.
Ak si vezmeme samotný chlapčenský zbor, vnímajú sa chlapci medzi sebou ako konkurencia? Kedy ste si vy uvedomili, že to môžete dotiahnuť oveľa ďalej?
Ja som konkurenciu nikdy nevnímal. Ja som bol vždy najlepší. (smiech) Nevnímal som konkurenciu, mňa to jednoducho veľmi bavilo. Ani som si nikdy neuvedomoval, že by som to mohol dotiahnuť niekam ďalej, pretože som bol vždy typ človeka, ktorý prijíma to, čo mu život prináša. Vôbec som nepremýšľal nad tým, že by sa divadlo či hudba stali mojou profesiou. Vždy som robil to, čo ma bavilo. Našťastie sa mi to aj vyplatilo.
Máte pocit, že ešte aj dnes, po rokoch pôsobenia v hudobnom biznise, musíte "bojovať" o svoju pozíciu na trhu? Alebo ste si stabilitou svojho mena už istý?
Ja to na stabilitu môjho mena nehrám. Keď človek trošku premýšľa a občas si zamedituje, zistí, že kolobeh, keď sa snažíte, pachtíte za niečím fiktívnym, čo je možno sláva, uznanie a úspech, vlastne nie je tou cestou. Lepšie povedané, tá sláva a renomé nie sú ten cieľ. Kto má toto ako cieľ, je možné, že ho skutočne aj dosiahne, na druhej strane tým stráca jednu obrovskú vec - súkromie a slobodu. Ja som si to uvedomil a pre mňa tým pádom nejaký boj o svoju pozíciu na trhu ani nepripadá do úvahy. Ja jednoducho robím to, čo mám rád a snažím sa to robiť najlepšie ako viem. No keďže si myslím, že to stále môžem robiť lepšie a lepšie, môže to evokovať dojem, že bojujem o svoje miesto na hudobnom trhu, i keď to tak nie je. V kútiku duše som chalupár, najradšej som na chalupe, v prírode, so svojou rodinou a tam neexistuje ego ani žiadne vydobyté meno.
Na albume D.Y.K. ste spolupracovali so špičkovými americkými hudobníkmi, je to váš spoločný projekt s dvojnásobným držiteľom Grammy Ondřejom Pivcom. Mení sa spôsob a váš prístup k pripravovaným projektom, s ohľadom na fakt, s kým budete spolupracovať?
Je to určite niečo iné, podľa toho, s kým hráte. Na druhej strane, také tie základné veci, ako je pokora a láska k hudbe, to by tam malo zostať nastálo a ja dúfam, že zostáva. Ale je pravda, že to, samozrejme, cítim na sebe i na ostatných muzikantoch, ako ku mne pristupujú. Ak sa s niekým poznáte dlhšie, vybudujete si priateľský vzťah, neskôr sa profesionalita môže trošku vytrácať. A niekedy je dobré si raz za čas povedať čo a ako. Napríklad: "Pozri, my sa síce poznáme už dlho, to ale neznamená, že tu nemusíš vedieť niektoré veci" atď. Takže sa snažím, aby to bolo stále rovnaké. Pravdepodobne asi nie je, ale na druhej strane, to jediné, o čo mi ide, je, aby som odviedol svoju prácu najlepšie a zároveň z nej mal radosť.
Ako vnímate skutočnosť, že svojou tvorbou ovplyvňujete masy a množstvo ľudí vás považuje za svoj vzor? Je tento pocit zodpovednosti pre umelca poslaním či záťažou?
Ako kedy. Je to najmä o zodpovednosti. Keď môžete hovoriť k ľuďom, ktorí vás počúvajú, je to obrovská zodpovednosť. No ak by ste mali hovoriť k ľudom, ktorí vás nepočúvajú, prečo by ste to robili? To už vidíme u našich politikov. (úsmev) Ak to necítime, tak tam je, aspoň podľa mňa, niečo zle. No človek sa tým nesmie nechať zahnať do kúta. Aby to pre neho nebola väčšia záťaž než radosť.
Ste známy herec aj hudobník. Nachádzate sa v štádiu vašej kariéry, keď je pre vás čas venovaný výlučne sebe istým spôsobom luxusom?
Musím povedať, že to v súčasnosti pociťujem mimoriadne intenzívne. To neznamená, že by človek neoddychoval alebo nešiel na dovolenku s rodinou, mamou, so sestrou, alebo nevenoval sa oddychovým aktivitám. Ale taký ten naozaj striktne určený čas iba pre seba, ten je veľmi dôležitý, a to teda musím priznať, že som sa doteraz nenaučil si ho dávkovať. Aj keď o tom viem, a to je vlastne prvý krôčik k tomu, aby to všetko dobre dopadlo.
Vráťme sa ešte na chvíľu k vášmu blížiacemu sa koncertu. S akými očakávaniami ste súhlasili s účasťou na Bratislavských jazzových dňoch?
Ja nič neočakávam. Vždy sa nechám Bratislavou pohltiť a prekvapiť. Za prvé tam mám veľa priateľov, najmä hercov a muzikantov, ale na Bratislavských jazzových dňoch som ešte nikdy nehral, takže sa na to úprimne teším. Nehovoriac o tom, že vystúpim pred jedným z mojich najobľúbenejších muzikantov Richardom Bonom.
V jednom z rozhovorov ste prezradili, že už dávno nie ste adrenalínovým nadšencom, akým ste bývali v minulosti. Čo považujete aktuálne za najväčší adrenalín vo svojom živote?
Za najväčší adrenalín zatiaľ považujem umenie skombinovať môj osobný život s pracovným. A potom tiež občas jazdím na motorke, lepšie povedané na skútri, a to býva tiež občas adrenalín, pražskí vodiči na to ešte nie sú príliš zvyknutí. Ale inak adrenalín často nezažívam. Iba keď prehrávame 1:2 s naším futbalovým tímom na chalupe, to býva veru poriadny adrenalín. (smiech)
Pomaly sa nám blíži koniec roka. Ak by ste mali bilancovať, ktoré momenty by ste rád vypichli?
Ja neviem bilancovať. Lepšie povedané, viem, ale s väčším odstupom. Teraz máme október, čo stále beriem, že sme ešte niekde uprostred. Musím ale povedať, že sa radujem z maličkostí. Snažím sa žiť tak, aby som sa nemusel za nič hanbiť, aby som bol šťastný a ak budem šťastný ja, aby boli šťastní aj ľudia okolo mňa. Tak som si napríklad zaobstaral tlačidlový telefón, k tomu chytrému (smart) mám i ten hlúpy a keď mám ten hlúpy, tak je mi dobre. Presnejšie povedané, je mi omnoho lepšie.
A na záver: čo okrem vystúpenia na Bratislavských jazzových dňoch ste si pripravili pre vašich slovenských fanúšikov, ktorých tu máte nespočetne?
Zatiaľ nič moc. Ale budúci rok sa, dúfam, dostaneme na Slovensko častejšie. Teraz chceme ešte s týmto programom, ktorý máme s kapelou D.Y.K., navštíviť Bratislavu a budúci rok s big bandom, dúfam, navštívime ďalšie slovenské mestá. Ja mám Slovákov rád, Slováci pre mňa nie sú iba národ, ale predovšetkým nálada, akú inde nezažívam.
Autorka: Danka Šoporová
Súvisiaci interpreti: Vojtěch Dyk
