Fedor Frešo bol renesančný človek. Tvrdia to jeho dvaja synovia Viktor a Fedor ml. Obaja pôsobia v umení. Fedor ml. dokonca, rovnako ako jeho otec, hrá na basu. Viktor je úspešný výtvarník, ale tiež ovláda hudobné nástroje, najbližšie sú mu bubny. Z rozhovoru s nimi cítiť, ako im otec chýba a aký úžasný vzťah s ním mali.
Čo vám napadne ako prvé, keď si spomeniete na svojho otca? Ako vyzerala jeho výchova synov?
Viktor: Jeho obligátna otázka "Z čoho chceš žiť?!" Usmievam sa pri tej spomienke, lebo jeho spôsob výchovy nebol direktívny, ale bol založený na priateľstve. Boli sme kamaráti. Nebol prísny ani buzerujúci otec a mohol som mu ako kamarátovi vždy všetko povedať. Náš vzťah bol v tomto unikátny. Samozrejme do istého obdobia bol normálny klasický otec, ktorý definoval mantinely. Tie boli ale jemne posunuté, keďže ako umelec mal volnejší prístup. Mohli sme napríklad pokojne niečo rozrezať alebo zničiť, lebo to považoval za tvorivú činnosť.
Neskôr, keď sme dospeli, pochopil, že nemá zmysel uplatňovať nejakú autoritatívnu výchovu, prešlo to prirodzene do priateľstva. Zadefinoval ale nejaké hodnotové systémy ako štandardný otec. Hovoril mi: "Musíš zmaturovať, inak môžeš robiť, čo chceš". To bola moja jediná povinnosť. Takže vo chvíli, keď som zmaturoval, už som mohol všetko. Druhá vec je, že som bol, mierne povedané, problémové dieťa. Bol som absolútne nekompatibilný s výchovným procesom na základnej škole. Prvú dvojku zo správania som mal v tretej triede na základnej škole.
Fedor ml.: My sme spolu robili, čiže v momente, keď spolupracuješ s rodičom, tak sa z vás musia stať kamoši. Je to iný vzťah. Ozvučoval som dlhé roky kapely, v ktorých hrával. Chodili sme spolu po svete. Takže tá rodičovsky-synovská vec išla bokom a stali sme sa kamarátmi, respektíve parťákmi. Pomáhalo to v tom, že sme vedeli spolu dlhšie vydržať bez akéhokoľvek konfliktu. Na každej šnúre po čase vznikne ponorková choroba. V neposlednom rade, keď sme niekde boli spolu dlhšie, tak sme to väčšinou mali aj ako výlet, nielen ako prácu. Bolo to super.
Ovplyvnilo vás to v tom, ako vychovávate svoje deti?
Viktor: Fedor ml. nemá dieťa, ja mám dve deti. Áno, ovplyvnilo ma to. Aj keď mám trošku inú situáciu, lebo mám dve dcéry, čiže som jediný muž v rodine. To znamená, že moja rola je, či chcem, či nechcem, aj tak iba byť priateľom. Som proste v nevýhode, ale idem rovnakou cestou výchovy - som ich kamoš.
Muž v pozadí
Aké je to mať za otca hudobníka, ktorého rešpektujú aj tí najväčší rebeli a najlepší hudobníci?
Fedor ml.: Ja som si to ako dieťa neuvedomoval. Jedine vtedy, keď za mnou chodili ľudia a vraveli, že tvoj otec je známy muzikant. Pre mňa to bol vždy otec, ktorý bol v slipoch a tričku s nami doma. Prvýkrát som si naozaj uvedomil, že tá sláva je veľká, keď sa vrátilo Collegium a videl som reakcie ľudí. Videl som na koncerte plakať od šťastia 60-ročného pána v obleku. Alebo, keď počas šnúry Collegia boli prví fanúšikovia vždy tí istí. Či sme boli v Prahe alebo v Košiciach, vždy tam boli.
Ovplyvnil vás aj ako hudobníka? Bol náročný, keď ste spolu hrali?
Fedor ml.: Určite áno a maximálne. Ale až teraz, keď sa učím hrať jeho party, uvedomujem si, aký veľký bol muzikant. Doteraz som to bral ako niečo normálne, že len tak hral na basu. Teraz vidím koľko neskutočného talentu a techniky v tom bolo. Je to pre mňa veľmi inšpirujúce.
Viktor: Fedor nemal problém hrať so mnou v kapele a ja som naozaj pankáč a amatérsky bubeník. Nemal problém hrať v kapele Kosa z nosa. Takisto nemal problém hrať s folkovými muzikantmi a s naozaj podpriemernými bluesmanmi. Bavilo ho to ľudsky. Vždy bol naozaj pokorný aj napriek tomu, aký bol level. Raz som hral na rozladenej gitare Yesterday a on s tým nemal vôbec problém a hral so mnou. Alebo, keď bol na výlete s kamošmi, zahral si hocičo, nebol nafrnený. Jeho veľké heslo bolo, že "Nič nie je horšie, než keď sa začne umelec brať príliš vážne".
Fedor Frešo bol vždy v úzadí, ale jeho prínos a úloha bola obrovská. Prichádzate s iniciatívou ďalej prenášať jeho odkaz prostredníctvom zavedenia tradície Ceny Fedora Freša. Aký mal vzťah, resp. názor na podobné ceny?
Viktor: Neveril im, ale dotklo sa ho, že napriek tomu, že 30 rokov hral aj jazz, vyšla nejaká jazzová encyklopédia a ani ho v nej nespomenuli. Napísal knihu Sideman, čím tiež potvrdil, že sa videl ako človek v pozadí a do istej miery mu to tak vyhovovalo. Cítil to ako bezpečnejšie prostredie a nemusel byť priamo konfrontovaný. Ale nedocenenie jeho prínosu sa ho dotklo. Ja to poznám aj z oblasti výtvarného umenia, kde pôsobím. Je veľa slovenských umelcov, ktorí sú svetovo známi, a na Slovensku ich ani len nevystavujú. V Amerike to tak nie je. Je to špecifikum Slovenska, že si nedoprajeme.
Nemyslím si, že Cena Fedora Freša pokračuje v nejakej životnej polohe nášho otca. My ju chceme dať kľudne tým frontmanom. Ideme hľadať kvalitu inštrumentálno-umeleckú. Šancu má každý interpret, osobnosť, ktorá je zaujímavá technikou alebo nejakým talentom. Tá cena nesie jeho meno, názor a nárok na kvalitu. Je samostatný organizmus, ktorý má aj iných členov ako napríklad Laco Lučenič a Tomáš Berka. Pre nás je dôležité, aby to žilo, lebo tým pádom žije jeho meno a jeho odkaz.
Na koncerte vystúpite aj vy obaja?
Fedor ml.: Ja budem hrať s Collegiom. Funguje to a veľmi sa na to teším. Keď sme pripravovali spomienkový koncert, zistili sme jednu vec. Fedor hral v tých najväčších kapelách a problém je, že nemôžu všetky zahrať, nedá sa to technicky a aj preto, že tak by koncert trval deväť hodín. Preto sme zavolali muzikantov, ktorí sú naši kamaráti alebo boli Fedorovi kamaráti, a s nimi zahráme pesničky ich doby.
Viktor: Budem hrať nejaké pesničky s hosťami. Tí zahrajú dve tri pesničky a ja zahrám na bubny.
--
Lístky na spomienkový koncert sú v predaji v sieti Predpredaj.sk.
Autorka: Vladimíra Pôbišová
Foto: BSK
Súvisiaci interpreti: Collegium Musicum
