Sedem rokov po debute prichádza dvojica Eremen & Petijee s druhým spoločným albumom Únikový východ II. Nahrávka obsahuje jedenásť rapových skladieb a jeden skit, o pohodové texty sa autorsky postaral Eremen a beaty zložil Petijee, ktorý čerpá inšpiráciu z množstva hudobných žánrov ako jazz, funk, soul či elektronika.

O novej tvorbe, ale aj o prešovskej scéne, o poľskom rape alebo o práci v reklame, kde spolu Roman Roj (Eremen) a Peter Urbanec (Petijee) pracujú, sa s hudobníkmi v rozhovore pre médiá porozprávala Dagmar Lauková Petrášová.

Prvého júna vám vychádza druhý spoločný album. Na prvom albume bolo viacero hudobných hostí, napríklad Idea, Lyrik H, Boy Wonder, Luzer a ďalší. Bol zámer urobiť to teraz iba vo dvojici?

Eremen: Mal tam byť s nami Supa a Matys a kývli na to. Ale nebývajú tu a nedoriešil som to. Keď nám Miro z ajlavmjuzik povedal, dajte to bez hostí, povedali sme si, že hej, fakt to dajme bez hostí. Vydýchol som si, že som nemusel vypisovať maily, nerád to robím. Nerád otravujem ľudí. Možno ich ani neotravujem, však nie je to tak, že by sme sa nepoznali s jedným alebo s druhým, ale rozumieš. Už sa mi nechcelo manažovať ďalší element.

Petijee: Po prvom albume sme prišli na to, že hostia nič nemenia. Keď si povieš, že hosť spraví, že sa to dostane k ďalším ľuďom, asi trochu áno, ale veľmi marginálne. Nie je dôvod, prečo by to mal človek robiť. Keď to nie je úprimné a nerobí sa to kvôli láske k hudbe, nemá to význam. Keby mal mať Roman pesničku, teraz si vymyslím zo srandy, napríklad s Prezidentom Lourajderom iba preto, že sa ich cieľovky prekrývajú, je to nedostatočný dôvod. Prišlo toto uvedomenie a ďalšie je, že sa mi nechce robiť s ľuďmi cez internet. Preto ani nerobím s kopec ľuďmi. Buď robím s Romanom alebo svoje sólovky alebo sa to potom snažím dostať niekam, kde už to má zmysel. Ja neviem, do Ameriky alebo tak.

Eremen: S Matysom sme boli dohodnutí, on, že pošli mi beat. Hovorím, nie, nepošlem ti beat. Keď budeš v Bratislave, tak sa mi ozvi, pôjdeš ku mne do štúdia, tam si spolu otvoríme pivo, vypočujeme si pesničky a povieme si, čo ideme spraviť. Radšej by som robil s ľuďmi tak, že poďme to spolu precítiť, pustime si hudby, porozprávajme sa, o čom by sme chceli napísať a poďme to stvoriť. Tak by mi to dávalo zmysel. A posledná vec k hosťom je zaujímavý fakt, že sme si povedali, že už nemáme koho zavolať. Všetkých, čo sa nám páčia, sme mali na prvom albume. (smiech) A potom nám napadlo, že ešte Supa a Matys sú dobrí. Aj Gleb sa mi páči. Samozrejme, je veľa ľudí, s ktorými by som chcel robiť. Je skvelé, čo robí Taomi. Ak by aj bola taká možnosť, nie cez internet. Počkajme si, kým bude zase doba, že sa začneme stretávať. Veľmi rád budem robiť s ľuďmi, keď na to budú lepšie podmienky.

Petijee: Spolupráce by mali byť aj o tom, že sa jeden od druhého niečo naučí. Čo sa naučíš od človeka, keď ti pošle track do emailu? Taomi je skvelý príklad. Chcel by som hneď ísť do štúdia a vidieť, ako ten človek pracuje, čo mu beží hlavou, čo rozpráva, ako to celé funguje. Život je o tom, stretnúť čo najviac ľudí, lebo každý má svoj vlastný vesmír. Vždy, keď stretneš nového človeka, prídeš na to, že ľudia dokážu fungovať úplne inak ako ty.


Ako vzniklo vaše kreatívne priateľstvo? Obaja pochádzate z Prešova, zoznámili ste sa tam alebo až po príchode do Bratislavy?

Petijee: Väčšími kamošmi sme sa stali až v Bratislave, vtedy sme sa začali viac stretávať. V januári 2011 som poslal Romanovi prvých šesť beatov a bavili sme sa o tom, že ideme spolu robiť hudbu.

Eremen: Bol to rok, keď si prišiel do Bratislavy do školy, nie? Ja som tu bol rok pred tebou. Registrovali sme sa z Prešova, ale nikdy sme nechodili spolu von. Asi sme si niekde po hiphopovej akcii aj dali cigu, ale nikdy to nebolo také, že by sme si vymenili číslo. Teraz je to ako o frajerke, že sme si menili číslo. (smiech)

Aký bol prvý podnet, že si Romanovi vôbec poslal beaty?

Petijee: Bol som vtedy, ako sa to povie, namotivovaný, lebo som mal pocit, že mi to extrémne ide. Vôbec neviem, prečo som ten pocit mal. Robil som si každý mesiac zložku, kde som mal pesničky a strašne som to chcel tlačiť ľuďom, nech s tým niečo robia. Dal som to Romanovi a jemu sa páčilo všetkých šesť beatov. Dohodli sme sa, že ideme spraviť epečko.

Eremen: Potom sme si spolu urobili štúdio a odvtedy sa naše životy rôzne popreplietali, že už aj spolu pracujeme.

Vaše prvé štúdio bolo zdravotnícke zariadenie na Kramároch. Ako ste k nemu prišli?

Eremen: Už ani neviem, odkiaľ sme ten priestor mali. Volali sme ho Pooperačné. Zdieľali sme ho ešte s jedným umelcom, ktorý si tam chodil fotiť. Potom nás odtiaľ vyhodili, išli sme do starej Cvernovky a odtiaľ som išiel už sám na Štefáničku. Peťa to už prestalo baviť, že on radšej bude robiť v izbe, ako sa každého polroka sťahovať.

Petijee: Prišiel som na to, že potrebujem byť sám. Vtedy zo mňa vychádzajú najlepšie veci. Keď je niekto v miestnosti, cítim spoločenský tlak, že po prvé to, čo aktuálne vyrábam, by mal byť extrémny banger a po ďalšie, ďalší človek v miestnosti mení vibe celého procesu, čo môže byť dobré, ale aj nemusí.

Eremen: Takisto to mám ja s textami. Píšem, keď som zavretý sám. Keď už máme obidvaja základ hotový, začíname sa o tom baviť spolu. Najskôr si každý odmaká svoje, potom to spolu ladíme.

Čo je ešte potrebné, okrem samoty a sústredenia, aby niečo vzniklo?

Petijee: Mám pocit, aspoň u mňa to je tak, neviem ako Roman pri textoch, keď si vytvorím zvyk. Každý deň tomu venujem aspoň hodinu. Snažím sa to brať ako hudobný nástroj. Robím hudbu, cvičím. Keď si vytvorím rutinu a robím to každý deň, vtedy mám pocit, že sa začínajú diať zaujímavé veci. Keď má človek extrémnu inšpiráciu, tak si sadne, spraví to a je hotovo. Ale keď iba skúša, vtedy vznikajú veci, ktoré ho predtým ani nenapadli.

Eremen: Ja to mám trošku inak. Pravidelne chodím do štúdia väčšinou po práci. A až tam sa rozhodnem, čo idem urobiť. Keď mám náladu písať, idem písať, ak mám náladu robiť hudbu, robím hudbu. Ak mám náladu iba počúvať hudbu, tak si tam púšťam platne. Keď sa rozhodnem, že idem písať, musí sa mi chcieť. Nikdy som to netlačil, že tu potrebujem teraz dopísať toto. Niekedy je to o tom, že sme na balkóne, fajčíme cigu a kamarát povie, že život je hav hav, bum bum. A ja že čo? On, že život je hav hav, bum bum. Ďakujem, mám prvý riadok niečoho.

Do akej miery vás pri tvorbe ovplyvňujú emócie?

Petijee: Do veľkej. Ani neviem, aká je stupnica. Ak od nula do sto, tak asi deväťdesiatosem.

Eremen: U mňa nie. U mňa je deväťdesiatosem skladba Versace. Nechal som sa tam uniesť emóciami, ale inde som bol pragmatický, chcel som si to vyskladať podľa šablóny. Mal som predstavu, ako to má znieť. Takto má znieť battle rap, tu má byť double time a potrebujem to tak narapovať.

Petijee: Áno, ale to, že tomu dáš štruktúru, neznamená, že to nemá emócie. Tým, že spravím beat, ktorý má štvorštvrťový takt, neznamená, že sa obmedzujem. Vždy to vychádza z emočného miesta. Popud je taký, že človek cíti potrebu dať zo seba niečo von. Nie je to robené na kalkulačke Keď sme to robili, nebolo to tak, že sme robili album pre trh. Neviem, kto bude tento album počúvať a strašne ma to zaujíma. Netuším, ako ten človek vyzerá.

Eremen: Ja viem ako. (smiech) Má tridsať rokov, žije podobný život ako my. Niekedy chodí na bicykli. Ale nie je to podmienkou. Môže aj autom.


Nová tvorba o živote

Skladbu Od zajtra na plagáte najväčším fontom vnímam ako hravý a parodický odkaz na iných raperov. Viete si robiť srandu aj sami zo seba?

Eremen: Myslím, že to robím dosť často. Celá Moja kru je o tom, že si robím srandu zo seba. Keď si všimneš, dosť tam ironizujem. My nie sme tá kru, ktorá teraz rozbije mesto alebo klub, to by fakt musela byť veľmi zlá statika, aby ten klub spadol. Nebojím sa robiť si srandu z toho žánru, ani z áčkových raperov, ale nikdy ich nemenujem. Neprišiel som nič kritizovať, iba ukázať svoj pohľad a trošku rýpať, nech sa na tom zasmejeme.

Petijee: Rap by mal trefne komentovať to, čo sa deje. Také to odpozorovanie aktuálnej skutočnosti k tomu patrí. Rap ako žáner sledujeme, a tým, že to pomenuješ, neznamená, ani že je to dobré, ani zlé, ani nijaké.

V skladbe Boh nemá rád hip hop je krásna gospelová pasáž. Ako vznikol tento nápad, odkiaľ je to čerpané?

Eremen: DJ Nula zo staršej prešovskej, už viac-menej nefunkčnej, kapely Čierna éra nám robil skratche v dvoch pesničkách. Komentujem to a Boh nemá rád hip hop. Vymyslel som motív, desať božích prikázaní, ktoré si síce ani nepamätám, ale vďaka nim chcem zistiť, či Boh môže mať alebo nemá rád hip hop. Povyberal som gospelové platne, ktoré som mal doma, zavolal ho ku mne, poď, mám tu pre teba kopec vecí. Ak máš aj ty nejaké gospely, zober, a niečo pekné urobíš. A on prišiel a niečo pekné spravil. (smiech)

V skladbe Pozitívny sa zaujímavo pracuje so spomaľovaním, hudobne aj textovo. Ako vznikla táto myšlienka?

Petijee: Vždy som chcel spraviť spomalenie na konci tracku. Vyslovene som to mal tak, že niekde to chcem strčiť, neviem prečo. Fascinovalo ma to. Sadlo to tam úplne skvele. Najprv bol beat, v ktorom je akoby sekavý hlas a v originále spieva niečo s dýchaním. Potom vznikla verzia, ktorá bola s acapelou, tú som prerobil, Roman to prerapoval a spravili sme spomalený koniec. Bola to taká organická pinkačka medzi nami.

Eremen: Textovo je to pripomienka pre mňa samotného, nech nie som debil. Niekedy sa stačí nadýchnuť, vydýchnuť a nebyť zlý človek. Alebo teda nebyť až tak zlý človek.

O čom je track Versace, ktorý album uzatvára, a o ktorom hovoríš, že pri jeho písaní si si "vypľul dušu"?

Eremen: Je trápne, keď poviem o živote? Prišiel som do štúdia a pustil som si loop, G Minor sa to volalo. Vtedy to nebol ešte ani beat, bola to len vyhrávka bez bicích. Bol som v takej polodepresii a vypľul som to zo seba na prvýkrát, za dvadsať minút hotovo, tak ako bolo, už som to nemenil. Je to pohľad na dobu, ktorá nám hovorí, že musíme byť najlepší, musíme sa snažiť, makať, ale my to často nezvládame. Niekedy potrebujeme vypustiť svojich démonov preč z tela. Zároveň bolo silným momentom v mojom živote, keď sa mi narodil syn. Začal som si viac uvedomovať a dávať pozor na to, čo sa deje a budovať si niečo, aby on mohol byť v živote spokojný. Sláva v mojom prípade by nemala byť o tom, že Eremen je slávne meno a bude mať nekonečný úspech, ale skôr budovať si meno Roman Roj, aby som vedel zabezpečiť ďalšieho Roja v generácii. Nie je to o tom, mať značkový Versace kabát, ale mať značkové meno, aby on mohol mať v pohode život.


Promo vychádza z nás

Máte sny posunúť vašu hudbu ďalej za hranice? Pri slovenských textoch je to možno trošku problém, ale chceli by ste?

Eremen: Pozri, kto by nechcel. Druhá vec je tá, že obidvaja máme prácu, skoro rovnakú, ktorá nás veľmi baví. Robíme v reklame a tvoríme veľa tam. Celý odbor je zaujímavý a pohltil nás natoľko, že nám dal o toľko menej priestoru na hudbu.

Tým, že robíte reklamu aj hudbu, napadlo mi prepojiť to. Urobiť reklamu svojej hudbe. Rozmýšľali ste o tom?

Eremen: To je najväčší paradox a sranda, že my nestíhame. Budeme sa snažiť to trochu lepšie odpromovať ako prvý album. Pri prvom albume sme sa na reklamu úplne vykašľali.

Petijee: Mysleli sme si, že stačí, keď bude hudba dobrá. Teraz tomu budeme venovať určite viac času. Viem si predstaviť, že by sme vedeli nafúknuť okolo toho bublinu, keď nad tým premýšľam čisto iba z reklamného hľadiska. Ale nechcem to tak robiť.

Eremen: Promo musí byť úprimné a vychádzať z nás. Keďže to má celé podtón hravosti, tak áno, poďme tomu robiť promo, ale potom nejaké pekné. Poďme hrať proti sebe ping pong, a kto vyhrá, vyhrá platňu. Alebo neviem, poďme hrať proti sebe šach, poďme skladať rubikovu kocku na čas. Poďme sa baviť v prvom rade my, a potom sa na tom môžu baviť ľudia. Ale nikoho nebudeme presviedčať, toto je super album, kúp to.

Je pre vás zaujímavý český trh?

Eremen: Neberiem to oddelene, že slovenský a český trh. Aj s prvým albumom boli koncerty v Prahe, či inde v Čechách. Lebo však Slováci sú rozlezení všade, Prešovčania dvojnásobne. My Prešovčania to máme podkuté vo všetkých hlavných mestách. (smiech)

Petijee: Česko človek berie prirodzene. Keby sme sa mali baviť o expanzii, asi Poľsko. (smiech)

Eremen: Ideme na poľský trh? Myslím, že boli pokusy, Rytmus chcel ísť na poľský trh. A No Name tam chvíľku aj boli. (smiech)

Možno keby ste texty preložili do poľštiny?

Eremen: Neverila by si, ale plynule rozumiem po poľsky, vďaka tomu, že počúvam od strednej školy poľský rap. Čiže by to nebolo až také nemožné.

Aký majú Poliaci rap?

Eremen: Oproti Slovensku menej zadumaný a viac boombapový a trueschoolový. Veľa kapiel je tam sample based, starý New York, proste boom bap. Sú tam aj newschoolové formy, presne ako máme my, len o niečo vkusnejšie. A, samozrejme, je tam už aj hipsterská vlna, ktorá je celkom silná. Rap v Poľsku je obrovská záležitosť.

Petijee: Keď si zoberieš, že tá krajina je obrovská, tak každá subčasť žánru dokáže mať relatívne fungujúcu scénu. Vieš, že ty reálne potrebuješ mať v každom meste dvesto ľudí, čo ti prídu na koncert. V Poľsku je tých miest dosť, čiže dokážeš mať reálne žijúcu subkultúru v rámci niečoho, čo je tu úplne malinké, robí to päť ľudí, chodí hrať do Stanice Žiliny, do Prešova do Waveu a to je všetko. Tam na tom vieš mať celkom stabilnú hudobnú kariéru. Je to živšie, zdravšie, viac vitálnejšie. Z každého smeru sa tam deje niečo zaujímavé, a tým, že ľudí je tam kopec, je to zábavnejšie.

Ako funguje prešovská hudobná scéna?

Eremen: Úprimne, za dvanásť rokov v Bratislave už vieme viac, ako to funguje tu, ako v Prešove. Máme tam stále pár známych, ktorí robia rap. DJ Resumé je chlapec, ktorý sa dosť snaží, má obchod, kde predáva platne, zároveň hiphopovú značku oblečenia. Robí hudbu aj so svojím bratom, ktorý je raper. Potom je tam určite aj kopec mladých raperov, ktorých nepoznám, lebo som už asi starý. Čo kultúru drží v Prešove, aspoň v našich očiach, je klub Wave, ktorý rástol spolu s nami. Tak ako sme dospievali, stávalo sa aj z toho pankáčskeho podniku stále niečo iné. Teraz je to pekný moderný klub, myslím, že už sa aj volá Centrum kultúry v Prešove. (smiech) Ak by sme mali mať niekde koncert, viem si predstaviť, že presne tam ešte stále patríme.

Ako vyzeral Prešov v časoch, keď ste tam žili?

Eremen: Vtedy bola kapela Čierna éra, ktorá mňa aj Peťa dosť ovplyvnila. Rapovali po slovensky, ale bol to iný rap ako inde na Slovensku. Nebol ovplyvnený americkou scénou, takou tou tvrdosťou, drsnosťou, ale naopak úprimnosťou, trošku spevavosťou, bol to skôr francúzsky štýl. V Prešove vždy fičali aj iné drogy ako inde, mám pocit. (smiech) Boli viac ukľudňujúce.

Petijee: Nešlo mi do hlavy, že chalanov z kapely Čierna éra vídavam, ako chodia von na ulicu, a práve oni spravili album Postavím si dom. Keď to oni dokážu, asi môžem aj ja. Tento moment bol pre mňa dôležitý. Nechcem teraz vyznieť ako pamätník, ale vtedy v tej dobe sme boli dosť vonku. Všetci boli niekde na sídlisku. Fungovalo to až tak hoodovo, každý mal svoju časť mesta.

Eremen: Sídlisko III proti sídlisku Sekčov. Také zbytočné lokálne vojničky. (smiech)

Ako vnímate súčasnú dobu? Plusy a mínusy.

Petijee: Dokončili sme album, to je pozitívum.

Eremen: Sedeli sme doma, trošku sme sa už nudili a začali sme tento album dokopávať do konca. Lebo my by sme ho dokázali robiť ešte päť rokov, fakt. V tomto to bolo fajn. Ale skomplikovali sa nám bežné veci. Chýba mi cestovanie, teším sa, ako zase niekam pôjdem.

Petijee: Mne extrémne chýbajú kluby, koncerty, ľudia, krčmy, taký normálny prirodzený ľudský networking. Keď boli chvíľku pred rokom miernejšie opatrenia, náhodou som chytil jazzový koncert v Horskom parku. Mal som pocit, že sa rozplačem od šťastia, že počujem hudbu naživo. Chýba mi počuť hudbu na veľké repráky. Mal som to rád, chodiť a počúvať iných dídžejov, ako hrajú, a keď niekto zahral obrovský banger, premýšľať nad tým, ako to spravil. Bolo to inšpiratívne a človeka to privádzalo na ďalšie myšlienky.

Eremen: Už sa tešíme, keď budú živé koncerty. A už by som si aj išiel niekam zarapovať.

Album vychádza 1. júna pod labelom ajlavmjuzik na vinyle, ktorý si teraz priaznivci môžu zakúpiť v predpredaji za zvýhodnenú cenu, a na všetkých digitálnych platformách.

Autorka: Dagmar Lauková Petrášová
Foto: Peter Sit