Kapela Small Town Life je späť a vo výbornej forme. Dôkazom je jej nový singel a videoklip s názvom CODA. Rockový základ, alternatívne cítenie a práca s hlukom, rytmikou a melódiou charakterizujú tvorbu tejto nie úplne známej kapely. Vašou úlohou je vypočuť si jej tvorbu a začítať sa do myšlienok frontmana Jakuba Spiszaka, ktorého som pri tejto príležitosti vyspovedal.
Od poslednej nahrávky, a celkovo predošlej tvorby, cítim v singli CODA určitý posun, či už po zvukovej alebo aj skladateľskej stránke. Je to iba zdanie alebo to tak vnímaš aj ty?
Ak máš takýto pocit, tak sa možno niečo udialo! Subjektívne ale môžem povedať, že sa mi prirodzene mení pohľad na hudbu a prístup k nej. Prvý album Small Town Life vznikal v období, keď som mal šestnásť až devätnásť rokov. Momentálne ma skôr než vibe zaujmú nápady, v akejkoľvek hudbe, bez ohľadu na žánre. Napríklad akýkoľvek twist na nejaké zaužívané formy, dobre napísaná skladba, zaujímavé spevy – môže to byť čokoľvek.
Netvrdím však, že tento song je niečo extra a že sa to všetko nejak pretavilo do našej skladby. Asi sa nedeje nejaký gigantický odklon od staršieho materiálu. Skladba je pomerne stará, len sme ju milionkrát prerábali a keby k nej Alex nechcel nakrútiť klip, tak by sme ju hodili do koša. Som však rád, že sa tak nestalo. To, na čom momentálne pracujeme, je oveľa väčší odklon.
Čo sa týka skladania a prístupu k tvorbe, tak niektoré veci človeka omrzia a snaží sa nájsť novotu a ozvláštnenie. Je príliš jednoduché zostať na jednom trávniku a robiť dookola to isté. A myslím, že so Small Town Life sme nikdy nechceli byť len o tom, že sme otrokmi jedného zvuku, a ideme sa toho striktne držať. Skôr to bolo o kontexte tej doby a štádiu bytia, v ktorom som sa nachádzal. Chcel som robiť garážové pesničky a kričať do mikrofónu. Teraz mám 24 a myslím, že tohto mám dosť, tak sa snažím skúšať iné polohy, čo ma zaujmú. Ale tak to má asi každý.
Naznačil si väčší odklon na veciach, na ktorých ešte len pracujete. Môžeš prezradiť viac?
Skladby majú iné nálady od predošlého materiálu, sú viac melodické a celkovo pestrejšie. Prvý album sa držal zámerne v istej atmosfére a monotónnosti. Toto sme úplne zahodili a staviame sa k tomu skôr z pohľadu, že OK, máme takýto základ, poďme s tým kamkoľvek a spravme si výlet. Blast beat, subtílnejšia elektronika, akustické nástroje? Ak to neznie ako cringe a má to dobrý feel, tak prečo nie. Dôležité je hlavne prekvapiť samých seba.
Stále sa však pohybujeme v pesničkovej forme. V skratke by som to prirovnal k tomu, ako keby si zobral Beach Boys – Wouldn't It Be Nice a hodil ich do mixéra s noise rockom a všetkým, čo sa nalepilo po ceste. To bola nejaká prvotná vízia. Niekde sme ten bordel dokonca vypustili úplne. Ešte sa uvidí, ako dopadne výsledok.
Spomínaš vyhýbanie sa cringu. Čo pre teba predstavuje cringe v súčasnej hudbe?
Všeobecná inklinácia k niečomu a vkus sa menia každú chvíľu. To sa nedá ani hodnotiť objektívne. Cringe je to, čo spravili sociálne médiá za posledných pár rokov ohľadom toho, ako konzumujú ľudia hudbu. Násilné obliehanie a naháňanie sa za pozornosťou od ľudí s otravným kontentom sa mi dosť bridí. Všetci sa snažia byť tak výnimoční, až sú úplne rovnakí a peknými obrázkami sa snažia predať uplne priemerné, alebo až zlé a lacné blbosti. Dosť otravné sú clickbaity v štýle "my sme nová veľká vec" alebo "myslíme si, že hudba našej generácie je strašná, tak sme založili túto priemernú kapelu, aby sme ti to dokázali, bla bla bla".
Pokiaľ máš dobrý materiál, nemusíš si sekundovať týmito hlúposťami. Dosť cringe je aj to, keď si vieš celú skladbu nájsť z troch blokov na Splice (online knižnica so samplami). Prípadne, že si podľa kľúča hľadáš type beaty a funguješ len na tom. To sú snáď najlacnejšie atrapy týchto pop punk, post-punk, nu metal revival žánrov s ich najgenerickejším cliché. Ako keď si dáš vifonku, ktorú nezaleješ. Ale neviem no... Kto som ja, aby som čokoľvek hodnotil, hahaha.
Nedá sa nesúhlasiť, ale určite vnímaš aj to množstvo kvalitnej hudby všade okolo a nedá mi neopýtať sa, čo ťa z nej v poslednej dobe oslovilo.
Hmm, no. Síce to už je nejaký piatok, ale už tri roky si každý týždeň aspoň raz púšťam album Ultrapop od kapely The Armed. Pod vrstvami prešpekulovaného chaosu a zdanlivého white noisu sú schopní prekvapiť refrénom, čo znie ako škôlkarsky popevok, čo si deti spievajú v kruhu. Tak dobre namixovaný, zaujímavý a nápaditý blend extrémnych žánrov a úplne jednoduchých, ale zato dobrých melodických pesničiek, som fakt dlho nepočul.
Nedávno vydali album Perfect Saviors, ktorý je tiež dosť dobrý, dokonca tu idú s chaosom viac do úzadia. Cez leto budú v okolí, tak určite odporúčam ísť. Ďalej Rough Dimension od VR SEX som počúval celkom dosť. Zaujímavé zvuky, nálady, konzistencia a flow albumu sú super. Znie to ako post apokalyptická vízia z 80. rokov na CRT, vzduch je otrávený nejakou chémiou a dakde na zemi leží kožený klobúk.
Ďalej ma bavil posledný album Manequinn Pussy, posledný album Adrienne Lenker, Model Actriz, Album Trick od Alexa G, Lil Ugly Mane, Sweet Trip – Velocity : Design : Comfort, DISCO4 od HEALTH, po dlhej dobe som si pustil znovu Show Me The Body, aby ma to znovu odpálilo. Z lokálnych sú to českí Ida the Young (veľmi, veľmi, veľmi dobré skladby, strašne sympatická kapela) a druhý album sinks – born into this only to get through this. Naživo ma bavili Chief Bromden na Pink Whale, Berlin Manson vo Fuchse spolu s The Wilderness a Ameliou Siba. A ešte koncert kapely Stuck, s ktorou sme nedávno hrali. Nestíham už chodiť na koncerty tak ako kedysi, ale snažím sa.
Kedy cca môžeme čakať ďalšiu hudbu od Small Town Life a v akej forme?
Pracujeme na albume. Do januára sme mali také free floating obdobie s nápadmi a skladbami, ktorých výber sme nejak uzavreli v januári a tie teraz doklepávame. Cez leto by sme to chceli nahrať.
Zdroj: Andrej Fintora
Čo je pre teba motiváciou alebo palivom, vďaka čomu môžeš robiť hudbu a popritom riešiť rôzne životné patálie? Akým spôsobom sa ti tá vynaložená energia vracia späť?
Neviem, čo iné by som robil, haha. Nič iné neviem. Treba si vymyslieť rutinu a deadliny a spraviť si z toho návyk. Po pár rokoch fungovania v kapele alebo v pokročilejšom veku nejakého projektu je najdôležitejšia konzistencia. To prvotné nadšenie ti trošku opadne a už ťa toho toľko neprekvapí, ako keď si bol mladší. Preto aj viac selektuješ. Čím viac príležitostí si vytvoríš na tvorbu, tým viac šancí zlyhať si dáš a medzi tými zlyhaniami sa ti objaví zopár super nápadov a niečo, čo ti dá na konci dňa satisfakciu.
Obdivujem ľudí, čo dokážu chŕliť kvalitné veci v krátkych časoch, a zároveň byť konzistentní. Mne sa toto nedarí až tak efektívne, ako by som si predstavoval, lebo som lenivý. Ale ako som už spomínal, treba prekvapovať samého seba a ozvláštňovať si to tak, aby ti tá naivná radosť nevymizla. Lebo zamotať sa a spochybniť sa je veľmi ľahké. A ešte keď si nejaké okolnosti vykladáš skreslene, tak to vedie na tŕnistú cestu. Energia sa ti potom vracia z pocitu, že si na konci dňa urobil niečo, za čo sa vieš postaviť. Samozrejme, ak máš podporu od ľudí a nebodaj niečo z toho, čo spravíš, zarezonuje v niekom druhom, tak z toho bývam unesený, no zároveň je to bizár. Na ďalšiu motiváciu je každá validácia úplne super. Ale robím to hlavne pre seba a preto, lebo musím dačo stále robiť. Pateticky povedané, tvorba je pre mňa aj zmyslom existencie. Bez ohľadu na to, či to niekoho zaujíma alebo nie.
Vravíš o skreslených okolnostiach, tak sa ťa pýtam: aký je tvoj vzťah k skresľovaniu? Myslím skresľovanie gitár, samozrejme.
Mám k nemu jednoznačne kladný vzťah. Bol som tým doslova posadnutý. Keď som mal dvanásť, sedával som hodiny pred kombom a skúšal rôzne kombinácie skreslení spolu s inými krabičkami a robil si také dronové sessions. Niekde mám aj nejaké nahrávky. Dnes som asi fanúšik menšieho gainu na nahrávkach a naživo nech to je nekontrolovateľné a chaotické. Aj keď v malých priestoroch je to často dosť na hrane a teda radšej menej gainu.
Baví ťa aj nejaká experimentálna noise dronová hudba alebo toto je pre teba už iba ten spomenutý preceňovaný vibe?
A veď aj vibe vie mať nápad. Nepodceňujem ho až tak, ako to mohlo vyznieť. Úplné drony momentálne vyslovene nevyhľadávam z nahrávok, skôr ma bavia naživo, keď to aj nejak cítiš a vnímaš. Rovnako, ako keď si ich vytváraš a hráš sa s nimi. Mám však radšej, keď sú v niečom zakomponované, nie samé osebe.
Nachádzajú sa momentálne takéto "zakomponovania" experimentálnych plôch v tvojej momentálnej tvorbe? Čo pre teba vlastne znamená experiment?
Áno, aj keď asi viac "subtle" a v úzadí. No občas aj v popredí. Experiment je pre mňa synonymom hry.
Keby si mal popísať, ako u teba v hudbe funguje emotívna, a na opačnej strane racionálna a logická stránka – ako vnímaš ten pomer, resp. fungovanie týchto protipólov?
Keď počúvam, je to dosť subjektívne s každým interpretom či skladbou. Nemám na to asi úplne odpoveď. Niečo sa mi proste buď páči alebo nie. Môže to mať super melódiu, nejaký zaujímavý zlom, zvuk bubnov, spevákov prejav, mix, pátos odkazu, zámerné cliché, čokoľvek. Väčšinou mám nejaké svoje menovatele, ktoré sú typické pre prierez toho, čo sa mi páči. Pomerovo však asi vyhráva tá emocionalita, aj keď ocením aj nejaké racionálne prvky.
Pri tvorbe vieš uvažovať v zmysle, že ak chceš vytvoriť nejaké XY, tak by si to mal urobiť cca. takto, aby si využil potenciál toho nápadu, prípadne vytvoril efekt. Ale to je len nejaké schematizovanie a maximalizovanie potenciálov a uplatňovanie postupov, ktoré fungujú. Niekedy nie je žiadna schéma. Jednoducho to cítiš, že super. Neviem vždy v každom prípade definovať, prečo sa mi niečo páči.
Dám ti teraz otázku, na ktorú ľudia neradi odpovedajú, pretože nie sú radi, keď musia vybrať jedinú možnú odpoveď. Ale v minulosti sa ju raz niekto opýtal mňa a zvládol som to. Keby si mal pomenovať jednu jedinú nahrávku, ktorá je pre teba najzásadnejšia a najviac ťa ovplyvnila, ktorá by to bola? Kľudne povedz aj prečo.
Dám ti dve. Music For the Jilted Generation od Prodigy, nakoľko to bola pre mňa úplná brána ku všetkému. Vďaka tomuto albumu som si sám od seba v desiatich začal vyhľadávať hudbu a intenzívne sa o ňu zaujímať, hrať sa s dawkami a skúšať tvoriť vlastné nezmysly. Druhá je asi Nevermind, ku ktorej som sa dostal cez epizódu Simpsonovcov, hahaha.
Je to možno klišé a ani by som nepovedal, že teraz je to pre mňa úplne obľúbený album. Mohol by som sem kľudne dať ďalších dvadsať nahrávok, ktoré mali nejaký radikálny vplyv, no keď vezmem do úvahy, čo to vtedy s mojím desať či jedenásťročným mozgom narobilo, tak sa Nevermindu asi žiadna iná nahrávka nevyrovná. Bol som vtedy kus outsider a problémové decko oproti rovesníkom, s ktorými som nemal moc dobré vzťahy. Zrazu som mal odpoveď na veľa vecí a konečne som našiel niečo, s čím som sa vedel stotožniť. Kultúra, ktorú som cez to objavil, mi zmenila vnímanie a ukázala kadejaké niché žánre a hodnoty, ktoré ma nejako vyformovali. A samozrejme, sú to super pesničky a tiež super odkaz. Byť real je viac než čokoľvek!
Autor: Renat Khallo
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
