Konferencia hudobných profesionálov je každoročnou neoddeliteľnou súčasťou festivalu SHARPE. Hlavnou postavou tohtoročných diskusií bol Američan Kevin Cole, dídžej, moderátor, publicista a šéfdramaturg rádia KEXP, ktoré je v Európe známe predovšetkým brilantnými živými vystúpeniami známych aj začínajúcich umelcov.
Počas jeho pôsobenia sa KEXP z lokálneho seattleského rádia vyprofilovalo na médium s globálnym vplyvom, ktoré má fanúšikov, poslucháčov a donorov z celého sveta. Viac ako o svojich úspechoch mi však Kevin s nadšením rozprával o showcaseových festivaloch, o tom, ako ho stále baví objavovať novú hudbu a prečo svoju prácu považuje za privilégium.
V rozhovore sa dozviete:
- prečo zbožňuje európske showcaseové festivaly
- ako sa dostal k hudbe
- čo je hlavnou misiou KEXP
- aké najšialenejšie situácie sa mu počas vysielania stali
- akí sú naživo Thom Yorke alebo Shame
- ako sa stal osobným dídžejom Princea a aký bol?
- čím ho zaujali slovenskí The Ills
- aké ťažké pre kapely je zahrať v KEXP?
Ste na Slovensku prvýkrát?
Áno, ale mal som tu byť už skôr. Táňa ma sem volala už v roku 2020, no zasiahla do toho pandémia. No čo sa má stať, sa stane, a tak som tu.
Ako sa vám páči mesto a všetko, čo tu vidíte okolo seba?
Zatiaľ je všetko výborné. Mestá objavujem väčšinou prostredníctvom miestnych vegánskych reštaurácií a obchodov s platňami. Nemal som síce veľa času, ale Bratislava na mňa urobila vynikajúci dojem, má výborný vibe, a čo nie je zas až také samozrejmé, má veľmi výrazné dominanty, ktoré si človek zapamätá. Vežu UFO a krásny hrad.
Sharpe začína a máme za sebou len prvú noc. Ako na vás zatiaľ festival pôsobí?
Nápad je skvelý a venue veľmi príjemná a kompaktná, človek tu ľahko stretne, koho potrebuje. Mať všetko sústredené na jednom mieste nie je medzi showcaseovými festivalmi rozšírené a má to svoje nespochybniteľné výhody.
Profesionáli z odvetvia dobre vedia, že stretnúť Kevina Colea na európskych showcaseoch nie je zas až také ťažké. Pravidelne chodievaš na Eurosonic, na slovinský MENT, rádio KEXP dokonca zvyklo v minulosti pravidelne vysielať z Iceland Airwaves. Ako hodnotíš európsku showcaseovú scénu?
Som obrovský fanúšik, dokonca mám showcaseové festivaly radšej ako veľké, megalomanské festivaly obsadzujúce áčkové hviezdy (smiech). Showcasy sú najlepším zdrojom objavov a ja som vždy k hudobným objavom inklinoval. Je tiež úžasné vidieť mladých a perspektívnych umelcov v ich domácom alebo regionálnom kontexte, vždy je to trochu iné, ako keď hrajú ďaleko od domova. A to množstvo novej hudby je skrátka úchvatné.
Ešte predtým, než sa budem pýtať na KEXP, chcel by som sa dostať do obdobia pred samotným rádiom. Spomínaš si na moment, keď si si povedal, že sa budeš venovať hudbe celý život?
K hudbe som inklinoval, odkedy viem, že som. Naozaj už od piatich, šiestich rokov som trávil hodiny pri rádiu. Asi najvýraznejším momentom bola práca v študentskom rádiu počas mojej stáže v Georgetowne. Študoval som nezávislý študijný odbor v oblasti rozhlasu, prirodzene som si všímal, že v tej dobe existovalo veľmi málo nezávislých rádií. Všetky hrali v zásade tie isté skladby. Ja som chcel rádio, v ktorom si môžu dídžeji kurátorovať vlastné playlisty a sety. Ani neviem ako, sám som sa stal dídžejom a pôsobil tak celých 14 rokov.
Byť rozhlasovým dídžejom nie je kariéra v pravom zmysle, teda aspoň u mňa to tak nebolo, no celé to bola jedna úžasná skúsenosť. Začali sa objavovať príležitosti, robil som relácie pre SPIN magazín, pre Rolling Stones, pre Armed Fource Radio, pre rádio KJ 104, aspoň dokým nezmenilo formát na mainstream. Komerčné rádiá v USA kašlú na hudbu, zaujíma ich len príjem z reklám, a tomu prispôsobujú dramaturgiu.
Keď sa objavila príležitosť ísť do vlastného projektu, chceli sme zachytávať predovšetkým unikátnu scénu, ktorá vznikala okolo nás, všetky tie fascinujúce žánre a subžánre, ktoré sú v neustálom pohybe. KEXP sa vyvinulo v roku 2001 zo študenského rozhlasového projektu s názvom KCMU, ktorého začiatky siahajú až niekde do sedemdesiatych rokov. Ja som prišiel v roku 1998. Celý život pritom len sledujem vlastný inštinkt.
Bola idea a dramaturgia KEXP jasná hneď od samého začiatku?
Platí jediný super-subjektívny princíp. Priestor si zaslúži všetko dobré. Všetka dobrá hudba si zaslúži obecenstvo. Každý vie, že je pomerne jednoduché mať nezávislú rozhlasovú stanicu s eklektickou dramaturgiou, ktorú absolútne nikto nepočúva. Ako však vybudovať také rádio, ktoré počúvajú tisícky ľudí? Ako dostať nové hudobné objavy k ľuďom, ktorí sa neidentifikujú ako super hardcore hudobní konzumenti?
Začali sme sa na to celé pozerať z trochu iného uhla a novú hudbu sme začali zasadzovať do existujúceho kontextu, dávkovať ju postupne. Úplne nové skladby sme vždy zasadzovali medzi niekoľko známejších skladieb - hovorili sme tomu "pustiť kotvu". Ďalším prístup spočíval v tom, že sme púšťali veľa novej hudby, ktorá znela ako niečo, čo ľudia dobre poznajú. Pritom ide o úplne nového umelca.
Zo začiatku nám bolo jasné, že si chceme vybudovať veľmi špecifické publikum – také, ktoré nemá bežná rozhlasová stanica. Pri tých bežných je to pomerne jednoduché, vezmite si napríklad branding klasickej americkej rockovej stanice – zamerajú sa na bielych mužov vo veku od 20 do 40 a začnú predávať vlastné pivo. Vybavené. U nás je to trochu komplikovanejšie, naše publikum je akýmsi prierezom demografie a psychografie. Sú to open-minded ľudia, ktorí milujú hudbu a dokážu oceniť objavy a nové žánre od umelcov, ktorých nikdy predtým nepočuli. Nezáleží pritom, kde sa nachádzajú, ani akí sú starí.
Na aké najvýraznejšie či najbizarnejšie momenty z vysielania nikdy nezabudneš?
Pre mňa je pre svoju unikátnosť udalosťou každá jedna performance. Hneď sa mi vybaví fantastická Caroline Polachek, ktorá u nás predstavovala svoj nový materiál, alebo Sprints spred mesiaca. Páčili sa mi ich nahrávky, no vidieť tú skladateľskú silu v priamom prenose bolo privilégiom. Pritom je to debutujúca kapela. Vidieť nové kapely vychádzať na svetlo sveta je v niečom absolútne fantastické.
Bolo aj niekoľko nezvyčajnejších momentov (smiech). Napríklad keď k nám prišli na scénu čerstvo vychádzajúci Shame so svojím prvým albumom. Charlie si v jeden moment vyzliekol tričko a sadol mi do lona, pamätám si, že mal na hlave obrovskú kovbojskú čiapku. Potom mi pobozkal tvár, vzal mi šálku čaju a vylial si ho na hlavu. Celý čas mi spieval priamo do tváre. Skrátka jeden krásny moment a kopec zábavy.
Nebol si z toho v šoku? Niečo také sa asi bežne vo vysielaní nestáva.
Bol som z toho unesený, a to v pozitívnom slova zmysle. Bol to jeden z tých absolútne extrovertných a nebojácnych kúskov, ktoré môže performer počas vystúpenia urobiť. Cítil som, akoby sa ma dotkol samotný punk (smiech).
Ďalším nezabudnuteľným zážitkom bolo vysielanie z vrcholu Space Needle, teda z budovy, ktorá patrí medzi najikonickejšie dominanty Seattlu. Je to veža, ktorú som vídal každý deň cestou do práce, a tak som si vravel, že jedného dňa by som chcel vysielať z jej samotného vrchu. A tak sa stalo, že na 25. výročie vydavateľstva Sub Pop tam v mojej šou naživo vystúpili Mudhoney. Nikdy predtým ani potom som tam už nebol, a to ani ako turista (smiech).
Fascinujúci na mojej práci je aj určitý aspekt adrenalínu. Ideme striktne live, nepúšťame nahraté sety, ako to v rádiách býva zvykom, a teda stále čelíme riziku, že sa počas skladby môže niečo pokaziť. Ak sa set prednahráva, kapely majú sklon opakovať pesničky dookola, kvôli najmenším chybám. Vždy sú s niečím nespokojné. Naživo ten komfort nemajú. Pred každým nahrávaním som aj po tých rokoch trochu nervózny práve kvôli tomu, že vysielame naživo, a vidno to aj na kapelách. Každá jedna chce podať čo najlepší výkon, no stále existuje určité riziko toho, že sa niečo pokazí. Aj to dáva našim vysielaniam dynamiku a robí ich unikátnymi a nezvyčajnými.
Nedávno som pozeral KEXP vystúpenie The Kills, a tí napríklad vraveli, že nezvyknú hrať počas bieleho dňa.
(Smiech) Na to sa sťažujú viacerí. No snažíme sa mať v štúdiu stále prítmie, útulne a komfort, aby sa mali vystupujúci čo najlepšie.
Vo vysielaní dávate priestor nováčikom, no vystúpili u vás aj áčkové mená ako Florence and the Machine, Arctic Monkeys, The xx a len nedávno tam boli aj Thom Yorke a Jonny Greenwood s projektom The Smile. Vnímaš nejaký rozdiel v prístupe k hraniu a vystupovaniu medzi etablovanými profesionálnymi umelcami a nováčikmi?
Čiastočne áno, no je to iné pri každej kapele. Pri mladých kapelách sa vždy veľmi snažíme, aby sa u nás cítili čo možno najlepšie, a zároveň áno, často vidíme a vnímame ich nervozitu a fakt, že hranie u nás berú ako veľkú príležitosť, že je to pre nich veľká vec. Tí veľkí sú často profesionáli so všetkým, čo k tomu patrí. The Smile napríklad prišli na obrovskom, asi osemnásť kolesovom kamióne a priniesli si festivalovú crew a rovnaký gear, aký používajú v arénach.
No netvrdím, že každá kapela je taká. John Mayer si napríklad priniesol viac gitár ako ľudí. Asi desať nalajnovaných nástrojov pred štúdiom na štyri skladby, no strávil u nás celý deň jamovaním spolu s Paulom Wellerom z The Jam. Bolo to extrémne pokojné, príjemné a v niečom hrozne úprimné. Len tak sedeli a hrali, a my sme si to užívali. V tom momente predo mnou skrátka sedel umelec. Cítil som to. Poďakoval som im, že si našli čas na niečo také vo svojom natrieskanom programe, a naopak, oni ďakovali nám za skvelý priestor a možnosť zahrať si tam. Nádhera. Pripomenuli mi Princea, ktorý bol presne taký. Umelci čo žijú, aby robili muziku, aby hrali hudbu, žijú pre kreativitu, pre zápal z procesu, v ktorom niečo vzniká. Taký zážitok dokáže divákovi sprostredkovať naozajstný kontakt s hudbou, a je to nesmierne inšpiratívne.
No extrémne inšpiratívne je aj vidieť, ako niečo veľké vzniká. Vidieť hrať kapelu v jej začiatkoch a cítiť ten obrovský potenciál a talent. Opisoval som to už pri Sprints, ale u nás sa ako relatívny nováčik predstavili napríklad aj Macklemore alebo Fontaines D.C. či Idles. Je to česť a privilégium môcť vytvárať priestor, v ktorom debutujú budúce hviezdy. M.I.A. u nás mala svoje vôbec prvé live vystúpenie, hneď v tom týždni sa objavila na obálke NME. Alebo skromnučká Grimes, ktorá si u nás na koberci porozkladala svoje mašinky a hrala sa s nimi ako malé dieťa, loopovala si vokál a pridávala k nemu rôzne ďalšie vrstvy. To bolo niekedy v období, keď vyšiel fantastický album Visions.
Zdroj: archív SHARPE
Zaujalo ma, ako opisuješ Princea. Mal na teba zásadný vplyv?
Rozhodne. Mal som neuveriteľné šťastie a možnosť pôsobiť ako jeho osobný DJ. Prvýkrát som ho videl hrať koncert v klube First Avenue v Minneapolise, odkiaľ pochádzam. To bolo v dobe, keď ešte nebol Prince úplne známy. Bolo mi skrátka jasné, že vidím umelca, že predo mnou stojí absolútny mág. Spôsob, akým sa prepojil s obecenstvom, vyvolával zimomriavky. Vtedy som mu absolútne prepadol.
Keďže som v tom klube robil dídžeja a mal som možnosť prechádzať sa voľne po všetkých priestoroch, po koncerte som si to samozrejme namieril rovno do backstageu. Nemohol som si pomôcť, chcel som ho stretnúť osobne. Vyzeral totálne ako na obálke kultového Dirty Mind, sedel tam v tých slipoch a dlhom kabáte. Videl som toho najintrovertnejšieho človeka v tom najextrovertnejšom outfite. Postavil som sa pred neho a povedal mu, že to bola tá najneuveriteľnejšia šou, akú som kedy videl. Poďakoval mi super-skromným ostýchavým spôsobom.
S klubom First Avenue si neskôr Prince vyvinul naozaj špecifický vzťah, hrával tam viackrát do roka, niekedy úplne neohlásene len preto, aby si vyskúšal, ako funguje nový materiál. Točil sa tam tiež film Purple Rain. Naozaj neviem prečo, ale z nejakého dôvodu si obľúbil aj mňa a ľudia z jeho crew sa ma jedného dňa opýtali, či by som nechcel dídžejovať na jeho koncertoch a na jeho privátnych parties. Takže som ho sprevádzal od obdobia druhého albumu až po album Cherry Moon. Desať rokov života. Hrával som parties v podzemných továrňach aj zahrievacie sety v obrovských arénach. Bolo to ešte v období pred vydaním notoricky známej Purple Rain, no v muzikantskom svete už naberal riadne renomé. Pamätám si pokoncertné párties, kde som hrával pre ľudí ako Stevie Nicks (Fleetwood Mac) a podobne. Krásne časy.
Aký žáner si hral ako DJ?
Všetko. Vo First Avenue sme sa vždy snažili úplne nelipnúť na trendoch a hrávali sme eklektické selekcie. New Order a The Cure, ale aj rapové veci ako Run DMC či Public Enemy, raných Red Hot Chili Peppers aj mnoho undergroundovej elektronickej muziky. Minneapolis je obrovské mesto, no tak trochu uväznené uprostred ničoho, prirodzene sa tu preto vždy dialo niečo jedinečné. A upozorňujem, že to bola doba pred internetom, kedy sme sa o novinkách dozvedali z hudobných magazínov.
V raných osemdesiatych rokoch som robil vždy v stredu nočné série s názvom Club Degenerate plné goth žánrov a industriálu. Okolo roku 1987 som zase organizoval večery plné housovej hudby. Po roku 1989 začínal pútať pozornosť rave, podrobne sme sledovali aj túto tendenciu. Zatiaľ čo ostatné kluby otvorili aj zavreli, keďže boli striktne asociované s nejakým hudobným trendom, ktorý prišiel a odišiel, my sme prežili všetko práve vďaka tomu, že sme si vytvorili akýsi vlastný hudobný vesmír.
Spomenul si, že jednou z najdôležitejších úloh KEXP je dostať do pozornosti nových umelcov. Preraziť s novou hudbou je v súčasnosti stále ťažšie a ťažšie, a to hlavne preto, že priepasť medzi začínajúcimi umelcami a obrovskými zabehnutými menami sa stále zväčšuje. Pozornosť, ktorá sa v dnešnej dobe generuje napríklad okolo Taylor Swift, je enormná, ľudia akoby zabúdali, že existuje obrovské množstvo inej, minimálne rovnako kvalitnej muziky.
V KEXP to až tak nevnímame. Niekedy mám pocit, že jediná vec, ktorá nás limituje v showcaseovaní nových umelcov je fakt, že deň má len 24 hodín (smiech). Ak si urobíme trochu matematického okienka – priemerná skladba má približne tri a pol minúty, čo znamená, že môžeš zahrať len určitý počet skladieb denne, a určitý počet skladieb ročne. A stále nebude možné zahrať všetko, čo si zaslúži pozornosť. Máme šťastie, že máme naozajstnú slobodu v tom, čo púšťame, neviažeme sa na nejaký konkrétny label a podobne. Vždy, keď ma zaujme kapela na nejakom európskom showcase, nemôžem sa dočkať, až dobehnem do štúdia a pustím ju v éteri. Škoda, že neexistuje toľko času, aby sme mohli zahrať všetku hudbu, čo by sme chceli.
Vo vysielaní KEXP si v minulosti spomenul napr. The Ills. Čo ťa na nich zaujalo?
Som defaultne nastavený tak, že chcem počuť niečo, čo som ešte nikdy v živote nepočul. Asi ako každého ma prirodzene priťahuje taká hudba, pri ktorej cítim určitú emočnú väzbu. The Ills ma odpálili najmä enormnou zvukovou stenou, a zároveň dynamikou hry, kedy sa minimalistické pasáže striedajú s tými veľkolepými. Aj keď ide o inštrumentálnu vec, je to mimoriadne emotívne. Zahral som vo vysielaní ich nový singel a obratom som dostal viacero mailov s otázkou, kto to je, že je to super. A presne o to tu celý čas ide. Viem, že moja úloha spočíva v tom prinášať a ukazovať novú hudbu ľuďom, ktorí ju budú milovať. Konštantne prepájam tieto dve roviny.
Spoznať nového interpreta a začať ho počúvať, v tom je vlastne niečo osudové.
Áno. Je pozoruhodné, ako sa ti asociujú interpreti s konkrétnym človekom, ktorý ťa k ním priviedol, ale s konkrétnymi miestami a konkrétnymi situáciami. Nikdy nezabudnem na kamoša, ktorý mi napríklad ukázal Sigur Rós. Tá kapela mi zmenila život.
Tak to sme dvaja. Aj kvôli nim som si dal na hruď vytetovať Island. Ako sa ti páči nová nahrávka Átta?
Zaradil som ju medzi top 10 minulého roka. Je to návrat ku koreňom, v kompozíciách cítiť najmä Kjartanov rukopis. Tento album vyriešil moje problémy so spánkom, za čo som veľmi vďačný. Nikdy nezabudnem na to, keď som ich videl prvýkrát live, to bolo v období po vydaní albumu Ágætis byrjun. Transcendentálny zážitok, mysľou mi behalo nekonečné množstvo predstáv a obrazov. Vtedy som si tiež povedal, že sa určite musím ísť pozrieť do krajiny, kde táto nadpozemská hudba vznikla.
Takže Sigur Rós sú dôvodom, prečo KEXP vysielalo niekoľko rokov live z festivalu Iceland Airwaves?
Áno, aj. Z Iceland Airwaves sme vysielali neuveriteľných tuším 10 rokov za sebou, až do kým nás nezastavila pandémia a vysielania sa už neobnovili. Na ten festival sa však s nadšením vraciam každý rok, je fantastický.
Späť ku KEXP a podpore nových mien. Viem že niektoré kapely z okolia, napríklad poľskí Coals, už vo vysielaní vystúpili. Prečo tam však nikdy nevystúpili The Ills? Aké ťažké je dostať sa so svojou hudbou na KEXP a zahrať tam live?
Veľmi by sme si priali, aby u nás vystupovalo viac kapiel z Európy, aby tu vystúpila Nina Kohout či Katka Máliková, no pre vystupujúcich je to nesmierne ekonomicky náročné. Americké turné je často náročnou záležitosťou z hľadiska logistiky, financií, bookingu a celkovo, energie. Kapely si musia brať náklady na seba.
Ale tu sme čiastočne opäť pri Iceland Airwaves, pretože aj to bolo súčasťou našej motivácie presťahovať vysielanie na pár dní tam. Práve preto, že pre európske kapely je také náročné ísť na turné po USA, nám napadlo presunúť rovno celé vysielanie tak, aby to bolo pre kapely prístupnejšie. Island bol v určitom zmysle prvým krokom, navyše prirodzeným, pretože ich scéna je na tak malú krajinu nesmierne bohatá.
Nápad je jednoduchý, poďme vysielať z nejakého miesta, napríklad z festivalu, kde sa centralizuje kvantum výborných interpretov. Poďme počas niekoľkých dní obsadiť čo možno najviac nových umelcov, pokojne takých, ktorých názov nevieme ani vysloviť (smiech). Možno práve kvôli našej podpore ich objaví niekto v USA a otvoria sa im možnosti. Praktická realizácia je však nesmierne ekonomicky náročná.
Len zo zvedavosti. Koľko mailov so žiadosťami o vystúpenie vám chodieva?
Nuž, najviac ma na tom mrzí, že ich je také množstvo, že ani nedokážem na všetky odpovedať. Snažím sa, ale nedostanem sa ku každému mailu a to aj napriek tomu, že máme podpornú crew, ktorá rieši komunikáciu. Je to otázkou voľby, ktoré kapely nakoniec zaznejú, a ktoré nie, a v celom tom je aj určitá miera náhody. K niečomu sa dostaneme, k niečomu nie. Mrzí ma to o to viac, že žijeme v dobe, v ktorej je viac hudby ako kedykoľvek predtým, ale hlavne viac vynikajúcej hudby, ako kedykoľvek predtým. Je našou prácou, aby sme z toho vyselektovali to najlepšie, čo dokážeme.
Celý život sa snažím počúvať také množstvo hudby, aké je v mojich silách, avšak permanentne ma prenasleduje pocit, že niečo prehliadam, že o niečom kvalitnom neviem. Chcem však zo všetkých síl veriť, že tie najlepšie veci sa k nám dostanú, či už organicky, alebo prostredníctvom ľudí a dramaturgov, s ktorými spolupracujeme.
Autor: Matej Kráľ
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
