V našich hudobných končinách má doslova unikátne postavenie. Jeho koncerty bývajú beznádejne vypredané a nenechajú si ich ujsť ani ľudia, ktorí folklór v bežnom živote príliš "nemusia".

Štefan Štec (35) netají, že svojou tvorbou by rád zbúral hranice medzi štátmi i ľuďmi. To sa mu od roku 2019, keď si prevzal dvojnásobnú platinovú platňu za debutový album Polet'iv by'm na kraj svita, aj darí.

V rozhovore sa dozviete:

  • ako jeho tvorbu ovplyvnili udalosti na Ukrajine,
  • prečo už aktívne nepôsobí vo folklórnom súbore Hornád,
  • čo ho na (ne)venovaní sa rusínskej tvorbe v médiách hnevá najviac,
  • akou optikou sa pozerá na svoje pôsobenie na sociálnych sieťach,
  • vzhľadom na udalosti spred niekoľkých týždňov, ako sa pripravuje na sériu letných koncertov, konkrétne na vystúpenie v Banskej Štiavnici
  • v čom mu najviac pomohlo tvoriť a vydávať piesne pod značkou hudobného vydavateľstva,
  • či spozoroval na Slovensku výrazné folklórne talenty,
  • pripúšťa v rámci svojej kariéry aj viac hudobných experimentov?

Náš zatiaľ posledný rozhovor sa uskutočnil v júli 2021. Odvtedy sa toho udialo viac než dosť, takže poďme poporiadku. Ako sa teba – ako hudobníka, dotkla vojna na Ukrajine?

Ak sa to týka konkrétnej profesie, nič zásadnejšie sa nezmenilo. V porovnaní s pandémiou. No vo svete mojich ľudových skladieb, z ktorých mnohé sú práve z Ukrajiny, sa začal oživovať a aktualizovať ich pôvodný význam v slede udalostí.  Čo mi len prezrádza a potvrdzuje, že ľudové skladby sú kronikou. Bohužiaľ, tie ukrajinské kronikou utrpenia a vojny. Situáciu na Ukrajine som sledoval od roku 2013, keď som študoval v Kyjeve. Posledné obdobie sa k tomu schyľovalo a ľudia na Ukrajine tušili, že sa niečo také stane. Bezprostredne po začiatku vojny Ruska proti Ukrajine, som s kapelou nacvičil ukrajinskú skladbu s názvom Nespievaj. Tá hovorí o nešťastnom osude ukrajinského chlapca, ktorý obdivuje slobodu a voľnosť vtáčika.

Zmenila sa i tvoja fanúšikovská základňa? Aj vzhľadom k tvojmu vyjadreniu, že v rámci zahraničnej tvorby inklinuješ k ukrajinským kapelám, ktoré dokážu svoju históriu zhudobniť tak, že poslucháčovi padne sánka. 

Páči sa mi, ako pracujú s tradičným materiálom a ako ho vedia sprostredkovať. Toho ľudového, ukrajinského sa neboja uchopiť umelci rôznych žánrov a robia to naozaj kvalitne. Práve po invázii sa to cítenie k pôvodnej hudbe pochopiteľne zintenzívnilo. Akoby si vytvorili vlastné postupy a smerovanie, ktoré sa vydalo inou cestou než "tradičný" world music, ktorý poznáme napríklad aj z našich končín. Zároveň sa hudobníci a speváci neštylizujú do rôznych prapodivných polôh, ale zostávajú autentickí. Je mi to veľmi sympatické.

A či sa mi zmenila základňa? Hmm, to neviem presne povedať. Avšak vidím, že v tom online priestore oslovujem mnohých ľudí práve z Ukrajiny. A to nielen Ukrajincov, ale aj našich Rusínov z neďalekého Zakarpatia. Dokonca pod niekoľkými videami mi píšu komentáre vojaci z frontu. Že im moje skladby spríjemňujú chvíle. To poteší.

Stále platí aj to, že ťa vyhľadávajú i neznámi ľudia, ktorých si úplne nevedomky priviedol k folklóru? Samotná hudba asi sama o sebe nestačí. Prezradíš nám aj svoje know how?

Myslím si, že áno. Nechcem povedať, že je to môj cieľ, pretože robím hudbu v prvom rade, aby sa páčila mne, mojej kapele, aby sme z toho mali fajn pocit. Ale správy, komentáre či zaujímavé reakcie od ľudí, ktorí k folklóru predtým ani nepáchli, ma potešia. Lebo tá naša ľudová tvorba je nám prirodzená, vznikala tu po stáročia a či chceme alebo nie, niekde to v sebe máme - tú ľudovú rezonanciu. Je už len dôležité, či ju hudobník, umelec dokáže nájsť u poslucháča. Zvlášť u takého, ktorý ju má v sebe poriadne ukrytú. A moje know how? Musíme byť autentickí a veriť tomu, čo robíme. Aby naše ego bolo v závese nášho talentu i práce.

Tvoj syn naďalej patrí k milovníkom ľudoviek? Máte aj spoločný "duet", ktorým plánuješ prekvapiť jedného dňa priaznivcov?

Duet ešte nemáme! Momentálne v dvojke bicyklujeme, čo ho veľmi baví a ja sa z toho teším, pretože nemá ani štyri roky. Samozrejme doma spievame a pozorujem jeho improvizačný talent. Síce sa v škôlke naučí konkrétne riekanky, pesničky, ale rád si aj vymýšľa slová, kombinuje melódie. Ak naň neupriamujeme pozornosť, mnohokrát si zaspieva aj moje pesničky. Možno sklamem fanúšikov, ale momentálne skôr inklinuje k iným žánrom ako k folklóru. Vo všeobecnosti má rád hudbu, tanec, pohyb, spev. Je tam potenciál. Ale najradšej má traktory, bagre a kosačky.

Tvoje letné turné sa nezadržateľne blíži, avizovaných je hneď niekoľko veľkých koncertov. Amfiteáter v Banskej Štiavnici (koncert tam bude 21. júla) je tvojím must-have miestom. Ako si spomínaš na informácie o požiari, ktorým toto krásne mesto čelilo?

Štiavnica je také mestečko, ktoré máme všetci radi a akoby si ho každý tak trošku privlastňuje. Hneď v prvom momente som si hovoril, len nech sa to nerozšíri do nekontrolovateľného požiaru, ktorý by už nevedeli uhasiť, iba regulovať. Aj napriek veľkým škodám a vôbec tragédii, ktorá sa stala, si myslím, že Štiavnica sa z toho rýchlo utrasie. Pozitívne na tom bolo azda len to, že napriek zvláštnej atmosfére v našej krajine sa v tomto momente ľudia opäť spojili, na mieste pomáhali a prejavili súcit, človečenstvo, a to je nesmierne pozitívny fakt na celom tomto nešťastí.

Plánuješ tejto nešťastnej udalosti prispôsobiť i repertoár skladieb, ktoré tu počas koncertu odohráš?

Snažím sa všetky letné koncerty trošku popri tej zábave a uvoľnení koncipovať aj s dôrazom na porozumenie. Tým, že spievam v rusínskom jazyku, nie všetko mi ľudia rozumejú, preto chcem využiť aj tento fakt na to, že rôznorodosť jazyková, etnická nemôže vytvárať bariéry, ktoré by nás rozdeľovali. Práve naopak. Musíme hľadať to, čo nás spája. Práve hudba je tou esenciou, počas niekoľkých minút na koncerte, ktorá nás prepojí, pomôže zabudnúť, alebo skôr nadniesť sa nad frustrácie, sklamania či úzkosti, ktoré nami mnohokrát valcujú. Niekedy im prikladáme príliš veľký význam a dobrovoľne si nasadíme balvan na plecia. Presne ten sa snažím na chvíľku zložiť z tých ľudí. 

Ak si vezmeme letnú koncertnú sezónu, koľko voľných dní počas nej zhruba máš?

No, nie je ich veľa. Ale vnímam to stále ako začiatok sezóny, takže viac-menej teším sa na každý výjazd, koncert. Asi by som inak odpovedal koncom septembra. Ale spolieham sa na uhorkovú pracovnú sezónu, ktorá mi umožní vybehnúť s rodinou na kúpalisko, zmrzlinu, túru. Bývame v meste a počas leta je to tu rušné, no my to máme radi. Takže oddychujeme aj doma. Už teraz máme naplánovanú letnú dovolenku, takže sa na to tešíme, najmä kvôli nášmu synčekovi. Ten si už teraz pripravuje nafukovačky a rukávniky.

Ako si počas náročných letných mesiacov dobíjaš baterky?

Radi cestujeme na Lazy, odkiaľ pochádza manželka. Tam je to naozaj krásne, tiché a voňavé miesto. Tým, že je to na strednom Slovensku, slúži mi to mnohokrát ako také odpočívadlo na ceste.

Si mimoriadne úspešný umelec, ľudia ťa milujú, pre mnohých si jeden z najvýraznejších predstaviteľov slovenského folklóru. Stále pôsobíš aj ako choreograf folklórneho súboru Hornád a moderátor v rádiu?

Áno, pracujem ako redaktor a najnovšie aj ako hudobný dramaturg v národnostnom vysielaní. Túto prácu mám veľmi rád. Keďže sa môžem prihovárať v materinskom, v mojom prípade rusínskom jazyku, cestovať do regiónu, odkiaľ mám korene, stretávať sa tam s ľuďmi, nielen s ich radosťami, ale aj starosťami. Pred pandémiou bolo obdobie, keď som si hovoril, že nastáva čas opustiť rozhlas a venovať sa čisto hudbe. Bolo by to ideálne. Avšak, to nešťastné obdobie nás naučilo, hlavne ľudí z kultúry, že naše povolanie je krehké.

Aktívnu prácu choreografa v súbore Hornád som už ukončil. Bolo toho naozaj veľa, niekedy človek musí niečo opustiť, ak chce naplno pracovať na ďalších frontoch. Aj napriek tomu sa ale z času na čas vraciam na sálu, pripravujem ich na jednu súťaž, kam sa prihlásili s mojou choreografiou. Nie je to na dennej báze, no o to väčšiu radosť mi to prináša.

V nejednom z rozhovorov si sa vyjadril, že máš pocit, akoby sa slovenská hudba dištancovala od folklóru a nemá taký priestor v rádiách, aký by si zaslúžila...

Je mi jasné, že ľudovú a folklórnu hudbu nebudú hrať v prvých rotáciách v komerčných rádiách. Ale je veľa hudby, ktorá nie je čisto ľudová, folklórna, no vychádza z nej. Nehovorím len o nás. Je veľa kvalitnej hudby, o ktorú sa dobrovoľne ukracujeme. To sa nedeje v susedných krajinách. Tá folklorizujúca hudba má svoje miesto aj v komerčných rádiách. Mnohokrát je kvalitnejšia, ako "rýchlopečené" popové hity, ktoré síce zapadajú do konceptu, no neviem, či reprezentujú to najlepšie z hudobnej scény. Znie to teraz ako klišé, ale aj rozmer tej pôvodnej ľudovej tvorby, akéhosi etnického uchopenia, by mal rezonovať aj v týchto rádiách. Išlo by len o posilňovanie kvality a rozmanitosti. Pozor, stále hovorím o štylizovanej hudbe, world music, ktorá prináša aj autorský rozmer a využíva ďalšie hudobné žánre a štýly, teda je zrozumiteľná a prijateľná širším masám.

Mňa napríklad limituje rusínsky jazyk. Doslova to odmietajú, pretože ľudia tomu nerozumejú. Ja zas nerozumiem tomu, že ako umelec zo Slovenska, ktorý je Slovák rusínskej národnosti, platí tu dane, jeho národnosť od nepamäti obýva severovýchodné Slovensko, národnosť, ktorá bola jednou z tých, vďaka ktorej vznikla 1. ČSR, je v súčasnosti v pozícii menšiny, ktorá nemá miesto v štandardných slovenských rádiách. Týka sa to samozrejme aj iných národností na Slovensku. Asi je to utópia z mojej strany, myslím si však, že sa navzájom ochudobňujeme o etnickú a hudobnú pestrosť, ktorú Slovensko ponúka.

Možno otázka, ktorá s tvojou predchádzajúcou odpoveďou súvisí. Ty a sociálne siete. Na to, aký si populárny, a aké masy ľudí mávaš na koncertoch, je počet tvojich sledovateľov na sociálnej sieti pomerne nižší. Prikladáš tomu vôbec význam?

Do tohto momentu som mal pocit, že ich je dosť. (smiech) Poviem pravdu, že aj tých cca. 50-tisíc na Facebooku a dajakých 12-tisíc na Instagrame mi dáva zabrať. Možno by ich bolo viac, ak by som bol aktívnejší, ale už teraz mám pocit, že tam trávim viac času, ako by som chcel. Skrátka, ak nemám chuť a čas, tak sa neozývam a to tieto siete nemajú radi. Čo už. Dôležité sú pre mňa koncerty, živé stretnutia. Tam sa ukáže skutočná interakcia.

Máš za sebou tiež megaúspešné spolupráce s Jankou Kirschner či formáciou Peter Bič Project. Môžeme sa tešiť aj na ďalšie chytľavé spojenia tohto typu?

Tie spolupráce vyšli z takej spontánnosti, asi nie náhodných, ale úprimných stretnutí. Takže, ak prídu ďalšie, nebudem sa im brániť, no momentálne nič také v dohľade nevidím.

Tvoju tvorbu zastrešuje známe hudobné vydavateľstvo. Premýšľal si niekedy nad tým, ako by vyzerala hudobná kariéra Štefana Šteca v prípade, že by si si všetky umelecké aktivity zastrešoval sám?

Môj prvý album a vôbec prvé turné som si organizoval a produkoval sám spoločne s manželkou. Nebolo to jednoduché, ale sme dobrý tím. Vydavateľstvo mi však pomohlo vydať druhý album a zvládnuť, hlavne organizačne, väčší dopyt, záujem. Spolupracovať napríklad s Eddie Stevensom. Avšak, ja som trošku tvrdá hlava a rád mám veci pod kontrolou. Hlavne tú kreatívnu časť. Režírujem a vymýšľam si videoklipy, tvorím hudbu, kreujem koncept koncertov, ich dramaturgiu. Je to práca, ktorá ma baví a som vďačný, že vydavateľstvo mi dôveruje a snaží sa ma v tom podporiť.

Pomáhaš niekedy, no možno i pravidelne, začínajúcim umelcom? Chcel by si touto cestou upozorniť našich čitateľov na veľké folklórne talenty, ktorým sa možno nedostáva dostatočnej pozornosti?

Je ich určite veľa. Zažil som to ako umelecký vedúci v našom súbore. Neviem, či momentálne viem upriamiť pozornosť na niekoho konkrétneho, ale je dôležité si týchto ľudí medzi nami, v kolektívoch, súboroch všímať a dať im šancu. Nemusí to byť hneď člen, členka, ktorí majú za sebou prípravku, umeleckú školu a odtancovaných, odspievaných veľa rokov. V tomto období to zvykne byť do väčšej miery záujem rodičov. Rodičia si cez deti často plnia vlastné sny. Majú pocit, že musia dieťa od malička na niečo pripravovať. Avšak, potencionálny talent môže zrieť a ukázať sa i neskôr. V období, keď si to naozaj zvolíme slobodne, ako niečo, čo nás baví. Ideálne je prejsť si všetkým počas vývoja. Vtedy sa vieme najlepšie profilovať. Na to, začať s niečím, nie je nikdy neskoro.

Čo ty a hudobné experimenty? Si im naklonený alebo radšej staviaš na istotu?

Som im naklonený a otvorený. Nejaké pokusy mám aj za sebou a myslím si, že celkom úspešne. Moja základňa, ten prvotný fundament fanúšikov, je však naozaj tradičný, čo rešpektujem. Žiadny extrém nie je dobrý. A snažím sa to aplikovať aj v tvorbe. Je dôležité zachovať si tvár, ale nezabudnúť aj vyletieť a ukazovať, vysvetľovať, že hudba je živý a rôznorodý organizmus, rovnako ako i naša spoločnosť. Rokmi zisťujem, že aj ten tradičný poslucháč vie prijať nový postup, ak ho za každú cenu netlačím a nesnažím sa niekde štylizovať. Myslím si, že sa poslucháči mnohokrát podceňujú.

Raz pri jednom hodnotení môjho druhého albumu, tuším, že to boli Rádiohlavy, a bol som v prvej päťke v kategórii world music, jeden z porotcov povedal niečo v tom zmysle, že "vidno tam nové postupy, snahy, ale sú tam aj obyčajné skladby, ako na prvom albume, ktoré nič neprinášajú...". Vtedy ma to zasiahlo a hovoril som si, že by som sa mal viac profilovať, experimentovať, vymýšľať. Hľadať svoj štýl. Teraz som iného názoru. Viete, keď mám chuť experimentovať a cítim, že táto skladba to zvládne, tak idem do toho a zrazu je vesmír naklonený tvorbe. Pieseň sa stáva fantastickým ohybným materiálom na tvorbu či experiment. Niektoré ľudové skladby sú však dokončené. Proste v tej forme, ako nám ich zanechali predkovia, sú dokonalé mini dielka, umelecké výpovede, ktoré stačí v rukavičkách interpretovať. Tak sa to vo mne miesi.

Mal by som robiť albumy, hudbu, aby sa štylizovali do tej istej podoby a zachovávali kontúry, ktoré sa opakujú, len preto, že je to môj podpis? A všetky ľudovky prerábať, len preto, že som sa vydal touto cestou? Dnes mám partiu kamarátov zo strednej, s ktorou keď sa stretneme, tak si vychutnáme drum&bassovú párty. S bývalými kolegami zo súboru si na chate zaspievame schuti ľudovku a s bratom pokojne zájdeme na koncert alternatívnej kapely, ktorá je úplne iná galaxia, skôr koncept, než hudba. Nedávno som spomínal na výšku a počúval JQ a neskôr som si na bicykli vypeckoval dobré techno. To sa odzrkadľuje aj vo mne. Dôležité je byť slobodný, vnímať dynamiku sveta, ale zároveň rešpektovať grunt a nevnucovať sa.

Ako reaguje na tvoje hudobné pôsobenie a kvality zahraničné publikum?

Veľmi pozitívne. Tesne pred vojnou sme dostali ponuku do Ľvova, kde sme mali odohrať koncert. Z Ukrajiny mi prišlo viacero ponúk, no po začiatku invázie sa to stoplo. Ale koncertovali sme aj v Poľsku, kde sme zažili fantastický koncert i spätnú väzbu. Aj na základe toho prišli ďalšie ponuky. Čo ma teší, že mi píše čoraz viac ľudí z Moravy a Čiech. Plánujeme tam vycestovať, ak sa všetko podarí. Musím však spomenúť aj našich rodákov Slovákov, Rusínov v USA. Tam mám dobrú základňu, čo sa mi potvrdilo na Slovenskom Bále v New Yorku.

Kedy si po letnej sezóne prvý raz vydýchneš? Čo je tým jediným, čo po týždňoch presunov autom, bývania v hoteloch a neustálom koncertovaní potrebuješ? S výnimkou rodiny a vypnutého telefónu.

Minulý rok, bolo to niekedy už začiatkom októbra, sme s chalanmi z kapely odišli do Tatier. Dali sme si celkom náročný prechod, nocovali sme na horských chatách a bolo to fantastické. Verím, že sa nám to podarí aj teraz. Ako povedal môj kolega z kapely, keď sme v noci sedeli pred chatou a hľadeli dole do doliny, "čo tam tí dole vedia, tu je život!" (úsmev)

Vstupenky na koncert v Banskej Štiavnici: Predpredaj.sk

Výnimočný bude v lete aj koncert Štefan Štec a Fajta v ikonickom amfiteátri Východná.

Autorka: Danka Šoporová