Ak sa dá na Slovensku hovoriť o nejakej undergroundovej scéne, oni sú určite jej čelní predstavitelia. Nerobia pesničky pre rádiá, ale pre seba a ľudí, čo o to naozaj stoja. Vidno, že za tie roky sú spolu zžití. Sú prirodzení, bezprostrední a majú ďaleko od akýchkoľvek póz. Rozprávali sme sa so Živými kvetmi. So speváčkou Luciou Piussi a gitaristom Petrom Bálikom, ktorého ona celkom štýlovo oslovuje priezviskom.
L.Piussi: Dobrý, my sme do toho dali všetko, čo sme mali a máme pocit, že sme teraz v takom "prime of life", že nám to spolu hrá, aj pesničky sa nám rodili s chuťou. Mali sme šťastie, podarilo sa nám to nahrať za dva dni, s čím sme ani nerátali.
Pod pesničkami ste vždy podpísaní vy dvaja. Ako prebieha samotný proces tvorby?
L.Piussi: My si spolu tak hráme a ja som tam za slová. Ale nerobíme to tak, že ja donesiem text a on hudbu. Robíme to spolu a niekedy sa stane, že aj Bálika napadne nejaká veta a keď mňa trkne, tak to rozvíjam. Je to už strašne veľa rokov, čo to robíme. Sú to také naše čáry-máry, už sa na seba vieme napojiť. Je to taký vzájomný tanec nad pesničkou, ktorým ju zdokonaľujeme.
P.Bálik: Ono to vlastne funguje tak, ako keby sme my dvaja boli vetešníci. Každý máme kopu všelijakých harabúrd, sú to nápady, ktoré v podstate nič neznamenajú. Ale akonáhle sa stretneme, tak ja vytiahnem zo svojho vetešníctva predmet, o ktorom si myslím, že je nepotrebný, ona vytiahne svoj a zrazu začne výmenný obchod a vzniká pesnička. Ako nejaké puzzle. My už cítime ten moment, že teraz sa niečo deje. Veľakrát sa stane, že sa stretneme, ukážeme si svoje veci a len pokrčíme plecami, že dnes z toho nič nebude. Ale sú "momenty" a keď taký príde, tak vieme, že ho treba nejakým spôsobom doraziť až do konca.
Predchádzajúci album Sloboda ste nahrávali v Stoke. Bez konca v kúltúrnom dome a štúdiu Shaark v moravskom Bzenci. Vidíte nejaký konkrétny rozdiel v zvuku?
L.Piussi: Každý ten zvuk je iný. Mne sa ľúbi aj ten zo Stoky, lebo je taký drsný aj ten mix, niekedy tam ani hlas nemám. Tento zvuk sa mi zdá premyslenejší. Už vieme o tých gombíčkoch... Chceli sme nahrávať v takej sále, kde môžeme hrať naživo. Chceme zachytiť atmosféru pesničky. Keď je dobrá tak ju berieme a neserieme sa s tým, či tam niekto niečo krivo zaťal.
P.Bálik: Snažíme sa robiť rýchlo. Nechápem, že nejaká kapela nahráva niekoľko mesiacov album zavretá v štúdiu od rána do večera. Ja by som sa v štúdiu asi unudil lebo byť v štúdiu je ako byť zavretý na psychiatrii.
Dnes už veľa kapiel nenahráva naživo...
P.Bálik: A to je chyba. Dnes sú technologie, že si môžeš celú pesničku aj album postaviť ako puzzle. My veríme v ten starý spôsob nahrávania, ako to robili už Beatles v roku 1962.
L.Piussi: Nám nejde o žiadne umelecké veľdiela v tom zmysle, že my sme kapela ľudí, ktorí svoj pocit zo života prejavujú tým, že hrajú hudbu. My nad tým nešpekulujeme viac. Chceme to zaznamenať a tí ľudia, čo z toho majú radosť o nič iné ani nestoja. Nestoja o dokonale vybrúsené dielo, ale o autentickú nahrávku kapely, ktorá hrá. Chceme zaznamenať ten moment.
Takmer celý album Bez konca sa odohráva v pomalších až stredných tempách a ako celok pôsobí pomerne pokojným dojmom. Bol to zámer?
P.Bálik: Tie pesničky, album, ktorý robíš ako keby zaznamenávali etapu tvojho života. Každý album je tým pádom iný. Bez konca je taký pokojný, pretože sme si v poslednom období, každý z nás, odsrali kopu vecí a keď človek v sebe s niečím bojuje, tak nemá potrebu tancovať. Niektorí ľudia sú sklamaní, že to nie je také "hurá" ako predošlé albumy, ale tento album iba zaznamenáva iný pocit. My budeme vždy robiť hudbu podľa toho, či budeme mať chuť tancovať alebo rozmýšľať.
L.Piussi: My tie pesničky vymýšľame aj preto, aby sme sami sebe nejak pomohli. To je také, že máš ambíciu, ako keby úplne oblažiť svoju dušu. A pripadá ti, že "táto" pesnička tebe vyrieši nejakú záhadu, pomôže ti žiť, a veríš, že aj niekomu inému. Teraz keď to podáš ďalej a keď sa ti to podarí, tak to je ako zázračná guľa. A potom za tebou niekto príde a povie, "taký som bol dojebaný, mne to tak pomohlo". A to sa nám už stalo. Ty si to robil, aby ti to pomohlo a aby to pomohlo možno aj iným, ktorí sú ako ty. Mne je smutno, keď niekto povie, že je ten album smutný. Lebo my sme sa vyhrabali z niečoho každý po svojom, aj ja aj Bálik aj v kapele to tak dobre funguje. Je v tom taká chuť žiť. Dnes mi povedal kolega, že to je také smutné a ja som nevedela, čo mu na to povedať, lebo už keď je toto smutné, tak veselšie už asi nie je v našej moci. To je asi aj vec toho, kto ako vidí smutno a veselo. My nikdy nebudeme spievať pesničky ako Hex. Ten druh radosti je mimo nás.
Ako sa Vám spolupracovalo s producentom Leďom, dlhoročným gitaristom Zóny A?
L.Piussi: Super, teraz sme s ním nahrávali už tretí krát. Tentokrát bol od A po zet aj pri mixáži. Je to tiež ten druh spolupráce, čo sa vyvíja. Je to hrozne zaujímavé spoznať sa v takom napínavom, ako je nahrávanie albumu. To je ako šoférovať Paríž-Dakar. Sú tam chvíľky strašnej radosti, aj strašného zúfalstva. Takého, že si myslíš, že si uviazol. A potom aj nervy.. Tí ľudia, čo cez toto prelezú potom majú k sebe taký druh lásky. Leďo nás má rád a nesnaží sa pchať prsty tam, kde sme len my. On má taký aristokratický dar ducha. Ako je punkáč, tak je to veľký aristokrat.
P.Bálik: On dokáže v správnom čase povedať správnu vec. Je ako najlepší športovec. Dokáže zapnúť vtedy, keď to treba. Veľakrát sa nám stalo, že sme uviazli v slepej uličke. A aj kvôli tomu tam Leďo je, že niekedy povie s úsmevom na tvári "hoďte to za hlavu" alebo "urobíme to inak". Na neho sa dá vždy neuveriteľne spoľahnúť. Keď sme už my nevedeli pri nahrávaní ako ďalej. on nám vždy perfektne pomohol.
Spievate o silných témach. Láske, smrti, slobode, pravde. Veríte v silu peničky? Že ešte dokáže niečo zmeniť?
L.Piussi: Ja keď som objavila pesničku takú, ako ju beriem vlastne doteraz, niekedy v trinástich, tak to bolo, ako keď niekto uverí v Boha. Zrazu objavíš to spojenie slov a hudby a zdá sa ti akoby najdokonalejšie. Podľa mňa má pesnička strašnú moc, ale pre ľudí, čo majú na to tykadlá. Pesničky sa hrozne zdevalvovali, pretože pre veľkú skupinu ľudí, čo to robia, je to len cestička k nejakému úspechu a kariére a preto sme zaplavení zlými vecami. Ale to je práve relativita tohto hnoja, že keď započuješ dobrú vec, tak všetky tie ostatné "idú srať"..., a nezabijú v tebe ten cit. Dobrá pesnička môže človeku aj zmeniť život. Jasné, že to závisí aj od toho človeka, či nie je úplne otupený. Verím tomu, že väčšina ľudí to v sebe nejak má.
P.Bálik: Možno to znie trúfalo, ale pesničky ako také majú v sebe tú moc, že veľakrát je v nich zaznamenaný návod na život. Keď je pesnička fakt dobrá, tak je tam nejaká pravda, ktorá zaznamenáva čas života. A to sa šíri, ako rádioaktivita. A to je na pesničke úžasné, že toto dokáže. Veľa pesničiek je takých, že sa tam len rýmujú slová a má to peknú melódiu, ale verím tomu, že všetci tí dobrí muzikanti a skladatelia robia pesničky kvôli tomu, že niečo pomenujú, že dajú niečomu nejaký význam a tí ľudia na druhej strane v sebe niečo pocítia. Radosť, úľavu.. Pesnička je ako rozbuška, dokáže v človeku urobiť divy. A keď toto človek vie, tak sa snaží robiť pesničky, aby to mali v sebe, lebo ostatné nemá zmysel. Načo robiť pesničky, aby dobre zneli niekde v rádiu? Srať na to, pesničky treba robiť kvôli niečomu, pre niečo. Proste pesničky musia mať svoj význam.
Lucia, ty si raz povedala, že nerozumieš niektorým slovenským hudobníkom, ktorí spievajú, hoci nemajú čo povedať. Je na súčasnej slovenskej scéne niekto, kto vás naopak inšpiruje?
L.Piussi: Teraz momentálne ani nie. Ešte tak z hip-hopu si niečo vypočujem a páči sa mi pár vecí. Ale nedá sa povedať, že by som niekoho uznávala, akože tento je "úplne môj". Vždy sa snažím zo všetkého zobrať si aspoň kúsok dobrého, aby som sa nacucala aj sama.. V tom hip-hope som vďačná za každý dobrý verš, ale v ostatnej scéne, to je úplné nič. Mrzí ma to, ale to je jeden afekt a zlé, slabé, proste nič. Už tu nie je nič také, ako bola kedysi napr. Kosa z nosa, že sme fakt stáli s otvorenou papuľou. Sa mi zdá, že je taká tupá doba, aspoň pre nás. Ja by som hrozne chcela niekoho žrať, možno aj žiarliť. Taká zdravá rivalita, že "ako dobre na to išiel, škoda, že to nenapadlo mne". Dobré prostredie je aj v dobrom súťaživé.
P.Bálik: Ja nechápem, že veľa slovenských kapiel skladá pesničky a šíria okolo sebe kvázi dobrú náladu. Akože je všetko pozitívne a príjemné. Ale pritom, čo je úplne absurdné, že my žijeme v krutom svete. Oni nehovoria nič o mojom živote, ktorý tu ja žijem a viem, ako to tu je, aké su vzťahy medzi ľuďmi. Preto je cesta k nim pre mňa zahrabaná a nejak ma to nezaujíma. Pre mňa, v rámci slovenskej hudby boli vždy tri vzory, Dežo Ursíny, Ivan Štrpka a Marián Varga. Dežo Ursíny s Ivanom Štrpkom za to, že vytvorili neuveriteľne nadčasovú hudbu, ktorá neustále žije a človek sa k nej vracia. Mariána Vargu zase mám rád za jeho živé hranie. On je v hudbe neuveriteľne pravdivý. To sú ľudia, z ktorých človek v podstate stále čerpá.
V tom je možno tak trochu paradox, lebo kým Ursínyho hudba so Štrpkovými textami bola veľmi silne až abstraktne lyrická, vaša je podstatne priamočiarejšia.
P.Bálik: My sa cítime viac ako songwriteri. My robíme "pesničky". A hudba, ktorú robil Dežo s Ivanom Štrpkom, to je iná kategória. Keď žiješ na Slovensku, tak hľadáš niečo, čo ti je srdcu blízke a keď objavíš Deža Ursínyho, tak to je akoby si už nestál na zemi, ale postavil sa na nich. Ten stupienok čo oni urobili. Oni ako keby postavili základy niečoho. To je pre nás hudobné dedičstvo, z ktorého môžeme neustále čerpať.
L.Piussi: Na tom sme odchovaní, ale to neznamená, že to napodobňujeme. To sa podľa mňa ani nedá. To je ich krása a my robíme nejakú čaptavú svoju. Ursíny so Štrpkom dokázali, že sa dá zaspievať hocičo, akákoľvek veta. A tak, aby to pritom bolo krásne.
V pesničke Z prachu a popoľa spievate "Všetko, čo bude proti nám, môže byť použité pre nás". Neplatí táto veta aj na samotné Živé kvety, napr. v súvislosti s mediálnou ignoráciou?
L.Piussi: No, ja si myslím, že sa to dá použiť na všetko .To je povedaná pravda, že čo ťa nezabije, ťa posilní. My sme sa vždy nejak držali toho, že na to nepôjdeme inak. Všetci robia tie pesničky, aby sa niekam dohrabali. A to je úplne mimo nás.
Skúšali ste niekedy rozposielať demo nahrávky alebo podobne sa dostať do pozornosti?
L.Piussi: My sme narazili hneď na taký odpor, možno aj tým, že sme boli tá "Stoka". Je to zase také smutné, že hrozne dlho hráš a nemáš šancu o sebe dať vedieť naozaj nikomu. Ale to treba prežiť. Oveľa smutnejšie bolo to hranie, keď sme sami vedeli, že tí ľudia tam aj sú, len my sa im nedokážeme prihovoriť, lebo sami sme zamrznutí. Ale akonáhle sa niečo s nami stalo a ten ľad padol, tak tí ľudia si nás už našli.
P.Bálik: Nepotrebuješ k tomu rádiá, nepotrebuješ k tomu televíziu, nepotrebuješ aby sa o tebe písalo v novinách. My sme to obišli. A to je úžasná vec, že sa nám to podarilo. Bez všetkého toho hudobného šoubiznisu, ktorý sa používa, aby niekto okolo seba víril vodu. Gándhi má knižku, ktorá sa volá Experiment s pravdou a toto, čo sme my, je náš experiment s pravdou. To je odkaz aj pre ostatné slovenské kapely, nech energiu vložia iba do tých pesničiek, do ničoho iného. A vráti sa im to mnohonásobne viac.
Viete si ešte predstaviť, že vás raz budú hrávať "iba-hitové" slovenské rádiá?
P.Bálik: Ja si to neviem predstaviť. Pre mňa rádio nemá žiaden zmysel. Rádia fungujú tak, že nemôžu dovoliť poslucháčovi, keď počúva hudbu, aby sa zastavil. Oni hrajú hudbu, ktorá je šedá, priemerná, nezaujímavá, aby si to človek nemal chuť preladiť. Ja si viem predstaviť, že keby tam zahrali našu pesničku, tak by to spôsobilo nejaký atomový výbuch…
Nie je to tak, že ľudia počúvajú to, čo im rádio podsunie a keby im podsunuli vás, počúvali by Živé kvety?
L.Piussi: Jasné, že by počúvali. Lenže to je práve ten problém. Že oni nechcú, tí čo sú v tej mafii vo všetkých tých médiách, aby počúvali nás. Lebo ľudia si nás potom budú aj pýtať. A tým pádom by nemali zo SOZY tantiémy všetky kapely, ktoré z toho žijú. Povedzme si pravdu, ľudia by radi počúvali hocijaké dobré pesničky a rýchlo by si na to zvykli, či by tam hrali Lou Reeda alebo niečo podobné. Až na to, že všetci tí, čo brutálne žijú z tantiémov a majú pre to vymakanú sieť, vymyslenú aby ich v rádiách hrali, by prišli o kšefty. To je práve to, že nám je zle z tých ľudí, ktorí používajú pesničky na to, aby si za to stavali svoje vily. Pesnička je úplne svätá vec a ty keď sa rozhodneš robiť pesničku, tým môžeš hrozne veľa dať. Títo hajzli, čo majú v rukách médiá, ťa tam nepustia a veľmi dobre vedia prečo ťa tam nepustia. Lebo ľudia by boli po tebe hneď smädní. Ľudia nie sú takí sprostí, keď započujú dobrú vec, tak sa preberú a chcú ju. Lebo to nie sú skutočné veci, napr. toto čo teraz hrá (Big girls od Fergie) to je napodobenina pesničky, to nie je skutočná vec. Teraz a tu. Škoda, že tu nie sú nezávislé rádiá. Pre také kapely, čo to myslia s pesničkami nezištne by jedno nezávislé rádio znamenalo úplnú slobodu. Také rádio, Rádio 1, je napr. v Prahe. Tam dali našu pesničku Dni ako komíny a my sme niekoľko týždňov viedli v hitparáde. Potom sme prišli do Prahy a mali sme úplne narvaný klub. A to už niečo znamená, to je už merateľná hodnota. Tí ľudia si ťa nájdu, lebo ťa hrá nezávislé rádio.
P.Bálik: Oni majú svoj systém, kde nepustia len tak hocikoho. Na to aby sme sa tam my dostali, by sme museli ísť tak proti sebe, že by sme sa sami zo seba dogrcali. Keby sme podstúpili všetky tie štádiá, aby sme sa tam dostali. My žijeme bez týchto vecí.
Vznikli ste v roku 1994. Od tej doby sa vedľa vás v kapele vystriedalo viacero hudobníkov. Je práve dnešná zostava najsilnejšia?
L.Piussi: To je tá jediná pravá. My sme "tých" ľudí vždy hľadali a vlastne trvalo osem rokov, kým sme ich našli. Kým to proste sadlo.Buď sa tí ľudia stretnú keď majú štrnásť, lebo sa spolu proste vyvinú, alebo sa musia nájsť. My sme sa museli nájsť. Museli sme nájsť tú našu krv.
P.Bálik: To je to, prečo vlastne vznikajú kapely. My sme dlho nevedeli nájsť tých ľudí, aby sme pocítili v sebe vnútri, že "my sme kapela". Dlho sme nevedeli význam slova kapela naplniť. Hrali sme s mnohými ľuďmi a mysleli sme si, že keď zoberieme nejakého bubeníka ktorý je skvelý, že nám to pôjde, ale bolo to ešte horšie. Preto vznikajú kapely, aby sa stretli ľudia, ktorí prerastú v jedno. Nás je päť. A už sme päťhlavým drakom. Máme päť hláv, ale jedno telo.
Vaša kapela bola dlho spojená s divadlom Stoka. Myslíte si, že tu v dohľadnej dobe môže vzniknúť niečo podobné?
L.Piussi: Myslím si, že nie. Môže vzniknúť niečo iné. Ale Stoka bol možno jediný brontosaurus nežnej revolúcie. To bol zázrak z toho, že vznikla sloboda a ten brontosaurus strašne dlho vydržal. Stoka dlho vydržala žiť zo svojho ideálu. Ale tento ideál už teraz podľa mňa absolútne nemá šancu.
P.Bálik: Ja som optimista. Myslím, že niečo vznikne, príde zase niečo iné, aj keď to nebude mať tvár a formu Stoky.
Ste bratislavská kapela. Ovplyvňuje vás pri skladaní špecifický kolorit tohto mesta?
L.Piussi: Pesničky chceš robiť o tom, čo poznáš. Niektorým reáliám túžiš dať pesničkou poctu. Ja mám rada aj keď sa napr. v poviedkach vyskytujú názvy ulíc.
P.Bálik: Hrali sme teraz v Litoměřicích a stretli sme tam básnika Petra Vášu a on nám hovoril, že by sme mali urobiť mapu, takého turistického sprievodcu zo všetkých pesničiek, čo máme. Že toto je napr. Sad Janka Kráľa a ľudia, čo nepoznajú Bratislavu by mohli ísť po stopách pesničiek Živých kvetov. Tej bratislavskej reality v našich pesničkách je dosť, takže by z toho vznikla celkom dobrá turistická mapa. Ja viem, že je to blbosť a to asi nikdy neurobíme, ale hovorím o tom, že tá Bratislava tam nejakým spôsobom je zaznamenaná. Proste tu žijeme, nebudeme spievať ako chodíme po Seredi alebo po New Yorku.
V poslednej dobe často hrávate v Čechách kde sa o vás aj dosť píše a hovorí. Nemáte pocit, že si vás tam viac vážia?
P.Bálik: Netvrdil by som, že si nás viac vážia. Je tam zaujímavá vec, že tí ľudia sú veľmi otvorení k tomu, čo robíme. To je tým, že keď sme hrali na Slovensku, po slovenských mestách, mal som pocit, že musíme ľudí presviedčať, že to, čo robíme, je správne. Zdá sa mi, že v Čechách sú ľudia trochu otvorenejší a veľmi radi počúvajú skutočné veci. Hovorí sa, že sú taký "folkácky národ". Majú tam tradíciu Kryla, Nohavicu, ale aj Plasticov. Majú radi, keď príde niekto, čo povie niečo o ich životoch. My sme tam došli a našli sme tam publikum.
L.Piussi: Čo sa publika týka je tam akoby pripravená pôda. Tam "žijú" kluby, ktoré majú pravidelný program. Na Slovensku to nežije. Niekde prídeš, sú tam nejakí traja ľudia a pozerajú asi tak, že "Čo hentá chce?, nemala by byť doma pri šporáku? Čo tu vyskakuje?" Ale prídeš do Čiech, prídu tam ľudia zvyknutí chodiť do klubu na kapely a sú zvedaví, čo to je. A potom si povedla, dobre im to hrá a na druhýkrát sa to rozšíri a už sú tam pečení varení. Tam to funguje lepšie, možno len o trochu, ale to stačí.
Chystáte k novému album aj turné?
L.Piussi: Zatiaľ nič nevieme. Keď sme boli naposledy v Prahe a mali tam plný klub, tak sa nám tam "vyhrážali", že keď nám vyjde nové cédečko, spravíme turné po Čechách. Zatiaľ nevieme. Vždy tak čakáme, či sa niekto ozve.
Na čo sa môžu vaši fanúšikovia tešiť na sobotňajšom krste v Randali?
L.Piussi: Určite aspoň na jednu novú pesničku, ak nie tri. Ale to sa asi tešíme skôr my. Musíme sa tam pekne rozotrieť po tom pódiu. Je to veľký sviatok, keď je po dvoch rokoch platňa. Treba to osláviť.
Autor: Šimon Škoviera
