Kapela Květy je fenomén, ktorý môžeme českej alternatívnej scéne len závidieť. 26. júna 2009 táto brnenská formácia vystúpila v prešovskej Christianii, po tomto koncerte sme sa so spevákom Martinom E. Kyšperským porozprávali o skladaní pesničiek, koncertovaní, snívaní...a o veciach, ktoré priamo či nepriamo súvisia s touto kapelou.
Predstavte si deti, ktoré sa chcú zabávať a ktoré nemajú iné vyžitie ako hudbu, pretože ju majú radi. Keďže nikdy na žiadny nástroj nehrali, na jednej strane nemajú žiadne základy hry na nástroj a na strane druhej nemajú ani zlozvyky. Tak si povedia, že budú hrať intuitívne a východiskom z tej situácie je, že hrajú chaos. Kupodivu nás to veľmi tešilo. My sme už v tej dobe počúvali ľudí, ktorí to robili podobne, ako napríklad Velvet Underground alebo Plastic People. Tešilo nás hrať hudbu bez prípravy, tak ako sa nám to páči. Po rokoch sme sa k tejto koncepcii vrátili. Začali sme do toho vmiešavať veci, ktoré nám zostali „za drápkama“ a boli nám dané.
Aké ďalšie projekty existovali v tomto čase?
Hrali sme v rôznych kapelách, ktoré sa v Brne formovali ako malé skupinky ľudí, ale aj malá skupinka ľudí dokáže vytvoriť množstvo kapiel, v ktorých sme sa vlastne učili hrať. Paralelne s tým sme mali chuť si opäť zahrať intuitívne a povedali sme si, že vzkriesime Květy. Lenže potom sme zistili, že nás síce baví improvizovať, ale zároveň sme pracovali na odstraňovaní toho chaosu a dávali veciam určitý poriadok a začali sme robiť skladby. Dnes je to tak, že v niektorých piesňach je priestor na to, aby sa urobilo niečo v danej chvíli na danom mieste, ale väčšina z toho je naskúšaná a vieme, čo príde.
O aké konkrétne kapely vtedy išlo, bolo ich veľa?
To by bolo na celý večer. Ale v stručnosti - Čvachtavý lachtan, ktorá vtedy vyhrala Malú alternatívu, to bol rýdzi underground. Potom som hral folk s Janou Jablonczek, ktorej som produkoval album, urobil hudbu k divadlu a výstave. Bolo to pestré. Ale keď sa v roku 2000 znovuzrodili Květy, stala sa z toho moja srdcovka a viacmenej aj moja kapela, keďže som bol jediný, ktorý v nej zostal.
V relácii Ladí neladí si sa o svojom expresívnom speve vyjadril, že tak spievaš kvôli tomu, že v obvyklej polohe svoj hlas nemáš rád. Je to pravda?
Považuješ teda spev za ďalší nástroj v kapele?
No jasné, je to ten najdôležitejší nástroj. Keď niekam prídem a počujem speváka čo hovorí a ako to hovorí, je to tá prvá informácia, ktorá ovplyvní to, či som vôbec ochotný s tou kapelou niekam ísť.
Tvorba Květov je veľmi osobitá a ťažko ju k niečomu prirovnať. Určite ale z niečoho vychádza. Čo Teba v minulosti hudobne ovplyvnilo?
Tvoje texty sú plné obrazov, sú to príbehy, ktoré znejú trochu introvertne, trochu romanticky a trochu rozprávkovo. Sú ovplyvnené tým, čo zažívaš alebo tým čo si predstavuješ a čo snívaš?
Platí oboje. Sen môže byť inšpirácia, no sám o sebe funguje dobre len v tom svete snov, je potrebné k nemu vztiahnuť nejakú asociáciu, ktorá mi príde zrozumiteľná. A keď mi to tak príde a ja cítim, že hovorím tento príbeh, ktorému ja rozumiem, už sa ďalej nestarám o to, či mu bude rozumieť niekto vonku. Môže to znieť ako surrealizmus, ale pre mňa to má váhu. Keby som zhudobňoval sny a spieval ich ľuďom, tak by to bolo divné, lebo ja sám by som nevedel, prečo tie veci také sú a ľudia tiež nie. Takže to, čo počujú je nejaký pomer medzi zážitkami zo snov a vecami, ktoré som si vymyslel alebo som zažil.
Si výhradným autorom hudby aj textu, nemá kapela tendenciu vstupovať do tvorby skladieb?
Som výhradným autorom hudby aj textu posledných dvoch albumov ('Kocourek a horečka', 'Střela zastavená v Jantaru', pozn. autora). Na predchádzajúcich albumoch sme si to delili, napríklad ja som napísal sedem skladieb, dve bubeník a dve čelista. Ja som bol taký Lennon-McCartney, a oni boli ako George a Ringo. (smiech) Ale pesničky, čo napísali, sú fakt krásne, napríklad 'Půllitr a sklínka', ktorá je obľúbenou pesničkou ľudí, čo chodia na koncerty.
Všimli sme si, že počas koncertu používate množstvo rôznych hračiek. Má každá hračka vopred dané svoje miesto v pesničke alebo je to všetko improvizácia?
Je to rôzne. Niektoré pesničky sú také, že keď sme ich skúšali, rozmýšľali sme v duchu „tuná by to niečo chcelo“ a tak sme tam dali káčera a ten tam proste zostal. Niektoré pesničky sú naopak také, že vieme, že tam niečo má byť, ale uvidí sa čo... Tých krámov má Aleš (bubeník Aleš Pilgr, pozn. autora) okolo seba veľa, takže po niečom proste siahne. Ale ja ho podozrievam, že on si to veľmi dobre pamätá, ako to dopadlo minule, takže to nie je čistá náhoda.
Ako často obmieňate koncertný playlist?
Je to tak, že zhruba mesiac nás baví hrať jeden, potom hráme ďalší. My si ho ale ani nepíšeme. Hráme podľa toho, akú mám chuť a podľa toho, ako sú ľudia rozpoložení. V Kuřime sme sa raz dívali na kapelu, ktorá hrala na veľkom nádvorí, dali pieseň, ktorá podľa mňa veľmi dobre funguje v klube, ale na tom nádvorí to všetko bolo také utopené a tie slová padali na zem. Kapela si zvolí pieseň, ktorú chce zahrať, začne ju a vidí, že vôbec nefunguje, ale vie, že ju musí dokončiť, že ešte štyri minúty bude trvať to utrpenie. Takže ja na seba beriem úlohu DJ-a večera a púšťam to, čo sa mi zdá, že v tej chvíli zaberie viac než hocičo iné.
Na Slovensku hráte prvýkrát?
Nie, nie. Hrali sme v Starej Turej, tam je úplne geniálny klub. Vyzerá ako z nejakého filmu Davida Lyncha. Tam sa mi veľmi páčilo. Hrali sme aj na viacerých iných miestach. Zaujímavé je, že v roku 2002, keď sme boli ešte úplne neznámi, sme hrali v divadle Lasicu a Satinského ako súčasť nejakej väčšej akcie. Dúfali sme vtedy, že sa tam obidvaja objavia, vtedy ešte žil pán Satinský, ale buď sa tam objavili a my sme o nich nevedeli alebo sa tam vôbec neobjavili. Každopádne žiadna odozva od nich neprišla.
Podľa koncertného harmonogramu ste veľmi žiadanou a vyťaženou kapelou. Nie je to namáhavé takto intenzívne koncertovať počas celého roka?
Ako na vás ľudia reagujú v zahraničí?
Mali sme turné v Poľsku a ja som mal pocit, že tí ľudia vôbec nerozumejú o čom tam spievam. Aj keď som si hovoril, že by mohli, ale oni proste nerozumeli. Ale bol jeden koncert v Poľsku, ja som hral a vypadol mi text a začal som spievať „a já teďka nevím co se má zpívat, ale vy to stejně houby poznáte...“ a všetci tomu rozumeli (smiech). Všetci sa tomu smiali a hovorili si „len si nemysli!“
Tí ľudia sa inak dosť menia, napríklad v Poľsku sú veľmi vrelí. Stalo sa nám, že sme hrali a oni nám urobili potlesk na otvorenej scéne. Pri jednom takom kľučkovaní, ktoré sa vydávalo za gitarové alebo bubenícke sólo, začali zrazu spontánne tlieskať. Pre nás je to prejav určitej priazne, na ktorý v Čechách nie sme zvyknutí. Nie preto, žeby sa Čechom ten chaos nepáčil, oni sa jednoducho boja, majú inú mentalitu a netrúfne si jeden z nich kričať uprostred piesne. Poliaci sú takí „jak to cítím, tak to řeknu“.
Sledujúc Youtube treba uznať, že máte solídne spracované videoklipy. Kto v tom má prsty?
Sú to rôzni ľudia. Napríklad môj kamarát Petr Hegyi, ktorý robil klipy k pesničkám 'Moře má své vlastní děti' a 'Pasáček ovcí'. Potom máme od Pavly Kačírkovej video 'Cirkus', ktoré je veľmi úspešné a ľudia ho majú radi a videlo ho mnoho tisíc ľudí, dokonca aj v New Yorku vyhralo nejakú cenu. To video vzniklo spôsobom ako sa kedysi robili filmy, že sa nafotilo niečo veľa krát po sebe, potom sa to pustilo a tým sa vyvolal pohyb. Bol to lacný, rýchly a podľa mňa vizuálne milý klip. Potom tam máme 'Listí podzimní', pri ktorom nás oslovili chalani z Brna, s ktorými sa osobne nepoznám. S Pavlou a Petrom trávime veľa času, to je niečo úplne iné.
Vašim útočiskom je už nejaký čas Indies Scope Records. Ako sa Vám s nimi spolupracuje?
Indies dobre poznám a strašne sa mi na nich páči, že nemajú žiadnu cenzúru. Napríklad jednému známemu sa stalo, že v inom vydavateľstve si pred vydaním vypočuli jeho nahrávku a povedali mu, že sa im to páči, ale ak to chcú vydať, je nutné vyhodiť prvú pesničku, z druhej vyhodiť medzihru a z ďalšej koniec...To sa u nás nestalo. Len jedenkrát nám hovorili, že toto je veľmi tvrdé, aby sme tej pesničke našli na albume iné miesto. Ale my sme si jednoducho povedali, že to tak chceme. Sloboda je v Indies veľmi hmatateľná vec.
Květy - 'Listí podzimní' (live, Prešov - Christiania, 26.6.2009)
Páči sa Ti niečo zo slovenských kapiel?
Veľmi mám rád Longital, takisto mám rád pána Kladiva, práve dnes, keď pršalo, som si na neho spomenul a na jeho pesničku 'Prší' (vonku je krásne), to je slogan roka. Viem, že bolo turné Collegium musicum, a ja som to prešvihol, lebo sme vtedy mali koncerty, ale keby sme ich nemali, určite by som sa šiel na Freša a Mariána pozrieť, ich staré platne mám strašne rád. Páči sa mi aj Kolowrat, s ktorými sme mali koncert...
A ešte mám veľmi rád Dorotu Nvotovú, to sa mi stalo po strašne dlhej dobe, že som si niekoho cudzieho pustil na internete a povedal som si, že to, čo ona hovorí a ako to hovorí, to fakt stojí za pozornosť. A veľmi sa mi páčila hudba jej otca, hlavne album 'Ten čo hrával s Dežom', ktorý má zaujímavé momenty. Len by ma zaujímalo, ako to myslel so skladbou 'Lady Di', bol by som rád, keby mi to niekto vysvetlil.
A ešte mám hrozne rád Szidi Tobias, pretože má mimoriadny hlas a má skutočnú charizmu, ktorá na mňa pôsobí dobre.
Na dnešnom koncerte odzneli aj skladby z pripravovaného albumu. V akom štádiu je tento album?
Zatiaľ je to tak, že máme dohovorený termín nahrávania, tentokrát v Prahe, čiže po prvýkrát pôjdeme mimo Brno. Budeme točiť u Ondřeja Ježka, s ktorým sme sa skamarátili. Máme to dohovorené na júl, som zvedavý, ako to dopadne...
--
Autori a video: Juraj Cagáň, Zuzana Cagáňová
Foto: Juraj Cagáň
