Chris Squire je fenomenálny hráč na basovú gitaru a zároveň opora britskej formácie Yes, vrcholných reprezentantov art-rocku, ktorí v sobotu 31. októbra predvedú svoje umenie na koncerte v bratislavskej hale na Pasienkoch. Pri tejto vzácnej príležitosti poskytol Chris portálu Hudba.sk telefonický rozhovor.

Dobrý deň Chris, som rád, že ste si našli čas na slovenských fanúšikov. Ozaj, máte predstavu kam vlastne prichádzate?

No, nikdy som na Slovensku nebol. Pred rokmi sme koncertovali s Yes v Prahe, bol som vo Viedni... Je to niekde tam, nie?

Stive Howe vie, koncertoval tu prednedávnom s Asiou a v lete tu spieval Jon Anderson Close To the Edge. Ale celý Yes tu ešte nikdy nebol. Takže sa tešíme. Ozaj, tešíte sa aj vy? Myslím to všeobecne, hráte roky a zažili ste vypredané štadióny. Vlastne úspech, ktorý sa už asi nedá prekonať. Čo vás teda núti postaviť sa po všetkých tých rokoch na pódium opäť niekde v strednej Európe?

To je jednoduché. Rád hrám. Rád hrám pre ľudí, keď vidím ako reagujú, keď vidím, že sa im moja, či naša hudba páči. Som muzikant a mojím poslaním je hrať.

S Yes ste zažili zlaté časy, hrali ste pre tisíce, či desaťtisíce. Je fakt, že časy sa zmenili – dnes asi toľko ľudí na koncerty nepríde. V čom je problém?

S tým nesúhlasím. Stále hrávame aj pred obrovským davom – na festivaloch a tak. Ale ja hrám rád aj v intímnejších podmienkach, s užším kontaktom s poslucháčom. Obidve hrania majú svoje čaro.

Aké publikum chodí na Yes teraz?

Rôznorodé. Základ, prirodzene, tvoria ľudia v päťdesiatke, šesťdesiatke, tí, ktorí nás počúvali v mladosti. Ale chodia na nás aj mladí, iné generácie. A to teší.

Ako prežívali Yes koniec sedemdesiatych rokov, keď zlatá éra art rocku pominula?

Myslím, že sme sa s tým vyrovnali dobre. Museli sme zmeniť štýl, hrať jednoduchšie, priamočiarejšie, skrátka hrať pre publikum, ktorého vkus sa zmenil. Viem, že to znie trochu ako ústup z umeleckých princípov, ale som presvedčený, že hudba, umenie sa musí prispôsobovať vkusu publika, inak neprežije. Viete, ako v celom živote, aj v hudbe zažijete dobré a zlé časy. Myslím, že sme zažili a zažívame väčšinou dobré časy.

Vydali ste desiatky albumov. Ktorý si ceníte najviac?

To je ťažká otázka. Na každom sa podieľate, dávate do toho svoj um, kumšt, energiu... Asi najjednoduchšia odpoveď je, že si cením každý jeden album, od začiatku do konca.

Spýtam sa teda inak. Ktorý kus hráte na koncertoch najradšej?

(smiech) No, je ich pár desiatok. Ale ak veľmi chcete, tak rád hrám veci z albumov 'Fragile' a 'Close To The Edge'. Tie aj u publika zaberajú.

Povedzte mi, aké boli a sú vzťahy v kapele. Narážam na nevyhnutné konflikty či "ponorkové" symptómy medzi ľuďmi, ktorí sú nútení tráviť väčšinu času pospolu.

V Yes to nikdy nedošlo na ostrie noža. Samozrejme, boli rôzne obdobia, väčšinou, keď niekto v sebe objavil ambíciu skúsiť sólový projekt, keď došlo k personálnym zmenám, ale ja osobne som to chápal ako prirodzený proces. Ľudia jednoducho prichádzajú a odchádzajú, opäť sa vracajú... To je vlastne aj náš prípad.

Povedzte mi, s ktorým z bubeníkov sa vám v rytmike lepšie pracovalo, s Billom Brufordom, alebo Alanom Whitom?

To máte tak, že mám rád jablká a mám rád aj pomaranče. (smiech) Niet pochýb, obaja sú fantastickí hráči, každý s vlastným štýlom a je veľmi ťažké ich porovnávať. Pre mňa bolo šťastím, že som mohol hrať s jedným i druhým. Od každého som sa veľa naučil, obaja ma inšpirovali. Myslím, že som z toho vyťažil najviac ja.

Tak mi skúste porovnať vokalistov – pôvodného Jona Andersona a súčasného speváka Benoita Davida.

Jon Anderson bol a je fantastický spevák. Výnimočný. Dá sa povedať, že nezastupiteľný. Mohol by som o ňom hovoriť veľmi dlho o jeho kvalitách. Mal však problémy s hlasom, spieval nesmierne náročné party a skôr či neskôr sa to muselo prejaviť. Ja len dúfam, že sa dá do poriadku a budeme ešte spolu hrať. Objavili sme však Benoita, ktorý je talentovaný a schopný zvládnuť spevácke party na potrebnej úrovní. Mám radosť, keď vidím, že sa zlepšuje z koncertu na koncert.

Rovnaká otázka sa týka Wakemana seniora a Wakemana juniora.

Každý z nich je iný. Iná povaha. Rick bol prudký, priamočiary, jeho syn Oliver je skôr plachý, ale to vyplýva z vekového rozdielu medzi nami. Jediné, čo ich spája, je muzikantská disponovanosť. V tomto ohľade sa syn úplne vyrovná otcovi.

Mám jednu súkromnú otázku. Chcel by som vedieť hrať na basu tak ako vy. Čo by som mal robiť?

(smiech) Cvičiť, cvičiť, cvičiť.

Ale koľko?

Keď som bol mladý, ešte v období pred Yes, mal som asi osemnásť a žil som v podnájme so svojou priateľkou, tak veru aj celý deň. Dnes je to trochu iné. Veľa pracujem, veľa času trávim v štúdiu a síce hrám dosť, ale na cvičenie už veľa času neostáva.

Máte fenomenálnu techniku, nemali ste nikdy ambíciu opustiť basu a hrať gitaru?

A viete, že nie? Mám totiž hrubé prsty, na gitare by to bol handicap. Hrám celkom slušne na akustickú gitaru, skladám pri nej pesničky, ale inak som ako basista úplne spokojný.

Koho z kolegov z branže si ceníte najviac?

Kedysi som obdivoval Paula McCartneya, Billa Wymana zo Stones, Jacka Bruca (Cream - pozn. red.). Z tých nových sa mi páči basák z Red Hot Chilli Peppers, ale treba povedať, že dobrých basákov je vskutku veľa.

Čo Roger Glover z Purple?

Roger je bez diskusie jeden z nich.

A gitaristi? Je taký, ktorého by ste postaviť vedľa Steva Howea?

Steve, to je veľmi vysoko postavená latka, ale samozrejme, že takí sú. Jedným z nich je určite Steve Hackett z Genesis, s ktorým teraz úzko spolupracujem, máme rozrobené spoločné projekty.

Chris, ďakujem vám za rozhovor, tešíme sa na vás a na Yes v Bratislave. Všetko dobré.

Zhováral sa: Ivan Čeredejev
Foto: archív

Súvisiaci interpreti: Yes