Legenda slovenskej populárnej hudby, Miro Žbirka, tento týždeň úspešne odštartoval turné Aupark tour 2010 Miro Žbirka & Symphonic Orchestra, na ktorom vystupuje spolu s medzinárodne uznávaným orchestrom Cappella Istropolitana. Ešte predtým, než sa šnúra koncertov začala, poskytol Meky pre Hudba.sk exkluzívny rozhovor, v ktorom okrem zákulisia príprav aktuálne prebiehajúceho turné porozprával aj o svojich najbližších plánoch a zaspomínal na svoje hudobné začiatky.
Určite áno – hovorí sa, že človek má strach z neznámeho, ale toto tvrdenie som možno trochu prehnal. Keď robíte niečo nové, vždy je to dobrodružnejšie, než to, čo ste dovtedy vyskúšali.
Symfonický orchester sme si iba letmo "oťukli" v Obecním domě v Prahe a až teraz sa blíži tá veľká premiéra so všetkým, čo k tomu patrí. Svojím spôsobom som si tým splnil istú túžbu, nenazvem to snom, skôr vecou, ktorá mi už v ušiach dlhšie rezonovala. Rád som počas prvých skúšok pozoroval kolegov muzikantov ako za mnou chodia, že na nich ten zvuk urobil dojem. Prijal som to s veľkou úľavou, pretože to vlastne bola moja zodpovednosť.
Pôjde teda o koncerty porovnateľné s vystúpením, ktoré ste absolvovali v Obecním domě?
Aranžmány sú rovnaké, ale ich interpretácia je v tomto prípade viac nacvičená. Koncert v Prahe sme odohrali počas natáčania Empatie a aj to som bol iba na jednej generálnej skúške. Dalo by sa povedať, že som sa ako interpret do toho nestihol ponoriť. Na druhú stranu, a to práve vďaka týmto skúsenostiam, sme mohli pripravované turné stavať na vybudovaných základoch. Je to iné, keď môžem dirigentovi predostrieť moju predstavu o zvuku, intenzite a jednotlivých melodických veciach.
Spomínané aranžmány sú z pera Martina Hyblera, hovorilo sa však aj o nejakých skladbách od The Beatles...
Martin je autorom všetkých takto koncipovaných aranžmánov, a áno, musím sa priznať, nejaké dva-tri "Beatlesíky" určite dáme. Samozrejme, nemôžem posúdiť hotový materiál bez toho, aby som si ho pozrel a následne vypočul – preto ešte nechcem predbiehať udalosti. Určite by som ale bol rád, keby na pódiu odzneli aj skladby od tejto legendy. (pozn. redakcie: Nakoniec bola do programu zaradená skladba Hey Jude. Viac sa dočítate v reportáži z prvého koncertu turné v Trnave.)
V rámci turné neboli oznámení žiadni hostia – túto možnosť ste však doposiaľ nevylúčili...
Ja som z toho hlavne nechcel robiť neucelený program. V takom prípade sa nesústredíte na konkrétneho interpreta, ale rozdeľujete vašu pozornosť medzi viacero tvárí. Nechcem z toho robiť revuálnu záležitosť, a preto by som skôr šiel jednotným smerom. Samozrejme sa na pódiu objaví Martha ako speváčka, ktorá zaspieva Čo bolí, to prebolí, ale pri všetkom sa držíme základného konceptu Miro Žbirka a symfonický orchester. Ono, vedel by som si predstaviť množstvo ľudí, ktorých by som rád pozval, ale nechám si to na inokedy – tento koncert je o tom, o čom je.
Hrať budete s domácim orchestrom Cappella Istropolitana pod vedením Adriána Kokoša. Bolo ťažké zosúladiť jednotlivé termíny s tak vyťaženým umeleckým telesom?
V prípade orchestra sa jedná o obrovskú zásluhu Jany, ktorá túto časť turné zorganizovala. Pôvodne sa nám ponúkalo viacero orchestrov, hľadali sme však niečo, čo môžeme aplikovať z našich vlastných zdrojov. Nerád by som vozil takto veľké teleso z Prahy autobusmi a následne to čiastkovo organizoval po jednotlivých mestách. Takto nás z Čiech príde iba pár a všetko ostatné zabezpečíme, takpovediac, po domácky. K tomu všetkému sa pridáva aj fakt, že Cappella Istropolitana je meno, ktoré ma cveng aj v zahraničí – je to súbor talentovaných umelcov jazdiacich do všetkých svetových krajín na týždennej báze. Myslím, že už je najvyšší čas vyzdvihnúť takto kvalitných ľudí aj na Slovensku.
Uvažujete po skončení šnúry na Slovensku aj o nadväzujúcich českých termínoch?
V súčasnosti sa na to nesnažím priveľmi myslieť. Je to v mojej hlave, ale zatiaľ ako jeden veľký otáznik. Uvidíme, ako dopadne prvá séria koncertov a potom môžeme uvažovať nad ďalšími eventuálnymi krokmi. Momentálne sa snažím venovať Slovensku a menšiemu rozptýleniu v podobe práci na nových materiáloch. Nechcem sa však príliš odchýliť od témy – počúvam skladby, na ktoré som počas tých rokov trochu zanevrel a najmä sa snažím pozerať na veci v blízkom časovom horizonte.
O novom materiáli ste už niekoľko detailov naznačili – prichádza do úvahy aj vydanie živých nahrávok skladieb z tohto turné?
Určite áno – možno ma toto turné až natoľko inšpiruje, že sa na pripravovanom albume objaví aj pieseň v takejto verzii. Momentálne však mám pesničky, ak to tak môžem nazvať, tie vyhodnotím a následne zvážim ich použitie. Nejaké komplexné skladby však plánujem skladať až po ukončení turné. Live verzie do úvahy pripadajú, pričom nevylučujem ani prípadné použitie symfonického aranžmánu v nových skladbách.
Na tlačovej konferencií ste sa vyjadrili, že venujete časť honoráru ľuďom v núdzi. Prebehne toto odovzdávanie aj v rámci niektorého z koncertov?
V prvom rade chcem mať pod kontrolou, kam tieto prostriedky poputujú. Na to je potrebné nadviazať isté kontakty a podľa toho jednať. Aktuálne nemám presnú predstavu či to budeme robiť po koncertoch v jednotlivých mestách, alebo to spravíme na niektorom vopred vybranom podujatí. Pre mňa je celá táto myšlienka veľmi dôležitá a označil by som ju aj za takú základnú premisu celého turné. Je ťažké rozdávať dobrú náladu v dobách, keď sa dejú prírodné katastrofy a nespočet ľudí nemá strechu nad hlavou. Napokon budeme koncertovať aj v mestách, ktoré takéto nešťastia postihli a všetci, nielen ja, sa chceme na pódium postaviť s čistým svedomím. Uvedomujem si, že je to kvapka v mori, ale rád by som pomohol aspoň niekomu.
Vrátil by som sa k vašim začiatkom. K rockovej hudbe ste sa dostali vďaka vašim dvom bratom – Tonymu a Jasonovi. V tej dobe však bolo k dispozícií aj viacero kvalitných slovenských nahrávok. Do akej miery vás ovplyvnila vtedajšia slovenská hudba?
Keď si na to spomeniem, vidím náš byt, brata sediaceho na stole a jeho gitaru. Mal naozaj vynikajúci kúsok – Gibsonku a je zaujímavé, že ma to dodnes fascinuje. V tej dobe hral najmä základné skladby, vlastne repertoár tých čias. To boli speváci ako Cliff Richard, Ricky Nelson, Elvis a v podstate všetko, čo sa nejako dotýkalo predbeatlesovskej éry. Ja som vtedy v rukách držal futbalovú loptu a chystal sa ísť von – vždy som sa ale započúval do toho, čo hral, povedal som si, že je to dobré, a vybehol som z dverí.
Na mňa mala hudba vlastne už od malička taký prirodzený vplyv – otec bol ľudovkár a veci ako Ide furman dolinou sa u nás spievali relatívne bežne. Mama zas spievala klasické anglické piesne a kombinácia týchto zážitkov, môjho brata Tonyho a jeho repertoáru – to všetko viedlo k istému poznaniu. Nejakú dobu na to prišli kapely ako Buttons, Beatmen, čo bolo v časoch, kedy som bol malý dvanásťročný chalan. Slovenská tanečná hudba sa v tej dobe dala chytiť iba cez rádio po drôte. Teraz si spomínam najmä na Gabrielu Hermélyovú, vynikajúcu swingovú speváčku a vlastne množstvo ďalších výrazných mien tej doby.
Po tomto všetkom ale prišla éra The Beatles a tí tomu nasadili naozajstnú korunu. Hudba ma zaujímala od malička, ale kombinácia ich melódií, imidžu a neuveriteľnej koncertnej atmosféry ma dostala. Takže vlastne vďaka bratom, mame, otcovi, slovenskej hudbe a The Beatles som tam, kde som.
Spočiatku však vaše prvotiny prechádzali výraznou cenzúrou. V tej dobe ste začali spolupracovať s Vojtechom Kondrótom – stál za vami aj po vydaní albumu Nemoderný chalan?
Vojtech pre mňa schválil texty, a to dokonca aj kúsky ako 22 dní a množstvo ďalších známych skladieb. Pri albume Nemoderný chalan mi poradil niekoľko technických vecí, čo sa textovania týka, a napokon mi dal podpis, ktorým vlastne potvrdil, že platňa môže byť vydaná. Nebyť jeho, tak tento album a ani ten nasledujúci – Chlapec z ulice – by nikdy neuzreli svetlo sveta. Vtedy existoval taký, povedzme trend, ktorý dával do popredia iba "etablovaných" textárov. Na ostatných sa hľadelo s istou nedôverou a iba vďaka Vojtechovi Kondrótovi som sa mohol "narodiť" ako skutočný textár.
Ktovie, možno by ma neúspech znechutil a nestalo by sa všetko, čo nasledovalo – niekedy hrá v živote hlavnú rolu naozaj náhoda. Odporúčanie naňho som vtedy dostal od Pištu Danka z Opusu, ktorý v podstate obišiel celý systém. Vojtech nemal s populárnou hudbou nič spoločné, a tak mohol môj album vyjsť tajne a bez zbytočných patálií zo strany úradov. Ešte teraz si pamätám ako som kráčal z Prievozu na Dolné Hony pešo a celú cestu si spieval pesničky, ktoré mali byť už o pár týždňov vydané...
Nejakú dobu na to vám vyšli aj dva albumy v Nemecku a pred dvoma rokmi dokonca anglická kompilácia Like A Hero (The Best Of Miro). Mali ste ako mladý hudobník ambície presadiť sa v zahraničí?
Celé to začalo okolo 80-tych rokov, kedy prebiehal festival Bratislavská lýra a nech bol aký bol, prišlo naň aj zopár cudzincov. V tej dobe sa tam pohyboval istý mladý chalanisko, ktorému sme hovorili Dixie a ktorý prišiel od Rainer Felsen z Hamburgu, aby hľadal talenty. Po vystúpení, vtedy ešte ako kapela Limit, k nám prišiel pri legendárnom bufete v dome RHO (Istropolis, pozn. red.) a vypýtal si od nás naše skladby. V ten večer sme hrali iba Baladu o poľných vtákoch a zhodou okolností sme ju mali pri sebe aj v angličtine. Vtedy sme totiž automaticky vydávali všetky naše piesne dvojjazyčne – nebolo to nič svetoborné, ale aspoň sa tak dostali do takzvaných krajín priateľov v rámci RVHP. Pár týždňov na to dorazil späť aj s nahrávacou zmluvou.
Kontroverzia nastala až kvôli istým ideologickým bariéram, keďže som nemal pas a vycestovať iba tak do zahraničia bolo v podstate nemožné. Rainer Felsen mal sprvu trochu naivné predstavy, ale napokon sme ten avizovaný album nahrali. Volal sa Miro a začínal skladbou Like a Hero, čo bola vlastne Balada o poľných vtákoch po anglicky. Zaujímavosťou je, že tento album dostal do daru aj Deiter Bohlen z Modern Talking. Ten si za istých okolností požičal moju melódiu, čím vznikla prinajmenšom úsmevná situácia, vďaka ktorej som sa stal spoluautorom skladby Gefühle sind herzlos. V Hamburgu sme neskôr točili ešte jeden album – ten dostal názov Giant Step a niektoré zo skladieb, ktoré sme na ňom použili boli prinesené aj na Slovensko. Takýmto prípadom je napríklad Nechodí. Jedná sa o podklad natočený v Hamburgu nemeckými hudobníkmi, ktorý je následne prespievaný do slovenčiny. Málokto vie, že podobnými prípadmi sú aj piesne Motýľ Admirál či Deny.
V zahraničí ste nahrávali aj pieseň V slepých uličkách. Ako prebiehala spolupráca s Davidom Rothom, neskorším producentom Tokio Hotel?
David bol opäť prípad Rainera Felsena – bol som za ním v Hamburgu, sadli sme do auta, prišli do štúdia a tam sedel taký zvláštny chlapík, ktorý dokázal pred mojimi očami stvoriť aranž. Dal som mu istú predstavu o melódii, on mi odprezentoval tú svoju a napokon vytvoril to, čo máte dnes možnosť počuť. Úprimne, ani sa nečudujem jeho komerčným úspechom s Tokio Hotel – bol to strašný profesionál a naozaj tvrdo na sebe drel.
Nerozmýšľali ste o prípadnom pokračovaní v tomto zahraničnom trende?
O zahraničie sa nikdy netreba prestať snažiť. Ja si stále myslím, že sa jedného dňa podarí slovenskej hudbe preraziť aj do dosiaľ neprístupných končín. Mne sa to čiastočne podarilo v Nemecku a niekoľkých európskych krajinách a ešte dodnes dvíham vydesené telefonáty mojich známych, ktorí mi oznamujú, že práve sedia v Hannoveri a počúvajú Zažni. Po tom, čo sa vám podarí vydať niečo v zahraničí, začína sa nekončiaci cyklus – občas sa mi dokonca stáva, že dostávam ponuky z Indonézie a iných neuveriteľných krajín. Hlavné je nikdy neprestať...
Takže môžeme na najbližšom albume očakávať aj nejakú anglickú skladbu?
Určite sa objaví. Dokončíme toto turné a je dosť možné, že sa znovu pokúsim o nadviazanie kontaktu s Rainerom Felsenom...
--
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: 2media.cz
Súvisiaci interpreti: Miro Žbirka
