Rozhovory s finalistami SuperStar sú na Hudba.sk skôr výnimkou a tento bol naozaj niečím špeciálnym. Vyslúžil si totiž úsmevný titul najdlhšie prepisovaného interview v dejinách nášho portálu. Srdečnosť a otvorenosť Thomasa Puskailera navyše v prepise stráca svoje čaro, a tak medzi odpoveďami na otázky o jeho kariére či pohľade na slovenské pomery v porovnaní so zahraničím nájdete i niekoľko autentických audio náhravok.
V rádiách momentálne beží môj prvý singel, pričom už budúci týždeň budeme mať sedenie s vydavateľom a dohodneme sa na ďalších krokoch. V hudobnom biznise človek nikdy nevie – nové skladby buď to rádiá budú hrať alebo nebudú. Zatiaľ to však vyzerá tak, že po druhom singli pôjde von aj album. Hotových je dvanásť skladieb, no na albume ich s najväčšou pravdepodobnosťou bude desať. Pre mňa ako skladateľa je ťažké vybrať tú "najlepšiu" pesničku – ja to radšej nechávam na ľudí z vydavateľstva. Prvoradé je, aby ma ten album definoval a pritom sa nestratil medzi tou masou popových melódií v rádiách.
Predpokladám, že sa prinajmenšom jeden zo singlov objaví aj ako videoklip...
Úprimne povedané by som najradšej nakrútil videoklipy na všetky tri single. Práve pred pár dňami som sa náhodou stretol s Martinom Hudákom, ktorý robil videá pre Máriu Čírovú, Riša Müllera a ďalších, takže nevylučujem, že pôjdem podobnou cestou. Na Slovensku je však veľa dobrých režisérov a spoločností, takže by bolo ešte predčasné hovoriť o jednom mene. V podstate mojou jedinou podmienkou je to, aby to bolo iné ako všetko ostatné.
Ako pokračujú práce na Ôsmom svetadiele?
Tu musím zdôrazniť najmä to, že Jano Ďurovčík je jeden úžasný choreograf a režisér, ktorý tú rolu napísal priamo na mňa. Takou kuriozitou je, že mám dve alternácie, pričom každá z hraných verzií je nejakým spôsobom iná. Tí dvaja majú text v slovenčine, no mne dovolili taký menší úlet vo forme jednej anglickej vetičky. Myslím, že ten muzikál je plný energie a je v ňom kopec dobrých fórov. Pre mňa je Elán svojim spôsobom "exotikou", pretože som na ňom narozdiel od väčšiny Slovákov nevyrastal. Kolegovia mi dokonca spomínali, že ich tu prirovnávajú ku Queenu.
Rolu na telo ti napísali aj v Boybande...
Ja si myslím, že práve tým prispôsobením sa tomu, aký som, to získalo na inakosti. Veď ak môže režisér nejakým spôsobom ozvláštniť svoje dielo, prečo by to nemal spraviť? Moja slovenčina sa za posledné mesiace zlepšila, a to aj napriek tomu, že v nej stále do istej miery zostáva špecifický akcent. Nechcem sa prirovnávať k niektorému zo slovenských spevákov, no napríklad taký Enrique Iglesias spieva po anglicky a tiež počuť jeho akcent, no nikomu to nevadí, pretože to znie dobre a odlišuje sa tým od druhých. Rovnako filmy s Antoniom Banderasom sú špecifické práve jeho nezameniteľným hlasom a spôsobom, akým rozpráva. Za ten čas, čo som tu som si všimol, že Slováci majú tú "špinavosť" v jazyku z nejakého dôvodu radi.
Dráhou muzikálov si sa teda chcel vybrať už v momente, keď si prišiel na Slovensko?
Vlastne áno. Ako muzikant tu nejako vyžiť musím a budovať si kariéru v hudobnom biznise je beh na dlhé trate. Aj tu platí to, že ak človek rýchlo stúpne, tak môže rýchlo padnúť a zo vzduchu jednoducho nevyžijem. Okrem toho budem teraz učiť angličtinu na jednej jazykovej škole, takže to bude opäť práca s hlasom, akurát iným spôsobom. Muzika je však pre mňa prvoradá, no ešte hodnú chvíľu potrvá, kým sa dostanem tam, kam naozaj chcem.
Niekoľko skladieb ti produkoval uznávaný zahraničný producent Joe Dworniak, ako si sa k nemu dostal?
Thomas Puskailer o producentovi Joe Dworniakovi
Než si sa usadil na Slovensku precestoval si niekoľko krajín – čo bolo tým prvotným impulzom tvojho príchodu sem?
Momentálne sa celá Európa vyvíja, hranice sa otvorili a ja som človek, čo naozaj rád a veľa cestuje. Vďaka tomu som prišiel na to, že je dôležité byť niekde, kde sa môžem cítiť ako doma a robiť prácu, ktorá ma naozaj baví. Svojho času som žil v Londýne, Kodani, Amsterdame, Düsseldorfe a vo všetkých týchto mestách sú ľudia, čo túžia po tom istom, čo ja. Londýn je Mekkou hudby a ako skladateľ som tam dostával neskutočné množstvo inšpirácie, pretože spája vplyvy popu, rocku, metalu, emo, elektroniky... Preto ma to tam lákalo, lenže som sa nejakým spôsobom musel aj uživiť, takže som zobral prácu ako čašník a popri tom hral s malou akustickou kapelou zadarmo. Okrem toho som chodil na rôzne kastingy pre reklamy, no na nich bolo šesťsto ľudí, ktorí boli typovo takmer identickí so mnou. Musel som niečo jesť a niekde bývať, takže mi na konci mesiaca zostala jedna libra, za ktorú som si kúpil čaj. Na Slovensku mám možnosť si zarobiť a žiť dobrý a spokojný život. Nemám veľké nároky, takže si môžem každý mesiac niečo málo odložiť. Všetky moje úspory investujem aj tak iba do hudby – niektorí ľudia to nechápu, no muzika je práve o tom. Tu si viac užívam svoj voľný čas a rovnako tomu je aj v prípade ostatných ľudí z cudziny, s ktorými sa poznám.
Takže SuperStar bola pre teba iba jednou z príležitostí ako sa dostať ku kontaktom?
V Anglicku je takýchto programov neskutočné množstvo. Na Slovensku je iba jedna šou, ktorú pozerá skoro každý. Ono podľa mňa nie je kvalitná hudba tu iná ako tá, ktorá sa robí v zahraničí. SuperStar mi dala kontakty, aby som sa mohol realizovať na česko-slovenskej scéne ako hudobník a umelec.
Slovenské vydavateľstvá sa pred nedávnom dohodli na spoločnom projekte MusicJet, ktorý nazývajú obdobou iTunes. Čo ty a digitálna distribúcia?
Podľa mňa je to budúcnosť hudobného priemyslu. V súčasnosti už každý umelec vie, že album je iba vecou reklamy, nie zárobku. V tejto dobe to už tak bohužiaľ je – začalo to asi desať rokov dozadu a znamenalo to krach niekoľkých desiatok labelov. Teraz už nemá nikto problém s ilegálnym stiahnutím niekoľkých skladieb alebo celého albumu, a to je škoda, pretože do toho umelec investuje veľa svojho času a zarába si tým na chleba. iTunes a podobné služby sú pre nás aspoň malou náplasťou, hoci to tiež nie je žiadna sláva. Určite však vylisujeme aj niekoľko kusov toho "klasického" vydania, pretože CD má ešte stále svoju hodnotu.
Mnoho slovenských interpretov skúšalo preraziť v zahraničí – myslíš, že to má zmysel?
Podľa mňa to dosť záleží od ich piesní a od toho, koľko investujú do reklamy. Určite to môže fungovať v spoločnostiach emigrantov, ale čo sa týka nejakých väčších úspechov, tak to asi možné nie je. Základným problémom je angličtina so slovenským akcentom, ktorá nemusí byť pre cudzinca úplne príjemná a k tomu obrovská celosvetová konkurencia. Samozrejme to závisí od skladby, producenta, textu a podobne, no myslím, že slovenskí interpreti by sa mali sústrediť skôr na okolité trhy. Na západe je obrovská konkurencia, ale také Rusko, Rumunsko, Poľsko alebo Ázia sú stále otvorené. To sú trhy, na ktoré by som sa aj ja sám rád dostal. Človek v tejto branži nikdy nevie, čo ho čaká, no i tu platí, že ak nevyskúša, tak nikdy nebude vedieť.
Posledný ročník SuperStar priniesol aj spevákov, ktorí pochádzajú zo zahraničia, ale spievajú po slovensky... (Noah Ellenwood, Celeste Buckingham)
Thomas Puskailer o "Superstáristoch"
Aké sú tvoje najaktuálnejšie plány?
Verím, že sa nám na jeseň podarí spraviť turné na východe Slovenska, počas ktorého by sme navštívili niekoľko univerzít. Dúfam, že to vyjde, pretože študenti vysokých škôl sú mojou cieľovou skupinou. Som šoumen a môj koncert by mal byť zážitkom - preto som začal spolupracovať s Miňom Kerešom, s ktorým plánujeme celý koncept od pódia, až po choreografiu. Nevylučujem ani to, že by som so sebou zobral nejakého hosťa. Asi najviac sa ponúka Mária Čírová, ktorej sme s Abbie pomáhali s troma skladbami na album, no zatiaľ nechcem predbiehať.
V Anglicku si mal vlastnú umeleckú agentúru – nerozmýšľaš nad nejakým biznisom, ktorý by si rozbehol aj na Slovensku?
Thomas Puskailer o svojich plánoch
Len nedávno si sa oženil – čo sa zmenilo?
Absolútne nič. Jedinou zmenou je asi iba to, že sme Puskailerovci. (smiech) My sa máme s Abbie radi a už predtým sme všetko robili spolu. Sme manželia, kamaráti – jeden tím, ktorí sa podporuje vo všetkom, čo robí. Svadbu sme urobili v Bratislave, pretože sa tu cítime ako doma a taktiež preto, aby sme ju ukázali našim príbuzným a známym, ktorým sa tu veľmi páčilo.
Čo dieťa?
Na to nie je čas. Momentálne sa sústredíme na našu prácu a v prvom rade si chceme vybudovať nejaké zázemie. Reálne by to bolo možno tak o päť rokov. Teraz máme dve čivavy a to nám úplne stačí.
--
Autor: Miroslav Meňhert
Foto: Thomaspuskailer.com
