Lotta, vlastným menom Dagmar Mišíková, je talentovaná skladateľka, speváčka a textárka známa zo spolupráce s kapelou Fallgrapp, pre ktorú napísala viacero poetických textov v rodnom jazyku. Pred štyrmi rokmi debutovala vlastnou intímnou kolekciou skladieb na EP s názvom Seafarer, kde sú skladby v angličtine. Slovenčina znela iba v útržkoch v pilotnom singli Léonard, ktorý sa objavil aj v éteri nezávislého rádia KEXP. To sa však zmenilo na jej prvom dlhohrajúcom albume, ktorý spája (väčšinou) slovenské texty s neslovensky znejúcou objavnou hudbou.
Album sa volá Vilma, vyšiel v októbri 2024 v domácom nezávislom vydavateľstve Gergaz a 35-ročná umelkyňa na ňom spolupracovala s medzinárodnou zostavou hudobníkov ako Eddie Stevens (Jana Kirschner, Róisín Murphy), Tom Rogerson (Brian Eno), Stroon, Daiki Kagata, Vladislav Šarišský, Jureš Líška (Fallgrapp) a Filip Míšek (Khoiba).
Na nekonvenčnej, experimentálnej nahrávke nesúcej snovú atmosféru sa Lotta snažila zachytiť prchavé momenty, pominuteľnosť, niečo, čo presiahne minulosť a vytrvá. Stretli sme sa na začiatku decembra, keď padal prvý sneh, v príjemnej kaviarni Marína v blízkosti bratislavskej Hlavnej stanice, kam za mnou pricestovala.
Na obale platne kráčaš s obrazom, na ktorom je tvoja stará mama Vilma. Aké spomienky si nesieš?
Keď sa povie stará mama, napadne mi, ako sedím pri zrkadle, babka mi češe vlasy, zapletá vrkoče a spievame si vymyslené piesne. Vidím obraz dievčatka a statočnej ženy, ktorá mi krásne a precízne zapletá vrkoč. Dokážem sa živo preniesť do momentu v izbe, ktorá bola chladná, ale tým, že babka vyžarovala teplo, oteplilo sa. Je pre mňa symbolom lásky, pokoja a spomínaného tepla, ktoré v tieto hektické dni hľadám. Väčšinou vo vzťahoch, či už s partnerom, mamou alebo otcom. S babkou, ktorú túžim objať, ale nemôžem, pretože už nie je medzi nami. V mojich predstavách je stále živá, je tu so mnou.
S kým si ešte mala podobne silné spoločné zážitky?
Mám ich s mamou. Vilma je mama mojej mamy a všetky sme si podobné. Keď som bola malá, tancovali sme s maminou v kuchyni. Mama je kreatívny človek, je živá, energická a spontánna. Milovala som, keď sme spolu vystrájali. Plietli a zdobili sme vence vo vianočnom období. Dopriala by som všetkým dcéram, aby zažili také prepojenie s matkou. Či už sa idete spolu prejsť, robíte herbár alebo venčíte psa. Zdieľate spoločné chvíle, vytvárajú sa spomienky a puto.
V skladbe Nevesta je počuť na malinký moment akordeón s hlasom druhej starej mamy Emílie. Na oslave jej narodenín sme začali spievať. Oslavy u nás vyzerajú tak, že sa spieva od rána do večera. Milujeme to. Otec hral na akordeóne a zahral pieseň Nevesta. Nechali sme vyniknúť iba babkin hlas. Spievala o mladej neveste a akoby sa vracala späť do minulosti. Mňa to nadchlo tak, že som ostala paralyzovaná. Zmohla som sa na jedinú vec, spustila som nahrávač. Chcela som zachytiť ten moment, lebo som vedela, že je prchavý. Plakala som, vodopád sĺz. Povedala som si, že to použijem do jednej z mojich nahrávok. Eddie Stevens to na môj podnet vložil do skladby. Napriek tomu, že nerozumel, čo sa spieva v piesni, povedal, že starej mame verí každé slovo.
Ako si sa dostala k spolupráci s rešpektovaným britským producentom Eddiem Stevensom, partnerom Jany Kirschner? Čím ťa zaujal?
Brat býva na Orave v Dolnom Kubíne. Jana Kirschner tam mala v období pandémie akustický koncert. Edko si ho vychutnával ako divák, stál kúsok odo mňa. Veď to je Eddie Stevens, idem ho pozdraviť. Je Angličan, musí byť pohoďák! Oslovila som ho a požiadala o vypočutie mojich skladieb. Okamžite mi dal kontakt. Poslala som mu ich a do pár hodín odpovedal: Chcem s tebou pracovať. Mal ale plný diár. Od prvej správy ubehol polrok, kedy som čakala na voľné štúdio. Robili sme spolu tri skladby v jeho štúdiu v Londýne, trvalo to týždeň. Priniesla som demo nahrávky, ktoré som nahrala iba s klavírom alebo gitarou. Od rána do večera sme na tom pracovali, nahrali sme veľa materiálu. Bavíme sa o hodinách, ktoré potom stlačil do troch skladieb. Je majstrovstvo, že zobral len najsilnejšie momenty skladieb.
K spolupráci som si ho prizvala, aby rozbil moje idey. Dovolila som mu to. Ochotne som ho pustila do svojho sveta, aby ho pretvoril. Potrebujem sa posúvať vo vnímaní, v zmýšľaní, v uchopení predstáv. Kto iný by ma tomu mal priučiť, ak nie on? Bolo to celé vo veľkej slobode. Povedal mi, že je to presne to, čo chce robiť, lebo je to nekonvenčné. Je cirkusant, ktorý miluje robiť triky, otočky. Poďme to urobiť inak! Chcel odo mňa dopodrobna popísať, čo sledujem textom a čo sa skrýva za metaforou. Ešte nikdy to žiaden producent odo mňa nechcel. Už vtedy som vedela, že toto je presne to pravé orechové.
Neuveriteľne som si ho obľúbila. Nezbláznil sa z vlastnej veľkosti. Je si vedomý toho, že je muzikantsky veľký, ale nepotrebuje ti o tom dať vedieť. V kreatívnom procese to uvidíš. Je srdečný. Okúzlil ma tým, že do štúdia každé ráno prichádzal na starom bicykli. Skromne. Absolútne pracovitý. Nič nezanedbal. Keď sme sa lúčili, mala som slzy v očiach. Bola som rozcítená. Mala som pocit, že opúšťam niečo, kde som šťastná, a kde všetko dáva význam.
Nechala si sa ním viesť alebo boli aj momenty, kedy si povedala: Vráťme sa, tadiaľ cesta nevedie?
Všetko, čo vytvoril, bolo pre mňa wow. Nič mi neprekážalo, až do jedného momentu. Krásne sme fungovali, pondelok, utorok, streda. Vo štvrtkové ráno ma už čakal v štúdiu. Pripravil si na mňa kulehu, pustil mi starú skladbu, ktorú jemne upravil. Mala som si nahrať hlasové vrstvy a improvizovať do podkladu. Vedela som, na akej skladbe ideme robiť, mali sme to vopred dohodnuté. Vravím si, do kelu, toto tam načo potrebujeme? Vôbec mi to nesedí. Chytila som mikrofón do ruky, ale necítila som to. Stopol nahrávku a vraví mi s pokojným výrazom: Lotta, poďme to urobiť ešte raz. Stopol druhýkrát. Tretí, štvrtý, piaty. Šestnástykrát. Ja že OK, šestnástykrát mi to snáď napadne. Nič, vôbec. Bola som už vo vnútri presvedčená, že to nenahrám.
Zastavil nahrávku a povedal mi: Poď, ideme na čaj. Raňajky s Edom boli najlepší moment, kedy sme sa porozprávali. Vysvetlil mi podrobne jeho ideu, ktorá mu napadla počas cesty do štúdia. Vravím si: Dáša, skús sa zamyslieť, či sa náhodou opäť nestretnete v spoločnom svete. Vrátili sme sa do štúdia. Pustil nahrávku číslo sedemnásť. Bolo to presne ono. Začali sme oslavovať. Paradoxne, nie je v tejto verzii na platni, lebo mám pocit, že sme koncepčne odbočili. Chcela by som ju vydať samostatne ako singel. Obaja si za skladbou stojíme, on ju dokonca zbožňuje najviac zo všetkých, ktoré sme spravili. Volá sa Dobrú noc. Na platni je iná verzia, producentom je Dalibor Kocián, Stroon. Má iné šatstvo, stroonovské. Edo to urobil úplne inak. Keď sme ju úspešne donahrávali, víťazoslávne povedal do mikrofónu: Lotta, dobrú noc. Napriek nezhode sme to vyriešili a mierumilovne sme si zapriali dobrú noc.
Skladbu Vilma II. produkoval japonský trip-hopový producent a dídžej Daiki Kagata. Ako ste sa spoznali?
Napísal mi, že si vypočul moju pieseň Léonard a chcel by so mnou niečo spraviť. Poslala som mu Vilma vokál a priblížila som tému. O dva dni mi poslal skladbu a nič sme na nej nemenili. Má trochu iný nádych, je to elektronika, ale stále je tam snivosť. Daiki ma pozval na jeho svadbu, ale nemohla som vycestovať kvôli práci. Pochádza z japonského mestečka Kobe, občas si napíšeme alebo si posielame hudbu. Poslal mi aj tradičnú japonskú muziku. Nahliadla som do toho a bolo to zaujímavé. Možno sa ešte stretneme pri spolupráci, ale to už by som chcela naživo. Rada by som za ním vycestovala. Sľúbili sme si, že sa jedného dňa stretneme a platňu mu osobne prinesiem.
Zdroj: artwork / Gergaz
V absolútnej spontánnosti
Ostala niektorá pesnička v pôvodnej verzii bez ďalších producentských úprav?
Hlas, ktorý počuješ v klavírnej skladbe Vilma, je nahratý na telefón. Nahrala som ho v práci po pracovnej dobe, keď už v budove nikto nebol. Máme na chodbe nádhernú akustiku, zhasla som všetky svetlá a začala som spievať. Moje improvizovanie má tri minúty a ostalo nedotknuté. Všetko ostalo zachované bez akéhokoľvek zásahu do skladby, kde už len Tom Rogerson (skladateľ a klavirista, ktorý tvoril s Brianom Enom, pozn. red.) nahral klavír. Aj napriek tomu, že to nie je zvukovo čisté, pretože nahrávač nebol kvalitný, neviem si predstaviť, že by som skladbu nahrala v štúdiu. Chcela som ju zachovať presne takú, aká bola v tej chvíli, pretože z nej ide sila.
Vznikali aj texty s podobnou ľahkosťou?
Mnoho textov bolo vytváraných v štúdiu priamo počas nahrávania. Skladba Dávno je celá improvizácia. Možno prvý riadok bol premyslený. Keď sme ju nahrávali, nikto nevedel, čo sa bude diať. Povedala som: Poďme nahrať uspávanku. Nadhodila som žáner, koncept, náladu. Začala som spievať akési slová. Dávno už dávno fialy voňali. Do toho začal Tom hrať. Aha, OK, dávno už dávno fialy voňali, škovránky znavené dada dididi. Automaticky mi prichádzal rým. Dokážem to tak robiť. Milujem písať v absolútnej spontánnosti.
Keď sme donahrávali, Tom sa pootočil ku mne a zadíval sa na mňa. Vravím si, asi sa mu to nepáčilo. Fu, aj Edo na mňa pozerá. Ja idem domov! Aká výborná skladba, ale chlapci asi nie sú úplne nadšení. Tom sa spýtal, v akom jazyku spievam. Slovenský jazyk, vravím mu. Povedal, že je to niečo tak kúzelné a prenádherné, že to nevie vyjadriť slovami. V našom jazyku je ohromná sila. Je tam mäkkosť, nežnosť. Napriek tomu, že nechápal význam slov, pochopil skladbu. Pamätám si, že ma požiadal, aby som chvíľku rozprávala po slovensky. Neviem, prečo mi to napadlo, ale začala som Ententýky dva špendlíky. On že wow! Ja že fu, keď toto je wow, tak počkaj, ty musíš preniknúť do našich naozaj krásnych diel. To bude potom wow. Bola som hrdá na zvukovosť nášho jazyka.
Darí sa ti prirodzene skladať texty po slovensky? Máš vzťah k poézii?
Jazyk ma odmalička fascinoval. K slovu som mala vždy blízko. Poézia je vo mne. Mama si robila zápisky vlastných veršov alebo prepisovala verše iných na písacom stroji, napríklad Mašu Haľamovú a starších autorov. Ako dievčatko som ju pozorovala. Fascinoval ma zvuk stroja a to, že som mala čierne prsty od pásky. Neskôr, keď som už vedela čítať, snažila som sa verše chápať. Veľakrát sa mi stáva, napríklad pri nákupe, keď čakám, kým príde na mňa rad k pokladni...
Kým iní nadávajú...
Niekedy nadávam aj ja, ale vo veršoch. Ale inak sa snažím prísť s veršom. Vždy sa niečo udeje. Je to verš na počkanie. V obchode sa zo mňa stáva poet. Potom si opäť žijem svoj obyčajný život. Pri písaní skladby ide verš ruka v ruke s melódiou. Keď píšem, maľujem si v hlave, čo vidím alebo čo chcem vidieť. Milujem filmy. V momente, keď píšem, som filmár. Vidím scény, rada by som pracovala na tvorbe mojich videoklipov. Pamätám si, že ako tretiačka na základnej škole som mala zápisník a písala som scenáre. Čítala som ich spolužiačke a ona vždy netrpezlivo čakala, čo vymyslím. Vytvárala som si vlastné seriály. Niekde by som možno aj našla ten diár. Pamätám si, ako vyzeral. Viem ho cítiť, nahmatať rukami, aký bol povrch notesa. Presne viem, akú skladbu by som chcela uchopiť, aby vznikol filmový videoklip. Je to Nevesta, najdlhšia pieseň na albume. Vidím situáciu, kde by som stála, pod akým stromom. Aké gesto by som urobila v danom momente pri danom slove. Chcela by som to zrealizovať s režisérom Petrom Bebjakom.
Prečo práve s ním?
Napísala som mu už dávnejšie, ešte keď platňa nebola platňou. Videla som jeho film Čiara a povedala som si, že toto je viac než dobré. Má dar prepájať farby so zvukom, s priestorom a pointou. Viem, že by pochopil moje výjavy. Dosiahnuť s ním spoluprácu je ale beh na dlhú trať, je zaneprázdnený. Verím, že sa to podarí, i keď je to náročné. Všetko chcem zachovať v jednoduchosti. Žiadne veľké posádky, ani kostýmové výpravy. Nič zložité. Jedna kamera, jedno svetlo.
Vrcholom albumu je emotívna pesnička Je mi smutno. Produkoval ju Filip Míšek alias Dikolson, spoluzakladateľ českej indie-elektronickej formácie Khoiba.
Je to pre mňa asi najsilnejšia skladba. Dlho som rozmýšľala nad názvom. Najprv sa nevolala Je mi smutno, ale Kdekoľvek. Spieva sa tam: Kdekoľvek nájdeš ma, budem tu všade. Potom si vravím, nie, bude sa volať Je mi smutno. Bolo mi smutno, keď som ju tvorila. Text som pritom nepísala ja, ale môj dobrý kamarát Tomáš Schneidgen. Dávnejšie mi venoval báseň, ktorá bola napísaná pre mňa. Vybrala som si časť z nej, lebo som mala pocit, akoby som ju napísala ja. Je tam metaforickosť, ktorú rada používam. Je to hĺbavý, prenádherný text. Je to refrén skladby, ktorý je priznaný. Hovorené slovo som napísala ja a vzniklo priamo v štúdiu. Celé to uchopil Filip Dikolson, spravil to fantasticky a vkusne. Rozprávanie až do kostí, je to ťaživé. Popisuje moment, ktorý som žila v rámci vzťahu, ktorý nevyšiel.
Klavír nahrával Vladislav Šarišský. Poslala som mu demo, ktoré znie úplne inak ako to, čo počuješ na platni. Pri otázke, čo s tým môže urobiť, som povedala: Rob si s tým, čo chceš. Absolútne verím v tvoje majstrovstvo. Odpísal: Daj mi pár dní. Poslal mi jeho demo a ja si vravím: Je to mimozemšťan. Bolo to brutálne. Stretli sme sa v štúdiu v Manínskej tiesňave v Birdland Studios u Rojkovcov. Miloš Rojko mladší nás natáčal pri spolupráci. Vlado nahral klavír, vokály som naspievala u Mareka Rakovického v Lavagance. Skladba cestovala po Slovensku od Manínskej tiesňavy po Bratislavu, až sa dostala k Filipovi Míšekovi do Prahy. Nahrávka, ktorú sme mu poslali, bola iba klavír a vrstvené spevy. Filipova otázka opäť bola: Ako veľmi do toho môžem zasiahnuť? Viem, ako tvorí, cítim, ako uvažuje nad skladbami, tak som mu ju úplne odovzdala. Chcela som len, aby sa pokúsil nenarušiť snivosť. Nechcela som, aby z tejto piesne bolo cirkusanstvo. Poslal mi pieseň a bol to tak silný moment, že som si ju točila tristodvadsaťkrát za sebou. Nechcela som ju stopnúť, stále som ju chcela mať v ušiach. Uverila som jej a verím dodnes.
S Filipom sme v kontakte, a keď vyhodím storku na Instagrame, úplne odveci, ja neviem, tréning, fitko, plávanie, on mi vždy napíše: Už? Ja že: Ještě ne. Sleduje tým, že by bol rád, keby sa spravil na pesničku Je mi smutno klip. Verím, že Filipovi budem môcť jedného dňa napísať: Áno, už. Veľmi by som chcela Filipa zaangažovať, aby v klipe účinkoval. Opäť mám predstavu o vizualizácii. Chcem, aby sme s ľuďmi, ktorí sú súčasťou skladby, sedeli na jednom gauči a iba hľadeli rovno pred seba, niekedy na seba, bez slov. Nič viac.
Rozprávačstvo je viac
Bola hudba súčasťou tvojho života odmalička?
Bola. V našej rodine sa nenájde jedinec, ktorý nevie spievať. Otec je akordeonista, hrať sa naučil sám podľa sluchu. Je výborný spevák. Mojou túžbou je, aby mi nahral vokály podľa mojej réžie. Už sme sa o tom rozprávali. Nakoniec by som ho zlomila, aby sa dostal do štúdia. Bola by som rada, ak by sme to spáchali. Aj mama a brat krásne spievajú. Mamin brat hral v miestnej kapele, bol šikovný trúbkár. Muzikalitu máme v sebe.
Aká je tvoja prvá spomienka s hudbou?
Pamätám si ju iba z maminho rozprávania. Bol maškarný ples, kam prichádzali detičky v maskách a nahlas tam hrala hudba. Mama s tatinom ma tam priviedli ako štvorročnú. Povedala som im: Poďme domov, tá hudba je strašná. Veľmi to tu hučí. Ja to takto nechcem. Samozrejme, hudbu som mala v sebe. S kamarátkami sme mali svoju akože kapelu, kde sme akože spievali veľké pesničky. Chodila som na hudobnú školu na spev. Mala som hodiny spevu v rovnaký deň ako akordeón. Neznášala som akordeónové hodiny. Chcela som iba spievať, ale k spevu musíš mať priradený nástroj. Keď som mala mať po speve ešte hodinu akordeónu, išla som domov. Keď sa to takto zopakovalo niekoľkokrát, učiteľka zavolala domov. Musela som vysvetľovať rodičom, že ma to nebaví. Neskôr som prešla na gitaru. To už bolo fajn.
Na spev som chodila vždy nadšene, s radosťou. Priala som si, aby hodina trvala dlhšie. Chcela som tam byť niekoľkokrát v týždni, aj každý deň by som tam bola. Boli súťaže, od malého malička som vystupovala. V mojom šuflíku sa nachádza veľa slovenských skladieb, píšem od štrnástich. Napísala som niekoľko autorských skladieb do regionálnych muzikálov. Študovala som angličtinu a používam ju každý deň, viem napísať text v anglickom jazyku, ale najviac milujem písať v slovenčine. Som pozorovateľ. Viem, že keď dnes pôjdem naspäť domov a budem sedieť vo vlaku, budem si niečo písať.
Je pri počúvaní hudby pre teba dôležitý spev?
Keď počúvam fantastickú kapelu, kde hudobníci robia veľký kus umenia, ale pre moje uši nie je spev výrazný, neviem sa ponoriť do počúvania. Počúvam už iba povrchne. Bola som nedávno na koncerte kapely Veneer v Lúči v Trenčíne. Mali úžasný zvuk, neskutočne hrali. Skladby boli krásne, ale v momente, ako sa speváčka začala prihovárať ľuďom, vytvorila sa medzi mnou a ňou bariéra, kde sa ma spev nedotýkal. Cítila som nekompatibilitu s tým, čo počujem ako podhubie, a tým, čo sa mi snažil povedať hlas. Emočne som odišla preč.
Nick Cave povedal, že sa nepovažuje za dobrého speváka a nie je technicky úplne zdatný a vycibrený, ale spôsob, akým ku mne na koncerte prehováral, bol ako kázanie. Vravela som si: Aký bude ďalší príbeh? Veď už si mi touto skladbou povedal dosť. Môžem ísť už domov zamýšľať sa nad tým. Hral neuveriteľne tri hodiny aj s prídavkami. Za mňa to bol koncert roka. Nie iba roka, ale zatiaľ top zážitok. Napriek tomu, že mám rada, keď spevák dobre spieva aj technicky, rozprávačstvo je viac.
Autorka: Dagmar Lauková Petrášová
