V detstve ho okrikovali, aby nespieval, dnes jeho hudbu a spev milujú tisícky ľudí. Juraj Hnilica, ktorý sa zviditeľnil v súťaži Česko Slovensko má talent, im svoje nadanie predvedie na nadchádzajúcom turné Milujem našu zem tour 2016, ktoré štartuje na Deň bláznov. No nielen o ňom bola reč v našom rozhovore.
Čo keď som si to povedal ešte predtým, ako som prišiel na tento svet? (smiech). Počul som takú múdrosť, že my sami si vyberáme miesto, kde sa chceme narodiť, aj rodičov, ktorým sa chceme narodiť a sami si vyberáme posolstvá, ktoré chceme uskutočniť. Či už je to pravda alebo nie, to neviem, ale už ako malé dieťa som chytil tenisovú raketu a hrával som si ako na gitare.
Pamätám si, že som si púšťal Senzi Senzus. Na to som skákal a hrával som si s tou raketou. Viem, že som často spieval, mám taký záblesk, že ma ešte aj starký okrikoval - buď už ticho! Aj suseda, s ktorou som vyrastal, mi minule vravela, že keď som stále ako decko vrieskal, ako to mohli so mnou vydržať. Keby vedela, čo zo mňa bude, tak by vraj ani krivého slova nepovedala. No neviem, možno som si to fakt so sebou doniesol, lebo muzika ma napĺňa.
Povedal si, že tvojím idolom sú hudobníci, ľudia, ktorí tu po sebe niečo zanechávajú. Myslíš, že niečo podobné sa podarí aj tebe?
Dávam do mojej muziky srdce. Potom to nejako príde samo. Myslím si, že keď človek niečo robí s láskou, vždy sa to odzrkadlí tak, že má väčší úspech, než keď to robí iba na silu.
Keď si sa stal súčasťou Česko Slovensko má talent (ČSMT), zrazu sa v komerčnej súťaži objavilo niečo, čo nikto nečakal – skromný a usmievavý chlapík, ktorý ukázal, že zaujať sa dá aj vlastnou úprimnou tvorbou. Ako si to v tom čase vnímal?
Pre mňa to bol veľmi silný okamih, keď už som hral tú pesničku Aká si krásna. Bolo to také silné, akoby som sníval. Najprv som z toho mal trošku stres, bol som po opici. (smiech) U kamaráta na svadbe sme predtým dlho hýrili a dva dni na to som šiel do súťaže. A hlavne som mal stres pred tými kamerami, pred toľkými som v živote nestál. Ale potom, keď už som zahral nejakých pár tónov, tak to zo mňa opadlo a bolo to krásne. Pre mňa veľmi silný okamih v mojom živote.
Máš pocit, že si poslucháčom a hudobným fanúšikom otvoril so svojou hudbou nové obzory? Ľuďom frustrovaným z mainstreamovej hudby zrejme padlo dobre vypočuť si čosi poetické, jednoduché, o láske k prírode a pozitivizme...
Neviem, nemyslím si, že som im otvoril nové obzory, aj tak to oslovilo iba tých ľudí, ktorých to osloviť malo a ktorí to v sebe nosia. Ťažko povedať, či išlo o takú pesničku, ktorá by oslovila každého. Teraz ľudia žijú v rýchlej dobe a riešia také somariny, že podstatné veci, ktoré sa tu v živote odohrávajú, ich obchádzajú. Je to taká zvláštna doba, že čím väčšia sprostosť, tým väčší má úspech.
Práve na to narážam, že to možno niektorým ľuďom otvorilo oči v inom vnímaní hudby. Neprišiel si tam zaspievať niečo hlúpe a komerčné.
Ja som bol dokonca taký rebel, lebo oni odo mňa chceli, aby som v jednom kastingu ešte predtým zaspieval Mandolínu. Odmietol som to, veď ja som išiel do tej súťaže práve preto, aby som mohol byť sám za seba, spievať svoju tvorbu a podeliť sa hlavne o ňu.
Napriek tomu, že ČSMT si nevyhral, za ten čas si si našiel obrovské množstvo nových fanúšikov, ktorí by o tebe bez súťaže nevedeli. Čo ti dala a čo ti vzala účasť v ČSMT?
Ja som vyhral. Vždy mi každý hovorí, že škoda, že si to nevyhral, ale ja hovorím, že ja som to vyhral! (úsmev). Účasť mi nevzala vôbec nič a dala mi hlavne to, že som sa s muzikou dostal k širšiemu publiku. Získal som si nových fanúšikov a to je pre mňa to najdôležitejšie. Zrazu mám pre koho hrať. Aj predtým som mal pre koho hrať, ale tých ľudí bolo podstatne menej. Mne to zmenilo život. Aj Junior a Marcel mi vtedy povedali, aby som si zapamätal ten okamih, že sa mi zmení život a mali vlastne pravdu. Už som bol na vážkach, že čo chcem v živote robiť, lebo som pracoval v našej rodinnej firme a veľa času tam človek zabije činnosťou, ktorá nie, že by ma nebavila, ale ma nenapĺňala. Tak keď sa udialo toto, povedal som si, že sa idem venovať čisto iba muzike. Zrazu sa mi splnil sen.
Mám pocit, že sa mi trochu viac otvorili dvere
V zime si absolvoval turné. Už predtým si však mal za sebou koncerty či už sólové alebo s kapelou Bačova fujara. Skús to porovnať, aké bolo turné a tie koncerty predtým?
S Bačovou fujarou to bolo fajn, lebo na punk-rockovej scéne sme mali dosť dobré postavenie a ľudia chodili na naše koncerty. Potom keď sme sa rozpadli a začal som sólovú tvorbu, takto presne pred rokom som mal svoje prvé turné. V Košiciach som mal trinásť ľudí, v Prešove dvadsaťštyri, v Trenčíne dvadsať. V Bratislave bolo asi šesťdesiat. Doma v Martine bolo okolo dvesto. Takto to bolo. No a vlastne o pol roka som sa vrátil do Košíc, tam už bolo cez dvesto ľudí a tak ďalej. Bol to pekný pokrok.
Ako bude vyzerať jarná časť turné, ktorú chystáš?
Možno to bude také, ako minulý rok, trinásť a dvadsať ľudí... (smiech). Ale ja nemám očakávania, budem rád, keď sa na tom neprerobí, všetci si zahráme a budeme mať z toho radosť. Je to hlavne o tom, že ideme bez sponzorov, takže je to nákladné. A je to aj trošku risk, všetko sa platí z môjho vrecka. Už to prvé turné bolo také, že nie každé mesto si na seba dokázalo zarobiť. Myslel som si, že to bude možno trošku silnejšie, ale nejdem sa na nič vyhovárať, asi to tak malo byť. Dopadlo to fajn a dúfam, že toto dopadne tiež fajn.
Bude to kontinuálne pokračovanie zimnej časti alebo prídu aj nejaké významné zmeny?
Nebude tam vianočná pesnička (smiech). Tú by som asi na Veľkú noc nehral. Na to turné sa ani nejako veľmi nepripravujem, beriem to spontánne. Bude to podobný program ako na predchádzajúcom turné, no možno tam odznejú dve nové pesničky, ktoré nezazneli minule. Mne sa ten program páči. Je mi blbé ho obmieňať, keď je to pekné.
Držíš nad programom pevnú ruku alebo ti doň "kecajú" aj spoluhráči?
Som už taký, že si sám rozhodnem, ako by mali veci byť. Ale keď mi kapelníci povedia svoj názor, tak ho vždy beriem, vždy ma to dokáže nejako posunúť, alebo sa z toho niečo dokážem naučiť. No v niektorých veciach som už tvrdohlavý.
Viaže sa to k skúsenostiam s viacčlennými zoskupeniami?
Áno. Je to taká haluz.
Takže keby ťa teraz niekto zavolal spolupracovať na projekte, či zoskupení, kde je viac ľudí, tak by to už nešlo?
To by muselo byť veľmi zaujímavé. Aj v období Bačovej fujary som mal pocit, akoby ma stále niečo brzdilo. Bol tam nejaký zádrhel, kapela sa trikrát rozpadla. Odvtedy, ako som sa dal na sólovú dráhu, sa cítim slobodný, nikto ma neobmedzuje a mám pocit, že sa mi trošku viac otvorili dvere. Takže sólová dráha mi úplne vyhovuje. Jediné, čo mi tak pri tejto otázke napadlo, že keby ma oslovil nejaký orchester, to by ma celkom fascinovalo.
Šoubiznis? Akoby som videl chodiace telá bez duše
Ľudia si možno kladú otázku, ako tvoje piesne vznikajú. Sú to skôr náhle impulzy, alebo zvykneš nad tým sedieť, aby všetko presne zapadlo na svoje miesto, malo hlavu aj pätu?
Ja som chorobný perfekcionista, čo je niekedy na škodu. Väčšinou mám takú skúsenosť, že čím menej špekulujem, tým je to lepšie a asi postupom času k tomu dospievam, že to tak budem aplikovať. Lebo niekedy to skomplikujem, až mám z toho depku, či to bude dobré. A čo sa týka skladania, keby som tu napríklad sedel sám, tak by ma dokázal nakopnúť k nejakej pesničke správny impulz.
Po tvojom debutovom albume sa netrpezlivo očakáva nová nahrávka. Pracuješ na nej?
Stále. A depkárčim pri tom (smiech). Ale nie, žartujem. Pesničky už mám všetky zložené, teraz už len riešim, ako to bude vyzerať a do čoho to oblečiem. Aké nástroje nahrať a podobne. Dôležitý je aranžmán a z toho mám trochu ťažkú hlavu. Som taký, že by som tam toľko vecí ponahrával, ale kto to bude potom hrať?
S kým na albume spolupracuješ?
Zatiaľ sám. Beriem to tak, že čo najviac si toho chcem spraviť sám, a potom určite chcem ísť za niekým, kto to uprace. Lebo keď sa tomu budem dlho venovať sám, tak mi z toho začne prepínať a to už nie je dobré.
Hovorilo sa aj o tvojom duete s Luciou Bílou. Chystá sa?
Veľmi by som chcel. Mal som taký nápad na pesničku pre ňu a už je aj napísaná. Vzniklo to tak, že Lucka bola u mňa na návšteve a povedala jednu vetu, ktorá mi utkvela v pamäti. Jej maminka bola veľmi chorá a v spojení s tým Lucka povedala, že chcela, aby jej zaspievala. Ale ona sa bála, lebo by to už akoby znamenalo, že môže odísť. Odvtedy som na to stále myslel a napadlo mi zložiť takú pesničku, ktorú by jej Lucka mohla zaspievať, lebo by to bola veľká škoda, keby to nestihla.
Medzitým som to nechal trochu uležať, ale začiatkom roka mala pre zmenu moja mama päťdesiatku, tak som si povedal, že tú pesničku dokončím a na oslave som jej to zahral. Je to vlastne pesnička pre každú mamu, ale ten podnet bol hlavne od Lucky. Medzitým jej maminka zomrela. Skúšal som jej to navrhnúť, ale ona o tom nechcela ani počuť, nieto ešte o tom spievať. Tak som tú pesničku zahodil do šuflíka, ale povedal som si, že o nejaký čas ju s ňou skúsim osloviť znova. Bolo by to veľmi pekné a viem si predstaviť, že by to spievala. No možno až keď sa to uleží a tá bolesť pominie.
Čo tak napísať pieseň na inú tému? Alebo ide práve o to, že to malo byť osobné?
Presne to som chcel. Keď niečo spievam, tak tomu prosto verím a verím tomu, že keby túto pesničku Lucka spievala, tak by to tiež tak poňala. Jedna vec je zaspievať hocijakú pesničku, že máš pekné vlasy alebo čo. Ale ja keď píšem, tak píšem od srdca. A chcel som to aj v tomto prípade, ale smrť je už nejaký vyšší level, ktorý do toho prišiel. Nie som nejaká hyena.
Ešte pred rokom si bol známy najmä lokálne, v okolí Martina. Dnes ťa pozná celé Slovensko i Česko. Cítiš sa pripravený na veľký hudobný šoubiznis?
No neviem, pozeral som v sobotu OTO (smiech). Bol to pre mňa prelomový prvý rok, keď za mňa ľudia mohli zahlasovať a tak som hneď aj na svoj Facebook napísal, nech hlasujú. A nechcem znehodnocovať tú anketu, lebo je to vlastne odraz názorov ľudí, čo je veľmi dôležité. Hlas ľudu je hlas boží (smiech). Ale tá spoločnosť a tí ľudia na OTO-vi, asi ma až tak veľmi neťahá sa tam chodiť otŕčať. Je to iná sféra, pretvárky a tak.
No ak si hudobník a chceš sa tým živiť, musíš sa prezentovať, musí ťa byť vidieť.
To je pravda. Ale človeka nemusíš vždy vidieť, aby si o ňom mohla počuť. (úsmev). Beriem to tak, že jasné, že by som sa chcel dostať do nejakej relácie, kde môžeš prísť niečo povedať, no nie tak, že by som tam potreboval byť stále. Radšej by som chcel žiť normálny život, skladať si muzičku a raz za čas sa niekde ukázať, aby na mňa ľudia nezabudli. Ja som tam popravde ešte ani nebol, takže to veľmi nepoznám, ale keď to človek vidí, tak mi to príde také zvláštne. Akoby som videl chodiace telá bez duše.
Čo je pravdy na tom, že ťa oslovili nejaké politické subjekty na spoluprácu?
Najprv mi nejaká politická strana, už ani neviem, ktorá to bola, písala, či by mohli na svoju stránku zavesiť pieseň Uletení anjeli. Hneď som im odpísal, že nie, nechcem byť spájaný s politikou. Potom sa mi ozval ešte niekto z inej politickej strany, volali ma hrať na nejaké predvolebné mítingy, tak som tiež odmietol. Bola to sranda, potom aj keď sa človek nad tým zamyslí, že čo by z toho mohlo byť, nie? Ale nechcem, zatiaľ to našťastie nepotrebujem.
Ako vnímaš muzikantov, ktorí sa na na niečo také dajú?
Tak keď nemajú z čoho žiť, tak to chápem.
Svojho času také čosi urobila napríklad aj Tublatanka a tá sa na nedostatok financií určite sťažovať nemohla.
Tak potom je tam druhá vec, že chodia s tým dotyčným predsedom na kávu a vedia, že je to dobrý človek (smiech). Možnože je niekto "hamižný". Ja silou mocou nepotrebujem haldu peňazí na to, aby som mohol žiť šťastne. Politikom pôjdem zahrať, až keď budeme oslavovať, že pre ľudí niečo skutočne spravili.
Jarné koncerty Juraja Hnilicu:
1. 4. - Banská Bystrica, Cikkerova sieň
2. 4. - Levice, Synagóga
9. 4. - Trenčín, Kino Hviezda
15. 4. - Bratislava, Klariský kostol
16. 4. - Prievidza, ArtPoint
23. 4. - Nitra, Music a café
29. 4. - Kežmarok, Divadlo
30. 4. - Žilina, Tanečná škola
Vstupenky:
Autorka: Michaela Žureková
Foto: Facebook.com/durikes
