Možno sa vám niekedy stalo, že ste počas prechádzky cez bratislavský "tyršák" začuli zvuky koncertu alebo inej performance, ktoré sa značne líšili od bežnej, zväčša reprodukovanej produkcie z okolitých barov alebo lodí. Pravdepodobne ste boli svedkom kultúrnej akcie, ktorú poriada Cyklokuchyňa alebo T3 – kultúrny prostriedok.
Pokiaľ sa zvuky rinuli spred odstavenej starej električky, ktorá akoby uviazla na asfaltovej ploche bez koľají, pôjde o druhú možnosť. Možno tam akcie navštevujete pravidelne, v tom prípade určite nebudete vykoľajení ako onen dopravný prostriedok, ktorý sa za pomoci pár nadšencov zmenil na prostriedok kultúrny. Aby toho nebolo málo, na rozdiel od hromadnej dopravy, kultúra, ktorú T3 – kultúrny prostriedok prezentuje, rozhodne hromadnou nie je.
Zdroj: Martin Lettava
Napriek tomu, na rozdiel od napríklad DIY Koncertoch na garážach, ktoré svoje akcie organizujú na mestskej periférii, sa električkové eventy konajú na frekventovanom mieste, kam chodí oddychovať mnoho Bratislavčanov. Niektorých zvábi netradičný zvuk a zo zvedavosti sa pristavia, niektorí znechutene alebo s pobaveným úsmevom odkráčajú a iní nájdu svoje nové obľúbené miesto, kam chodiť za kultúrou.
Treba povedať, že ľudia okolo električky už majú svoju históriu a jednoznačne prispievajú k tomu, aby bola Bratislava krajším a lepším miestom pre život, najmä pre obyvateľov, ktorých zaujíma tá menej tradičná a alternatívnejšia časť kultúrneho diania. T3 – kultúrny prostriedok má svedomí množstvo koncertov, filmových predstavení, vernisáží, literárnych akcií a rôznorodých umeleckých performance. O ich fungovaní aj plánoch do budúcna som sa porozprával s jedným z dramaturgov T3, Danielom Vadasom.
Ako vznikol nápad založiť túto platformu? Čo tomu predchádzalo a prečo zrovna električka?
Pôvod vzniku T3 je prozaický – skupina kamarátov na pive si všimla aukciu vyradených električiek dopravného podniku. A keďže sa vyvolávacia suma začínala na 300 eurách, prečo sa nezložiť po tridsiatich a nemať električku? Samozrejme, všetko s prevozom stálo výrazne viac a od jej kúpy po prvé umiestnenie prešiel skoro rok.
Priestor je to samozrejme špecifický, ale práve jeho obmedzenia nám umožnili premýšľať detailne nad jeho výhodami a nevýhodami, čo viedlo k tomu, že ho využívame oveľa flexibilnejšie, ako je pre štandardný kultúrny priestor bežné.
Pustili by ste sa do podobnej platformy aj bez električky alebo bola práve ona tým prvotným impulzom?
Mnohí z nás by sa určite venovali kultúrnej produkcii aj bez električky. Ale to, že vznikla práve v takom obsadení a viedla práve k takémuto typu priestoru s takou dramaturgiou, akú máme, sa stalo rozhodne práve vďaka tomuto impulzu. Tak to ale asi býva so všetkým – keby sa niečo stalo inak, veci by vyzerali inak.
Zdroj: Martin Lettava/p>
Prvé obdobie T3 bolo, keď sa električka nachádzala ešte na Trnavskom mýte pred Tržnicou. Dnes ste na Tyršovom nábreží. Je táto zmena prínosom? Ako by si porovnal tieto dve lokácie z pohľadu dramaturga?
Aj keď náš nedobrovoľný odchod z Trnavského mýta bol pre nás ranou, naša aktuálna poloha je určite prínosom. Mimo zjednodušenia produkcií vďaka stabilnému zázemiu sa jedná hlavne o to, že aktuálne môžeme hlavne počas jarných a letných mesiacov robiť väčšie, outdoorové podujatia pre viac ľudí. Vďaka tomu môžeme volať aj väčšie mená. Za zmienku tiež určite stojí aj naša spolupráca s naším susedstvom z Cyklokuchyne, ktorá sa prejavuje hlavne pri väčších spoločných benefičných akciách – či už na podporu Ukrajiny alebo queer ľudí. Keďže sme s Cyklokuchyňou hodnotovo na jednej vlne, máme za sebou nejednu väčšiu spoločnú akciu, počas ktorej fungujeme ako dva stejdže.
Stretol si sa počas fungovania tejto platformy s nejakou negatívnou reakciou obyvateľstva na niektoré vaše aktivity? Narážam na fakt, že žijeme v konzervatívnej krajine a… Asi vieš, čo chcem povedať.
S čudnými a nenávistnými reakciami sa samozrejme občas stretávame. Najnebezpečnejšie sú pritom podľa mňa vtedy, keď vychádzajú od extrémistov, ktorí sa dostanú na volené alebo úradnícke miesto. S tým sme sa však naposledy stretli ešte keď sme sa nachádzali na Trnavskom mýte. Zároveň, to s čím sme sa stretávali my, je len slabým odvarom toho, s čím sa stretávajú kultúrne centrá v malých mestách.
Na druhú stranu treba podotknúť, že výrazne prevažujú pozitívne reakcie, ktoré prichádzajú aj odinokadiaľ ako zo scény. Už spomínaná špecifickosť priestoru – v tomto prípade to, že je cez okná alebo v exteriéri hneď vidieť, čo sa u nás deje – nás v tomto prípade viedla k tomu, že popularizácia, respektíve sprístupňovanie tvorby, ktorá je bežne považovaná za "neprístupnú", je jeden z našich hlavných cieľov.
Kombináciou dobrovoľného vstupného (s odporúčanými sumami) a našej vizuálnej transparentnosti sa tak u nás často ľudia stretávajú s tvorbou, s ktorou by sa inak nemali šancu dostať do kontaktu. A to, či už sa jedná o ľudí bez domova, seniorov, malé deti alebo náhodných okoloidúcich. Čo si všetci z nich myslia, síce nevieme, ale vieme, že mnohí zostávajú na celé koncerty, viacerí sa k nám postupne začali vracať pravidelne, a že deti si vedia užiť aj tú tvorbu, ktorá sa bežne považuje za tú najnáročnejšiu – napríklad si vedia zatancovať aj na Elliotta Sharpa (významný avantgardný skladateľ a hudobník).
Aj keď sa nedá očakávať, že na skutočne okrajové koncerty avantgardnej improvizovanej hudby budú chodiť davy, osobne som presvedčený, že množstvo z toho, čo prezentujeme, je v skutočnosti prístupné pre mnohých ľudí – ak sú aspoň trochu otvorení skúšať a možno sa aj pomýliť, ak sa im vytvorí priestor, kde sa s "náročnejšou" tvorbou môžu stretávať.
Zdroj: Martin Lettava
Čo je pre teba najväčšou satisfakciou za túto prácu? Môžeš pokojne uviesť aj konkrétny príklad.
Keď sa nám podarí booknuť skvelých umelcov, ktorých tu málokto pozná a podarí sa nám ich spropagovať tak, že na nich príde množstvo ľudí, ktorí sú nadšení z koncertu. A naopak, rovnako tak aj feedback množstva umelkýň a umelcov, ktorí sú zas spokojní s nami, zvukom, priestorom a publikom. Myslím, že práve pochvaly od publika a umelcov sú to, čo nás stále drží pri živote.
Ktoré booknuté mená ťa v poslednom čase potešili v T3 najviac? Existuje nejaké vystúpenie, ktoré v tebe niečím zarezonovalo obzvlášť a najvýraznejšie?
Obvykle sa takýmto výberom snažíme vyhýbať, lebo je toho skutočne veľa a pre každého z nás niečo trochu iné. Veľmi sa teším, že sa nám podarilo tento rok pritiahnuť Iceboy Violet s ich skvelým live setom, o ktorých ešte bude určite veľa počuť. Výnimočná bola aj performance Sarahsson, ktorá kombinovala klasickú hudbu, metal, hardcore a ručne vyrobené nástroje. Hlboký noiseový zážitok poskytli francúzske legendy Sister Iodine, ale aj newyorské transcendentálno-punkové duo LEYA, ktoré pracuje s alternatívnymi ladeniami harfy a znepokojujúcimi popovými pesničkami. Zabudnúť určite nemôžem ani na maďarskú mikrotonálnu superskupinu Decolonize Your Mind Society a pokračovať by sa dalo veľmi dlho.
Tento rok sa ešte veľmi teším na Ruhaila Qaisara, ktorý v januári vydal jeden z mojich zatiaľ najobľúbenejších tohtoročných albumov. Qaisar skrz hauntologické drony, power electronics či post-industrial skúma svoj rodný región ležiaci na severe Indie, medzi Čínou, Tibetom a Pakistanom, tyranizovaný nielen vojenskou okupáciou, ale aj mäkkou mocou podmaňujúceho turistického priemyslu. Skvelý príklad výbornej hudby s presahom.
Nielen na albume, ale aj naživo, je skvelý aj v Kodani usadený poľský hudobník Pimpon, ktorý spája auto-tuneový pop, virtuozitu bicích a zložitý zvukový dizajn do triumfálnych úletov. Je to zábavné a zároveň veľmi podnetné a zvukovo bohaté.
Stala sa vám počas vašej histórie nejaká extrémne zvláštna vec pri guideingu? Áno, pýtam sa na "veselou historku z natáčení". Proste nejaká absurdná situácia, ktorú ste museli riešiť.
Pravdupovediac, nič špeciálne pikantné z tejto oblasti nemáme. Občas sa však stane, že pri bookovaní cez agentov sa k umelcom nedostanú bližšie informácie o tom, kde vlastne vystupujú, a tak sú na mieste mierne prekvapení. Zväčša však pozitívne a aktuálne sa nám to už stáva naozaj výnimočne.
Zdroj: Jana Schäfferová
Ste v kontakte s podobnými kultúrnymi centrami, či už na Slovensku alebo v Európe a nadväzujete s nimi spolupráce? Ktoré obdobné centrá by si rád vyzdvihol, pretože sa ti páči, čo robia?
V tomto roku sme sa stali členmi siete Anténa, ktorá združuje nezávislé kultúrne centrá na Slovensku, takže aktuálne vstupujeme do fázy bližšieho kontaktu ako tomu bolo doteraz. S ľuďmi z kultúrnych centier sme si však aj v minulosti pravidelne vymieňali skúsenosti (ale aj frustrácie), a občasne aj umelcov či umelkyne na turné.
Ak mám menovať, veľmi dôležitý a prospešný je podľa mňa aktuálny boom kultúrnych centier v menších mestách naprieč Slovenskom, ktoré robia svoju prácu prvotriedne aj napriek mnohým prekážkam. Menovať si určite zaslúžia napríklad jedny z našich obľúbených priestorov, Diera do sveta v Liptovskom Mikuláši a KC Ladovňa / Hviezdne noci v Bytči. Dramaturgicky veľmi blízke nám je napríklad aj pražské Punctum.
A čo sa týka Bratislavy, je podľa mňa treba zdôrazniť, že sa to navzájom výborne dopĺňa a deje sa tu neuveriteľné množstvo skvelých akcií. Kultúrna infraštuktúra je na tom výborne (minimálne na našu veľkosť), ešte aby bola aj udržateľná.
Chystáte do budúcna nejaké zmeny alebo nejaké špeciálne novinky, ktoré by sme si nemali nechať ujsť? Ako vidíš budúcnosť tejto platformy?
Tak napríklad Jerguš práve druhýkrát zrekonštruoval strop vo vnútri električky – tieto veci extra nevidno, ale len za udržiavaním každého priestoru je veľa práce, ktorú treba vyzdvihnúť. Ale čo sa týka nejakých väčších zmien alebo noviniek, nič špeciálne nečakám – predsalen mám skôr dlhodobejší pocit, že boxujeme trošku nad svoju váhu, či ako sa to hovorí.
Ďakujem za rozhovor a želám električke mnoho šťastných kilometrov, a to aj napriek tomu, že stojí na mieste.
Autor: Renat Khallo
