„Dnes mám pocit, že v hudbe si už môžem robiť úplne čo chcem a nikto mi nebude hovoriť, že "ale to už neni starý Rytmus" alebo neviem čo,“ hovorí raper Patrik Rytmus Vrbovský, ktorý sa už čoskoro vráti na veľké pódium s orchestrom. Ešte predtým však prekvapil EP nahrávkou Rodina Love Spev, na ktorej viac spieva ako rapuje. Ako sám tvrdí, nechce v sebe pri novej tvorbe dusiť vrodenú muzikalitu. Naživo však svoj repertoár zatiaľ meniť neplánuje.
V rozhovore s Rytmusom sa okrem iného dozviete:
- či navštevuje hodiny spevu,
- prečo preňho už rivalita v rape nie je hnacím motorom,
- ako vnímal hudbu predtým, než objavil rap,
- prečo od začiatku kariéry považoval za dôležité vystupovať aj s kapelou,
- ako s Jasminou riešili manželskú krízu,
- odkedy chodí na psychoterapiu a v čom mu pomohla.
Zdroj: TASR - Jakub Kotian
Nedávno si mnohých prekvapil EP nahrávkou Rodina Love Spev. Ako už názov napovedá, popri rape tam viac spievaš a plánuješ takých nahrávok viac. Prečo si sa rozhodol viac sústrediť na spev?
Nechcem v sebe dusiť muzikalitu, ktorú v sebe mám. Zdedil som ju po svojom otcovi, ktorý je veľký muzikant, no tým, že som s ním nevyrastal, nebol som vedený k hudbe a k nástrojom. Našiel som si k nej svoju vlastnú cestu. V deväťdesiatych rokoch ma zasiahol rap, svetový fenomén, o ktorom vtedy u nás takmer nikto nič nevedel, dokonca dlho sa rap na Slovensku ani nepovažoval za hudbu. Ale je to hudba, len iná forma. Je to frázovanie a tiež sa tam predáva emócia.
Začal som teda rapovať, no už od začiatku sa vo mne prebíjali von aj muzikantské gény. Prvýkrát som spieval na albume Bengoro (2006). Vtedy som popri rape inklinoval hlavne k funky, s Igorom Kmeťom ml. sme robili taký rap-funk (skladby Kures Funk, Bengoro, pozn. red.). Na albume Kral som mal dokonca R&B skladbu Daj mi ešte jednu šancu. Takže mal som k tomu spievaniu blízko už veľmi dlho, ale nikdy som ako keby nepriznal, že je to aj smer, ktorým by som chcel ísť. Potom bol Príbeh, Technotronic Flow, veľa vecí, kde som menil štýl a rôzne využíval aj spev.
Čo sa týka rapu, vnímam to tak, že som si v ňom už okolo štyridsiatky všetko dokázal a vydal som "game-changerové" albumy, ktoré úplne zmenili rapovú hru. Na konci tej kariéry, v ktorej som si splnil všetko, čo som chcel, som sa stal manželom a otcom, takže priority sú už inde. Dnes mám pocit, že v hudbe si už môžem robiť úplne čo chcem a nikto mi nebude hovoriť, že "ale to už neni starý Rytmus" alebo neviem čo.
To znie, ako keby si už v tej kariére uzavrel kapitolu. Je ten odklon od rapu k spevu možno pre teba aj spôsobom, ako odísť z toho sveta večnej rivality medzi rapermi, kde sa očakáva, že budeš neustále obhajovať svoju pozíciu? Nemusíš hrať tú hru, môžeš si ísť svoje, a robiť to, čo ťa baví. Predpokladám, že v určitom veku už človeka prestane baviť neustále sa porovnávať s mladšími a riešiť, kto má aké rekordy alebo kto rýchlejšie vypredal nejaký štadión.
To si úplne vystihol, už to nie je pre mňa hnací motor. Bolo by to aj čudné, a to ani nikde nevidíš, že by niekto okolo päťdesiatky popri synovi bol zažratý do kariéry. Keď si zoberieš 50-ročných raperov vo svete, tak to už sú biznismeni, ktorí nemajú dôvod pravidelne vydávať nové albumy, okrem toho, že ich to väčšinou stále baví. Ale nemusia to robiť, už nepotrebujú nič dokazovať. Ja mám napríklad v rámci biznisu boxerskú organizáciu Fight Night Challenge, ktorej sa venujem, ale hlavne sa viac venujem rodine.
No tým, že je vo mne muzikalita, ktorej už po všetkom, čo som v rape dosiahol, môžem dať voľný priebeh, tak som si povedal, že do päťdesiatky vydám desať rôznych EPčiek, ktoré budú žánrovo mimo rapu – aj so štýlmi, ktoré by si pri mne nečakal.
Toto ma zaujalo už v správe k prvému EP, že je to len prvé z desiatich. Do päťdesiatky máš však menej než dva roky. Už teda robíš priebežne aj na tých ďalších nahrávkach? Môžeš o nich niečo prezradiť? Bude to podobné ako toto EP alebo niečo úplne iné?
Úplne iné. Chcem, aby si ľudia povedali, že "toto kde si vytiahol?". Samozrejme, bude tam nejaký ten môj rukopis a veci, ktoré ma formovali hudobne, ale budem sa snažiť, aby to bolo štýlovo a tematicky rôznorodé. Aby si si na konci toho celého povedal, že "kámo, ty extrémne cítiš muziku". Je to niečo, čo som v sebe celé tie roky nosil, ale v tej rapovej kariére som to nemohol až tak ukázať. Teraz mám na to priestor.
Cestu k hudbe som si odmalička hľadal sám
Spievaš prirodzene a intuitívne alebo riešiš aj techniku, hlasový koučing, atď.? Chodíš na spev?
Nie, vôbec. Máš technický spev a spev zo srdca, ja som ten druhý prípad. Tak ako aj v rape som na sebe vždy pracoval intuitívne, tak to mám aj so spevom.
Nemyslíš, že keď budeš často koncertovať, tak potrebuješ vedieť, ako sa o ten hlas starať?
Toto neriešim, dokonca nemám ani v pláne toto EP nejak tlačiť ľuďom do hlavy na koncertoch. Naživo hrám svoje rapové hity.
Ani na tvojom plánovanom koncerte s orchestrom teda nebudú znieť tieto novinky?
Práveže nad tým ešte premýšľam. Skladba Pri sebe by sa tam hodila.
Podľa mňa hociktorá z tých skladieb by tam mohla zaznieť, na koncerte s orchestrom bude asi trochu inak nastavené publikum, než na bežnej rapovej šou.
Áno, ale podľa mňa z toho netreba urobiť spevavý koncert. Ja tam "predávam" Rytmusa a tú rapovú kariéru. Toto je také, že zatiaľ ani neviem, či to mám počítať do vytvárania kariéry. Je to skôr niečo, čo robím viac pre seba. Ako keď si interpret na dôchodku s bohatou kariérou a už sa tou tvorbou len bavíš. Asi tak by som opísal moje rozpoloženie pri tomto projekte.
Zdroj: Branislav Šimončík
Na prvých koncertoch s orchestrom si v roku 2017 spolupracoval s jazzovým klaviristom a skladateľom Ľubošom Šrámkom, ktorý sa už vtedy pri tej spolupráci vyjadril v tom zmysle, že v rámci rapovej scény je málo ľudí, ktorí majú také hudobné cítenie ako Rytmus. Ako sa to v tebe rozvíjalo, keď si vyrastal v nemuzikantskom prostredí? Čo si napríklad počúval ako dieťa – riešil si hudbu aj predtým, než si objavil rap?
Nejako som si vždy tú muziku hľadal sám. Síce som s otcom nevyrastal a z maminej strany nikto nebol muzikant, no keď to človek v sebe má, tak sa to musí nejako prebúdzať. V našej rodine neboli fajnšmekri na hudbu, nikto u nás nezbieral albumy. Ale pamätám si z detstva, že som obdivoval Jacksona alebo Stevieho Wondera. Hudbu som spoznával cez hitparádu na ORF a tam som si hovoril, že "wow, čo to je". Cítil som tú hudbu, ale nevedel som, ako je možné, že to tak mám. A vôbec mi nenapadlo, že by som chcel byť spevák, nemal som vo svojom okolí taký vzor.
Napríklad môj syn to v sebe má a aj sa v ňom vidím – vynárajú sa mi pri ňom spomienky z detstva, že takto som to mal aj ja. S tým rozdielom, že ja ho viem nejako navádzať, viem mu pustiť napríklad toho Jacksona a povedať mu, že takto tancuje, takto spieva. Mne to nikto nevedel vysvetľovať, aby sa mi to nejako priblížilo a urobil som si nejaký názor. Ja som len cítil, že ma to fascinuje, ale nemal som to s kým zdieľať.
Spomínal si, že keď ste začínali, väčšina ľudí na Slovensku ani nepovažovala rap za hudbu. Ja som si práve na Kontrafakte vždy cenil, že ste už od prvého klubového turné Murdardo Mulano Tour hrali so živou kapelou. Mali ste vtedy veľmi dobrých hudobníkov, ktorých dal dokopy Marián Čekovský. Aj potom pri ďalších albumoch ste vždy išli na veľké turné s kapelou – spolupracovali ste s Martinom Valihorom, Eugenom Vizvárym a ďalšími top slovenskými aj zahraničnými jazzmanmi. Pritom aj v zahraničí je v hip-hope dodnes skôr bežný model koncertov DJ + MCs. Nie je až tak veľa raperov, ktorí pravidelne vystupujú s kapelou. Prečo je to pre teba dôležité?
Vždy som rap muzikantsky vnímal ako akúkoľvek inú hudbu a chcel som ho tak na koncertoch aj ukázať. Zároveň aj kapely, ktoré som už v tých 90. rokoch v rape sledoval, išli vždy naživo s hudobníkmi. Napríklad The Roots, to boli naše modly. Svojím spôsobom to je pre mňa najvyššia forma rapu. Chcel som ho aj u nás povýšiť na vyššiu úroveň, preto na koncertoch rád spolupracujem s najlepšími muzikantmi.
Na turné k albumu Navždy s nami hral vďaka Valihorovi aj basák André “Dre” Bowman, ktorý odvtedy spolupracoval s Lady Gaga, Usherom a podobne. Už vtedy mal za sebou spolupráce s veľkými menami ako Black Eyed Peace alebo Mary J. Blige. Keď som sa dozvedel, že s takým muzikantom budeme hrať, bola to pre mňa veľká česť.
Na košickom Rytmus Symphony Show opäť spolupracuješ s Ľubošom Šrámkom alebo teraz robí aranžmány niekto iný?
Aranžmány robí Fillipian, s ktorým som robil aj EP Rodina Love Spev. On a jeho frajerka Nia sú taký môj nový tím, obaja sú veľmi muzikálni. A hrať bude Orchester Opery Národného divadla Košice.
Už ste aj mali nejaké skúšky v Košiciach?
Skúšky prebehnú až nejaký týždeň pred koncertom, aby sme to mali všetci čerstvo nacvičené. Momentálne je to vo fáze, kedy sa pripravujú aranže, playlist, riešime intrá, prechody, či mi tam niečo nechýba a takéto veci.
Prečítajte si: Rytmus ohlásil Symphony Show, ktorá v Košiciach spojí niekoľko umeleckých svetov
Nebude to len hudobná šou s veľkou produkciou – zaujalo ma, že tam bude aj balet. Ten si asi málokto spája s hip-hopom.
Bude tam samozrejme veľký stage so svetlami, aby to malo úroveň, podobne ako keď som mal s orchestrom koncert na štadióne v Trnave. Chceli sme tam tentokrát aj umelcov z tanečného sveta. Nie je to až také nevídané spojenie, napríklad Kanye West sa s tým zahrával už v Runaway (krátky film k albumu My Beautiful Dark Twisted Fantasy z roku 2010, pozn. red.). Bude to pekné, prečo neprepojiť viac umeleckých svetov?
Chodíš na balet?
Nie.
A chodíš na jazz? Keď máš tak blízko k jazzovým hudobníkom…
Nechodím. Ale hovorím, ja som pocitový. Keď to cítim, tak sa zavriem do štúdia a dám tú emóciu zo seba von. Mám rád, keď k tomu top hudobníci pridajú to svoje.
Ja len tak, že či ťa to baví – či napríklad jazzovú hudbu počúvaš aj mimo toho, keď sa spája s tvojou tvorbou.
Som veľmi dobrý kamarát s Dávidom Hodekom, Eugenom Vizvárym a ďalšími. Takže je to okolo mňa. A keď si zoberieš, tak je to všetko černošská kultúra. Hip-hop a jazz patria k sebe.
Zdroj: TASR - Jakub Kotian
Je dobré mať svojho "trénera" na duševný stav a vzťahy
Na EP Rodina Love Spev sú veľmi osobné texty venované tvojej manželke Jasmine. Povedal si o ňom, že bolo inšpirované obdobím odlúčenia a vtedy si si naplno uvedomil hodnotu toho vzťahu. Čo to znamená? Mali ste fázu, kedy ste bývali oddelene?
Je to tak, ako som to hovoril. Manželstvo, kde nikdy nemáte nejakú "tichú domácnosť", je podľa mňa nemožné. Chcel by som vidieť manželstvo, kde majú ľudia úplne dokonalý cukríkový vzťah. Boli sme od seba a bolo to ťažké obdobie, ale chodíme k terapeutovi, aby sme išli do hĺbky a aby sme poznali samých seba. Staráme sa o ten vzťah.
Keď sme sa spoznali, tak prvé tri roky sme boli spolu každý deň. Každý deň! Keď som išiel niekde na koncert bez nej, tak som bol normálne hotový, že čo sa deje. No po tom prvotnom období vzťahu to už nie je vždy také jednoduché a prídu aj fázy, kedy aj takéto niečo môže pomôcť. Že sa chvíľu nevidíme a doprajeme si priestor, aby sme prišli na to, že stále chceme byť spolu.
Dobre, že si spomenul aj tú terapiu. Tiež sme nedávno boli s manželkou na párovke – odporúčam každému, komu to vo vzťahu akokoľvek škrípe.
Ja o tom otvorene hovorím. Ja k terapeutovi chodím aj sám. Začal som pred šiestimi rokmi.
Pri tom, aké si mal detstvo a čo si si prežil aj s tým otcom, to dáva zmysel.
Sú isté veci, ktoré neoklameš. Môžeš žiť úspešný život s veľkou kariérou, všetko ti ide, nepoznáš ani svoje bloky a myslíš si, že všetko je OK. Na všetko sa pozeráš sebecky a hovoríš si, že "ja nepotrebujem žiadnu pomoc". A potom prídeš do veku, kedy už tá kariéra nie je to pravé, čo by malo byť v tvojom živote na vrchole, a na prvom mieste je tvoja rodina. No keď si žil v nefunkčnej rodine, tak ty nevieš, ako sa máš správať ako správny manžel. Vedel som, že v tomto si asi sám nepomôžem.
Je dobre, keď to začneš riešiť s nejakým odborníkom. Pre mňa je moja terapeutka doslova životná koučka, ktorá ma smeruje k tomu, aby som išiel hlbšie do seba a spoznával sám seba. Vie dobre pomenovať veci – prečo to je, ako to je, ako to vzniklo, dá sa to takto vyriešiť, keď budeš robiť toto, atď. Tak ako má niekto svojho trénera v posilke, tak je dobré mať aj svojho trénera na duševný stav, medziľudské a rodinné vzťahy a všetky tieto veci. Takže ja už to budem mať do konca života.
To je super, som rád, že o tom tak otvorene hovoríš. Možno to ľudí, ktorí ťa počúvajú a už sú v tom veku, že majú svoje rodiny, inšpiruje.
U nás sa o tom stále tak rozpráva, akoby to bolo niečo zlé, alebo že ak riešiš terapiu, tak si slaboch.
Ale zase druhá vec je aj to, že nie každý si to môže dovoliť. A myslím si, že na Slovensku ani nie je dosť terapeutov pre každého, kto by to potreboval. Najmä v menších mestách asi nie je ľahké nájsť toho správneho odborníka, ktorý ti sadne.
OK, môže byť. Ja mám naozaj veľmi dobrú pani, ku ktorej chodím, a môžem povedať, že to radím medzi top 3 rozhodnutia v mojom živote. Bez terapie by som nikdy neprišiel na niektoré veci. Naozaj sa človek odborne dozvie, čo z čoho pochádza a prečo sa v niektorých situáciách správa, ako sa správa. To je sila. Je veľa muzikantov a umelcov, ktorí sú celý život sami. Nevedia žiť.
Už nám tu klopú, tak to nebudem ďalej naťahovať. Len jedna blbá otázka na záver od kolegu, naozaj iba pre srandu: zahráš s orchestrom aj Posledné želanie?
(smiech) Kokós, to zabil, to zabil! Fúha, to si ma teraz prekvapil.
Ja viem, tiež som vyrastal na Zvuku ulice, poznám ten track. Ale tam tých zvukov nie je až tak veľa, aby si potreboval orchester.
Práveže dalo by sa to urobiť, len ten text akože… Radšej nie, haha.
Autor: Patrik Marflák
