Mirka Partlová (40) je známou herečkou a speváčkou, ktorá sa v slovenskom šoubiznise pohybuje už štvrťstoročie. Jej výrazný umelecký prejav a autentickosť vytvárajú silné spojenie s publikom rôzneho veku – či už na javisku, alebo mimo neho. Okrem úspešných postáv, ktoré stvárnila, dnes ladí svoju profesiu s materstvom a nachádza inšpiráciu v pokojnom živote na vidieku.
Mirka Partlová bude jednou z hviezd podujatia Empire KidFest 2025, ktoré sa uskutoční 1. júna v košickej Steel aréne a prinesie pestrý program plný hudby, divadla i zábavy pre celú rodinu.
V rozhovore sa dozviete:
- ako Mirka zvláda náročný umelecký život spolu s materstvom,
- ktoré muzikálové postavy jej najviac prirástli k srdcu a prečo,
- aký je jej vzťah k javisku a publiku po 25 rokoch na scéne,
- ako sa pripravuje na fyzicky a hlasovo náročné predstavenia,
- čo ju naučilo 40 rokov života a štvrťstoročie na divadelných doskách,
- ako jej život na vidieku ovplyvnil tvorivé procesy,
- aké má názory na vývoj slovenského muzikálu a čo by chcela zmeniť,
- odporúčania pre mladých umelcov, ktorí snívajú o hereckej a speváckej kariére.
Na Empire KidFeste 2025 stvárnite postavu Anny z Ľadového kráľovstva. Ako sa pripravujete na túto rolu?
Samozrejme, ako pred každým predstavením, aj teraz je pre mňa nevyhnutné poriadne sa rozospievať. Piesne z Ľadového kráľovstva – a najmä tie, ktoré spieva princezná Anna – nie sú úplne jednoduché, takže hlasovú prípravu určite nepodceňujem. No a potom už len dobrá nálada! O tú však v zákulisí nikdy nie je núdza, najmä vďaka mojim skvelým kolegom, s ktorými si pred vystúpením vždy navodíme príjemnú atmosféru.
Ako vnímate interakciu s detským publikom počas vystúpení? Máte nejaké nezabudnuteľné zážitky z predstavení?
Každé predstavenie je iné a má svoje jedinečné čaro. To, čo ich ale všetky spája, je energia, ktorú nám vracia detské publikum. Práve interakcia s deťmi je podľa mňa tá najnáročnejšia, ale zároveň aj najkrajšia časť predstavenia. Deti sú totiž veľmi úprimné – ak ich nezaujmete, dajú vám to okamžite najavo. Nepretvarujú sa zo slušnosti, jednoducho si začnú hľadať niečo zaujímavejšie. A to je úplne logické. Našťastie mám pocit – a verím, že ho zdieľajú aj kolegovia – že naše predstavenie je vyskladané naozaj dobre. Nechýba mu dynamika, humor, pesničky ani emócia. Myslím si, že v hľadisku sa často zabávajú nielen deti, ale aj ich rodičia. (úsmev)
Zdroj: archív
Ste mamou malého synčeka. Ako sa vám darí zladiť náročný umelecký život s materstvom?
Volá sa to – rodina a kalendár. (smiech) Bez dôkladného plánovania by to určite nešlo. S partnerom si musíme všetko vopred zosúladiť, od predstavení až po bežné denné povinnosti. Každý termín starostlivo plánujeme, synchronizujeme naše diáre s potrebami celej rodiny. Nie je to vždy jednoduché, ale našťastie nám to zatiaľ pekne ladí. A keď je dobrá organizácia a podpora doma, dá sa to zvládnuť aj s úsmevom.
Ako vás materstvo ovplyvnilo ako umelkyňu? Zmenil sa váš prístup k práci alebo výber projektov po narodení syna?
Nemyslím si, že by ma materstvo výrazne ovplyvnilo ako umelkyňu v zmysle môjho nasadenia – stále sa snažím robiť veci naplno a s rovnakou vášňou ako predtým. To, čo sa však zmenilo, je môj prístup k výberu projektov. Dnes si ich vyberám o niečo zodpovednejšie – hľadám také, ktoré mi nezaberú priveľa času a dajú sa flexibilnejšie zladiť s rodinným životom. Je to o hľadaní rovnováhy. Mám pocit, že sa mi to zatiaľ darí celkom dobre… Alebo sa o to aspoň poctivo snažím.
Aké rozprávky alebo detské pesničky sú u vás doma obľúbené? Má váš syn nejakého obľúbeného hrdinu alebo pesničku, ktorú si spievate spolu?
Môj syn pozná všetky pesničky, ktoré spievam na javiskách – najmä tie z Ľadového kráľovstva. Doma si ich spolu spievame a je to veľmi milé. Niekedy si ich dokonca sám pretextuje podľa vlastnej fantázie, čo býva zdrojom veľkej zábavy. Naozaj to vyzerá, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. Hudba je u nás doma prirodzenou súčasťou každého dňa a som rada, že syna baví rovnako ako mňa.
Zdroj: archív
V apríli 2025 ste oslávili 40. narodeniny a zároveň 25 rokov na scéne. Ako hodnotíte svoju doterajšiu kariéru a ktoré momenty považujete za najväčšie míľniky?
Ani samej mi niekedy nedochádza, že som "na scéne" už tak dlho – 25 rokov je naozaj dlhá cesta. Keď sa obzriem späť, vidím množstvo rôznych etáp, ktoré ma formovali nielen ako umelkyňu, ale aj ako človeka. Tých míľnikov by sa našlo veľa – každý z nich bol niečím výnimočný. Niektoré projekty boli pre mňa zásadné umelecky, iné mi priniesli nové výzvy, skúsenosti alebo vzácne priateľstvá. A potom sú tu aj momenty, ktoré sa síce odohrali mimo javiska, ale mali obrovský vplyv na moju tvorbu – pretože život a umenie sú u mňa úzko prepojené. Každá etapa mala svoj zmysel a všetky dokopy tvoria príbeh, za ktorý som veľmi vďačná.
Keď sa obzriete späť na svoje začiatky – čo by dnešná Mirka povedala tej 15-ročnej, ktorá stála na prahu svojej kariéry?
Asi by som jej nepovedala nič. Neobzerám sa späť – verím, že všetko sa dialo tak, ako malo. Vtedy som veci riešila a prijímala podľa toho, ako som ich v danom veku vedela uchopiť. A práve tie rozhodnutia, skúsenosti a omyly ma posunuli až sem, kde som dnes. Aj ako 40-ročná cítim, že sa stále mám čo učiť, na čom pracovať a kam rásť. Minulosť je dôležitá, ale ja sa už pozerám najmä dopredu – s pokorou, ale tiež s chuťou objavovať nové výzvy.
Za 25 rokov na scéne ste prešli rôznymi etapami ako žena aj ako umelkyňa. Ako sa zmenil váš vzťah k javisku, k publiku, k postavám, ktoré stvárňujete?
Môj vzťah k javisku a publiku sa za tie roky nijako nezmenil – stále ich milujem rovnako. Tá energia, ktorá prichádza z hľadiska, a pocit, keď stojím na scéne, je pre mňa rovnako silný a vzácny ako kedysi. Čo sa však zmenilo, je môj prístup k postavám. Kedysi som ich možno viac nosila so sebou aj mimo divadla, dlhšie vo mne doznievali. Dnes ich vnímam profesionálnejšie – nechávam ich tam, kam patria, na javisku. Možno je to skúsenosťami, možno tým, že mám doma vlastný plnohodnotný "svet", ktorý si chránim. Tá hranica medzi divadlom a súkromím je dnes jasnejšia – a zdravšia.
Zdroj: archív M. Partlovej
Stvárnili ste množstvo ikonických postáv v muzikáloch. Ktorá z nich vám najviac prirástla k srdcu a prečo?
Určite najviac mi prirástla k srdcu Ofélia z muzikálu Hamlet, pretože to bola moja prvotina a zároveň veľká umelecká výzva. Neskôr som si veľmi obľúbila aj postavu Katky z muzikálu Neberte nám princeznú. Z tých posledných by som vyzdvihla Roxanu z Cyrano z predmestia a Rachel Marron z muzikálu The Bodyguard – každá z týchto postáv mi priniesla niečo jedinečné a nové. V konečnom dôsledku ma však bavila asi každá rola, ktorú som kedy stvárnila. Niekedy som sa k postavám cítila bližšie, inokedy menej, no vždy som si s nimi našla nejaký vzťah, pretože bez toho to podľa mňa jednoducho nejde. Každá postava je pre mňa príležitosťou na osobný aj profesionálny rast.
Ako zvládate fyzickú a hlasovú prípravu na náročné muzikálové predstavenia? Máte nejaké rituály alebo techniky, ktoré vám pomáhajú udržať si kondíciu?
Za tie roky už viem, čo na mňa platí a čo nie. V prvom rade som nesmierne vďačná mojej skvelej profesorke spevu, Eve Blahovej, ktorá mi dala pevný základ – kvalitnú techniku, na ktorej staviam dodnes. Okrem toho dodržiavam klasické zásady: dostatok spánku, správny pitný režim, inhalácie a starostlivú hlasovú hygienu. Pre mňa je ale obzvlášť dôležité mať "v pohode hlavu" – ak som psychicky vyrovnaná a pokojná, všetko ide omnoho jednoduchšie. Tá vnútorná pohoda je podľa mňa kľúčová na to, aby som mohla podávať najlepší výkon a udržať si kondíciu počas náročných muzikálových predstavení.
Po presťahovaní z Bratislavy na vidiek ste spomínali pozitívne zmeny vo vašom živote. Ako vás ovplyvnil život mimo veľkomesta ako umelkyňu?
Život mimo veľkomesta mi priniesol oveľa väčší pokoj a vnútornú vyrovnanosť. Doma mám okolo seba veľa zelene a nespočetne možností na rôzne vonkajšie aktivity, čo mi pomáha načerpať energiu a inšpiráciu. Tento nový životný štýl mi zároveň dáva priestor na čas pre seba, na vlastné myšlienkové pochody a reflexiu. Momentálne si ešte pomaly "upratujem" v hlave a v pláne je, že sa čoskoro pustím do vlastnej tvorby, na ktorú sa veľmi teším. Tento posun ma napĺňa a verím, že mi pomôže ísť v umeleckej dráhe novými a zaujímavými smermi.
Zdroj: archív M. Partlovej
A čo váš názor na význam kultúry a umenia v živote detí? Akú rolu podľa vás zohráva divadlo a hudba v ich vývoji?
Podľa mňa má kultúra a umenie v živote detí veľký význam. Vyrastala som v muzikantskej rodine, a tak som hudbu od útleho veku vnímala ako prirodzenú súčasť života. Mám napríklad takú spomienku, že som si "Uhorskú rapsódiu" nacvičila na klavíri za dva dni len preto, že som ju počula v jednej časti rozprávky Tom a Jerry. Hudba a umenie všeobecne podľa mňa patria do života každého z nás – či už si to uvedomujeme viac alebo menej, stále sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. A pre nás doma to platí určite! Umenie otvára deťom dvere k tvorivosti, predstavivosti a pomáha im rozvíjať citlivosť, čo je v ich vývoji nesmierne dôležité.
Ako vidíte vývoj slovenského muzikálu a divadelnej scény v najbližších rokoch? Aké zmeny by ste si priali?
Za posledné roky sa slovenský muzikál určite posunul výrazne nahor – kvalitatívne, technicky aj efektovo. Dlhšie sme si možno neuvedomovali, aký dôležitý je živý orchester, no teraz už je to neoddeliteľná súčasť každej kvalitnej inscenácie. Rovnako sa čoraz viac využívajú moderné vizuálne techniky, ktoré pred 25 rokmi ani neexistovali alebo neboli dostupné. Čo sa týka budúcnosti, priala by som si, aby bol muzikál viac rešpektovaný v umeleckej sfére a prestal byť vnímaný ako samostatná kategória "niečo medzi" – zaslúži si plnohodnotné miesto medzi ostatnými divadelnými žánrami. Verím, že takýto posun pomôže ešte viac otvoriť dvere mladým tvorcom a priniesť do muzikálu nové inšpirácie a kvalitu.
Akú radu by ste dali mladým umelcom, ktorí sa chcú vydať na cestu muzikálu a herectva?
Rada by som povedala, že je úplne jedno, akou cestou sa mladý umelec vydá. Ak však cítia, že umenie je to, čo ich naozaj napĺňa a chcú sa mu venovať, musia na tejto ceste vytrvať a neustále na sebe pracovať. Je dôležité nezaspať na vavrínoch, zostať nohami pevne na zemi a nenechať sa uniesť egom alebo rýchlym úspechom. Komunikácia je základ – či už s kolegami, učiteľmi alebo publikom, bez nej to jednoducho nejde. Takže trpezlivosť, vytrvalosť, pokora a otvorenosť sú kľúčové vlastnosti, ktoré mladí umelci potrebujú, aby sa mohli naozaj rozvíjať a napredovať.
V divadle aj v muzikáloch často sprostredkúvate silné emócie. Máte niekedy pocit, že cez postavy prežívate aj niečo veľmi osobné? Ktorá rola vám pomohla niečo si v sebe "vyriešiť"?
Určite áno, často vnímam herectvo ako taký osobný "filter" na javisku, cez ktorý dokážem spracovať svoje vlastné emócie a životné skúsenosti. Samozrejme, všetko s mierou – viem, kedy je potrebné držať hranice a kedy sa naopak otvoriť postave naplno. Každá rola, ktorú stvárňujem, je spätá s nejakou mojom konkrétnou životnou situáciou, ktorú som v danom období riešila alebo prežívala. Práve vďaka tomu má pre mňa herectvo aj hlbší zmysel a pomáha mi to lepšie porozumieť sebe samej. Je to pre mňa akási forma liečenia a zároveň aj výzva. A musím povedať, že toto spojenie medzi postavou a mojím osobným životom považujem za veľký dar.
Zdroj: archív
Ako pristupujete k tvorbe postavy z hudobného hľadiska? Je pre vás najskôr dôležité herecké uchopenie, alebo si postavu najprv "zaspievate" a cez hlas ju začnete spoznávať?
Pre mňa spev a herectvo tvoria neoddeliteľný celok – sú prepojené v jednom prejave. Nerozlišujem presne, či text práve spievam alebo hovorím, dôležité je pre mňa úplne pochopiť, o čom postava hovorí alebo čo práve vyjadruje. Až keď mám jasný význam a emóciu textu, dokážem ju preniesť do svojho prejavu, či už speváckeho alebo hereckého. Preto je pre mňa základom vždy porozumieť podstate postavy a jej príbehu – to mi následne pomáha predviesť autentický výkon, ktorý vie zaujať a preniknúť k divákovi.
Vaša spolupráca aj s inými umelcami v rámci projektu Cinemagic Band prináša divákom taktiež nezabudnuteľné interpretácie filmových melódií. Ako vnímate túto formu umeleckého vyjadrenia a čo vás na nej najviac oslovuje?
To spojenie filmu a hudby je pre mňa niečo výnimočné. Je to akýsi vnútorný návrat do detstva, do spomienok, ktoré sú s týmito melódiami späté. Veď práve na týchto pesničkách som vyrastala, majú pre mňa osobitý význam. Vďaka tomu, že môžem tieto známe a obľúbené filmové motívy spolu s kolegami interpretovať naživo, mám možnosť sprostredkovať divákom nielen hudbu, ale aj vnemy a príbehy, ktoré sú s nimi späté. Táto forma umeleckého vyjadrenia je pre mňa jedinečná, keďže spája rôzne umenia – hudbu, film aj herectvo – do jedného celku, ktorý dokáže ľudí dojať, rozveseliť alebo preniesť ich aspoň na chvíľu do iného sveta.
Existuje nejaký sen – postava alebo titul, ktorý by ste si ako muzikálová herečka ešte rada splnili? Alebo máte v hlave úplne nový projekt, ktorý by ste rada sama priniesli na scénu?
Určite existujú postavy, ktoré by som si ešte rada zahrala alebo zaspievala. Aj keď mám svoj vek a niektoré role už možno nebudú úplne vhodné, stále vo mne žije túžba skúsiť nové výzvy. Obávam sa však, že niektoré zahraničné licencie a pravidlá na Slovensku môžu vekovo limitovať, kedy sa takéto postavy smú na javisku objaviť. Napriek tomu verím, že sa vždy nájdu príležitosti na zaujímavé a hodnotné projekty, ktoré ma budú baviť. A čo sa týka vlastného projektu, určite mám v hlave nejaké nápady, ktoré by som rada časom pretavila do reality, no zatiaľ ich nechávam dozrieť. Rada by som ale vytvorila niečo, čo by prinieslo novú energiu a osvieženie na scénu, to viem určite.
Slovenské Ľadové kráľovstvo, Spievankovo, Mira Jaroša a ďalšie projekty pre deti môžete vidieť na Deň detí na jednom pódiu v Košiciach.
Autorka: Danka Šoporová
