Andrej Danóczi je bez preháňania umelec renesančného typu. Dokáže si všetko zariadiť sám, od malieb, hudby až po video. Tento mesiac je skutočne príhodný pre rozhovor, pretože Andrej vydáva Október, svoj zatiaľ najlepší album plný experimentálneho art rocku.
Bolo toho mnoho. Pracoval som prevažne na experimentálnych veciach, dokončil dva albumy Electric Apple, pokračoval som v komponovaní pre syntetizátor ARP. Koncom minulého roku som okrem iného vytvoril manželskú dvojicu z hlasov prekladača Google Chrome. Volajú sa René a Klára. V máji som dal dohromady ich debutový album, hlas Kláry ma aj uvádza na príležitostných koncertných vystúpeniach. Dá sa s tým robiť mnoho vecí, no treba mať na pamäti, že tieto robotické hlasy majú svoje obmedzenia, a tým pádom sú náchylné na opočúvanie.
Raz si sa vyjadril, že rok 2014 bol pre teba výnimočný. Prečo?
Cítil som, že som na novom začiatku. Bol to príjemný pocit. Behom neho ma oslovili dve hudobné vydavateľstvá, zažil som viacero pozitívnych reakcií na svoju hudbu, dostavili sa ponuky na spoluprácu, vzniklo pár článkov, získal som čestné uznanie na najvyššom svetovom festivale neprofesionálnych filmov, stačili dva hlasy a bolo by striebro. Po deviatich rokoch v ústraní som sa vtedy začal konečne hudobne zviditeľňovať. No musím si dať pozor, aby sa nestalo to, čo už mnohokrát - aby nezvíťazila moja pasivita. Mohol som byť oveľa ďalej. Som veľmi málo priebojný, ak mi niekto naznačí, že by bola možnosť niekde sa verejne prezentovať, beriem to ako hotovú vec a už sa do toho aktívne nezapájam. Potom, keď to zamrzne, som prekvapený.
Kam si sa osobnostne a hudobne posunul v tomto roku?
Zlenivel som, až príliš času trávim na internete, strácam sa v pasivite. No v poslednom čase mám pocit, že sa to mení k lepšiemu. Dokončil som niekoľko projektov, prichádzajú nové impulzy. Je len na mne, ako budem hospodáriť so svojím časom, či ho začnem využívať efektívnejšie ako doposiaľ. Na druhú stranu, až tak málo toho za uplynulého trištvrte roka nebolo. Čo sa týka filmu, tento rok je pre mňa jeden z najúspešnejších. A to som chcel ešte prednedávnom s filmovaním skončiť.
Ako by si nám opísal album Október?
Chcel som urobiť niečo komplikovanejšie než bol v minulosti album Hyperion, niečo na spôsob platne Krajina bez bieleho bicykla, ale kompaktnejšie. Chcel som, aby bol farebný, no nie veľmi. Preto som používal len obmedzený počet nástrojov. Zvukovo som vychádzal z prvej polovice 70. rokov, čiže žiadna súdobá elektronika, polyfónne syntetizátory, ale Hammond organ, mellotron a duofonický Arp. Skladby vznikali priebežne dva roky. Keď som nemal chuť alebo mi jednoducho dochádzali nápady, pracoval som na iných projektoch, robím to tak, až na zopár výnimiek, vždy. Ťažké je mi ako autorovi hodnotiť, myslím, že sa album vcelku podaril.
Kedy sa to všetko u teba vlastne začalo? Nemám na mysli komponovanie hudby, ale ponorenie sa do hudby ako takej...
Neviem, ako by sa človek formoval, keby mu okolie nezadefinovalo, čo je hudba. Určujúce je rodinné prostredie. Inak sa bude vyvíjať jedinec, ktorému odmalička púšťali Cagea, ako ten, čo vyrastal v prostredí, kde vládne rádio Šláger. U nás doma letel kvalitný stredný prúd, ale aj dychovky a repete-hity. Tie som časom odmietol, to ostatné, napr. Modus, Neckář, ABBA, Duchoň, mi už nevadili. Pamätám si, že ako malý som hrával na "prachári", na ktorom neskôr pribudol kartón s nakreslenou gitarou. Vtedy som počúval Elán, dokonca som v detskom tábore takto vyrobil celú skupinu, mali sme "koncert" pred jedálňou a malo to obrovský úspech (smiech).
Nemôžem opomenúť vplyv televízie a filmu. Ak by som mal povedať prvé meno, ktoré mi napadne v spojitosti film-hudba, bol by to Zdeněk Liška. Slovo "génius" je rezervované práve pre takých ľudí ako bol on. Používal rôzne netradičné postupy, záhadnú elektronickú hudbu komponovanú v experimentálnych štúdiách, toto sa na mňa nalepilo. Filmová hudba je hlavne o náladách, svojho času ma desila Hapkova hudba z rozprávkového horroru Panna a netvor, ten organový motív. Sedel som na koberci v najvzdialenejšej izbe a rukami si silno zakrýval uši.
V puberte si človek začne hľadať svoju hudbu, neuspokojí sa s tým, čo je mu predkladané, začína obdobie hľadania a nachádzania. Pri prehrabávaní rodičovskej diskografie som narazil napr. na divadlo Semafor. V tej dobe už ma fascinovali Beatles. Beatles boli multigeneračný fenomén, pamätám si, ako som svojho času pátral, z ktorého albumu pochádza pieseň o nejakej Lucii s diamantmi. Potom prišla puberta a myslím, že práve v tomto období som sa začal hudbou zaoberať intenzívnejšie, no zatiaľ v pasívnej rovine. Ako u väčšiny, aj ja som si prešiel rôznymi vlnami, napr. Queen, Led Zeppelin, Pražský výběr, ľudia okolo Hammela, Ursiny, Pink Floyd, neskôr The Who, Zappa, art rock, krautrock... Asi tak.
V civile ťa niektorí ľudia poznajú ako filmára. Ako to u teba vyzerá s filmom?
Nie som filmový profesionál, film beriem hlavne ako záľubu. Spočiatku som robil rôzne montáže pozostávajúce z televíznych relácií a mnou zhotovených záberov, tiež som kamerou snímal obraz z televízie a ten vzápätí rôzne deformoval. Neskôr, v roku 2007 som vstúpil na pole surrealizmu a začal používať svoju vlastnú animačnú techniku, s ktorou som zaznamenal prvé úspechy. Mám na konte zopár ocenení z medzinárodných filmových festivalov, s filmom Obrazy som prednedávnom získal bronzovú medailu na svetovom festivale UNICA a bol som prizvaný k spolupráci na multimediálnej symfonickej kompozícii Slavapolis, ku ktorej som robil dva proto-filmy. V súčasnosti dokončujem druhý film zo série Obrazy /Socializmus/ a dostal som ponuku od istého významného hudobného skladateľa na prípadnú spoluprácu.
Bolo ti už od začiatku jasné, čomu sa budeš venovať ako skladateľ alebo si prešiel dlhým vývojom, na konci ktorého je napr. najnovšia platňa Október?
Nie som ten typ, ktorý by sa úzkostlivo pohyboval v jednom žánri. Naopak, môj záber je oveľa širší, väčšina mojej tvorby je za hranicou mainstreamu, napr. jeden z prvých žánrov boli recyklácie. Tej časti tvorby, ktorej sa tu budeme hlavne venovať - hovorme jej rock - som sa začal venovať komplexnejšie oveľa neskôr, až v roku 2009, v tejto forme až niekedy v 2011, pričom "inú" hudbu som začal robiť už v roku 2004. Pravda však je, že na "rockovom" poli o vývoji hovoriť môžeme. Sprvu som odmietal sample strunových nástrojov, pripadalo mi to zvrátené. Basy som hral výhradne na syntetizátoroch, ak som použil gitaru, tak len originálnu, no s mojou "bravúrnou" technikou dostávala nahrávka dimenziu hrubej nedokonalosti. Používal som prevažne virtuálne syntetizátory alebo rôzne organy, clavinety, mellotrony, atď.
Jednou z prvých skladieb, možno úplne prvá, v ktorých som použil strunové sample akustickej gitary bola Letná hudba. Vznikla v lete 2011. Zistil som, že sample strunových brnkacích nástrojov sú celkom použiteľné, horšie je to už so sláčikmi. Prvá celistvá skladba s elektrickou gitarou a basou bola hotová na Silvestra 2011, išlo o Spanilá jazda na Babete. Samozrejme, sample živých hudobníkov nenahradia, no neznie to až tak zle, navyše existujú softvéry, ktoré náhodným princípom generujú mierne odlišnosti, dva po sebe zahraté akordy nikdy nezaznejú rovnako. Nesporná výhoda je aj tá, že nemusím brať ohľad na hudobníkov a môžem si dovoliť aj náročnejšie postupy. Vo väčšine prípadov skôr než začnem pracovať na konkrétnom albume, si dám dohromady nástrojovú zostavu, aby mal album "ksicht" a dve platne po sebe nezneli rovnako.
Ako by si opísal svoje pocity pri zistení, že s touto hudbou sa na chlieb veľmi zarobiť nedá?
Ja som nikdy nemal pocit, že sa touto hudbou na chlieb zarobiť dá. Skôr by som bol prekvapený, keby som zistil, že to ide (smiech).
Predstav nám v stručnosti svoju diskografiu. Viem, že je veľmi bohatá, takže skús vyzdvihnúť najdôležitejšie momenty...
Hudbu robím od roku 2004, teda od roku, kedy som si kúpil PC. Nebola to hudba v klasickom slova zmysle, skôr akési zvukové koláže, musique concréte. Na niekoľkých takýchto albumoch sa nachádzajú aj komerčnejšie veci, ale tie sú v menšine. Potom sú tu recyklácie - to je taká moja špecifická kategória. Krátke úseky známych skladieb rôzne poupravujem, zmením rýchlosť, prehrám odzadu a z týchto polotovarov potom poskladám úplne novú, často arytmickú kompozíciu, ktorá má s pôvodnou skladbou spoločnú iba matériu. Najlepšie sa robí s polotovarom zbaveným rytmickej zložky, napr. Hegerovej šansóny sú veľmi vhodné, intímne momenty bez sprievodu. Tej som venoval celý album recyklácií. Vopred daný rytmus je veľmi zväzujúci, výsledkom recyklácii nie je tanečná hudba, skôr netanečná antihudba, nemá to nič spoločné s DJingom. Ani neviem, ako to začalo, prišlo to spontánne... Kedysi dávno pred mojimi začiatkami som čítal, že v nejakej skladbe od Beatles George Martin zostrihal pás s nahrávkou parného organu na rôzne dlhé časti, vyhodil to do vzduchu, náhodne pozlepoval a pustil polovičnou rýchlosťou odzadu. Možno práve to bola prvotná inšpirácia. No tieto postupy sa používali už koncom 30. rokov.
Ďalšou dimenziou mojej tvorby je fiktívna skupina Analog Apple, ktorá vznikla v roku 2005. V tom čase ma začali priťahovať analógové syntetizátory a vytvoril som dlhodobý projekt, ktorý by fungoval na platforme skupín ako boli Kraftwerk a Tangerine Dream. Ani Analog Apple nezneli spočiatku veľmi komerčne, až niekedy okolo roku 2009 sa začali skladby približovať k forme, akú strávi aj bežný poslucháč. Formácia sa pretransformovala na Electric Apple, keďže sme začali používať aj digitálne syntetizátory. Hovorím začali, no jediný člen tohto klonbandu som ja sám (smiech). Pri AA nemôžem nespomenúť jednu skutočnosť. V roku 2010 vznikol album Vzdialenosti, na ktorom je 21-minútová kompozícia Prekvapenie. Robil som ju naslepo. Nahral som zvuky, ktoré som následne s prižmúrenými očami vkladal do časových stôp. Počul som z toho 7 minút a bol to veľmi zaujímavý zážitok. Zostávajúcich 14 minút nepočul nik. Rozhodol som sa, že keď príde vhodná chvíľa, verejne to budem prezentovať. Stalo sa tak 17. januára v brnenskom klube Praha na festivale Art's birthday. Tento princíp sa mi zapáčil a rozhodol som sa v ňom pokračovať. Rád by som urobil niekoľko projekcií vždy s iným zvukovým podkladom. No a potom už len nejaké elektronické experimenty, weird a hudba k mojím filmom. To by mohlo byť všetko.
Ako sa tvoj pohľad na komponovanie hudby zmenil od vydania debutu?
Ťažká otázka, museli by sme si určiť žáner, pretože môj prvý album je experimentálny a pozostáva zo štyroch 10-minútových skladieb, vytvorených z praskaní vinylových platní. Ďalší album je úplne iný. Snáď len toľko, že od istého času pribúda komerčnejších projektov. Tým nechcem povedať, že by som sa zriekol tvorby "inej" hudby. Kedysi boli moje albumy až zappovsky premultižánrované, dnes už sa "komerciu" (nepliesť so súčasnosťou) snažím oddeliť od ostatného.
Ako by si definoval svoj vzťah k systému "do it yourself" (samovydanie a samonahrávanie)? Bol si niekedy členom regulárnej kapely?
Pod pojmom "vydať album" si predstavujem oficiálny akt nejakého vydavateľstva, katalógové číslo a lisovanie kópií. V mojom prípade by som skôr hovoril o kompletizácii, než o vydávaní albumov. Všetky moje albumy sú hotové, len absentuje oná dimenzia oficiality. Skutočne vydaný album mám len jeden. Je to výberovka z rokov 2004 - 2010 pre jedno noisové vydavateľstvo (CS Industrial). Samonahrávanie mi vyhovuje, som autorský typ, neviem si predstaviť, že by som sa s niekým dohadoval o konečnej podobe nahrávky. Picassovi tiež nikto neradil, kadiaľ má viesť štetec. Byť členom popovej, rockovej, atď. kapely, hrajúcej neimprovizovanú hudbu, znamená okrem iného vlastniť aparatúru, dostatočne ovládať hudobný nástroj a viac či menej zľaviť zo svojich nárokov. Aparatúru nemám, virtuóz nie som a vzhľadom na svoju egoistickú povahu by to asi dlho nevydržalo, navyše ma neokráda o čas cvičenie. No čo sa týka experimentálnej hudby, tam je to naopak. Veľmi rád by som si s niekým voľne zaimprovizoval, pokiaľ by to bolo na báze rovnocenného dialógu. Nie jednostranná dominancia, ale obojstranná schopnosť prispôsobiť sa. V rockovej hudbe toto vedeli Cream.
Počul som, že si použil isté fragmenty z tvorby Lucasa Perného. O čo konkrétne išlo? Spolupracoval si aj s inými hudobníkmi?
Áno, skúsil som párkrát použiť nejaké Lucasove breaky alebo krátky part bicích, no vždy ma to uistilo v tom, že spôsob komponovania na diaľku mi nevyhovuje. V prevažnej väčšine moje skladby vznikajú spoločne s ich realizáciou, mnohokrát po prvých sekundách neviem, ako bude vyzerať druhá minúta. A práve to je na tom to vzrušujúce, inak by to bola "len" práca. Nespolupracoval som s inými hudobníkmi, no pravdou je, že by mi vôbec nevadilo, dokonca by som bol rád, keby sa našiel niekto, kto by z mojich vecí urobil coververzie, prispôsobil ich svojmu cíteniu. Neskromne si myslím, že mám čo ponúknuť, takže by to pomohlo obom stranám.
Prinášajú niektoré tvoje albumy aj textové posolstvá alebo ide len o čistú inštrumentálnu radosť z hry?
Som inštrumentálny typ. Síce som v roku 2012 pripravoval zopár spievaných vecí, no speváčka sa odsťahovala do UK a ďalej som už nehľadal. Čo sa týka môjho názoru na úlohu textu v hudbe, neraz som sa stretol so zvráteným názorom, že v hudbe je na prvom mieste text. Samozrejme, že je to nezmysel. V hudbe je prvoradá hudba, to je implicitne dané už v samotnom názve. Sú skladatelia, ktorí kladú na prvé miesto text a hudbu používajú len ako nutnú a veľmi často nudnú výplň. Preto nemám rád posledné Ursinyho albumy alebo väčšinu vecí od Dylana. Ideálne je, keď sú hudba a text vo vzájomnej symbióze. Tu znovu musím spomenúť Ursinyho. Pevnina detstva obstojí rovnako dobre v inštrumentálnej ako aj textovej podobe. No vôbec mi nevadí, ak je text banálny a gýčový, ak je dobrá hudba. Príkladov je mnoho, napríklad prvé obdobie Beatles. Hudba musí zaujať, aj keď nerozumiem textu, inak je to len zhudobnený text. Pokiaľ sú texty v neznámom jazyku, človek ich zákonite nevníma, jediné, čo vníma, je hudba. No keď neskôr zistí, že skladba, z ktorej mal povznášajúci a uvoľňujúci pocit, hovorí o ekonomických neúspechoch krajiny, prvotný pocit je značne deformovaný.
Vedel by si zostaviť top 5 najobľúbenejších hudobných skladateľov a vedel by si zdôvodniť, prečo práve oni?
Kto ma pozná, ten vie, že rebríčky a ankety typu "Najlepšie rockové albumy všetkých čias" ma iritujú nie menej ako maximálne (smiech). Navyše keď sa tvária objektívne. Je predsa absurdné, aby jeden človek obsiahol všetku hudbu na planéte, na ktorej v súčasnosti žije sedem miliárd ľudí, navyše zo šiestich dekád, a vybral 10 objektívne najhodnotnejších albumov, na ktorých vrchole bude opäť povinný Sgt. Pepper alebo Pet Sounds. Existuje čiara, nad ktorou sa už neporovnáva a za tou čiarou je množstvo skvelej muziky, väčšina je bežnému poslucháčovi neznáma. Podľa akých kritérií chceme porovnať A Hard Day's Night so Selling England by the Pound?
Ak by som mal uviesť ľudí a súbory, ktoré sú nad mojou čiarou neporovnávania, bolo by to na samostatný článok s dodatkom, že som určite na mnohých zabudol. Dodnes si pamätám pocit, ktorý som mal, keď som počul v knižničnej posluchárni Konvergencie alebo z požičanej pásky The Yes Album. Otvorím obal, vložím kazetu, sadnem nepripravený do kresla, úvodné ticho prehlušili prvé riffy skladby Yours is No Disgrace – tat-ta-dad-ta, tá-da-dat-ta, tá-da-dat-ta-ta-ta, duuuuu... V ďalšej repetícii sa do toho pridá iným riffom vargovský Hammond... Posadilo ma to, napriek tomu, že už som sedel.
Inokedy som sa k interpretovi dostal pozvoľne, no neraz som ho sprvu odmietal a prišiel mu na chuť oveľa neskôr. Niečo som už uviedol, no ono je to kolísavé, napr. svojho času som mal rád aj Gotta, ale to som bol ešte pre-adolescent (smiech). No spomeniem iný zdroj, ktorý sa dosť výrazne podpísal na formovaní môjho vkusu, knihu Hvězdy tehdejších hitparád od J. Černého, ktorú som kedysi dávno objavil v šalátovom vydaní v hudobnom oddelení trenčianskej knižnice. Dodnes si pamätám jeho až fotograficky presné opisy osobností hudby 60. rokov. Vďaka tejto knihe som objavil také "nadčiarové" súbory ako The Who, Cream alebo Franka Zappu.
Nemal si v minulosti pocit, že niektorí tvoji poslucháči boli zahltení stále novými a novými nahrávkami? Neuvažoval si nad tým, že zvoľníš tempo?
Otázne je, či vôbec nejakých svojich poslucháčov mám (smiech). Nikdy nepracujem na jedinom projekte, vždy na niekoľkých súčasne. Ak ma prestane napĺňať jeden, pokračujem na inom. Nedokážem žiť jednodimenzionálne. Mám široký záber, preto je ich väčšie množstvo. Niektoré albumy vznikajú aj dva roky, iné sú hotové za mesiac. No tu už ide o zámer. Urobil som v minulosti štyri albumy, ktorých idea je nasledovná - vyprodukovať celý album do mesiaca. Do prvého dňa v mesiaci si zakazujem akékoľvek nápady. Od prvého dňa mám mesiac na to, aby z ničoho vzniklo niečo. Napríklad album z februára 2012 som zrealizoval behom 20 dní a myslím, že nie je najhorší, skôr naopak.
Niekedy človek podá najlepší výkon v časovej tiesni. Jednoducho je to moje tempo. No nikdy nevypustím album, o ktorom si myslím, že nie je hotový. Čo by som dosiahol násilným zvoľnením tempa? Človek tu nie je večne, čas, ktorý sme tu, by sa mal využiť čo najefektívnejšie. Nie je nič horšie, ako sa v sedemdesiatke zobudiť a uvedomiť si, že som život nežil, ale prežil a nič za sebou nezanechal. Pozrime sa na starých majstrov, aké zanechali posolstvo. Dnes niekto vydá päť albumov a má dojem, že už nemá čo povedať. Vždy je čo povedať a každým dňom sme bližšie k smrti. Preto sú mi sympatickí ľudia typu Woodyho Allena, ktorý si už pokojne môže užívať zaslúžený odpočinok, ale stále obsmŕda okolo filmu a točí rok čo rok jeden vynikajúci film za druhým.
Kto je autorom obalov tvojich nahrávok? Čo by mal podľa teba správny obal vyjadrovať?
Som renesančný typ, až na nevyhnutné výnimky všetko robím sám. Všetky obaly som robil sám, niektoré sa podarili, iné vôbec. Obal je vstupná brána do albumu. Je to prvý blik, mal by definovať, o čo ide. V zafajčenom staničnom bufete nik nebude hľadať gastronomické špeciality z Francúzska a obíde ho rovnako, ako vetrom ošľahaný billboard, z ktorého sa usmieva politik, prelepený reklamou na čistiaci prostriedok. Grafik sa môže snažiť, aby hudba a grafika vytvárali dokonalú syntézu (Tales from the Topographic Oceans od YES), ale nemusí zámerne vyjadrovať vôbec nič, aby sa divák sústredil na hudbu a nebol vedený jeho predstavou (The White Album od Beatles).
Máš zo súčasných slovenských alebo svetových umelcov niekoho v obľube?
Ale súčasný interpret je aj Rolling Stones (smiech). Viem, ako to myslíš. Samozrejme, že aj dnes vzniká kopa dobrej muziky, no väčšinou mi ujdú mená. Zaregistroval som slovenskú obdobu Crosby, Stills & Nash - Genius Locci, na Pohode som zažil zopár vynikajúcich koncertov. Jedným z vrcholov bola japonská dievčenská kapela Tricot, či ich rodáci pôsobiaci v Londýne Bo Ningen. Björk ma veľmi nechytila, vďaka tomu som videl koncert jedného z vrcholov minuloročnej Pohody - Seward. Z koncertov roku nemôžem nespomenúť poľských Mitch Mitch a Longital. No, je toho mnoho, stačí chodiť na dobré koncerty.
Ale keby si sa opýtal, čo ma mučí, tak pôjde o sladké pomalé žbrndy, v každom slove hystéria, zúfalstvo a plač, človek má pocit, že interpret ide spáchať demonštratívnu samovraždu. Ďalej nemám rád "jódlovací" spôsob frázovania no a absolútnym víťazom je, presný termín nepoznám, volám to "prevodovka v hrdle". To ihneď skáčem k rádiu ako sup na svoju obeť a jediné, čo je v tom okamihu na svete dôležité, je preladenie na iný kanál. Ešte mi vadí rapový "spev", striktne definovaná šablóna, je to v podstate niečo ako tradičná dychovka alebo graffiti.
Ako to vyzerá s tvojím hraním naživo? Dá sa to zrealizovať?
Začiatkom minulého roku som dostal od Slava Krekoviča ponuku zahrať niečo na festivale experimentálnej hudby KRAA. Pripravil som si 20-minútovú poloimprovizáciu pre syntetizátor Arp 2600, sprevádzanú červeno-čiernym videom, v ktorom prechádzam starým opusteným sanatóriom. Bolo to moje prvé verejné vystúpenie a hneď v A4-ke pred stovkou divákov. Najdôležitejšie bolo odohrať to bez kiksu, čo sa podarilo. Onedlho prišlo zopár ďalších ponúk, čiže príležitostne si zahrám.
Autor: Marek Danko
Foto: Andrej Danóczi
Súvisiaci interpreti: andrej danóczi
