Katarína Máliková je zjav. Vo svojich piesňach prepája slovenské tradície, klasické hudobné vzdelanie a autentickú emóciu. Oživuje kultúrne dedičstvo bez veľkých gest, akoby to pre mladú súčasnú hudobníčku bola tá najprirodzenejšia vec na svete.
O ceste k vyzretej prvotine aj k samotnému folklóru sme sa s Katarínou rozprávali ešte v decembri. Ako ukázala už aj v iných rozhovoroch, o hudbe hovorí zaujímavo a rada, priam horlivo. Keď sa s ňou zhovárate, je podobne pestrá ako jej skladby - v jednom momente je nadšeným dievčaťom, ktoré zbožňuje svoju mačku a Ryana Goslinga, a už o chvíľu zahĺbená vysvetľuje, ako sa z odvrátenej stránky folklóru, všetkých tých temných piesní a balád, môžeme poučiť aj dnes. Práve tá temnota ju baví. A z celého nášho rozhovoru je celkom zrejmé, že to má v hlave veľmi dobre usporiadané. Na prvý pohľad nenápadná dievčina skrýva veľký talent a je skvelé sledovať, ako si ho (so všetkou skromnosťou) postupne uvedomuje, rozvíja a zdieľa.
Zdroj: Dagmar Kolačkovská Katarína Máliková na krste albumu Pustvopol v A4 (foto: Dagmar Kolačkovská)V decembri ste v Bratislave krstili debutový album, aká bola cesta k nemu?
Začala už strašne dávno, jedna z pesničiek vznikla možno ešte pred piatimi rokmi. Materiál sa zbieral dlho a nabralo to reálne kontúry až keď som postupne poskladala kapelu. Intezívne sme sa tomu celému venovali asi dva roky, kedy vznikali už aj prvé aranže, celkovo sa začal v mojej hlave formovať koncept a postupne sme do toho infiltrovali folklórne prvky.
Tie tam neboli od začiatku?
Nie, hoci som už predtým pracovala s folklórom a mám ho v sebe zažitý, keďže som tancovala vo folklórnom súbore. Aj na konzervatóriu som pracovala s folklórnymi motívmi, ale na báze vážnej hudby, vtedy som ešte nepísala pesničky. Potom som skúšala také možno filipovsko-ursinyovské pesničky, keď som objavila túto našu "starú" slovenskú hudbu. Možno tam boli nejaké ponášky na ľudové motívy, ale ešte som si to tak neuvedomovala alebo som to nerobila zámerne.
No a po tom, ako sa sformovala v roku 2013 kapela, som sa znova vrátila k folklóru. Začal ma veľmi inšpirovať aj vďaka nášmu akordeonistovi Ondrovi Drugovi, ktorý prišiel do kapely a nejako vo mne aktivizoval tento môj zaprášený zdroj. Je bývalý tanečník z Lúčnice a odmalička vyrastal v prostredí folklórneho súboru Matičiarik, ktorý spoluzaložila jeho mama. Navzájom sme si posielali rôzne nahrávky a takto sme sa spoločne sfanatizovali na prerábanie folklóru. Najprv to bola len jedna jednoduchá ľudová pesnička a neskôr sme na folklórno-umelecký festival Šumenie, ktorý organizujú naše kamarátky - sestry Margetové, cielene zaranžovali viacej piesní. Potom to s hudbou začalo postupne zvážnievať a spravili sme projekt na crowdfundingovú kampaň, aby sme mali peniaze na nahratie a vydanie cédečka. Vtedy sme všetci boli buď čerstvo pracujúci alebo študenti, takže sme na to ešte nemali peniaze a nevedeli sme si predstaviť, že by sme na to najbližšie roky našetrili. Úspešne sme vyzbierali okolo 3 000 eur a potom to začalo postupne vznikať na papieri, v našich hlavách, v aranžmánoch. Niektoré aranže vznikli vlastne ešte tesne pred druhou nahrávacou session, v lete pred vydaním albumu.
Najprv sme nahrávali akustické nástroje, potom som dohrávala spevy, vokály, elektroniku, zdobila a upravovala celkový dizajn každej piesne. Vedela som presne, čo chcem, robila som so zvukárom Reném Bošeľom, ktorému som presne hovorila, čo má robiť a pár vecí k bicím mi poradil aj on, aj Ozo Guttler, ktorý hosťoval na cédečku. Ale môžem povedať, že každý zvuk a každá nota, ktorá tam je, tak presne viem, prečo tam je, a vznikla z toho, že bola najprv v mojej hlave, alebo aspoň prešla úzkostlivým výberom jej ukrutne náročného filtra (smiech). Bola to pre mňa výzva, podieľať sa na niečom produkčne, aranžérsky, skladateľsky aj textársky. Do budúcna by som už ale prijala aj nejaké spolupráce, pretože človek väčšinou neskôr zistí, že nie všetko vie najlepšie spraviť sám a že niekedy vie spolupráca hudbu posunúť ešte ďalej. Producentská rada je veľmi dôležitá a ja som si nedala radiť, takže teraz tam už počujem nejaké chyby a veci, ktoré by som spravila inak. Nuž, ale je to prvotina a chcela som sa troška hecnúť.
Od rozprávok k hororovej temnote
Hovoríš, že v určitom momente to pre teba zvážnelo, čo si tým myslela?
Myslím, že to zvážnelo ambíciami, pretože to neboli už len lalala pesničky, ktoré sme si nejako zaranžovali počas skúšky, ale už som chcela pomaly začať robiť hudbu na takej úrovni, aby to bolo naozaj kvalitné, premyslené. Cítila som zodpovednosť nad financiami, ktoré sme dostali darom a vedela som, že taká príležitosť sa tak skoro nezopakuje. Rovnako som cítila, že Pustvopol má potenciál a že ak to mám vydať, nech je to spravené najlepšie, ako viem, lebo k tým piesňam sa už nevrátim. Chcela som tým osloviť najprv slovenské publikum, no už keď som ho dokončovala, tak som sa snažila, aby to bolo minimálne na takej úrovni, aby som to vedela exportovať do okolitých krajín. No a zatiaľ sa mi podarilo sa exportovať aspoň do Maďarska (smiech).
Zvážnelo to aj tým, že sme sa začali prihlasovať na nejaké koncerty, najprv ako Katka a kamaráti. Chcela som začať robiť koncerty, chcela som tú hudbu niekde posúvať. Vtedy už začali systematickejšie skúšania, repertoár sa začal rozširovať, prihlásila som nejaké piesne do Demovnice, bola som ambicóznejšia. Už som to nebrala ako hobby, ale ako niečo, čo by som chcela robiť aj serióznejšie.
Ja som ťa tiež prvýkrát zachytila ako Katka a kamaráti, dnes ste Katarína Máliková a ansámbl. Ako sa to pretransformovalo?
Katka a kamaráti bol názov, ktorý vznikol asi za 10 sekúnd pred jedným koncertom. Kamarátka nás tam zavolala hrať a vravela, že musí nahlásiť do Sozy názvy piesní a teda, že musím vymyslieť nejaký názov kapely. A vtedy som povedala, že no... Katka a kamaráti? Je to také naivné, škôlkárske, ľudové, hodí sa nám to. (smiech)
Ono to bol vždy môj autorský projekt, čiže moja tvorba, avšak bez hudobnej, aj organizačnej pomoci mojich skvelých hudobníkov a kamarátov by to nešlo. Nikdy to nie je čisto záležitosť len toho jedného človeka, vždy treba aj talent a tvorivosť ostatných. A v najťažších chvíľach som zistila, že aj pomoc v rôznych administratívnych či organizačných záležitostiach. Veľmi ma ale aj inšpirujú, jadro kapely bolo so mnou od začiatku a tá hudba by bez nich vôbec nebola takáto.
Keď sme rozmýšľali nad názvom kapely na cédečko, tak som premýšľala nad všeličím možným, od Nevesty hôľ až po nejaké abstraktné názvy, ale necítila som sa v tom komfortne. Tiež som chcela odlíšiť, že tam ide hlavne o moju autorskú tvorbu a častokrát sa stane, že na koncerte hrá vždy úplne iná zostava. A akokoľvek je pre mňa kapela strašne dôležitá, a ja nechcem hrávať sama, tak je to moja sprievodná kapela a nikto tam nie je sólista, len ja. Tým pádom som chcela nejako označkovať svoju hudbu a navrhla som, či by sme nemohli vystupovať pod mojím menom a oni súhlasili.
Keď sme pri tých názvoch, Pustvopol odkazuje ku skutočnému miestu a mňa zaujíma, čím je to miesto silné pre teba a prečo si sa rozhodla použiť ho ako názov.
Keď som už hovorila o kreatívnej spolupráci medzi mnou a Ondrom, zvykli sme si posielať piesne, ktoré nás zaujali a ktoré by sme chceli v budúcnosti spracovávať. Pustvopol som si raz našla v mailovej schránke a smiala som sa, čo za Technopol mi to posiela. Keď som si to vypočula, tak som bola úplne omámená tým, aké je to tajomné, prišlo mi to ako až taká fanfárovitá melódia, obradná. Veľmi zvláštna pieseň, veľmi zvláštne a špecificky zaspievaná. Je to jediná nahrávka tejto piesne na Slovensku, ktorá existuje. Nahral ju folklórny súbor Telgárt, pieseň pochádza z Telgártu, Pusté pole sa nachádza blízko pri Telgárte a v danom nárečí je slovo Pustvopol skratkou pre názov Pusté pole.
A prečo som to nakoniec nazvala takto? Pôvodne sa cédečko volalo Pod oblôčkom a boli tam také rozprávkové piesne alebo rozprávkovo, jemne, pozitívne spracované ľudové piesne. Bolo to trošku také sladké tralala. Ale postupne, ako som začala upravovať aj staršie piesne a dávať ten koncept dokopy, som narazila na veľa temných, pochmúrnych a podľa mňa kvalitnejších vecí. Tiež som vtedy mala také zvláštne obdobie, ktoré viac reflektovali tie ťažšie pesničky a potom aj na podnet kamarátov muzikantov, ktorí mi vraveli, že cédečko by som mohla viesť v takom tvrdšom, tmavšom duchu, som postupne celý koncept preskladala.
Bolo to ťažké presadiť aj v kapele, aj som sa bála, čo povedia fanúšikovia, ale ja som vedela, že je to tá správna cesta. Vedela som, že sa chcem venovať práve nášmu kraju a celkovo prameňu toho výnimočného a autentického, ktoré tkvie v histórii a kultúre a v určitej zvláštnosti, nie takej "juchajdovej" stránke folklóru, ale tej temnej a neprikrášlenej. Tušila som, že to má veľký potenciál a nechcela som sa toho vzdať, akokoľvek to bolo najprv ťažké. Ľudia nevedeli, čo mám v hlave, takže ťažko si vedeli predstaviť, čo vlastne chcem. Väčšinou mám s týmto problém aj v bežnom živote. (smiech) Ale keď som zaranžovala a dokončila piesne, ktoré som mala rozrobené a nikto ich nepoznal (ani v kapele!), až vtedy to úplne pochopili, začalo sa im to veľmi páčiť a nakoniec sme radi, že to takto dopadlo. A zatiaľ aj odozva fanúšikov a prispievateľov, ktorí sa nám ozvali, je veľmi pozitívna, takže som rada, že je tomu tak, aj keď Pustvopol nakoniec nie je Pod oblôčkom.
Som pirát, rada hľadám poklady
Vnímaš folklór ako niečo, čo je dnes stále živé medzi ľuďmi?
Moja kamarátka napísala veľmi krásny blog, keď odišla zo súboru, kde tancovala veľmi veľa rokov. Že pre ňu tým folklór neskončil, že pre ňu je folklór napríklad, keď na jeseň stúpa z komínov dym, keď sa večer vracia domov. Folklór si stále tvoríme, veci zľudovievajú. Pre mňa je to niečo zľudovelé a zľudovelé veci sú vlastne aj v dnešnom svete, napríklad pre nás je folklór už Marika Gombitová alebo elánovské pesničky. No máme ešte stále živých svedkov doby, ktorá si pamätá prácu na poli, k nej bosé nohy a ľudové piesne naučené ústnym podaním. U nás na Horehroní sú ešte stále tety, ktoré chodia v kroji. Nosia k tomu napríklad už sveter, nabralo to jemne urbánne prvky, ale stále nosia sukne, niektoré cikajú postojačky, nenosia spodné prádlo, chodia do kostola v kroji, kúria si do piecky.
Pesničky na albume sčasti vychádzajú z ľudovej tvorby a sčasti sú tvoje úplne autorské. Máš nejaký kľúč, podľa ktorého tvoríš, cítiš nejaké automatické spojenie s určitou skladbou alebo naopak sú pocity a myšlienky, ktoré chceš vyjadriť, svojimi vlastnými autorskými ideami?
To sa strieda. U mňa to závisí asi len od pocitu. Keď ma zaujme nejaká ľudová pieseň, v ktorej objavím nejakú anomáliu, je pre mňa zaujímavá a vzácna. Napríklad novšie ľudové piesne ma až tak nezuajímajú, aj keď aj tam sa nájdu úžasné kusy. Ale čím je pieseň staršia, tým je zaujímavejšia, keďže tam sú netradičné postupy, ktoré sú pre nás nezvyčajné, lebo už sú dosť ďaleko od toho, čo u nás zľudovelo. Takže keď ma zaujme nejaká pieseň, v ktorej cítim niečo staré alebo ma zaujme textom, tak ju prerobím, ale mám pri nej podobné pocity ako keď píšem skladbu. V každej ľudovej piesni hľadám seba a svoj príbeh. A keď v nej nájdem svoj príbeh a v niečom sa mi to zosobní, tak aj ňou chcem niečo povedať, rovnako ako keď napíšem svoju vlastnú pieseň. Čo sa starých materiálov týka, som pirát. Rada hľadám poklady. (smiech) No a aranžovanie je úžasne zábavné a fascinujúce, veľmi rada prerozprávavam veci so svojím vlastným uhlom pohľadu.
V staršom rozhovore si povedala, že chceš dať hudbou človeku pocit, že v tom nie je sám, že hudbu vnímaš ako niečo, čo spája.
Minule som čítala takú istú myšlienku, ako som si ja vtedy sformulovala s hudbou, povedal to F.S. Fitzgerald: To je časť krásy celej literatúry, že objavuješ, že tvoje túžby sú univerzálne túžby a že nie si osamotený a izolovaný od nikoho, že patríš. Povedala som si, že umelci podľa mňa musia prežiť vzorkovník všetkých pocitov, aby to mohli, v spolupráci s krásou, zhmotniť do nejakého diela. Mali by podľa mňa vedieť čisto reflektovať, aby to šlo. Ja sama ako konzument vyhľadávam hudbu, v ktorej by som sa našla, v ktorej nájdem aj svoj príbeh. Preto sa aj do tej mojej snažím vkladať čo najautentickejšie. Dalo by sa to opísať aj zo širšia, ale nechcem byť otravná s mojím filozofovaním. (smiech)
Spomínala si, ako si pri prvých koncertoch cítila trému - ako sa ti to podarilo prekonať, alebo ako s tým pracuješ? O čom je pre teba živý koncertný zážitok?
Ja milujem vystupovanie, ale s trémou sa borím doteraz a myslím si, že s tým budem mať problém vždy. Je to o zodpovednosti a aj o adrenalíne, ktorý keď sa pretaví na pozitívny náboj, tak je to super. Koncerty bez trémy sú nudné, človek potrebuje mať v sebe tento náboj na to, aby dokázal byť na pódiu intenzívny, aby to bolo úprimné. Aby to bolo naozaj, aby tam bol prítomný. Je to dobrý element a dá sa s ním pracovať. Tréma je vlastne rešpekt pred publikom, len taký zveličený. Ak však umelec nemá rešpekt voči poslucháčom, tak potom tam ani nemusí ísť, lebo on spieva pre druhých, nie pre seba. Jeho job je dávať sa a sprostredkovať. Tréma je o tom, že sa bojíš, či to, čo dáš a ako to dáš, je dobré, alebo sa bojíš, ako to ľudia prijmú - ale to sú dobré otázky. Kým tam sú tieto otázky, dovtedy je podľa mňa umelec OK.
Vypočujte si celý album Pustvopol na Deezeri:
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Facebook.com/musicofkatarinamalikova
