Je pomerne náročné nestretnúť ho tam, kde sa niečo deje. A nemusí sa to týkať len notorických dejísk českej alternatívnej scény. Paradoxom je, že s Michalom Pařízkom, dramaturgom, rozhlasovým moderátorom a predovšetkým šéfredaktorom kultového časopisu Full Moon, som sa zoznámil a pravdepodobne viackrát stretol v zahraničí než v Prahe, kde obaja žijeme. Takmer výhradne na showcaseových festivaloch, v optimálnom strede medzi pódiom a barom.

Niektorí mu vravia krstný otec českej alternatívnej scény, a aj keď on sám si na prívlastky nepotrpí, toto pomenovanie verne vystihuje komunitu a iniciatívy, v čele ktorých stojí. Magazín Full Moon je už pätnásť rokov stabilným pilierom hudobného života, médiom, ktoré priebežne mapuje česko-slovenskú aj zahraničnú scénu, informuje o novinkách a nasadzuje témy a trendy. Zároveň vydáva albumy, organizuje rôzne hudobné či diskusné eventy, kurátoruje (podľa mnohých každoročne najlepší) stage na festivale Colours of Ostrava a organizuje aj vlastný festival – charizmatický Moody Moon Noize. 

Prvá časť rozsiahleho dvojdielneho rozhovoru vychádza pri príležitosti 15. narodenín magazínu Full Moon, ktorých oslava prebehne 29. mája v pražskej hale ARCHA+, kde bude taktiež možné zakúpiť unikátnu vinylovú kompiláciu s názvom Full Moon 15.

V rozhovore sa dozviete:

  • aké dôležité míľniky má Full Moon za sebou,
  • aká je realita hudobných médií a ako sú na tom fanúšikovské printy,
  • aké hudobné médiá Michal ako dlhoročný hudobný publicista sleduje,
  • čo si myslí o iniciatíve Nadšením nájem nezaplatíš,
  • prečo je Česko aj Slovensko v prijímaní novej hudby konzervatívne,
  • akým umelcom sa Full Moon venuje a naopak, akým sa nebude venovať nikdy,
  • v čom je slovenská scéna lepšia ako česká, 
  • či existuje priama úmera medzi kvalitou hudby a politickou situáciou v krajine.

Michal Pařízek Zdroj: Andrea Petrovičová

Full Moon oslavuje 15 rokov. Aké momenty sa ti pri tejto predstave vybavia?

Míľniky, ktoré nás dostali do bodu, v ktorom sme teraz. Pamätám si nadšenie zo začiatkov pri zakladaní, ale aj vytriezvenie hneď vzápätí, keď sme si uvedomili, že to nebude také jednoduché. 

Jednoduché to nie je doteraz. Celá história Full Moonu sa skladá z "ups and downs", ale snažíme sa byť pozitívni a pozerať dopredu. Určite sú zásadné situácie, ktoré boli náročné, a ktoré nás vo výsledku zocelili. Chvíľu sme sa napríklad pohrávali s menej pravidelnou periodicitou vydávania po vzore rôznych nemeckých kultúrnych zinov, čo vôbec nevyšlo. Vtedajšia šéfka Jana "Apačka" Grygarová už bola na pokraji vyhorenia, zároveň nikto z nás nechcel, aby Full Moon skončil. Vytvoril som preto koncept zakladajúci na väčšej tematickej otvorenosti a prevzal som iniciatívu ako šéfredaktor.

Pomerne dlho si sadalo zavádzanie procesov, a napokon aj pre mňa bolo všetko nové – ocitol som sa v pozícii, v ktorej som nikdy predtým nebol, robili sa veci štýlom pokus-omyl. Jedným zo zásadných cieľov bola integrácia časopisu do scény, čo robíme doteraz prostredníctvom vydávania albumov, organizácie eventov alebo kurátorskej činnosti.

Musím samozrejme zmieniť tragický odchod šéfredaktorky Jany (†2015), bol to šok, ale zároveň je dôležité, že sme to ustáli a zvládli časopis robiť ďalej. Prišlo niekoľko pomerne pokojných rokov a po nich Covid.

Pomerne úspešne sa vyhýbaš slovu úspech.

Za úspech považujem to, že stále fungujeme, že máme stále slovo, relevanciu, že niečo znamenáme. Ak niekto pod slovom úspech rozumie generovanie zisku, tak to ani náhodou. Neverím, že dnes nejaký podobne zameraný kultúrny magazín kdekoľvek na svete generuje nejaký zisk.

Spomenul si Covid, kvôli ktorému sa vám nepodarilo osláviť desaťročnicu. Zato sa vám ale podarilo vytvoriť letný festival Moody Moon Noize.

Áno, s obľubou a zveličením hovorím, že je to jediný festival, ktorý vznikol v roku 2020. Podarilo sa nám využiť krátke letné obdobie, v ktorom sa uvoľnili opatrenia. Festival sa postupne etabluje, buduje komunitu, držíme si ho doteraz a máme z neho radosť. Mnoho ľudí nám hovorilo, že by sme mali vytvoriť vlastný festival, a my na to vždy, že sa zbláznili, že na to nemáme kapacity.

Minimálne máte výborné kontakty, čo je v promotérskom slova zmysle neoceniteľná komodita.

Nepochybne. Samotný fakt, že sme uvideli príležitosť uprostred krízy a dokázali ten nápad aj zrealizovať, je pre mňa dôkazom, že sme pevnou súčasťou scény. Naše eventy, releasy, brand, mnoho kapiel, s ktorými máme výborné vzťahy a ťaháme za rovnaký povraz.

Spomenul si prvú šéfku Full Moonu Janu Grygarovú, ktorá tragicky zahynula pri horolezeckom nešťastí. Mne sa určite v rámci spolupráce s Full Moonom vybavia korektúry Karla Veselého alebo Maxima, ktorý šéfuje redaktorom. Aké neuralgické body sa ti ešte v súvislosti s Full Moonom vybavia?

Vďaka patrí nesmiernemu množstvu ľudí. Maxim je pilier, ktorý je v tom celom od úplného začiatku. Karel od nás odišiel pred niekoľkými rokmi, cítil, že už tomu nemá čo dať a chcel sa pustiť iným smerom. Mimochodom, bol to prvý človek, ktorému som volal po Janinej smrti, že budeme potrebovať editora. Alebo Máša, ktorá u nás urobila veľký kus práce a bola u nás fakt dlho, niekdajšie produkčné Jitka, Lucie a mnoho iných… 

Ako si sa ty sám dostal k tejto práci? Hráš na hudobný nástroj?

(smiech) Trochu som hrával, ale nemal som na to trpezlivosť, talent ani ambície. Vždy som ale vedel, že chcem byť "pri tom". Tiež ma vždy bavilo písať. Počas minulého režimu som sa snažil dostať na žurnalistiku, čo sa mi nepodarilo. Cca. okolo roku 2000 za mnou prišiel dlhoročný kamarát Filip Horáček a povedal, že stačí kritizovania do vzduchu, že je načase angažovať sa.

Stretol som sa s názorom, že Full Moon je niche, až elitársky časopis. Zároveň, keď si premietam obálky posledných mesiacov, medzi hlavnými témami v rámci hudby vidím Hyperpop, Charli XCX, Björk, brniansku scénu, Fontaines D.C. – pravdepodobne najvýraznejšiu súčasnú rockovú kapelu. Je magazín stále "underground"? Ako by si ho charakterizoval?

Časopis prirodzene reaguje na česko-slovenské prostredie, mechanizmy a zákonitosti, ktoré majú tieto scény spoločné. Niečo, voči čomu sa Full Moon vždy pomerne výrazne vyhraňoval, je určitá oddychová funkcia hudby, estráda, niečo, pri čom vypneš a uvažuješ nad niečím iným. Aj preto, že sa takýmto umelcom príliš nevenujeme, nás niektor môže označiť za elitárske médium. Snažíme sa dávať priestor veciam, ktoré majú presah, nehodnotíme na základe toho, koľko má pesnička gitarových sól, nezakladáme si na hodnotení technickej či remeselnej stránky hudby. Hodnotíme emócie a dekódujeme odkazy a referencie. Aj toto môže niekomu pripadať divné. Rešpektujem to.

Potom je otázka, čo je u nás vlastne považované za populárne? Chodievam na desiatky zahraničných hudobných konferencií a keď tam ľuďom ukazujem náš časopis, tak mi hovoria, že sa predsa venujeme totálne áčkovým záležitostiam a mainstreamu. A ja im na to tvrdím, že jasné, ale v Česku toto nie je mainstream ani náhodou. Nie som si istý, či sa dá Charli XCX považovať v Česku za mainstream? Alebo Kendrick Lamar? Veľké meno, ale nedokázal vypredať O2 arénu. Na obálke sme mali napr. Solange – robí čistý pop, ale takmer nikto ju u nás nepozná. Faktom tiež ostáva, že vzhľadom na uvedené sa tiež systematicky nevenujeme veľkým domácim menám.

Pravdepodobne by ste sa kryli s inými médiami, pre ktoré je to gro. 

To je v poriadku, diverzita musí byť, ale pravdou je aj to, že nás tieto mená málokedy zaujímajú. Pokusy tam boli, niekoľkokrát som bol osobne oslovený s možnosťou urobiť rozhovor s Davidom Kollerom. Ja som odpovedal s tým, že jasné, rád, ale dopredu hovorím, že ma zaujíma aj stránka jeho postojov. Odpoveď bola, že to nemá byť o politike. Na to som reagoval, že ten človek je predsa politicky aktívny, verejne sa k veciam vyjadruje a je to rovina, ktorá nás ako médium zaujíma, príde mi dôležité, o tom hovoriť, a evidentne to príde dôležité aj jemu. A týchto príkladov by som dokázal menovať viac. 

Ďalším faktom je, že naše krajiny sú v rámci prijímania nových mien hrozne poslucháčsky konzervatívne. Dobrým príkladom je nesmierne nabitý lineup festivalu Rock for People, kde sú spomínaní Fontaines D.C. na plagáte uvedení v druhom či treťom riadku, čo je pravdepodobne jediný európsky festival, kde nie sú komunikovaní na prvých pozíciách.

Myslím, že Rock for People na čele s menami ako Avenged Sevenfold, Guns  N' Roses či pravidelne sa vracajúcimi Slipknot je výborným ukazovateľom toho, čo považuje české publikum za atraktívne.

Určite to súvisí s tým, o čom sa bavíme, ale platí to aj pre ďalšie veľké festivaly, ktoré masu lákajú na v zásade overené, avšak nie príliš aktuálne mená typu Alanis Morissette, Sting, Iggy Pop či Shaggy. Stávka na istotu je ale pochopiteľná a nie je na tom nič zlé. Ide o obraz scény, funkčný status quo.

Spomenuli sme titulky časopisu – tak schválne, ktoré boli najúspešnejšie? Keď už sa bavíme o konzervatívnosti a overenosti, predpokladám, že tá s Depeche Mode?

(smiech) Nefunguje to úplne tak, ako by si človek povedal. Ale je pravdou, že keď Björk prezdieľala našu obálku, pristálo nám niekoľko exotických objednávok zo zahraničia, z Latinskej Ameriky a podobne. Paradoxné je, že napriek tomu, že nám tú obálku prezdieľali, na koncerte, ku ktorému sa tá téma vzťahovala, sme časopis nemohli predávať. 

Tá obálka (Full Moon #47) bola krásna, shout-out ľuďom, ktorí za ňou stoja.

Robí to studio Carton Clan, od začiatku. Niektoré obálky robili iní umelci a umelkyne, ak je možnosť, vždy sa snažíme o vlastné foto sessions, z ktorých viaceré mali úspech. Karina Golisová bola napríklad v nomináciách na Czech Grand Design za minuloročnú obálku s NobodyListen a Annet X, Julie Hrnčířová, ktorá fotila Amelie Sibu, sa tam ocitla tiež, a myslím, že aj za fotky Katarzie. 

Ja mám z Full Moonu mimoriadne rád plagát Toma Waitsa, visí na čestnom mieste u nás doma.

Ten robil Jaromír 99, bolo to číslo, ktoré vyšlo na jeseň 2011 pri príležitosti premiéry filmu Alois Nebel, ilustrovaný Jaromírovými kresbami a komiksmi. Vo všeobecnosti sa v časopise snažíme dávať priestor aj iným disciplínam. Mali sme obálku s Libušou Jarcovjákovou, mali sme obálku s Siegfriedom Hercom či so Jeanom-Michelom Basquiatom. Snažíme sa vystupovať z hudobných kruhov. Mali sme u nás aj literatúru s Franzom Kafkom, v jednom z nových čísel sa venujeme hernému fenoménu Kingdom Come.

Keď sme nahryzli tému diverzity, ako vychádzate s Honzom Vedralom? (šéfredaktor "konkurenčného" hudobného časopisu Headliner, pozn. red.)

Veľmi korektný. Myslím, že budem hovoriť aj za Honzu, že je tam vzájomný rešpekt a obe médiá pokrývajú trochu odlišnú stranu scény, a tak je to dobre. Zároveň sa niekedy nevyhneme zhode na titulnej téme, ale tak to skrátka je, a vychádza to z princípu aktuálnosti média. 

A čo sa týka iných hudobných médií. Čo ťa baví? 

Sledujem toho veľa, čo je prirodzene dané tým, že si potrebujem rozširovať záber. Baví ma sledovať nové veci, vedieť o tom, čo vzniká. Takže prirodzene sledujem The Quietus – báječný server, s Johnom Doranom sme sa niekoľkokrát stretli a môžem povedať, že mi posielal aj pozitívny feedback na Full Moon. Mám rád Brooklyn Vegan, kde každý deň vychádza výborný zhrňujúci text k novým skladbám, i keď je pravda, že sa zameriava najmä na americké prostredie. Sledujem Louder than War kamaráta Johna Robba, s ktorým si kvantum vecí vzájomne konzultujeme, preberáme trendy a to, ako veci fungujú u nich, ako u nás. Skvelé texty vychádzajú v New Yorkeri aj v Guardiane.

Ale úprimne a so živým záujmom sledujem aj Hudba.sk či Headliner, nie na dennej báze, ale určite ma zaujíma, čomu sa tieto médiá venujú a ako o veciach komunikujú. Počúvam Radio Wave. A samozrejme mám rád rukopis konkrétnych novinárov, okrem už spomenutých je to Simon Reynolds alebo Jon Savage, z domácich Pavel Turek, Jiří Moravčík, Jana Kománková, Ondřej Bezr, Pavel Klusák, Karel Veselý, vynikajúce články písala Apačka. Sledujem Miloša Hrocha, Anetu Martinkovú a takto by sme mohli pokračovať. A to sa bavíme stále len o hudbe, kultúre.

Prepad záujmu o tlačové médiá je zásadný, Full Moon však stále neprešiel do digitálu. Prečo? 

Uvažujeme o tom neustále a v horizonte roka či dvoch sa také niečo odohrá. Nebude to ale čisto digitál. Čo sa týka tohto kroku, trochu sme prešvihli ten správny čas v zmysle budovania vhodného prostredia. Na niečo také sme nikdy nemali budget, nie sme súčasťou veľkého vydavateľského domu. Do digitálu sa nedá vstúpiť tak, že si zaplatíš prvý paywall a vydávaš – chce to poriadnu prípravu. Aktuálne jednáme z niekoľkými firmami, ktoré budú v budúcnosti toto prostredie pre Full Moon pravdepodobne vytvárať s tým, že niečo málo naďalej vydáme v printe. 

Full Moon má pomerne mladé publikum a z pozorovania vieme, že mladí ľudia nemajú potrebu prijímať obsah v printe na mesačnej báze. Skrátka si kúpia niečo, čo ich zaujíma. 

Full Moon vnímam ako platformu, v jadre ktorej je magazín, ale okrem toho organizuje eventy, spomenutý festival, vydáva albumy aj kompilácie, kurátoruje stage na Colours of Ostrava a pod. Ktorý z tých príjmových modelov je najprofitabilnejší? 

Stojíme na troch nohách, čo je dôležité hlavne z toho dôvodu, že keď jedna z nich vypadne, stále máme ďalšie dve. Stalo sa to počas pandémie, keď nám vypadol stánkový predaj, ktorý pre nás predstavuje relevantný príjem. Ďalším dôležitým rozmerom sú štátne granty, za ktoré sme veľmi vďační. A napokon inzercia. 

Jednou z vecí, ktorú sme načreli je aj všeobecná umelecko-publicistická kríza. Českom rezonuje iniciatíva Nadšením nájem nezaplatíš. Je možné sa v dnešnej dobe dôstojne živiť ako hudobný publicista bez nejakého ďalšieho zamestnania? Ja si pri tejto téme vždy vybavím Jonathana Golda, pomerne populárnu postavu z L.A., ktorý robil dlhé roky pre Rolling Stone, SPIN či LA Weekly, kým sa nenaštval, odišiel a urobil veľkú kariéru ako gastrobloger. V jeho príbehu vidím pomerne silnú predlohu toho, čo sa deje teraz. 

Na toto neexistuje jednoduchá odpoveď. Príklad, ktorý si uviedol, je výborný v tom, že toto nie je české ani slovenské špecifikum. Táto kríza je globálna.

Nadšením nájem nezaplatíš je skvelá aktivita. Sú v tom aktívni ľudia, ktorí pôsobia v dôležitých médiách a vyzdvihujú zásadné témy. Zároveň je dôležité médiá rozlišovať. Hovoril som to aj na debate, ktorú robil Pavel Turek pri príležitosti eventu 150. čísla Full Moonu v MeetFactory – nepríde mi fér, že sa dáva rovná sa medzi náš magazín, čo je nadšenecké hudobné médium fungujúce z drvivej väčšiny na externej prispievateľskej báze, a inštitúciou typu Česká televízia. Teda podnikom zamestnávajúcim tisícky ľudí. 

Ďalšou pomerne smutnou rovinou je fakt, že prispievateľských príležitostí je málo, pretože z periodík mizne kultúra. Česť a vďaka výnimkám, ktoré si ju nechávajú, ako napríklad Respekt. 

Je problémom upadajúci záujem o kultúru?

Tam by som nutne problém nehľadal. Pre určité mediálne inštitúcie by malo byť povinné informovať o kultúre, a tým, že sa kultúra vždy škrtá ako prvá, sa vyslovene škodí spoločnosti. 

Pamätám si, že keď som pred cca. siedmimi rokmi začal občas prispievať pre Full Moon, žiadne honoráre sa nevyplácali. 

Bolo to tak, komunikovali sme to vždy na rovinu, že na to nemáme možnosti. Som veľmi rád, že sa nám to darí meniť a posledné roky honoráre vyplácame, aj keď sa v rámci odmeny zatiaľ nemôžeme rovnať nejakému normálnemu jobu. Príležitosť je to ale stále a verím, že výborná. Kvantum redaktorov a redaktoriek, ktorí už dnes píšu inde ako profesionáli/ky si prešlo Full Moonom a našimi redakčnými korektúrami. 

Čo musí umelec spĺňať, aby sa mu Full Moon venoval, aby ho bookoval, vydával mu albumy, písal o ňom? 

To by som veľmi nerád podmieňoval. Nechcem to formulovať tak, že sú tam nejaké body, ktoré musí ktokoľvek plniť. Poviem to inak. Súčasná česko-slovenská scéna je vo fantastickej kondícii, nikdy nebola v lepšej. Týka sa to ako jej šírky, tak aj diverzity.

To, že Full Moon nedokáže pokryť všetko, je absolútne jasné. Posledné roky sa stretávam s výčitkami, že sa venujeme len niečomu na úkor iného, ako v bookingu, tak aj v našich textoch. Niekto to vníma ako alibi, v zmysle, že Full Moon o nás aj tak nikdy nenapíše, pretože toto alebo tamto, iní zas berú ako samozrejmosť, že musíme vydať každú tlačovú správu, ktorá príde, že máme písať úplne o všetkom. V časopise máme limitovaný priestor, na festivale taktiež len niekoľko programových slotov. Na Moody Moon Noize sme si dokonca dali podmienku obsadiť každého umelca len raz.

Existujú však výnimky. Z posledných rokov mi napadá Amelie Siba, Fvck_Kvlt alebo Adela Mede. Zároveň však ide o výnimočné talenty a venujeme sa im tak detailne preto, že nám to skrátka príde dôležité. Každopádne ide o súbeh viacerých okolností. Stále platí, že sa snažíme najrôznejšími formami pokrývať scénu čo možno najkomplexnejšie. 

Otočím to. O akých umelcoch Full Moon nebude informovať nikdy? Okrem samozrejmostí, ako sú extrémistické postoje, fašizmus a podobne.

Tým by som to aj uzavrel. Nepodporujeme žiadne extrémistické, xenofóbne či homofóbne ideológie. Nedávame priestor dezinformátorom za účelom naháňania clickbaitu alebo za účelom výsmechu. Takýmto ľuďom nechceme zvyšovať dosah. Žánrovo sa ale neuzatvárame.

V tomto smere mi príde pomerne zaujímavé, že v prípadoch, v ktorých nejaká umelecky produktívna osoba prepadne konšpiráciám a začne šíriť dezinformácie či propagandu, takmer automaticky sa na úkor toho znižuje aj kvalita jej tvorby.

Baví ma, ako celý čas nazývame slovenskú a českú scénu spoločným názvom česko-slovenská. Napriek tomu nepochybne existujú rozdiely a ja si pritom vždy spomeniem na výbornú knihu Ľubomíra Smatanu s názvom Jánošíci s ťežkou hlavou, kde v závere reportér bilancuje rozdiely medzi Českom a Slovenskom nasledujúco: Češi majú krajšie mestá, Slováci prírodu, Češi lepšie pivo, Slováci lepšie víno, Česi lepší film, Slováci lepšiu hudbu. Slovensko zároveň prechádza najväčšou kultúrnou krízou od dôb Mečiara. Ako momentálne vnímaš našu súčasnú scénu? Aké rozdiely sa ti vybavujú v súvislosti s tou českou?
 
Súzniem s tézou, že v každej kríze treba hľadať príležitosť. Mám pocit, že sa to na slovenskej scéne hrozne podpisuje. Ľudia sa tam viac spájajú a až na určité výnimky držia po hromade. Presadzujú sa tam veci s hlbokým posolstvom typu Berlin Manson, Dušan Vlk či Fvck_Kvlt. Som presvedčený, že to súvisí so spoločenskou situáciou. Zároveň schopnosť formulovať názory tak presne, adresne a chytľavo je v Česku vzácna. Aj preto majú títo slovenskí interpreti vypredané koncerty aj u nás.

Na slovenskej scéne pozorujem už od osemdesiatych rokov, že je omnoho aktuálnejšia. Čo sa týka nových trendov, zavádzania žánrových presahov a podobne. Napríklad FVLCRVM – inovátor, tvár scény na globálnej úrovni, čo bolo pekne vidno na bravúrne zvládnutom headline vystúpení na hlavnom pódiu Pohody. To je jedno meno. Druhé – spomínané osemdesiate roky, Banket? Takto svieži pop sme v Česku nemali, mimoriadne výborná záležitosť. Takým zjavom boli napríklad aj Free Faces, v tej dobe mimoriadne súčasná zostava. Zároveň však možno nie som ideálny respondent pre túto otázku, pretože k slovenskej scéne dlhodobo inklinujem. Mám napríklad rád Deža Ursinyho, pritom vôbec neholdujem prog-rocku, len ma to v niečom skrátka oslovuje. 

Dlhodobo si vážim aj Richarda Müllera, preto ma potešilo, keď mi Berlin Manson na návrh, že na kompiláciu Full Moon 15 pridáme aj nejaký ich cover, poslali práve verziu Tlakovej níže. Prvá myšlienka, ktorá mi preletela hlavou, bola, že ide o trolling, skúšku, čo na to poviem. Chalani pochopiteľne nemali vyriešené žiadne práva, takže som s pánom Müllerom volal a pýtal sa ho, či je teda OK, že coververzia jeho skladby vyjde na našom nosiči. Pán Müller, okrem toho, že poznal Full Moon, čo ma mimoriadne potešilo, mi na to odpovedal, že samozrejme. Z čoho mám veľkú radosť. 

Na Slovensku vnímam tiež mnoho skutočne zapálených a profesionálnych ľudí v rôznych s hudbou súvisiacich profesiách, stojacich za výraznými projektami a iniciatívami, ktorých rukopis a výsledky sú nezameniteľné. Príkladom za všetky je festival SHARPE, suverénne najkvalitnejší showcaseový festival v Česko-Slovensku. (Siedmy ročník festivalu SHARPE štartuje už dnes, pozn. red.)

Myslím, že na Česko omnoho viac dopadali najrôznejšie asanačné normalizačné opatrenia a scéna to reflektovala, či už ide o Kryla, o "folkařskú" vetvu okolo Šafránu alebo rockovejšie názorové veci typu The Plastic People of the Universe alebo Psí vojáci. Kdežto na Slovensku to bolo zo strany establišmentu trochu uvoľnenejšie a rozvinuli sa tu experimentálnejšie veci – Burgr, Burlas, Ursiny, Collegium Musicum, ktoré svojho času dokonca podporoval vtedajší minister kultúry Válek.

Určite sme v tej dobe boli viac v spotlighte. Pravdou je, že keď sa pozriem na scénu okolo Plastikov, bola to pomerne uzavretá komunita a reálne sa tam v tej dobe držalo málo ľudí, no ich posolstvo nabralo nielen kvôli perzekúcii až mytologickú auru, čím absolútne nechcem rozporovať ich zásadnú pozíciu. Okrem nich tam fungovalo hneď viacero kapelných vetiev, niektoré boli revoltné viac, niektoré sa snažili fungovať v akejsi šedej sfére a hľadať možnosti, ako fungovať a vystupovať. Ursiny mal výhodu v tom, že pracoval pre film a režim ho bral v podstate ako filmára. 

Collegium Musicum boli absolútnym créme de la créme scény, tam zohrala rolu aj hrdosť. Okrem toho to boli inštrumentalisti, čo režim prechádzal s väčšou vôľou. Dnes však, možno aj preto, že som zažil spoločný štát, považujem obe scény za spojené nádoby.

Druhá časť rozhovoru vyjde čoskoro.

Koncert na oslavu 15. narodenín časopisu Full Moon sa bude konať 29. mája v pražskej hale ARCHA +, kde bude taktiež možné zakúpiť unikátnu vinylovú kompiláciu Full Moon 15. Prvými potvrdenými účinkujúcimi sú Annet X a NobodyListen. Výročie založenia vplyvného hudobného magazínu však pripomenie už aj tento víkend spomínaný festival SHARPE. Kompilácii bude v rámci jeho konferenčnej časti venovaná Listening Session, kde ju budete môcť počuť ako prví ešte pred oficiálnym vydaním. Počas celého festivalu si tiež budú môcť návštevníci a návštevníčky pozrieť špeciálnu výstavu Full Moon 15.

Autor: Matej Kráľ